Cez Pečenský les k zabudnutej osade

Skontroloval som motku, či máme lekárničku a všetky potrebné a povinné veci, pre prípad, že by sa vyskytol nejaký iniciatívny rakúsky policajt. Zbalili sme foťák a hor sa na cestu. Zvolili sme ju trochu netradične, cez Pečenský les. Prefrčali sme okolo pamätníka, ktorý pamätá časy, keď chalani z Ruska išli oslobodiť ľud Austrie od fašistov. Ísť na skútri po lesných cestách, nebol moc dobrý nápad, cítili sme každý šuter. Ale už sa nám nechcelo vracať, neskôr sa to zlepšilo, išli sme po asfaltke, ktorá asi slúžila vojakom, ktorí bránili našu vlasť pred nájazdmi imperialistov. V lese je ešte vidieť zvyšky plotov, do roku 1950 alebo tak nejak tam boli marhuľové sady, našli sme aj zvyšky z hostinca „Krištofík“, ktorý tam fičal do roku 1925. Je tam ešte možné vidieť nejaké bunkre z 1939, dokonca v jednom je ešte mechanizmus dela alebo čoho? Čudujem sa, že to, ešte niekto neodniesol do zberu. Cesta vyúsťuje tesne pred hranicou, rakúsky colník nás ani veľmi nevnímal, mal rozčítanú nejakú fasa knižku. V sobotu poobede sa toho na hranici moc nedeje. Kúsok za hranicou sme odstavili skúter a začalo sa hľadanie, ale kde nič, tu nič. Očakával som aspoň nejaký náznak zvyšky múrov alebo niečo.

Osada „Griechenau“ vznikla niekedy v 14. storočí a patrila do Bratislavy, teda bola na území mesta. Osadníci chodili do kostola v Petržke (Engerau an der Donau) do starého kostola, ktorý stál na mieste dnešnej Slovnaftárskej pumpy. V roku 1802 boli v osade ubytovaní Napoleonovi vojaci, bol tam aj lovecký revír na vysokú zver. Tesne za Vlčindolom (Wolfstahl) sme na lesnej ceste objavili dve staré sochy a vahadlovú studňu, ťažko povedať či patrila osade alebo nie. Po osade ani chýru ani slychu, no skrátka nie je tam už ani prd.

Takže čo teraz? Tak sa teda pozrieme do Bergu na vyhliadkovú vežu a na starý hrad. Samozrejme na ceste k veži, zákaz vjazdu, pýtam sa dedka čo sedel v záhrade, či tam môžeme nechať motorku. Dedo odpovedal šťavnatou prešpuráckou nemčinou, ktorú som naposledy počul v krčme u „Bergera“ v starej Petržke keď ešte nebola zrúcaná. Niekedy tak hovorila celá Blava a okolie, kým nezačali deportácie Nemcov atď. No skrátka dedo hovorí že, hore pri veži je pekné miesto na parkovanie, namietal som že, je tam zákaz vjazdu. Dedo že to nevadí, veď policajti tam aj tak nechodia. No nemal som chuť hádať sa potom s nejakým rakúskym fízlom, skúsil som to raz a otočil nás na hranici. Poviem vám, pešo je to pekná štreka ale ten výhľad z Konigswarte stál za to, úplná bomba. Že vraj odtiaľ Napoleon pozoroval svoje vojská, keď sa zhromažďovali pred bitkou pri Savkove.

Potom sme sa vybrali k zrúcanine hradu „Pottenburg“. V lese sú tabule že zákaz kŕmenia divých svíň. No nebola to zrovna informácia po ktorej som túžil. Hrad bol postavený v rokoch 955 až 1025 na príkaz Adolfy auf Potinopurch, celkom pekná zrúcanina.

Cestou späť sme ešte cvakli kaplnku Petra a Pavla a o kúsok ďalej pamätník občanom Bergu, ktorých umučili Turci počas bojov o Viedeň. Teraz je Turkov v Rakúsku viac ako v Istanbule.

Skúter bol v pohode, nemyslím že by mal oň niekto záujem. Poďakovali sme dedovi, zastavili sme sa ešte pri morovom stĺpe Panny Márie, ktorý niekedy vyznačoval oficiálnu hranicu medzi Rakúskom a Uhorskom a vydali sme sa na trojkilometrovú cestu domov. Myslím, že písať nejaké náklady na benzín a také tie veci je úplne zbytočné. Výlet bol super, kto má málo času a chce poznať okolie Petržky, tak je to myslím dobrý tip.