Jedna jazda na snehu

Druhý sviatok vianočný, rok 2002

Prvá zima i Vianoce so športovou ATV Yamaha Blaster - 2T, 200 cm3. Blastra mám od jari a máme za sebou už pekných pár tisíc km v teréne za každého počasia. Teraz sa učíme jazdiť v zime. Cca 100 km na snehu už máme za sebou. Vonku je 10 cm snehu.

12.00 hod

Lámem moju drahú polovičku a urýchľujem sviatočný obed. O jednej chcem vyraziť von. Počasie je pohodové, mínus tri, zamračené. Ak meteorológovia nakŕmili tú ropuchu v hrnci, čo im robí predpovede počasia, tak snežiť dnes nebude. Žaba predpovedá miestami hmlu. Vonku však žiadna hmla nie je. Asi jej predsa len dali málo nažrať.

12.30 hod

Obed je za nami. Utekám od stola von, nakŕmiť Blastra. Plná nádrž - 9 litrov benzínu je cca na 3 hodiny jazdy. Po 2,5 hod treba prepnúť na rezervu.

Plánujem trasu. Mám nové turistické mapy z Vojenského kartografického ústavu v Harmanci. Ak ich spracovali vojaci, asi to budú tie pravé, podrobné vojenské mapy. O GPS na moto som ešte nepočul a keby aj, načo by mi bol, keď mám také dobré mapy. Zasnežená krajina a mráz vo mne vyburcujú túžby polárnika Amundsena. Za miesto môjho južného pólu, na ktorom zapichnem vlajku, zvolím kopec nad Nitrou – cca 35 km vzdialené sídlisko Klokočina. V lete som tam už bol.

Základom úspechu arktickej výpravy je dobré plánovanie. O štvrtej hodine bude už tma. Hodina cesta tam, hodina naspäť, hodina rezerva na nepredvídateľné okolnosti a dobrá výbava na cestu. Na novej mape som našiel aj dosiaľ nepoznanú poľnú cestu, ktorá mi moju expedíciu výrazne zjednoduší.

13.00 hod

Obliekam sa. 3 balvnené tričká s dlhými rukávmi , tenká jogingová bunda, hrubý vlnený sveter, lyžiarská vetrovka, dámske punčocháče, tenké jogingové nohavice, tepláky, textilný ľadviňák, dvoje hrubé ponožky,zimné vojenské čižmy,lyžiarske rukavice. Navrch tenká motokombinéza do dažďa. Na hlavu štrikovaná kukla z armyšopu a cestná integrálna prilba s plexi štítom. To plexi som vystriekal zvnútra novým sprejom proti roseniu. Predavač v očnej optike sa dušoval, že rosiť sa to nebude.

13.15 hod

Štartujeme. 500 metrov po asfalte, s veľkými problémami vybiehame na zasnežený ochranný násyp proti povodniam. Predavač mal pravdu. Plexi sa zvnútra vôbec nerosí. Iba že sa na ňom postupne ako sa plexi v mraze ochladzuje vytvára biely nepriehľadný film. Ten sprej proti roseniu je super vynález, dokonalá nepriehľadná roleta akurát vytiahnuť sa nedá. Šúcham rukavicou dole tu gebuzinu, drží ako lepidlo. Nepredal mi ten dilino náhodou tekuté reťaze?

Hrádza zatáča na kraji poľa mierne doľava. O tri dni keď sa budem vracať z rovnakej trasy, mi tu na poli vypadne tiahlo riadenia na pravej strane prednej nápravy. Pravé koleso odbočí kolmo doprava, ľavé pôjde rovno. A ja za tým ľavým, akurát že vzduchom do kríkov. Tie kríky, to je raz dobrá vec. Ešte že ich cestári vysádzajú tak husto aj vedľa poľných ciest.

Sneh je sypký a Blaster pri každom pridaní plynu zavrtí zadkom na obe strany. Máme to už nacvičené a patrí to ku kúzlam jazdy na snehu. Prvý závej a beznádejne zapadáme. Kým Yamaha oddychuje, ja po štvornožky rukami odhŕňam páperie spod nej a vyslobodzujem ju. Sme zohraný team - každý chvíľku ťahá pílku.

Prejdeme naprieč cestu Šoporňa – Šaľa, pokračujeme po násype. Snehom zaviate úseky sa striedajú so zamrznutými, odviatymi. Zrýchľujem, pred nami je menšia biela jama. Vpálime do nej, predné kolesá vyletujú do výšky. To biele v jame je snehom zaprášená ľadová hruda. Prudké spomalenie od nárazu mi vyhadzuje celé telo do vzduchu. Celou silou sa držím rajdov, prilbu mám opretú o reflektor, telo s nohami je kolmo hore nad hlavou. Krasojazdci na bicykloch za takú figúru určite dostávajú veľa bodov. Ak spadnem dopredu pred ATV, tá mrcha ma ešte s rozkošou prejde. Niekedy zabudne, že sme team.

Ustál som to a padám naspäť do sedla. Mali sme šťastie. Blaster pokračoval v smere jazdy, nevybočil zo smeru. Nezosypali sme sa z násypu doprava do kanála ani naľavo na pole. Zastavujeme. Takto ďaleko nedôjdeme. Veď sme ešte len 5 km od domu. Z krátkej porady vyplýva jednoznačný záver,zvýšiť bezpečnosť jazdy. Blaster má 6 rýchlostí. Asi sme mali tie posledné tri nechať doma.

Odbočujeme vpravo na poľnú cestu k Šali, nazývanú „Novozámocká“. Je oblemovaná stromami a kríkmi a aj v lete tu býva veľa blata a vody. Všetko je krásne biele, ale veľmi zradné. Na ceste sú hlboké koľaje plné vody, na vrchu ľad a na ňom sneh. Aj keď to nevidno, viem o tom a tak výrazne spomalíme. Prelomenie ľadu v rýchlosti pod kolesami na jednej strane má takmer vždy za následok prevrátenie ATV a zvýšenie „nalietaných“ hodín jazdca. 12 km úsek končí na asfaltke v Šali pred Duslom.

13.45 hod

Kontrola medzičasu. V lete sme tu za 15 minút. Teraz za 30. Na asfalte odbočím vľavo k Močenku. Obieha ma plechovka . Deti mi mávajú v presvedčení, že Santa Klausovi sa pokazili sane a roznáša darčeky na štvorkolke (na chrbte mám malý US Army ruksak). Po 500 m odbočka doprava do polí. Tu začína moja Antarktída.

Prejdem okolo malej usadlosti, ďalej cez les okolo viníc. Každú chvíľu závej,alebo preborený ľad v koľaji a pod ním voda. Opakovane vyťahujem Blastra z problémov. Najskôr odložím prednú nápravu bokom od neprejazdného miesta a následne aj zadnú. Ak to nestačí, znovu.Váži iba 150 kg, ale niekedy je ťažký ako slon - ak je prilepený v blate.

Keď sa nedá dopredu, nadvihnem predok a otočím ATV okolo zadných kolies a idem naspäť hľadať prejazdnejšie miesto. Využívam našu najdoležitejšiu skúsenosť, vyplývajúcu z minulých nespočetných zapadnutí. Ak športová ATV v ťažkom teréne zastane, najistejší spôsob ako pokračovať k cieľu, je vrátiť sa kúsok po vlastnej stope - vytáčaním motora takmer s istotou iba hlbšie zapadneme.

Križujeme asfaltku Močenok – Prereš tesne za dedinou. Na ceste sú z oboch strán záveje, stredom vedie cca 2 m široká kľukatá cestička. Stojíme.

Z dediny vychádza auto. Vodič vpáli jednou stranou do záveja, auto sa otočí o 180 stupňov a pomaličky sa zosunie bokom do priekopy do hlbokého záveja. Auto úplne leží na ľavej strane, pravé dvere má oproti oblohe. Pobavene sa pozerám, ako sa tie dvere pootvoria a zavrú. A opäť. Potom mi to došlo. Tie dvere sú príliš ťažké, ak sa majú otvárať doneba a nie doboku. Idem na pomoc. Cez sklo vidím štyri nohy v minisukniach a dve vyplašené babenky.

Jááj, to je ale úplne iná vec. Ujímam sa role záchranára. Dvere boli naozaj ťažké.O chvíľu stoja minisukne s topánkami na vysokých podpätkoch vonku v tom záveji. Treba volať pomoc. Majú tri mobily. Jeden nabitý doma, druhý vybitý pri sebe, tretí nabitý pri sebe - bez kreditu.Štvrtý fungoval – môj. Minisukne o chvíľu cupitajú medzi závejmi nazad do dediny, ja pokračujem ďalej k južnému pólu.

14.30 hod

Hľadám tú nepoznanú poľnú cestu. Na mape ju lemujú stromy. Aj som ju našiel. Z jednej strany stromy, z druhej strany stromy a medzi nimi tri metre vysoká húština. Do čerta aj s turistickou, či vojenskou mapou - ale ak turisti chodia na tankoch, tak tu majú celkom dobrú trasu. Stratili sme zbytočne čas. O tomto pralese viem už od leta.

Musím to zobrať cez zamrznutú oračinu naprieč brázdami. Z Blastra sa razom stal ozajstný kostitras. V sede to nejde vôbec, v stoji ako tak. Touto jazdou najviac poteším môjho zubára. Určite mi to vytrasie všetky plomby. Na jar poprosím gazdu, aby to nabudúce zoral v smere na Nitru. Jemu to je jedno a mne to pomôže.

Zhoršuje sa viditeľnosť. Som spotený, ale v kombinéze je príjemne teplo. Ešte asi 2 km vedľa lesíka a sme na kraji Nitry. Hore na kopci je cieľ dnešnej jazdy, akurát že ten kopec ani tie paneláky na sídlisku akosi nevidno.

15.00 hod

Medzičas je viac než zlý. Nie sme v cieli a už máme vyčerpanú časovú rezervu. Do zotmenia chýba hodina. Je čas otočiť. Ak nebudú po ceste minisukne a pôjdeme najkratšou cestou, stihneme to. Hanba nehanba, táto zimná výprava je neúspešná. V tejto chvíli netuším, že o tri dni si ju zopakujeme a bude úspešná.Pobeháme po sídlisku a aj hore dole po tých zasnežených schodoch, čo sú tam na chodníkoch.

Ropucha mala pravdu. Hmla hustne. Je pod nulou a na rukaviciach a kombinéze sa tvorí tenučká vrstva ľadu. Aj na prilbe. Plexi zvonku zamŕza. Ideme ďaľej s otvorenou prilbou. Okraje kukly,líca,obočie i mihalnice mám o chviľu pokryté mrznúcou hmlou. Uzatváram prilbu dopoly, aby som zvýšil teplotu vo vnútri prilby. Cez voľný priezor pozerám ako vodič na tanku. Aj tak už nie je čo vidieť. Jediná záchrana je ísť naspäť vo svojich koľajách. Koľaje sú v snehu zreteľné. Blaster pohodovo vrčí a uisťuje ma, že nie som v tom sám. Sme jeden team.

Už nie som polárnik, ale rušňovodič čo hľadá koľaje. Nič nevidno. Svet sa zúžil do dvoch farieb. Dole je biela, sneh v ktorom zúfalo hľadám naše stopy a sivá- všetko ostatné okolo nás.

15.15 hod

Nemôžem stlačiť nožnú páku zadnej brzdy. Zastavujeme. Blaster je odspodu až po blatníky pokrytý vrstvou zamrznutého snehu a ľadu. Stupačky a aj brzdovú páku takmer nevidno. Preto sa nedá brzdiť zadnou. Kašlem na to, mám prednú a upokojuje ma, že doteraz všetky motorové vozidlá zastali bez ohľadu na to, či mali brzdy v poriadku.

Je tu menší problém. Nesvieti predný reflektor. Znervózniem. Za svetla určite doma nebudeme. To je už tretia žiarovka za necelý rok čo jazdíme. Neprepáli sa vlákno. Od otrasov sa rozpadajú vonkajšie cínové kontakty žiarovky na prach. Vedel som, že aj táto žiarovka už odchádza, ale mali sme byť doma za svetla.

Čo by asi urobil Roald Amundsen? Neviem. Viem ale, že v tom istom čase na južný pól išiel aj Scott. A toho našli aj s jeho družinou zamrznutého v stane až o 8 mesiacov neskôr, iba 11 míľ od tábora. Sme na tom podstane lepšie ako Scott a jeho druhovia. Domov to máme síce ďalej, ale nás nájdu najneskôr na jar traktoristi, čo vyjdú do chotára. Sebavedomie mi rapídne ubúda. Iba Blaster vrčí akoby sa nič nedialo. Vyložím čižmy na motor, zohrievam nohy. Mlátim rukou po reflektore. Svieti. Sme jeden team.

Sivá farba ešte viac sivne. Biely sneh sa mení na sivobiely. Prekliata londýnska hmla.

Naša stopa, naše vodiace koľaje v snehu miznú. Na snehom odviatom úseku poľa sme zišli z trasy. Neodvážim sa na tú cestu do sivého neznáma. Musíme zmeniť trasu. Viem, kde asi sme /figu drevenú som vedel/ , ešte stále som nemusel vytiahnuť mapu.Niekde vľavo v hmle je Cabaj-Čápor. Musíme sa tam dostať. Kašľať na policajtov, domov dôjdeme po asfalte.

Úplne otvarám zamrznutý štít na prilbe. Som celý pokrytý ľadom, ale zima mi nie je.Blaster sa statočne borí snehom a dodáva mi sebavedomia. Potrebujem ho.

Vpravo je lesík, obchádzame ho a púšťame sa na pole. Akonáhle zmizli v hmle obrysy lesa, som úplne dezorientovaný. Všetko je sivé a sivé a inak nič. Zapadáme do snehu, vyťahujem Blastra znovu a znovu. Dedina sa nám úspešne vyhýba. Teraz už s istotou viem, že blúdime.

Potrebujem mapu, mám ju v US Army paragánskom ruksaku. Zipsy sú pokryté vrstvou ľadu. Za opaskom mám vojenský nôž a tak ruksak rozrežem. Vyberám mapu, stmieva sa a veľa nevidím. Vyťahujem z ruksaku US Army baterku. Vozím ju so sebou už polroka a prvýkrát ju potrebujem použiť. Nesvieti. Batérie sú úplne mokré a vyskratované. US Army bojuje asi len v lete a za sucha. Na Ameriku treba útočiť v zime. Zamrznú im zipsy a prestanú svietiť baterky.

Tlčiem rukou po reflektore. V jeho svetle pozerám mapu, je na nej všetko: kanále, stromy,lesy, vysoké napätie, cesty, cestičky. Ale okolo mňa je iba sivá tma a tá na mape nie je. Ideme ďalej. Po nejakom čase križujeme v snehu dve čerstvé koľaje – naše. Je už tma. Svetlo reflektoru sa rozplýva v hmle.

Na jednotke či dvojke sa pomaly sunieme nevedno odkiaľ nevedno kam. Odrazu sa farba pred nami zmení. Bielo sivá farba snehu sa stratila. Všetko je sivočierne. Zastavujeme. Sme na hrane terénnej nerovnosti. Je tu strmý zráz nevedno ako hlboký, lebo pre hmlu a tmu nevidím dole. Idem peši po hrane, aby som zistil, kde to končí. Asi po 200 m vľavo sa dá prejsť dole.

Narazíme na poľnú cestu vedúcu k nejakémú kanálu. Ideme povedľa kanálu k malej vodnej nádrži. Pokračujeme vedľa nej proti prúdu po poľnej ceste. Na pravo terén stúpa do kopca a cesta tiež. Po chvíli vidím v snehu naprieč cestou koľaje- opäť naše.

To by bolo priveľa aj na Amundsena. Zastavujeme.

Vytyčujem najbližší cieľ - malá vodná nádrž akolo ktorej sme šli . Aj tak o žiadnom inom orientačnom bode neviem.Naše koľaje v snehu nás k nej dovedú a potom to skúsime na opačnú stranu – dole prúdom.

Opäť vodná nádrž. Vyberám mapu,vrazím pecku reflektoru, ktorý poblikáva. Hľadám na mape svoju poslednú známu polohu a nejakú vodnú nádrž v blízkosti. Sláva, kúsok od Čápora je malá vodná nádrž "Čápor". Tá mapa je super. Ak pôjdeme dolu prúdom povedľa kanála dovedie nás to do dediny. Ideme vedľa kanála po poľnej ceste. Cesta však odbočuje vľavo do poľa. Rovno sa ísť nedá – je tam húština. S malou dušičkou odbočujeme opäť na to prekliate pole. Cesta ide vedľa krovín a zdá sa, že paralelne s tým kanálom. Zapadáme do závejov. Ani neviem po koľký krát. Ten kanál je cesta k záchrane. Len aby sme sa od neho príliš nevzdiali.

Blaster začína kašlať, po chvíli motor zdochne. Kopem do štartpáky márne. Jeden člen našeho teamu to vzdal. Svetlo zhaslo, všade je už iba čierna tma. Jediné svetlo čo mám, je na hodinkách a v cigaretovom zapaľovači.

16.30 hod.

Je tma, ale zasvieti mi v hlave. Došiel nám benzín. Prepnem na rezervu, Blaster zavrčí a zaspieva tú najkrajšiu 2T pieseň. Opäť sme kompletný team. Máme pred sebou posledných 30 minút jazdy. Na dlhšie nám benzín nevydrží.

Sunieme sa po ceste vedľa húštiny, ktorá nás oddeľuje od kanála. Cesta zabočuje vľavo do kopca. Tak to teda nie! Tam už nepôjdeme, radšej zamrzneme tu dole, tu nás skôr nájdu. Nebudem čakať na pohreb tak dlho ako Scott. Skúšame to rovno, pred nami nejaký hlboký potok končiaci v našom kanáli. Do čerta. Na mape predsa žiaden potok nie je. Turistom na tankoch je to asi jedno. Preklínam všetky armády sveta za ich výbavu. Americkou počínajúc a našou končiac. Nabudúce si miesto vojenskej mapy zoberieme so sebou radšej glóbus.

Niet inej možnosti len odbočiť vľavo hore povedľa potoka a dúfať, že na tom potoku bude mostík. Na tie polia predsa z Čápora musia chodit traktory.Tie lietať nevedia a vrtuľníkmi ich tam určite nezhadzujú.

Mám už toho dosť. Oči sú z tej sivo čiernej poblikávajúcej opony úplne unavené. Som spotený, dehydratovaný a unavený.Stojíme. Chladno mi nie je. Zjem trochu snehu na doplnenie tekutín.

Na tom protivnom potoku, čo podľa mapy neexistuje MUSÍ byť mostík. Alebo, že by tam predsa len traktory vozili vrtuľníkmi ?? Pokračujeme a po 200 m mostík nájdeme. Poľná cesta nás dovedie k vytúženému kanálu z vodnej nádrže. V diaľke cez hmlu presvitajú svetlá. Je tu most cez kanál a za ním asfaltka. Sme pred dedinou.

Po pár metroch je tabuľa s názvom obce.

HORNÁ KRÁĽOVÁ

Neverím vlastným očiam. Veď sme niekde úplne inde. Moja navigácia totálne zlyhala. Blaster nejak čudne vrčí. Mám pocit, že sa mi posmieva a chce sa rozrehotať do tých najvyšších 2T otáčok. Z výchovných, ale najmä praktických dôvodov mu uštedrím zopár buchnátov po reflektore.

Krátka porada v hmle, pod prvou sliepňajúcou pouličnou lampou. Blaster je ticho, šetríme benzín. Vyzerá ako ťarchavý hroch. Z ľadovej gule trčia iba kolesá, rajdy a sedlo. Predné blatníky pod váhou odspodu namrznutého snehu a ľadu ovísajú ako uši poľovníckeho psa.

Domov to máme po poľných iba 10 km. Po asfalte je to asi 15. Na to máme málo benzínu. Za obcou sú poľné cesty, ktoré máme nespočetne krát zjazdené. Sú lemované stromami a kríkmi a aj v hmle nás určite dovedú domov. Tam blúdenie nehrozí. Musím len zaloviť v pamäti, aby som v hmle našiel tie správne odbočky. Ak nám dôjde benzín rozdelíme team. Blaster na mňa počká a ja dôjdem domov aj peši.

Štartujeme. Presunieme sa do dediny a vyrazíme do terénu. Po chvíli sme na poľnej "Novozámockej" ceste. Pripadá mi ako tá najkrajšia diaľnica. Ak sa nevysypeme, domov sa dnes určite dostaneme. Kašlem na team. Teraz už bojujeme každý sám za seba. Ja určite domov prídem.

Nevadí, že dopredu veľa nevidíme. Siluety stromov a kríkov vedľa nás nám dávajú znamenia, že sme na ceste domov. Aj Blaster už chce byť doma. Asi tuší, že ho v tom sivočiernom pekle chcem nechať samého. Už to nie je hroch, ale poľovnícky pes. Našiel v snehu na ceste našu stopu a hrnie sa po nej domov. A ja s ním.

17.00 hod.

Sme doma. Sme malý, ale zohratý team.

Odvtedy sme na snehu najazdili stovky ďalších km.

Desatoro na snehu na ATV :

1. ATV nie je tank
2. Vojenská výbava do každého počasia funguje iba v lete
3. Mapy sú podrobné iba keď ich pozeráte v obývačke
4. Ropuchy a meteorológovia majú niekedy pravdu
5. Žiarovky a baterky fungujú iba keď ich nepotrebujete
6. Traktory chodia na polia cez potoky po mostíkoch
7. V mraze sa sprej proti roseniu používa iba keď si chce jazdec za jazdy pospať
8. Aj 35 km dlhá trasa môže byť nekonečná
9. Každá plná nádrž benzínu je vždy malá
10. Minisukne na trase expedície oberajú výpravu o vzácny čas

Murphyho snehový postulát :

Všetky cesty vedú do Ríma, ale ani jedna do Čápora.