Je už zo mňa motorkárka?

Takže pre mňa to platí dvojnásobne, pretože vo svojich 48 rokoch som začala skutočne jazdiť svoju prvú, vlastnú – pre mňa - veľkú motorku. Je to Yamaha Fazer 600 r.v. 2001 – kúpila som ju v januári 2006.

Ale najskôr pekne po poriadku, ako som sa vlastne k samostatnému jazdeniu dostala. Chcem tiež upozornil pánov - motorkárov, že budem tu písať aj dosť banálne veci a že môj príspevok je teda viacej o pocitoch, ako o motorke. V minulosti som mala len malé skúsenosti s moto, snáď pár jázd na Pionieri v pubertálnom veku a potom až v čase robenia môjho veľkého moto vodičáku – rok 2005 na jar a následne nabehnutie cca 1 500 km na maloobjemovom čopríku. Zo začiatku som robila, par týždňov, len „ ľadvinku“ manželovi (TDM), čo bolo pre mňa spočiatku úžasné, ale časom som sa začala počas jazdy nudiť, bolo mi nekonečne dlho, moc som toho z poza manželovho chrbta nevidela, a tak som bola nútená len tak sedieť bez slova... No viete si predstaviť ženu, potichu a bez slov? Absolútne nemožné... Po čase sme si kúpili aj komunikátory, ktoré dobre fungovali len na semaforoch, alebo keď sme stáli, alebo pri 60–ke v obci. Ináč to počas jazdy šumelo, išlo nám to na nervy – komunikácia bola viacej o kriku a nad 90 km/h to bolo vyslovene otravné. Takže, ako vyriešiť tento problém, jazdiť na moto a nenudiť sa pri tom? Ostávalo teda už len samostatne jazdiť. Takže urobila som si vodičák a hor sa na moto.

Môžem povedať, že to vôbec nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Už len preto, že výrobcovia akosi málo myslia na to, že tieto krásne stroje by mohli sedlať aj ženy s menšou výškou, akú majú napr. štandardne požadovanú modelingové agentúry pre modelky... Skoro všetky motorky sú dosť vysoké a aj dosť ťažké. Takže si predstavte, že ja pri mojej výške 163 cm a váhe 57 kg musím manipulovať s hmotnosťou stroja okolo 200 kg. Dosť, však? Manžel síce na moju výšku hovorí, že „dobrého nikdy veľa nebýva “, ďakujem mu za lichôtku, ale na motorke mi to moc nepomôže... Takže z toho bolo jasné, že moja moto musí byť relatívne ľahký stroj, ale aj dostatočne nízky. Po skúsenostiach s čopríkom som usúdila, že kategória CCC nie je kategória pre mňa, hoci posed bol na nich ozaj super nízky, táto kategória mi viacej pasuje k veľkým a statným chlapom. Nakoniec ma oslovil práve Fazer - spĺňal moje kritéria, čo sa týka hmotnosti, dizajnu, ale aj výšky moto, napriek tomu aj tak nedočiahnem plnou plochou chodidla na zem a to mi ju manžel už znížil (- 20 mm – zmenou dĺžky prepákovania zadnej pružiacej jednotky), je to predsa len trochu lepšie ako pri štandardnej výške stroja. Pri posúvaní sa na motorke – parkovaní, cúvaní, si aj tak pripadám ako baletka – stále na špičkách. Iste, mohla som si kúpiť nejaký „menší stroj“ s menšou váhou a aj obsahom - možno skúter, ale nepáčil sa mi v podstate žiadny, proste som kupovala moto srdcom a teraz viem, že som spravila správny krok, lebo ak máte k moto vzťah, viete jej kadečo aj následne odpustiť. Skúšala som tiež jazdiť manželovu TDM, ale to bol obor - motorka a pre mňa absolútne nevhodná kvôli jej výške, vysokému ťažisku.

Začiatky boli pre mňa dosť rozpačité, len tak hore – dolu, po uliciach v rodinnej zástavbe, ale potom už bol čas ísť aj ďalej, samozrejme sprevádzaná manželom. Zo začiatku to bol horor, manžel vyštartoval a len sa obzerá, kedy sa aj ja aspoň priblížim k nemu, samozrejme išlo mi to pomaly, takmer ma cyklisti „predbiehali“, ale čo bolo hlavné - išla som sama a v bežnej premávke. Musím podotknúť, že VP som robila len na cvičisku – medzi kužeľmi a to na jednotke... Myslím si, že všetci „ svätí „ stáli pri mne, pretože toľko zmätkov som nevyprodukovala ani za niekoľko desiatok rokov jazdy za volantom auta, ako na mojej prvej jazde s veľkou moto. Našťastie zmätky neboli nebezpečného charakteru, hlavne pre ostatných účastníkov premávky, skôr len pre mňa. Raz som ale spravila veľkú chybu, keď som zle odhadla rýchlosť auta jazdiaceho po hlavnej a vošla som mu do dráhy, našťastie bol to asi veľmi pohotový a predvídavý vodič, a tak sa nikomu nič nestalo, samozrejme som mu za to moc vďačná. Teda v tomto prípade bol plechovkár vyslovene „ in“. Samozrejme toto bola veľmi negatívna skúsenosť, ktorá ma nesmierne vystrašila a hneď mi zobrala celý môj elán z jazdenia. Takmer ma odradila od jazdenia, lebo od havárie ma vtedy delili ozaj len mm. Ja som si uvedomila, že na motorke musím byť ďaleko viacej opatrnejšia a sústredenejšia, ako som pôvodne predpokladala. Tiež som zistila, že predvídanie je na moto ďaleko viacej žiaduce a tiež koncentrácia, lebo stačí malá nepozornosť a už na motorkára pôsobí nezvrátiteľná a neželaná zemská príťažlivosť... Zatiaľ to však ide a ja poctivo jazdím, kedy sa len dá, už mám najazdených cca 10 000 km. Spočiatku mi veľmi tŕpli ruky! Viem prečo to bolo tak, držala som riaditká tak silo, ako keby mi tú moju Fazerôčku chcel niekto zobrať, viem, že to nebolo správne, ale ja som cítila potrebu to mať pevne v rukách... Ale teraz je to už OK. A aj zákruty, všetky by mohli byť len ľavotočivé, lebo tam mi to ide relatívne „perfektne“, ale doprava mi to spočiatku robilo trochu problém – môj náklon bol prakticky nulový a zákrutu som prechádzala spôsobom - zatoč – vyrovnaj, zatoč – vyrovnaj, no proste hrôza, Valentino Rossi zo mňa isto nebude, ale aj toto je už ďaleko lepšie ako na začiatku a už mám konečne aj ja zákruty rada.

A ešte čosi mi robilo ťažkosti - zastavenie v kopci! Tá „ moja“ akosi v kopci nechcela stáť a stále ma ťahala dozadu... Z jednej nemenovanej križovatky – v kopci, som nemohla dosť dlhý čas vyjsť, tak manžel musel takmer zastaviť premávku, aby som konečne mohla z nej „vyštartovať“. Takže aj toto patrí do motorkárskeho života začínajúcej motorkárky. Teoreticky je to samozrejme jednoduché, ale ja mám dosť starostí s váhou samotnej motorky a samozrejme, že mám pred ňou nesmierny rešpekt. Tak som si to v kľude vyskúšala na kopci bez premávky a ono to je ozaj jednoduché a už s týmto nemám problém. Ale to najhoršie ešte len príde a to vtedy, keď si dám dole prilbu. V prvom okamihu to vyzerá, ako keby mnou prešlo 380V, alebo udrel do mňa blesk, niečo príšerné, to viete, keď žena nevyzerá hneď aspoň ako tak, tak je to zlé. A v tej prilbe sa to nedá a neexistuje spôsob, ako to zlepšiť. Kukla a prilba totiž nie sú žiadne kadernícke pomôcky, ženy isto vedia o čom hovorím. Riešením je snáď len nejaký „pseudo - managerský účes s 5 mm účesom - ježkom na hlave“, alebo chodiť potom stále len v prilbe... Ale po menšej „údržbe„ môžem ísť aj medzi ľudí. Môj manžel tej mojej údržbe hovorí „5-minútové predĺženie výletu“, no čo by ste mu na to povedali?

Na moto vozím stále kufor a v ňom „základnú výbavu ženy – hrebene, mašle, spony...“. Mám len taký malý kufrík Givi na jednu prilbu, ale vojde mi to tam... Paradoxom je, že túto moju výbavu si kontrolujem, ale tú ozajstnú - motorkársku už nie a spolieham sa na manžela, že sa o všetko postaral. Je fakt pravda, že som si moto ešte nikdy neumývala, nekontrolovala tlak v pneu, nemazala reťaz, nekontrolovala olej ani iné náplne, dokonca ani plexi na prilbe si nečistím, o všetko sa postará manžel. Ja mu na oplátku vždy niečo dobré pripravím na jedenie a obslúžim ho pri televízore. Dobrá deľba práce, či nie? Ale už teraz môžem povedať, že po každej jazde som viac a viac spokojnejšia sama so sebou a veľmi rada sa o tom rozprávam so svojim manželom a akosi stále chcem od neho počuť, že je to lepšie a lepšie, ale on občas len pohmká, alebo ma aj pochváli, ale nie až tak oduševnene, ako by som ja čakala (teda aspoň 10x a v superlatívoch), prípadne mi povie, že som si mala radšej kúpiť moped, keď sa tak ťahám. Keď chce do mňa vŕtať, tak povie, že nás predbiehajú aj cyklisti... A je po pochvale, na ktorú tak túžobne čakám. On mi však hovorí, že by som stále chcela len chvály počúvať a že vždy sa chváliť nedá a asi má aj trochu pravdu. Sú proste chvíle, kedy som sama zo sebou spokojná a zas niekedy veľmi pociťujem, že jazda na motorke chce cvik a čas, že vždy sa budem vlastne len učiť. Jazda na moto je pre mňa neskutočným zážitkom a tá moja Fazerka je úžasný stroj, má dobrý motor a dovolím si tvrdiť, že aj dostatočne pružný a zrýchlenie je pre mňa až brutálne, hlavne to cítim, keď podradím na nižší prevodový stupeň a vyštartujem napr. pri predbiehaní, otáčky vyletia hneď k 9 000, čo je pre mňa už raketový nástup a zatiaľ aj strop, hoci môžem ísť aj vyššie, ale to mi zatiaľ postačuje. Snáď až neskôr, chce to predsa len skúsenosti a jazdiť a jazdiť.

Zatiaľ chodím, akože pre mňa „ na spotrebu“, čiže prvých cca 500 km max. do 80 km/h, otáčky sa pohybovali medzi 3 000 – 5 000 a moja spotreba bola 3,7 l/100 km. Ďalších 500 km som už jazdila do 90 a po diaľnici krátkodobo aj 100, ale bála som sa ísť rýchlejšie, tempo si určujem zásadne ja a manžel sa mi prispôsobuje, hoci sa isto strašne nudí pri takej pomalej jazde. Moja jazda je pomalá hlavne v zákrutách, lebo idem tak, ako sa cítim. Tankujem vždy doplna a už som si to skúsila aj sama, čo som ešte nikdy nespravila, lebo aj do auta si dávam vždy natankovať. Je to však tiež nejaký krok k samostatnosti. Môj manžel mi na nej vlastne nejazdí, len občas ju vyskúša, či je všetko OK a zariadi servis.

Na záver len toľko, že v mojich (nechcem to stále opakovať koľkých) rokoch som našla novú zábavu a namiesto toho, aby som už pomaly začala „štrikovať papučky pre potencionálne vnúčatá“, ja jazdím na moto. Spolu s manželom sa tešíme na každú voľnú chvíľku, kedy môžeme sedlať našich tátošov, vyložene sme naštvaní, keď je zlé počasie, alebo prší. Boli časy, keď každý náš výlet skončil jazdou v daždi. Spočiatku som sa toho dažďa bála, ale teraz mi to nerobí žiadny problém. Je dobré, ak majú manželia spoločného koníčka, viac času trávia spolu a čo je hlavné, baví ich to. Aj keď zo začiatku to skôr vyzeralo na „rozvod“, ako na utužovanie manželského zväzku, pretože hlavne vy milé dámy, isté poznáte situáciu, keď šoférujete spolu s manželom - priateľom, tak nikdy nejazdíte tak, ako si to oni predstavujú, hoci môžete byť celkom dobrá vodička, proste nejazdíte presne podľa predstáv vášho chlapa. Ale po určení akýchsi našich pravidiel jazdy, je to teraz celkom dobré, super, no proste perfektné. Iste chápete, že pri mojich súčasných skúsenostiach, nie som kompetentná písať niečo odborné o správaní sa motorky, možno neskôr budem schopná pridať aj viacej fundovaný príspevok, ktorý bude viacej zameraný na moto. Naše súčasné spoločné jazdy sú zatiaľ skôr kondičného charakteru – tak do 450 km/deň, možno ich charakterizovať, ako poznávanie krás Slovenska. Len dúfam, že si ešte pojazdíme pár rokov bez nehody.

Len tak „ by the way“ (mimochodom) už máme vybratú aj motorku pre naše potencionálne vnúča... Je to síce veľmi predčasné, ale už aj o takejto budúcnosti som rozmýšľala. Najprv to bude asi mini ATV a potom minicross a to môj manžel je ochotný obetovať na jazdenie aj svoj trávnik...

Bavilo by nás absolvovať aj nejakú tú dovolenku na moto, ale asi to nebude možné realizovať, lebo sme si adoptovali dvoch dosť veľkých psíkov z útulku a jedného maličkého, nám podstrčil dodatočne ešte syn, máme teda doma troch psíkov a nedokázali by sme od nich odísť na dlhšie ako na dva dni, a tak aj zraz je pre nás vždy len jeden deň tam a v ten istý deň aj späť. Pár zrazov sme už síce absolvovali, ale moc nás neoslovili.

A teraz ešte pár viet o moto. Trochu som sa obávala, či stroj takéhoto charakteru, nebude pre mňa moc výkonný a teda ťažko ovládateľný, nebezpečný, ale musím povedať, že som sa s ním celkom rýchlo sžila. Dá sa na ňom jazdiť vyslovene pomaly a komódne a on neprotestuje, teda napr. pri 60 - tam môžem mať 6 – ku a motor ide hladko – neprotestuje a pri pridaní vôbec necuká, ale plynulo a hladko zrýchľuje. Možno teda kľudne konštatovať, že motor je dostatočne pružný a aj úsporný - o čom svedčí aj spotreba. Tá sa mi v poslednom čase zvýšila už na 4,5 l, ale aj ja som zvýšila svoju bežnú cestovnú rýchlosť, ale aj môj spôsob rozbehu a zrýchľovania sa mierne zmenil a ja už tú plynovú rukoväť aj trochu viac pootočím a nie som už ten najpomalší účastník na ceste. V obci zásadne dodržiavame rýchlosti, hoci máme niekedy dojem, že sme jediní, čo tak činia. Tiež bežne neprekračujem povolené rýchlostné limity na diaľnici, raz som to síce skúsila - dať tam 160 – ku, ale už na mňa moc fúkalo a bála som sa tej rýchlosti. Mimo diaľnice jazdíme už mierne rýchlejšie, ako okolitá premávka a to z dôvodu, že sa cítime ďaleko bezpečnejšie, ako keď sme striktne dodržiavali 90 – ku. Je to paradox, ale pri dodržiavaní 90 – ky, sme boli neustále v krízových situáciách a boli sme vyslovene brzdou v premávke. Manžel mi to síce hovoril už dávno, že to je pre nás nebezpečnejšie, ale ja som musela na to prísť sama a musím uznať, že mal pravdu. Nie sme však žiadni kamikadze, ak ostatní jazdia 100, tak ich predbehneme a jazdíme napr. 105.

V zákrutách je stroj stabilný a s veľkou rezervou presahuje moje schopnosti, ja jazdím vyslovene turisticky. Brzdy sú proste na tomto stroji úžasné, dajú sa pekne dávkovať a majú úžasnú účinnosť. Zadná brzda sa dá tiež dobre dávkovať a ešte sa mi nepodarilo zablokovať zadné kolo, ale je to tým, že manžel mi to tak nadstavil. Keď budem mať tú zadnú brzdu viacej v nohe, tak mi ju trošku pritvrdí. Motorka je znížená o 20 mm, čo trochu spôsobuje problém so stavaním moto na hlavný stojan, ale pre manžela to problém nie je. Ja by som motorku na hlavný stojan isto teraz, po znížení, nedostala... Ale, načo aj... Horšie je to však s bočným stojanom, motorka z dôvodu zníženia jej výšky, musí stáť teraz iba na úplne rovnom povrchu, alebo sklon cesty musí byť v smere bočného stojanu, lebo inak stojí takmer kolmo, nie je teda stabilná na tom bočnom stojane. Našťastie mám na nej padáky a veru už mi raz pomohli. Už som si však aj na ten bočný stojan zvykla a parkujem tak, aby nehrozil pád moto. Dá sa prepákovaním moto ešte viacej znížiť, čo by bolo asi pre mňa len vítané, ale bolo by potrebné potom prerobiť aj bočný stojan a nebolo by potom možné zaťažiť moto napr. dvoma osobami.

Osvetlenie stretávacími svetlami je na tejto moto moc zlé a tak do paraboly išla žiarovka s podstatne vyššou svietivosťou, bohužiaľ bez viditeľného efektu. Je tu síce riešenie - zapojiť aj voľné stretávacie vlákno v diaľkovom svetle, ale údajne táto úprava môže poškodiť regulátor napätia... Ja takúto úpravu isto neviem posúdiť. Možno však kľudne konštatovať, že svetlá sú ozaj slabou stránkou tohto typu Fazera, svietia proste veľmi slabo – nočné jazdy teda vôbec neodporúčam. Originál štít – plexi je aj na moju výšku dostatočný tak do 110–ky, potom to už cítiť, tak mi manžel naň namontoval akýsi dodatočný deflektor zo svojho pôvodného plexi, ktorý prúd vzduchu viacej smeruje ponad prilbu. Montáž turistického plexi by isto zlepšila komfort počas jazdy.

Na ruky mi bývala takmer vždy zima (samozrejme mimo leta), teplejšie rukavice mi však boli nepohodlné, nemala som v nich taký cit a tak pribudli vyhrievané rukoväte, super krok, môžem len doporučiť a môžeme jazdiť aj pri teplotách okolo 8 ° C. Do ľavého spätného zrkadla pribudlo zrkadielko na elimináciu mŕtveho uhla, moc to pomohlo. Na prístrojovú dosku pribudla zásuvka na 12 V s vypínačom. Zásuvka slúži na zapojenie vyhrievania mojej motobundy – úžasná vec.

Posed na moto je skôr turistický, len mierne predklonený, nohy sú však trochu viac pokrčené, čo môže trochu vadiť vysokým ľuďom, pre mňa je to úplne ideálny posed. Pre manžela je tá moja moto vyslovene rozmerovo malá a vyzerá na nej priam komicky. Sedadlo je celkom pohodlné, snáď by som mu len vytkla absenciu prechodu na nádrž, rozkrok je teda priamo opretý o nádrž... Možnosti nastavenia pruženia sú na moje jazdenie viac ako dostatočné. V rýchlych zákrutách je stroj stabilný, nekrúti sa a ani vyjazdené koľaje – pozdĺžne nerovnosti po kamiónoch mu nerobia žiadny problém a priečne tiež nie. Vzhľadom na moju váhu 57 kg, cítim dosť intenzívne bočný vietor a tiež turbulencie od kamiónov, treba byť teda na to pripravený, hodne to so mnou hádže, ale už to nepovažujem za nejaký problém, zo začiatku som však mala strach.

Radenie prevodov ide pekne hladko a nie je problém ani so zaradením neutrálu, hoci by som uvítala zobrazovanie aktuálneho prevodového stupňa. Čoprík to mal a bola to dobrá vec, najmä keď človek začína. Našťastie nie som technický antitalent a tak motor počujem a aj cítim, či sa ide trápiť, alebo nie. Na zadný blatník – pod ŠPZ, mi manžel namontoval malú gumenú zásterku s trochu iným uhlom, ako má zadný podblatník, čo pomohlo hlavne pri jazde v daždi a teda kufor a zadné sedadlo nie sú už špinavé. Na moto je namontovaný laďák Viper, zvuk je proste úžasný.

Palivomer ukazuje celkom presne a tiež kontrolka rezervy sa rozsvieti a vy tam máte ešte palivo na cca 30 km. Výkon motora a ostatné parametre sú však dosť známe, teda nemá zmysel o nich písať. Snáď len to zrýchlenie z 0 na 100 za 3,5 s stojí za zmienku a je pre mňa zárukou bezpečného predchádzania s dostatočnou rezervou. Ak sa s moto jazdí do tých 6 000 ot. je to stroj vhodný aj pre začínajúce motorkárky a jeho správanie je celkom priateľské, môžem ho kľudne odporučiť. Nad touto hranicou motor výrazne ožíva a už potom to je raketa a priateľský charakter je úplne preč a chce to potom už skúsenosti.

Viac asi už nemôžem napísať, lebo som vyčerpala moje súčasné znalosti. Viem, že môj príspevok je viacej o pocitoch ako o moto, verím však, že mi to prepáčite. Tie dievčatá, či dámy, ktoré by chceli jazdiť, tie možno presvedčí, že treba jazdenie ozaj len skúsiť, je to proste nádherný pocit, a vy šéfujete tomu takmer 100-koňovému stádu a nikto vám do toho nekecia... Príspevok som napísala hlavne preto, že motorkáriek je na Slovensku relatívne málo a mnohé ženské by aj chceli jazdiť, ale majú z toho trochu obavy – presne tak, ako ja a možno viacej publikovaných ženských príspevkov, pomôže niektorej z nich sa rozhodnúť. A ako vidíte, vek tiež nie je žiadnou prekážkou.