Z Londýna do Španielska 1/2

Je júl roku 2002. Vtedy ešte touringový zelenáč som napísal nejaké postrehy hlavne pre vlastné potreby do môjho archívu. Je to orientované hlavne pre milovníkov športového štýlu jazdy a nováčikov. Pôvodne som si sľúbil, že to bude krátke, výstižné a zaujímavé. Akosi sa to predlžovalo a predlžovalo. Dúfam, že to na svojej zaujímavosti nič nestratilo. Takže sa priprav na dlhé čítanie.

Na úvod len poznamenám, že to bola absolútna šialenosť rozhodnúť sa na takú cestu a za takých podmienok. Moja najdlhšia cesta dovtedy bola Londýn - Sheffield, čo je asi 160 míľ. Takže skúsenosť z pohľadu výbavy a logistiky nulová a na mašine jazdím len od septembra 2000 (Bandit ‘96), necelé 2 roky ku dňu výjazdu. Cesta bola jednoducho tripom za mojim bratom, ktorý žije v Španielsku!

Trasa: Londýn - Calais - Bordeaux - Valencia - Oliva a späť
Obsadenie: ja a moja novučičká Suzuki GSX-R 600 K1 (r. v. 2002). V Calais sa ku mne pripojil Anton, kamoš z Poľska na Honde CBR 1000F (r. v.1991).

Pár postrehov k výbave:

Začalo to, ako asi u všetkych bikers už v poriadnom predstihu postupným nákupom výbavy. Jedno šťastie, že Angličania sú fanatickí do jazdenia a tak sa tu dá zohnať takmer všetko, na čo len pomyslíš. Takisto sa tu jazdí celý rok a tak aj výbava tomu zodpovedá. Aj ja denne a počas celého roku jazdím na motorke do roboty, čo v tej londýnskej premávke je najschodnejšia a najrýchlejšia cesta. Takže výbavu na zimu a do dažďa som mal, ale na leto? Tu málokedy svieti slnko a teploty vystúpia nad 25 stupňov a tak som v lete vystačil s odzipsovaním futra zo svojej zimnej bundy. Koža zostala doma. Zamietol som ju hneď od začiatku ako nevhodnú, nepohodlnú na cestovanie a príliš horúcu na tamojší pobyt.

Uvažoval som aj o novej prilbe, ale finančne bola táto možnosť zamietnutá. Dokúpil som len slnečne citlivú fóliu na sklo mojej Arai Quantum, keďže som nechcel počas cesty používať slnečné okuliare v prilbe.

Ďalším a veľmi užitočným doplnkom bol zadný ‘hugger’ (blatník) a mudguard extension (predlžovač predného blatníka), čo zadržiava nečistotu z cesty a udržiava bike pekne čistý. A jasne že tankbag, panniers a humpbag (čize tašky). Išiel som po kvalite-Oxford Sports.

Jedinú vec som nestihol dokúpiť a strašne som to oľutoval na diaľnici - windscreen (plexištít). Štandartný Suzuki je dosť nízky, a tak vyvýšený alebo tzv. double bubble by bol super. Pri rýchlosti nad 110 míľ/h (176 km/h) sa mi prilba na hlave od vetra tak triasla, že som jasne nevidel na cestu.

Dva týždne pred cestou som dal motorku do servisu na tzv. 2. servis.

Moje pneu Pirelli Dragon Evo sú akousi zmesou na trať a na cestu, čo som ocenil hlavne v ‘etapovej jazde’ v Pyrenejách. Prisali sa na cestu ako s lepidlom. Ich životnosť je však slabá a po 4500 km boli tak vhodné do koša.

Posledná vec bol plán. Ten som našiel na internete. www.viamichelin.co.uk poskytne podrobný (miestami až príliš) popis cesty, odbočku po odbočke, s možnosťami rôznych ciest podľa preferencií diaľnic, najrýchlejšej alebo najkratšej cesty. Ja som si zvolil cestu bez nudných diaľnic po cestách 1. triedy, ktoré nie sú spoplatnené. Plán som si vytlačil a vložil pod fóliu do tankbag-u, aby som na to pekne videl počas cesty. Tiež som si z tejto web-ky stiahol document ‘European motoring advice’, čo sú legálne požiadavky na šoférovanie v zahraničí (zelená karta, lekárnička, triangel, hladina alkoholu v krvi, povinné použitie svetiel počas dňa pre motocykle a pod), pre Francúzsko a Španielsko.

A prišiel deň odchodu. Vlastne deň predtým som sa pokúsil úsporne zbaliť. Viac ako polovicu vecí mi v batožine zabrali veci na motorku. Veď čo už človek potrebuje v horúcej krajine? 2 tričká, kraťasy, jeans a sandále. Nechcel som strácať ráno čas pripevňovaním batožiny na motorku, radšej si pospím. A tak to urobím večer pred odchodom. Ach, to bolo správne rozhodnutie. Prvýkrát v živote, pomýšľajúc o cestovnej rýchlosti a bezpečnosti, mysliac aj na moju delikátnu baby a jej lakovú úpravu, trvalo mi to asi 1,5 hod, kým som bol úplne spokojný.

1. deň (prvý problém)

Je 22. júla, deň D. Vyrážam o 8.15, tankujem plnú nádrž po ceste. Mám to 110 km do Doveru, 2 hodiny na to. Beriem to v pohode. Všetko ide hladko, batožina drží, neprekračujem povolenú rýchlosť 70 míľ/h, čo je aj výrobcom doporučená rýchlosť pre batožinu.

Po asi 60 km mi začína blikať kontrolka oleja a na mojom digitálnom displeji bliká F1. Čo to do pekla je? Okamžite zastavujem. Vypínam motor a chodím ako blázon hore dole nevediac čo robiť. Volať servis? Ešte som stále doma v GB. Lepšie to riešiť teraz ako niekde v pol ceste vo Francúzsku. Nakoniec som po 10 minútach rozmýšľania naštartoval motorku, zistil že kontrolka už nebliká, tak som pokračoval v ceste. V duchu som nadával na servis, kde ju 2 týždne predtým kontrolovali a menili olej. F1 sa neskôr opäť ozýva a ja dám motorke opäť 10 minút break. Ledva som dorazil do Doveru (bol som posledný, ktorý sa nalodil), keď nám oznámil kapitán lode, že majú výpadok počítačov a loď bude mať asi 45 minútové meškanie. A Anton na mňa čaká v Calais. Super stres hneď od začiatku.

14.00 hod Calais - stretávka s Antonom s kamošom z Poľska, krátky pokec, plán cesty a už sa rútime dole Francúzkom po bezplatnej diaľnici do Boulogne-sur-Mer, kde odbočujeme na N1 až do Abbeville. Tam odbočujeme na A28-opäť bezplatnú diaľnicu-hrozne nudnú-až do Rouen. Vediem celý čas ja až na prípadné obehovačky na oživenie všednej cesty. Počasie je super, nie príliš teplo ani zima, neprší. Avšak plno áut. Plán bol 2 dni jazdy a raz prespať vo Francúzsku. To sme sa však nemali stratiť! I napriek podrobnej mape. Problém bol, že cesty sa neustále opravujú, vylepšujú a pod. A tak niektoré nepresnosti v mojom popise cesty boli. Napríklad aj hranica Fr. a Sp. pod Col du Somport sme našli úplne v inom stave, ako bola popísaná v mojom pláne z internetu. Je kompletne prerobená.

Sever Francúzska je strašne nudný a plný turistov, hlavne Holanďanov s ich veľkými karavanmi. Tiež priame cesty a hlavne bezplatná diaľnica A28 z Abbeville do Rouen, ktorej sa nedá rozumne vyhnúť, je nepríjemná. Tam vyskúšame mašiny a batožinu pri rýchlosti 160 - 170 km/h. V pohode. Len ja sa už nemám za čo skryť kvôli môjmu tankbag a nízkemu prednému sklu. Kým Anton je v pohode na svojej CBR ako v gauči pred TV. Takže možnosti mojej GSX-R zostávajú na diaľnici zatiaľ nevyužité.

Zvečerieva sa a nám sa nechce zastať. Zaostávame za plánom asi 400km aj vďaka môjmu oleju, ktorý sa pár krát ozval. Berieme nútenú prestávku a pýtame o pomoc českého vodiča kamiónu, či nemá nemecký slovník. Moja motorka bola importovaná aj s nemeckými papiermi, tak aj manuál ku nej je v nemčine. S pomocou slovníka vyčítame, že vážny problém to nie je (čim sa myslí, že dá sa na tom dojazdiť), ale je nutné podrobné preskúmanie v servise. Našťastie mám so sebou aj zoznam všetkých suzuki servisov a dealerov v Európe. Najbližší je v Bordeaux, asi ďalších 600 km. Modlíme sa celú cestu.

Za Rouen vychádzame na N154 smer Chartres a odtiaľ N10, ktorá nás privedie až do Bordeaux. Po peknej naháňačke sme si nevšimli odbočku a blbo odbáčame na platenú diaľnicu, kde nás 7 km vychádza asi na € 5.

Už je asi 22.00 a my sme stále na ceste. Úplne splynutí s mašinami. Nechce sa nám zosadať. Len keby ten sku… benzín nebolo treba tankovať tak často. V podstate stojíme každú hodinu. Nádrž má len 18 litrov. Mimochodom ide sa dobre, prázdne cesty a veľmi kvalitné, cesta viac nevyzerá tak nudne. Nakoniec po krátkej rozprave sa rozhodujeme, že je múdrejšie nájsť nejakú posteľ, ale hlavne SPRCHU!!!

Ale to nie je také ľahké v turistickej sezóne. Všetky hotely a bed&breakfast sú plné. Nakoniec zastavujeme pri komplexe asi 4 lacných hotelov v Chatellerault. Snažíme sa do jedného dostať, ale zvonenie o polnoci neprivoláva nikoho z recepcie. Až vychádza chlapík po nejaké veci do auta. Tak sa ho pýtam ako sa tu môžem ubytovať. Odkazuje ma na automat. ´Ano! Vložíš credit kartu, zadáš koľko nocí chceš a či s raňajkami. Na to po úspešnom overení creditky ti automat vytlačí číselný kód do hotela, aj do tvojej izby, aj do areálu na parkovanie. Ani sa neotravujeme s taškami. Zoberieme len tankbags, prikryjeme motorky na noc, 2 zámky a hurá do sprchy a do postele. Ráno tam už personál je, ale nikto sa ťa nič nepýta, zješ svoje raňajky, zbalíš si 5 švestek a vypadneš. Wow, tomu hovorím 21. storočie. Ináč super komfort a čisto, len za €45 pre dvoch aj s raňajkami. Mimochodom takú dobrú hot chocolate som v živote nepil.

2. deň

Vstávame okolo 9.00. Vyrážame však až o 11.00. V hlave mám len jedno – moju baby. Nech vydrží do Bordeaux, tam bude v dobrých rukách. Minulý deň sme urobili len 730 km a lepšie to nevyzeralo kvôli môjmu oleju ani na dnes. Olej sa však neozval ani raz.

Cesta je vážny bolehlav. Bordeaux je obrovské prístavné mesto s veľkým prekladiskom kamiónovej dopravy. Cesta začína hustnúť kamiónmi jazdiacimi 90 km/h. Veľmi pomaly pre nás. Obehovať sa nedá. Cesta je široká, ale len jednoprúdovka a v strede je nevyužitý pás so vzduchovými kolíkmi naprieč, plný špiny a bohvie čoho nepríjemného pre naše gumy. Defekt dostať nechceme a tak sa držíme v kolóne, sem tam trpezlivosť dojde a predbiehame, zase sa zaradíme a tak to ide prakticky až do samotného centra Bordeaux.

No ako mám nájsť Suzuki dealera v 2 miliónovom meste? No podľa nosa. Proste ideš po čuchu. Ináč si to neviem vysvetliť, že po viacerých úplne nezmyselných odbočeniach som na brehu rieky Garonne odparkoval pred hangárom s názvom Moto Kits. Ocitám sa v najväčšom motorkárskom obchode v akom som kedy bol. Samozrejme, že hovoria anglicky. Preparkujem motorku ku dielni, ktorá je hneď za predajňou. Tam sa mechanik preháňa po nábreží asi 150 km/h na Haybuse. Opravuje brzdy. Je asi 35 stupňov. Musím zložiť všetku batožinu. Zo mňa leje. Pod sedadlom je elektronická prípojka na nejaký záhadný prístroj, ktorý ten mechanik ku nej pripojí. Prinesie tiež obrovskú knihu a snaží sa nájsť v knihe údaje, ktoré mu ukazuje displej. Po chvíli oznamuje, že s mojou mašinou nič nie je, zrejme je to len alarm, ktorý rušil niečo. (Alarm je v UK nutnosť. Takú mašinu ti bez alarmu nikto nepoistí.) Všetko vyriešené za 20 minút a ZADARMO!

Je asi 15.00. Už sme asi trikrát zmokli. Pripomína mi to Londýn. Snažíme sa vymotať z Bordeaux a bludiska dialnic, až sa nám to darí a po asi 70 km cesty prichádzame do najúžasnejšej časti Francúzska. Zastavujeme a Anton vyberá kameru a pripevňuje ju na tašku na nádrži. Po prvom neúspešnom pokuse kamerovania oblohy sa konečne ocitám v objektíve kamery. Cesta je úzka, autá však ustupujú z cesty akonáhle uvidia svetlá vo svojich zrkadlách. Všade dookola sú zelené vinice a kamenné budovy. Nádhera. Horšie je, že nevieme nájsť otvorenú reštauráciu. Konečne jeme a vypočítavame, že je lepšie prespať pred Pyrenejami a zostane nám len 700 km do miesta 20 dňového odpočinku. Tak už len malá túra a kochanie sa prírodou, malé ponaháňanie sa a predbiehanie, skúška maximálnej znesiteľnej rýchlosti na moju hlavu(tentoraz sme udreli 135mil/hod = 216km/hod) až dorážame do malebného mestečka neďaleko Pau, ktoré sa pripravuje na veľkú fiestu.

Je asi 20.00. Tu prespávame. Opäť malebný hotelík, s bazénikom, len o trošku drahší. Veď sme pod Pyrenejami. Vôbec neváhame a okamžite sa hádžeme do vody. Neskôr ideme na pizzu, zapneme v izbe telku a zisťujeme, že polovica programov sú porno programy. Aj to je Francúzsko.

3. deň

Začíname skôr, asi o 10.00 sme už na ceste. Predsa len nás čaká ešte 750 km a hory. Snažím sa vytiahnuť môj bike z garáže ale nie a nie s ním pohnúť. Skúšam spojku, brzdu, rýchlosť všetko možné a nič. Čo mi už načisto šibe? Bike som odparkoval predkom k múru a tak som nevidel poriadne na predné koleso(výhovorky ja viem). Nakoniec sa naštvem a riadne s bikom cuknem dozadu. Ten zvuk si zapamätám doživotne. Zabudol som na brzde disc lock. Ten som doteraz nepoužil, keďže som ho zabudol pod sedadlom a tašky som na noc aj tak neskladal, kedže sme mali secure parking. Až v Bordeaux som ho objavil pri kontrole moto v servise. Praskol mi blatník, ale iba na boku a neohrozuje koleso. No kto sa nenaučí na chybách druhých, sa naučí na vlastných. Naozaj?

Hneď po vyštartovaní sa mení počasie. Začína mrholiť. Slabučký dáždik, ale veľmi hustý. Zastavujeme na benzínke a navliekame nepremokavé veci. Ale to je už vážne horúco. Ono to nedýcha a tak sa zaparujeme. Ani väčšia rýchlosť nepomáha. Pomaly však dážď ustupuje a my sa môžme konečne vyzliecť. To sme už na samotnom úpätí Pyreneí. Úzke cesty, málo áut, samá zeleň dookola a hory. Sucho. Stúpanie začína, cestovná rýchlosť neklesá. Stále to držíme cez 130km/hod. Začínam si to užívať. Pridávam a pridávam. Neviem si pomôcť. Tlačím, čo z nej ide. Alebo toľko, koľko sa odvážim. Otáčky sa pohybujú od 7500 až do červenej a držím to tam. Zvuk motora znie krásne. Tu sa moja GSX-R cíti ako doma. Batožina dáva vynikajúci pocit ťažiska a istoty v zákrutách. Iba taška na nádrži mi zavadzia pri nakláňaní. Nemám ruky ako orangután a celkovo som z tých pomenších v našej pospolitosti(no veď dobrého veľa nenarastie, sa mi snažil niekto polichotiť) a tak o kolene na zem môžem len snívať. Úzka cesta, prudké a nepredvídateľné zákruty. Zanechávam Antona za sebou. Tu sa jeho ťažká CBR nechytá. I keď je to 1000ccm váži však až 230kg, ale má len o 15 koní viac ako moja GSX-R so 163kg . Som ďaleko vpredu a musím zastavovať, aby som mu dal šancu ma dobehnúť, ale hlavne aby sme sa nestratili. A už sme na vrchole. Col du Somport 1632 m n. m. To je nádhera!!! Pozeráme pred seba a vidíme nekonečné, slnečné a suché Španielsko. Obzrieme sa za seba a vidíme zamračené, zelené a mokré Francúzsko.

Na hraniciach stretávame párik z UK na Ninji ZX-12. Plavili sa až do Bilbaa, čo im trvalo 3 dni a momentálne len jazdia po Pyrenejách hore a dole, Španielsko a Francúzsko a Andorra. Super zábava.

Zjazd dole je ešte vzrušujúcejši. Cesty su neporovnateľne lepšie. Širšie. Predbiehanie nie je žiaden problém, i keď Španieli nie sú takí tolerantní ako Francúzi a neuhnú sa. Tentoraz sa Anton drží so mnou. Tiahle zákruty dole kopcom dovoľujú preradiť s kolenom dole bez zbytočného ubratia plynu. Topánky na zem len tak zľahka. Bojím sa o ne. Odstránil som z nich sliders kvôli ceste, ako nepotrebné a ak poškodím koľajničky, tak ich nikdy nebudem môcť dať naspäť a môžem si kúpiť nové. To ma však neodrádza a nespomaľujem. Stojíme ešte častejšie kvôli dotankovaniu. Ešte že je tu lacnejší benzín. Tiež je neporovnateľne teplejšie. A tak schladiť sa v klimatizovanej benzín pumpe je super. Je tak teplo, že Anton si zvlieka rukavice. Po 15 minútach mi zdesene ukazuje, aby sme zastali. Uštipla ho osa do ruky. Je v bolestivom šoku. Po pol hodine jojkania, pokračujeme ďalej s rukavicami na rukách.

Ani mráčika na oblohe a slnko praží a praží. Všade dookola je pustatina. Cesty väčšinou vedú bypasom okolo miest a tak nevidíme nič len vyschnutú krajinu. Sme naozaj v Spain? Nevyzerá takto v Afrike? Treba niečo zjesť. Zastavujeme v malej dedinke v pohostinstve-bez klimatizácie!!! Ani slovo po anglicky. Objednávame niečo, nevieme čo. Po 15 minútach prinesú pomleté žalúdky v hrozne tučnej omáčke. Asi sa pogrcáme. Tak Anton sa toho ujme a objednáva párky a hranolky(fuj). Ako tak sme najedení a vyrážame zase na cestu. Čaká nás Zaragoza, kde sa zamotáme na pol hodinu kvôli opravám na ceste a rôznym obchádzkam. Konečne sme vonku z mesta a už len priama čiara k moru. Valenciu obchádzame cez bypass a pripájame sa na pobrežnú cestu až do Olivy. Tá je však poriadne prepchatá autami v tomto období roka a tak nám to trvá dlhšie ako sme predpokladali. Predierame sa kolónov áut. Priemerná rýchlosť asi 20 - 40 km/h. O 20.00 sme v cieli.

Počas pobytu nenajazdíme veľa km. Chodíme len na pláž, čo je asi 5 km. Využívame aj bratove auto. Rozhodne nedoporučujem jazdenie v kraťasoch. I keď počas celého pobytu sme na pláž kvôli pekelnej horúčave ináč ani nešli. Mimo mesta je to veľmi nebezpečné, o čom som sa aj sám mohol presvedčiť. Jedného dňa sme sa vybrali na Val de Ebo-najvyšší vrch v okolí. Páľava. Jasne že ideme v kraťasoch. Pomaly, opatrne. Ale to aj tak nezabráni jednej ose vojsť pod moje kraťasy a pekne ma uštipnúť do nohy, neďaleko toho ‘chúlostivého’ miesta. Za výhľad na more to však stálo.

Sumár:

• Celková dĺžka jazdy - 1892 km
• Trvanie - 3 dni
• Spotreba benzínu - 6,5 litra/100 km
• Cestovná rýchlosť – 185 - 215 km/h) po diaľniciach, 130 - 145 km/h) po cestách 1. triedy alebo tzv. A cestách
• Počasie - super, okrem Bordeaux, kde sme zmokli 3 x a pod Pyrenejami na francúzskej strane
• Polícia – neboli sme zastavení ani raz, i keď sme videli asi 6 hliadok (všetky vo Fr.) aj vďaka signalizácii oproti idúcich vodičov a motorkárov

Záverečná úvaha

Na záver len krátke konštatovanie. Jazda na motorke vo Francúzsku je absolútna lahôdka. Pokiaľ sa vyhneš diaľniciam, máš šancu vidieť úžasný francúzsky vidiek na veľmi kvalitných cestách. Perličkou sú však vodiči. Sú neuveriteľne ohľaduplní ku motorkárom. Väčšina sa uhne z cesty až za krajnicu až sa víri prach. A to mám na mysli aj oprotiidúcich vodičov. Takže žiadny problém predbiehať. Predstav si prázdny pás v strede jednoprúdovej cesty plnej áut. Pripadali sme si ako policajti alebo ako by sme mali VIP tickets na šoférovanie po Francúzsku. Stále som mal ten pocit bezpečnosti, že o nás vedia a nevybočia náhle bez pohľadu do zrkadla. Nič také sa nedeje tu v Anglicku.