Royal Enfield a Triumph trial

Royal Enfield

Táto značka bola založená ako továreň na výrobu bicyklov pod názvom ENFIELD CYCLE Co. v meste Redditch neďaleko Birminghamu v roku 1898. Od bicyklov prešla na trojkolky a po roku 1900 aj motocykle. Od vzniku ju riadil Robert Smith a neskoršie vedenie prevzal jeho syn Frank (tiež vojak z povolania). Bratia Smithovci (boli traja) holdovali terénnym pretekom, preto skoro každý model mal aj terénnu variantu (teda jednovalcový). Konštruktérmi boli E. O. Pardoa (otec Bulletu) a T. Wilson-Jones, tiež zanietený trialový nadšenec. Hlavným programom značky bola výroba pre vojsko, teda to bola v podstate zbrojovka a motocykle boli výrobkami doplnkového programu.

Prvé motocykle mali dvojtaktné motory a neskoršie to boli vidlicové štvortakty. Najslávnejšími však boli stojaté štvortaktné jednovalce, ktoré si objednala armáda. Tieto dostali priliehavý názov Bullet (guľka). Objavili sa v roku 1930 so skloneným valcom a objemom 350 a 500 ccm, ku ktorým neskoršie pribudla aj varianta 250 ccm. Terénne typy vychádzali vlastne z modelu Royal Enfield JF z roku 1936 so stojatým valcom. Smithovci laborovali s počtom ventilov 2, 3 a 4. Posledné usporiadanie bolo poruchové a drahé, preto sa vrátili k dvom ventilom s rozvodom OHV.

JF bola päťstovka s výkonom 19 koní a s neodpruženým zadným kolesom. Neprehliadnuteľné boli pre športové modely typické vrchom vedené výfuky a rybie chvosty na ich koncovkách. Vojnová výroba motocyklov sa sústredila do podzemnej továrne vo Wiltshire (familiárne nazývanej Jaskyňa) a predovšetkým to boli tristopäťdesiatky WD/C a WD/CO o objeme 570 ccm a dokonca i len s 250 ccm. Raritou bol model Flying Flea (blcha), ktorý slúžil výsadkárom a zhadzovali ho z lietadiel poskladaný v bareloch.

Po vojne sa naplno u Enfieldov začali vyrábať trialové stroje (1949). Modelom Royal Enfield Trials Bullet si značka spravila dobré meno a 350-ka mala výkon 17 koní pri 5500 ot./min., vyhrávala celú radu pretekov a s modernizáciami sa vyrábala do roku 1963. 500-ka bola menej úspešná a vyrábala sa do roku 1953. Úspešnosť si Bullet zabezpečil solidným výkonom a rámom so zadnou kyvnou vidlicou, teda novodobým, s ľahkým ovládaním. Neskoršie sa továreň vrátila aj k dvojvalcom, ale stojatým, ktoré boli vyrábané ako konkurenti Triumphom Speed Twin. Ich objem sa vyšplhal až na 750 u modelov Interceptor.

Počas celej histórie značky táto produkovala aj dvojtaktné modely prevažne s motormi Viliers do 250 ccm. Podobne ako ostatné klasické štvortaktné britské značky, ani Enfield sa neubránil úpadku a v roku 1962 továreň zmenila majiteľa a meno na Enfield Precision. 1967 boli brány továrne zavreté a výroba modelu Interceptor bola nakrátko premiestnená do West Country a neskoršie do Bratfordu-on-Avonu. Po roku 1970 zostávajúce motory Intercetor odkúpili bratia Rickmanovci a montovali ich do vlastných rámov a továreň sa vrátila opäť k dodávkam pre armádu. Model Bullet sa však vyrába dodnes v Indii a v rámci módnej retrovlny sa dováža do Európy a pradáva ho aj Moto Classic Dvořák v Čechách. Enfield India Bullet má dve objemové varianty 350 a 500 ccm a variantu, ktorá veľmi fascinuje moju maličkosť a to s dieselovou pohonnou jednotkou. Keďže klasické britské značky nedokázali čeliť náporu japonských motocyklov, zlučovali sa, alebo aby odialili svoj pád pristúpili na predaj svojich modelov v zahraničí pod inou značkou. Než sa výroba jednovalcov premiestnila do indického Madrasu, predávali sa terénne verzie aj v USA pod názvom Indian. Obdobne tomu bolo aj s „našou“ ČZ či talianskou Italjet alebo britskou Velocette. Stroje Royal Enfield Trial Bullet sa predávali pod názvom INDIAN WOODSMAN.

Môžem na tomto mieste vyhlásiť, že Royal Enfield je značka, ktorá ako jediná prežila dodnes bez zmeny koncepcie a celkového vzhľadu a indický Bullet je klasický Bullet starý skoro 60 rokov.

Triumph

Značka Triumph, stále obľúbená na motocyklovej scéne, začala písať svoju históriu trochu zvláštne. Málokto vie, že ju nezaložili Angličania, ale nemeckí emigranti. Najskôr sa snažili o výrobu bicyklov v roku 1897 v Coventry. Páni Mauritz Schulte a Siegfried Bettmann motocykle začali vyrábať v roku 1902, teda bicykel so zabudovaným motorom Minerva. Neskôr prešli na motor vlastnej jednovalcovej štvortaktnej koncepcie z dielne pána Schulteho. Krátkodobo vyrábali motocykle aj v Nemecku, tiež pod značkou Triumph (neskoršie TWN). Praotcom športových motocyklov bol motocykel Riccy so štvorventilovým motorom H. Riccarda, ktorý bol vo výrobe od roku 1921 do 1927. Okolo roku 1933 sa objavila nová modelová rada konštruktéra V. Pageho, ktorá ale nebola priaznivo naklonená športovej jazde.

Zlom nastal až po roku 1936, kedy značku kúpil J. Sangester (nový majiteľ Arielu), krorý zamestnával konštruktéra Edwarda Turnera. E. Turner modernizoval diela svojho predchodcu a vytvoril modelovú radu „TIGER“. Tieto Tigre mali objemy 249/343/493 cm3. Typické pre ne, ako aj v tej dobe pre všetky konkurenčné terénne motocykle, bol jednovalcový štvortaktný motor a vrchom vedený výfuk. Dvojičky Triumph/Ariel mali hodne spoločných znakov. Bohužiaľ E. Turner v ďalšom období preferoval svoje nové dvojvalce Speed Twin. K návratu k jednovalcom ho prinútila až II. svetová vojna a jej potreba jednovalcových armádnych motocyklov. Počas vojny po zbombardovaní továrne v Coventry sa továreň presťahovala do Meridenu a po vojne sa Triumph opäť vrátil k dvojvalcom. Začal ponúkať terénne verzie jednovalcov a dvojvalcov Thunderbird a Boneville. Na trh ešte dodával jednovalce zdokonalené počas vojny. Prominentní herci ako M. Brando, či S. McQueen vlastnili naraz aj niekoľko strojov.

E. Turner nemohol však ignorovať rastúcu módnu vlnu skútrov a ľahkých motocyklov a preto vyvinul jednovalcový štvortaktný motor s objemom 149 cm3 pre model Terrier. V roku 1951 Triumph zmenil majiteľa a zaradil sa do skupiny BSA. Táto sa sústredila na maximálne využitie spoločných dielcov a motocykle Ariel, Triumph a BSA sa rapídne navzájom ponášali. Trh požadoval naďalej ľahké motocykle a vedenie BSA poskytlo vojnovú korisť na báze DKW RT 125, teda BSA BANTAM a technici Triumphu dodali malý motorček vyvinutý pre Terrier. Tak vznikol v roku 1954 Triumph Tiger Cup. Jeho objem v priebehu výroby vzrástol na 199 cm3 a dokonca z neho vychádzal aj model BSA C15 s objemom 249 cm3. Prevodovka bola štvorstupňová v bloku s motorom. Rám mal najskôr klzákové tlmiče a po roku 1959 mal klasickú kyvku s dvoma tlmičmi.

Tiger Cub bol vlastne prvým motocyklom všetkých britských trialových šampiónov vďaka svojej subtílnej stavbe a ľahkej ovládateľnosti. Vedenie Triumphu sa však nedalo obmäkčiť a hneď v zárodku zrušilo požiadavku trialistov vyrábať Cub ako športové náradie v sérii. Znovu sa zopakovala situácia ako v Arieli, keď jeho vedenie odmietlo návrh S. Millera vyrábať model GOV 132 ako športový motocykel. Potvrdila sa tak krátkozrakosť bossov, keď výrobcovia boli spokojní s tým, že mali stabilný odbyt veľkých terénnych motocyklov v USA, ktoré tam boli obľúbené. Vohnali tak štvortaktný britský trial do slepej uličky, ale o tom nabudúce.

Meno Tiger súčastný Triumph používa naďalej a mal punc jedinečného cestného endura vďaka svojmu radovému trojvalcu, ktorý je u (cestovateľských) endúr stále raritou. Najmodernejšie Tigre však už nie sú endurá, ale okapotované supermotardy (možno zas naštvem vyznavačov pojmu cestovné enduro, nevadí to, čo človek, to názor).