MZ Zraz - Black Demons - Jevíčko, 8. - 10. 9. 2006

V podstate sú tri oficiálne. Jevíčko, Pilák a Kutná hora. Veľa ďalších je neoficiálnych s väčšinou nižšou účasťou. Ale vo všetkých prípadoch sa jedná o nekomerčné, nenásilné zrazy hlavne pre ľudí z MZ fóra, jazdiacich na MZtách, aj keď ani to nie je podmienkou. Jedinou podmienkou je byť v pohode, lebo iba to sa počíta. Základné informácie ako dátum konania, čas a miesto stretnutia sa hodia na weba a ľudia sa môžu podľa toho zariadiť. Mne vyšiel bohužial iba jeden zraz a to v Jevíčku.

Ešte predtým, ako som vyrazil, mi Heki (absolvoval som s ním Tour de Slovakia) počas jedného večera stráveného na ICQ navrhol, či by som sa nechcel stať členom klubu Hedgehogs. Moja radosť doslovne nepoznala hraníc a ponuku som radostne prijal.

Deň 1., štvrtok 7. 9. 2006

Dohodli sme sa, že prídem o deň skôr za ním do Opavy, večer zakalíme (nepokalil sa nikto), ráno našijeme na vestu klubové farby a pojdeme do Jevíčka. Bola to moja prvá cesta mimo SR, mamička bola z toho úplne mimo, ja som bol mimo z nej. Na jej naliehanie som sa vybavil poisteniami všetkého druhu (upokojilo ma hlavne to, že prevoz mojich pozostatkov by bol plne hradený). No povedal som si, že už nejaký rôčik prepadnutá STK (nejazdil som, nemohol som) by sa teda mala dovybaviť, ráno, v deň odchodu som si ju išiel spraviť. Napriek mojmu skepticizmu všetko dopadlo na výbornú a nič mi nebránilo vyraziť. Spacák a fľaška oleja pripevnená gumicukmi, už menší batoh na chrbát a poďme. Moje chabé orientačné schopnosti mi pri pohľade na spleť ciest kolo Ostravy nahnali strach, tak som si to dal cez Makov...

Cesta bola fajnovučká, slniečko svietilo. Na Makove som sa prvýkrát stretol s vyjazdenými hlbokými koľajami, ten pocit z krútiacej sa zadnej vidly a šmýkajúceho sa zadného kolesa, ktoré chcelo vyliezť hore z koľaje za predným, bol nový a veľmi zaujímavý. Mucinke už sadli nové krúžky, ťahala hore vcelku statočne. Po prekročení hraníc bolo bolo vidno, že nie som doma, jednoducho je to pre mňa už na výzor iná krajina. Pokračujem cestou cez Fernštát, Příbor, kontrolovanie smeru asi každých 20 km a nemožnosť zyknúť si na 50 km/h v obci. Dorazil som do Bílovca, kde mi už prišiel naproti Heki a ešte jeden z Hedgehogs Dodo. Doviedol ma k sebe domov, privítanie zo strany jeho rodičov bolo ohromné. Večer sme išli do jednej z krčmičiek, ale pretože sme mali na ďalší deň toho v pláne viac, nejaká ostrá kalba sa nekonala. Pri návrate som ostal mierne prekvapený, otec Hekiho, kvôli tomu, aby som sa mohol dobre vyspať, išiel spať na zem do obývačky. Nie, Heki nespí spolu s otcom v jednej izbe, Hekiho ségra mi uvolnila miesto, ale zobrala ho otcovi v spálni.

Deň 2., piatok 8. 9. 2006

Ráno sme išli za kamarátom so šijacím strojom, na moju už vestu (pôvodne jeansová bunda) sa našili farby. Chalani mi chceli ukázať okolie Opavy, kam chodievajú jazdiť, nakoniec z toho bola jazda na Slezskú Hartu a dookola späť. Prepínam na rezervu a som ubezpečovaný, že za pár kilometrov je benzínka, asi... Asi nebola... Zastavujem, som rád, že sme našli plastovú flašu pri krajnici, sťahujeme asi pol litra, prídem na benzínku. Prvý a posledný krát zatiaľ v histórii mojho vlastníctva Mucinky jej dávam plnú nádrž.

Došli sme dom, dali obed, znova nabalili veci na motky a dali sa na cestu. Opäť bezproblémová cesta, ale vyhýbali sme sa hlavným ťahom a diaľniciam. Jeden ostrý súboj sa odohral s kamiónom idúcim asi 108 km/h, ktorý sme chceli obehnúť. Lenže silný protivietor dával zabrať motorčekom, v závetrí za kamiónom to šlo, ale po dosiahnutí úrovne kabíny kamióna nás zbrzdilo asi o 15 km/h. Nakoniec sa kamionista zľutoval. Ďalší nový pocit bola zmena čelného vetra na vietor bočný, takisto veľmi zaujímavý. Kvalita bočných ciest bola ako u nás, čiže mizerná, gumicuky mi povolili, neviem akým zázrakom mi nespadol spacák aj s novou, ešte neotvorenou litrovkou oleja. Po asi 90 km nás už omínali zadky, takže posledná povinná prestávka. Ďalšia zastávka bola až v Jevíčku na námestí. Zraz bol medzi 18 - 19.00. Do 18.45 sme boli na námestí len piati. V posledných minútach dorazilo zo všetkých strán asi 12 strojov. Nasledoval presun do klubovne Black Demons.

Presne takto som si predstavoval motorkárske "doupě". Šípky, na Winampe si pustíte ľubovoľnú hudbu z výberu, pípa urobená z motora Jawy 90, popolníky z piestov nejakej lokomotívy, po stenách povešané plagáty, ojnice s piestami... Našli sme tam aj plagát MZ, síce novej MuZ, ale to nám nevadilo, ľúbi sa hádam všetkým. Obzeráme a fotíme. Začalo zoznamovanie, rozprávanie príhod, chlastačka... Ako prvý človek na tomto zraze zo Slovenska som ho povýšil na "medzinárodný". Každý Slovák a vlastne každý medzinárodný účastník má 2 "škopky" kostenlos, na účet usporiadateľov. Lenže lieky na srdce ma odsunuli ku Kofole, ale aj tak bola zábava nehorázna. Sú tu prítomní Démoni, aj samotný El Prezidento(cez bežný pracovný deň (sa mi zdá) riaditeľ pobočky poisťovne), čapuje Démon Hovado a nastáva všeobecná vrava a zábava. Hekimu nezapasovalo a tak si odniesol titul "MIMOKLUBOVÉ PRASE" pre tento večer. Spať sa odchádza priebežne, jadro končí kolo 5 - 6 ráno.

Deň 3., sobota 9. 9. 2006

Ráno prichádzajú k slovu fľašky s minerálkami, pripravujeme sa na výjazd. Trasa bola situovaná tiež mimo hlavných ciest. Počasie nás má všetkých rado po celé trvanie akcie. Dávame si priehradu v Letoviciach, hrad Svojanov, na ktorom sa koná akýsi fest, takže z prehliadky je dohromady nič a potom zastávka na polygone v Ludvikově. Cesta, vedľa nej veľký pozemok, na pozemku OTčko na veteránskych značkách, vojenský ťahač, protilietadlový samohyb, dva Dnepre so sajdami, vojenský poľný stan, tam výčap... Dohadovala sa jazda v OT, lenže vodič prebral a nebol schopný, začala sa akcia zhnáňania vodiča, ktorý potom naozaj dobehol. Čakanie na neho sme si skrátili zborkou/rozborkou ručných zbraní, Kofolou a neodmysliteľným fotením a preliezaním všetkého vybavenia čo tam bolo. Šofér došiel, naštartoval OT, vyrazili sme na jazdu a začal rozprávať historky ako obiehal Fábie a inú háveď pri presunoch na rôzne akcie, ako sa tvárili ich vodiči a podobne. Cena za jazdu bola veľmi prijateľná – 20 Kč, no nekúp to. Uprostred všetkej tej srandy zvoní telefón, volá MZťačka Kipenzi, je na ceste do Jevíčka, pretože pre školské povinnosti sa nemohla dostaviť hneď v prvý deň a jej príchod mal byť prekvapenie. O to väčšie prekvapenie bolo, keď oznámila, že cca 60 km od nás to položila a ostala nepojazdná. Nestalo sa jej nič, iba s moto jej bolo treba pomôcť. Dvaja najrýchlejší (Vladan - TDM a Lim - VFR) sa urýchlene vydali na záchrannú akciu. Zvyšok skupiny sa so značne poklesnutou náladou vydal späť do klubovne Black Demons. O to väčšia bola radosť, keď naozaj v poriadku dorazili do Jevíčka. Začala sa znova rozbiehať večerná zábava. V miestnej reštaurácii, ktorá bola súčasťou hotela dávame večeru, ale nejako cítiť, že sme nechceným stredom pozornosti... Ale nič si z toho nerobíme, správame sa slušne ako obyčajne, nič sa nerieši.

Presun do klubovne, kalba z minulej noci pokračuje. Jedno zo spestrení tohto večera bolo roztláčanie neštartujúceho Introša s "polootvorenými laufami". Po roztlačení začal veľmi nepravidelne odpalovať, ale pri plnom plyne sa o chvíľku roztočil a bolo treba trošku dobiť baterku, takže sťastný Démon to zobral za plyn na neutrál. Bolo asi 22.30 a všade okolo rodinné domy. Nikoho to nevzrušovalo, alebo sa neodvážil zakročiť. Mne osobne sa to extrémne páčilo, nielen počuť ten motor, ale ho aj cítiť na hrudi. Potom všetkom mi bolesť mojho pozadia z jazdy pripadla veľmi sympatická a tak si dávam ešte nočnú jazdu ešte s jedným dobrovoľníkom, samozrejme s nulovým promile. Ideme štýlom tu zabočím doprava, a tu doľava a ani neviem ako sa nám podarí takýmto plynulým nadväzovaním na jednotilvé cestičky urobiť perfektný okruh 30 km a vraciame sa späť na základňu. Vyťahujem z batohu Koniférum a zábava pokračuje.

Dnes bez akýchkoľvek zádrheľov. Mám toho už ale kolo piatej hodiny rannej dosť a lúčim sa so zvyšnými dvoma maratóncami Vladanom a Hekim, ktorý ťahajú až do rána bieleho.

Deň 4., nedeľa 10. 9. 2006

Vstávame okolo desiatej, balíme, lúčime sa. El Prezidento si asi všimol záujem, ktorý upútal MZ plagát, v klubovni sú dva kúsky, tak mi jeden venuje. Šťastný vymýšľam ako ho bezpečne transportovať domov. Za znova krásneho počasia dávame smer Opava. Okolo 13 - 14.00 prichádzame do Opavy k Hekimu domov, čaká nás vepřo-knedlo-zelo. Po obede mi ide Heki ukázať ešte zvyšok Hedgehogs. Jedného z nich (Vapik) nájdeme v garáži, ukazuje mi Jawu 350 SV rv 1934...Roztekám sa blahom, závodné Eso, Yamahu RD500, Jawa 250 special (1938). Škoda, že závodný Herkules (1928) tu momentálne nie je. Trochu pokecáme a ešte beháme po Opave a blízkom okolí. Môj pobyt zakončujeme na letisku Mošnov-Albrechtičky. Je tu totiž motokárová dráha. Neznalý trate za Hekim zaostávam, ale akonáhle ma obehli nejaký sopáci 11-roční, ostych opadol a poďme do nich... Mojích 85 kg proti ich asi 40 je pri výjazdoch zo zákrut cítiť, ale ego si upravujem v technických úsekoch, kde sa mládež bojí a robí chyby... Ha!

Začína sa schylovať k večeru a ja mám pred sebou ešte pár kilometrov domov. Lúčim sa s Hekim, skoro mi vytiekla slza. Ešte tankujem, na pumpe mi zvoní telefón, boja sa o mňa doma... Tak im hovorím, že už som skoro hore na Makove. Škoda že len pod Makov som to mal 70 km. Tak som nasadil v rámci možností rýchlejšie tempo, začína stúpanie na prechod, 5-ka už nestíha, podraďujem do 4-ky, 110 km/h si udržujem stále. Sem tam 3-ka. Makov sa opravuje, na semafóroch sa decentne predbieham dopredu, ale aj tak kým prídem na hranice, už je skoro tma. Dole kopcom to ide ľahšie, no až v Bytči si uvedomujem že som to trošku hnal, adrenalín je aj po 20 km stále tu. Posledná zastávka na Slovnafte (asi len Slovnafťácke benzínky niečo na ceste domov pre mňa znamenajú) a poďme domov. Tých 25 km po starej ceste je perfektných, dorážam domov. Mucinku dávam do garáže, nechýba bočena na od mušiek zadrbané svetlo, že ma bez problémov doviezla dom. Doma sa veľmi nezdržím, treba isť do mesta ukázať farby všetkým známym.

Znova nezabudnuteľný zážitok, znova perfektní ľudia, znova ten príjemný pocit. Ďakujem organizátorom! Ďakujem všetkým za príjemné chvíle a teším na opakovanie!

PS: nabudúce nazabudneme urobiť hromadnú foto všetkých zúčastnených.