Rakúske Alpy 2006 očami Atmana

Hneď na úvod musím upozorniť, že keďže som si nerobil poznámky, nebude to žiaden cestopis plný presných informácií, ale skôr len dojmy z jedného výletu, lebo po odjazdení všetkých ciest a priesmykov sa mi to všetko zlialo do jedného veľmi príjemného pocitu.

Ale poďme po poriadku. Konečne deň po dni sa pomaly priblížil dátum, keď som sa posledný krát ráno vytratil z práce, trocha som sa po nočnej vyspal a začalo veľké balenie na vytúžený výlet do Álp. Trasu som volil nasledovne – ani meter po diaľnici, iba okresky a maximum po kopcoch a kľukatiacich sa cestičkách. V pláne bolo ísť na max. 9 dní pokojného jazdenia a prespávania po kempoch pod stanom. Od začiatku som plánoval ísť sám, lebo som si chcel jazdiť v úplnej pohode, zastavovať a meditovať kde sa mi zachce a byť nerušený pri vyprázdňovaní mysle a vychutnávaní krás hôr a ciest.

Ako som zistil hneď prvý deň, plánované jazdenie na novej motorke po rakúskych horských cestách a meditatívne rozjímanie spojené s hlbokomyseľnými úvahami typu kto som?, odkiaľ prichádzam? a kam idem? nejde absolútne dohromady. Z jazdenia som bol brutálne exakticky vytešený a na všetko zamýšľanie som sa zvysoka vykašľal :-))))). Nechal som meditácie a Buddhu aj s jeho poučkami odpočívať na Slovensku a vychutnával som si len jazdenie a krajinu. Mohol som teda pokojne ísť aj s inými ľuďmi, napr. s Towdiem, ktorý mal záujem pripojiť sa, ale ja som ho z vyššie uvedených mylných predpokladov odfajal. Takže nabudúce. A to bude určite!

Na cestu som vyrážal po nepokojnej noci (večer sa ma zmocnila cestovná horúčka ako malého chlapca). Nabalený som bol ako na mesiac, ale zato mohlo prísť ochladenie, lejaky, hladomor, mal som sebou všetko. Už pri balení som si overil starú múdrosť, že je jedno či idete preč na tri dni alebo mesiac, potrebujete rovnako veľa vecí. (no dobre, na celý mesiac je dobré vziať si aj ten druhý pár ponožiek a aj náhradné slipy) A na záver som spozoroval zatiaľ neobjavený prírodný zákon, že nech sa balíte akokoľvek, vždy na konci zostane jedna vec, ktorá sa už nikam nedá strčiť. Pokojne ho odteraz môžeme nazývať Atmanov batožinový zákon. Po upevnení všetkých vecí na motorku som s hrôzou skonštatoval, že to čo si kedysi v minulosti zdalo ako normálne nabalená motorka, dnes pôsobí, akoby sa sťahovali cigáni a hrozne ju to aj zoškaredilo.

Samotnú cestu veľmi popisovať nebudem, z mapy sa dá odhadnúť. Podstatné bolo, a to som si gratuloval, že to tak bolo, že krása postupne gradovala. Polia sa postupne strácali, terén vlnil a prvý priesmyk Rohrer Sattel (cesta 21 od Wr. Neustadtu) mal pre motorkárov v celej dĺžke maximálku 70 km/h. Asi aby sa nadržaní motorkári zo Slovenska nepozabíjali hneď v úvode. Ovšem aj ten sa mi zdal hneď lepší ako Pezinská Baba a to čo bolo ďalej (po ceste 24 cez Wildalpen) sa len stupňovalo. Perfektné prázdne cesty, nádherné okolie a zákruty a serpentíny. Ja som neveriacky fičal, preklápal pravá, ľavá, pravá, ľavá, tešil sa ako malý a miestami po dlhej sérii zákrut ujúkal do helmy. Večer som postavil stan v kempe pri jazere Wolfgangsee, dal som si okružnú jazdu v bermudách (no zabite ma :-) ) okolo jazera, nakúpil ako správny Slovák v miestnom hypermarkete najlacnejšie plechovkové pivo a relaxoval. Ináč kempy stáli od 8 do 14 euro na noc, čapák je v rekreačných oblastiach okolo 3 euro fuj!, pizza tak 6 euro. Ak nenájdete hypermarket, pivo paradoxne na rozdiel od SR nakúpite najlacnejšie na pumpe. Na môj vkus drahota preukrutná, ako rodený Bratislavčan – paštekár som sa samozrejme prednostne živil konzervami a špagetami s morcadellou.

Ďalší deň som išiel na Kaprun, tam som žiaľ zistil, že na Kaprunské jazerá sa dá dostať iba autobusom za viac ako 20 euro (cenu sa presne nepamätám) a to ma odradilo, lebo bolo navyše horko a ja celý v motorkárskej odedzi by som v tom autobuse asi umrel. Aj tam totiž bolo tak 32 stupňov v tieni. Takže som previezol po okolí a cez Gerlospass do Gerlossbergu, naspäť to bolo tou istou trasou, ale mýtnicu som obehol drsnou, rozbitou a značne akčnou starou cestou (odbočka Wald im Pinzgau – treba skúsiť!) a večer som sa zase príjemne vyjazdený a zmorený teplom v kempe pripil plechovkovým pivom pri pozorovaní škaredých, ale dobre vyvinutých Holanďaniek hrajúcich bedminton. Myslím že smer a obsah mojich neasketických meditatívnych úvah v takom stave nie je treba ďalej rozoberať. Vyhrala tá s menšími.

Na tretí deň som sa ráno rozhodol, že zostanem na mieste ešte jeden deň a spravím si okružný výlet na Grossglockner naľahko. Ono to ranné balenie stanu a všetkého, ako aj pripevňovanie na motorku je poriadny opruz. (Hneď po návrate domov som frčal do Louisu, dokúpil horný rošt na kufor, sedlové vaky Slope a gumenú sieť s háčikmi – to je parádička, to iba nadžgáte všetko malé do vakov, zvyšok veľké zgučíte do klbka a pripevníte sieťou na sedadlo a hajde ďalej :-) ) Tento tretí deň bol mojim motorkárskym vyvrcholením.

Grossglockner je niečo, čo by si mal prejsť každý motorkár, ja som to vnímal ako motorkársky raj, za 17 euro to určite stojí za to. Nekonečné serpentíny, občas brutálne stupáky a vlásenky v stúpaní také, že som občas na jednotku musel, o tom sa nedá rozprávať, to si treba prejsť. Celý čas slnko, super výhľady, potom zase nekonečná cesta dolu. Tam som mal chuť pri mýtnici to otočiť a zase to vyjsť opačne (to sú ako sa mi zdalo desiatky km) ale keďže som mal v pláne okružnú jazdu so zachádzkou do Staller Sattel, musel by som to zopakovať aj tretí raz, aby som pokračoval ďalej. A tak som išiel ďalej, čo teraz ľutujem. Po tomto boli ďalšie dni tiež výborné, stále som jazdil, ale dojmom to Grossglockner zatienil, tak už ani nemám čo na tému jazdenia povedať. Šťastie, že som nešiel po diaľnici hneď na Grossglockner, to by potom už nebolo ono. To postupné gradovanie ma tri dni udržovalo v exaktickej náladičke. Potom to bolo tiež super, ale už som si jednoducho zvykol, otrnul voči bombardovaniu dojmami a nebolo to také vzrušujúce. Navyše teploty stúpali vysoko nad 30 stupňov a každé pribrzdenie či zastavenie sa stávalo zážitkom lepkavého rozpáleného pekla.

Od tretieho dňa som večer pravidelne vzýval bohov chladu a dažďa, obetovával im množstvo tekutej obety v podobe piva, ktoré odmietali, tak som ho musel vypiť ja, na žiadne moje prosby až postupne zúrivé vyhrážky žiaľ nereagovali. Vliekol som so sebou komplet nepremoky, teplé spodné vrstvy aj nepremokavé futrované motorkárske rukavice. Každé ráno som nepremoky uvedomelo dával do kufra na vrch na dosah, keby začalo liať, aby som nemusel rozoberať pol nákladu a večer ich s nadávkami zase hodil do stanu. Takže zatiaľ som ich ešte nikdy nevyskúšal. Asi je to ako s dáždnikom, akonáhle si ho vezmete so sebou, začne svietiť slnko. Takisto ostatné oblečenie, jediné čo sa dá v horku pod bundou nosiť je dlhoruké tričko z Moiry, v krátkorukom sa totiž lepí podšívka na spotené ruky, fúj. Tak som vždy večer prepral tričko a dlhé spoďáre a ráno ho zase obliekol.

Celý čas, ako som sa rozhliadal po Rakúsku, som sa ale cítil ako úbožiak zo Slovenska. V minulosti som cez Rakúsko vždy len preletel diaľnicou a veľmi som nevnímal okolie, ani som sa nejako nad tým nezmýšľal, teraz som si fičal sám a citlivo som vnímal všetko okolo seba, lebo som bol free na motorke a ešte aj na dovolenke. Keď som videl to neuveriteľne upravené okolie, až gýčovitá krása alpských dolín, nezvyklú slušnosť a ohľaduplnosť ľudí, videl som že my tu sme naozaj desiatky rokov pozadu. Pri vstupe do hypermarketu na každá vykladačka tovaru pozdravila, to isté 18 ročný adolescent – pomocník na pumpe (nebol som busines týpek v saku, ale spotený motorkár olepený muškami a motoodev som nepral 6000 km). Alebo napríklad cesty, ktoré oni označia výstražnou ceduľou “Pozor, poškodená vozovka“, také sú u nás cesty 1. triedy po jednom roku od položenia asfaltu. Alebo tá neuveriteľná disciplína, v meste, kde je 50ka ide každý 50, na 30ke spomalí každý na 30, mimo mesta ide každý 100, proste nádhera. Možno to tak nie je všade, tam kde som jazdil je predsa len dosť exponovaná rekreačná oblasť, ale pre mňa zvyknutého na slovensko – bratislavské - agresívno - neurotické pomery to bolo šokujúce. A dostal ma aj iný príklad – pole plné krásnych kvetín, s ceduľou “Sami si naoberajte“ a pri tom kasička. Kde na Slovensku je také čosi možné? Tu vám vytrhajú kvety predtým než rozkvitnú, potom ukradnú aj kasičku a nakoniec počerní spoluobčania stĺp s ceduľou vyvalia a odnesú do zberu.

Tiež som nedokázal pochopiť, z čoho tam vlastne polovica Rakúska žije. Majú tam len gasthausy, milióny gasthausov, a polia s trávou (normálnou trávnikovou trávou :-)), ktorú kosia ako u nás obilie kombajnami. A ešte zopár kráv, čo sa hore dolu po poliach poflakuje. Nič iné, len hory, hotely, turisti, kravy a tráva.

Jedna vec mi šialene vadila už v minulosti a stále s tým mám problém. Rakúšania konce dedín aj konce oblastí s obmedzenou rýchlosťou označujú tabuľou umiestnenou na ľavej strane cesty zozadu tabule, ktorá určuje začiatok takejto oblasti. Jednoducho šetria na stĺpoch. Pre mňa absolútne nezvyknutého pozorovať značky v protismere to pomerne často znamenalo, že som prešiel takú značku bez povšimnutia, pridal som, keď pridali aj ostatní a až do ďalšej dediny sa zmietal v pochybnostiach, či brutálne neprekračujem povolenú 50ku. Keď nikto nešiel, tak som prdkal päťdesiat až po ďaľšiu dedinu. A ten horší prípad bol, keď sa po pár sto metroch tabuľa označujúca koniec obmedzení zjavila a ja som tam už fičal veselo stovkou. Na to si tam našinec musí dávať značný pozor.

Pridám aj trocha doplnkových informácií a štatistiky. Ako som v mojom nadmieru kritickom článku o všetkých chybách mojej milej, drahej, krásnej a jedinečnej (týmto sa jej verejne ospravedlňujem ) Aprilie písal, tak po tomto supervýlete by som najradšej ten článok vymazal. Jediné čo môžem vyčítať je sedadlo, po tak asi troch hodinách zadok protestuje a zvyk to nijako nemení, protestuje stále. Tiež občas trocha vadí tých len 50 koní výkonu. Ale čo sa týka jazdných vlastností, tá ovládateľnosť a preklápateľnosť, to bolo doslova žúžo, o motore, brzdách a pružení by som mohol spievať ódy. Toto sú podmienky, na ktoré je tá motorka stavaná. Ten super pocit, keď do brutus stupáku som išiel plný kotol dva, tri, štyri a jednovalec srdnato ťahal, no proste čím dlhšie na nej jazdím , tým sa mi zdá lepšia a lepšia.

Ako správny pedant som si pri tankovaní vždy po rysku v hrdle nádrže napísal na bloček stav kilometrov a po návrate domov a sumarizácii som išiel do kolien. Priemerná spotreba na 1930 km dlhej trati po kopcoch bola nádherných 4,2 l/100 km, na dvoch úsekoch spolu asi 300 km som dokázal v kopcoch spotrebu 3,9 l/100 km! Takou hodnotou sa BMW 650ka pýši ako s jedinečnou. Vyzerá, že vstrekovaniu veľmi svedčí plný kotol hore kopcom a brzdenie motorom z kopca, kedy úplne vypína prívod paliva. Ja som motor nejako zvláštne nešetril, ono tých 50 koní v tých kopcoch je na jedného tak akurát a na dvoch asi aj málo, ale zase napríklad som nikdy neprekročil cca 105 km/h a ani som nikdy netočil cez 5 tis. otáčok. Čo sa týka financií, tento 5-dňový takmer 2000 km dlhý výlet ma stál spolu okolo 170 euro, z toho cca 100 euro benzín, zvyšok mýtne, nocľahy a zopár pív. K mýtnemu by som ešte poznamenal, že som ho v podstate ochotne platil, je to určitým spôsobom záruka dobrého povozenia, peknej krajiny a kvalitnej cesty.

Z výletu som sa vracal omnoho skôr ako som plánoval, lebo som prejazdil všetko, čo som mal v pláne a pri návrate som mal už na tachometri 6400 km a bol nutný pravidelný servis pri 6 tisíc, aby neboli problémy so zárukou. To bol hlavný dôvod môjho návratu. Dosť som kvôli tomu nadával, lebo som bol taký rozkokošený, že nebyť tohto kilometrového obmedzenia, pokračujem talianskymi Alpami, zbehnem dolu do Chorvátska, okúpem sa v mori, urobím pár fotiek a potom tu budem frajeriť aký som veľký motocestovateľ.

Takže záverom už len dodám, bolo to supééér. Odporúčam každému, aspoň trojdňový výlet, prihnať sa do Álp, prespať, celý deň lietať na Grossglockneri a západnou stranou cez Felbertauern späť alebo pokračovať cez Staller Sattel do Talianska. Ja odteraz do Álp plánujem chodiť aspoň raz do roka, už teraz sa teším na budúce!

A ešte niečo – skútristi, boha vášho, zdravte! Všetci motorkári mi okamžite odzdravujú tu aj v Rakúsku, ale skútristi aj tu, aj v Rakúsku jazdia ako pod skleneným poklopom, izolovaní od sveta, na pozdrav nereagujú a bzučia si ďalej za svojimi tajomnými cieľmi, uzavretí vo svojej mentálnej skútristickej dimenzii. Takže po asi 50 jednostranných pokusoch o pozdrav som vás prestal zdraviť, ono sa človek cíti fakt ako nejaký blbec, čo za jazdy šermuje naprázdno rukami.

Takže priatelia, veľa šťastných kilometrov, stretneme sa!