Ukrajina 2006 Enduro tím - Koločava - Komsomoľsk 4/4

ZIL – zázrak ruskej techniky

O chvíľu je už počuť zvuk motora a v zákrute v koryte potoka sa objavuje zelený ZIL. Obdivuhodná to ruská mašina a v nej sa vytešuje Andre. Prechádzajú okolo nás a ja nechápem, kde sa s tým chce v potoku otočiť. ZIL však nemá absolútny problém a točí sa kúsok povyše nás. Ide to ako tank a ja len zízam s otvorenými ústami ako si v pohode ide v potoku cez obrovské balvany ba aj pne stromov. Zastavuje pri motorkách a z kabíny vystupuje ukrajinský mladík s fľaškou vodky v ruke a širokým úsmevom.

O chvíľu prichádza aj Andre a predstavuje nám Vasiľa a jeho kamaráta (meno si už nepamätám) V dedine je asi sedem ZIL-ov, no prví traja vodiči, ktorých Andre našiel, boli totálne opití. Vasiľ nás najprv núka vodkou, no odmietame s tým, že šoférujeme. Nezdalo sa mu to síce ako argument, ale nenaliehal. Odpiť za nás si to musela Dadi. Andre ma prehovára, aby sme naložili obe motorky. Cesta vraj vedie stále potokom a zhoršuje sa. Okrem toho je na konci brod takej menšej Torysy. Dlho som ani nezaváhal, veď kedy budem mať znovu príležitosť odviesť motorku na korbe ZIL-a. Iní kvôli tomu cestujú až do Mongolska.

Najprv teda nakladáme moju a potom Andreho motorku. Vošli akurát vedľa seba opierajúc sa navzájom kuframi. Ukrajinci spájajú bočnice reťazou a uisťujú ma, že bočnica vydrží. So ZIL-om denne zvážajú drevo z lesov. Zadné čelo nešlo zavrieť, tak si doniesli na pomoc 20-kilové kladivo, ktoré to poriešilo. Dadi nasadá do kabíny a my traja držíme motorky. Okrem nás si dozadu nastúpili aj dvaja chlapci, ktorí sa na nás prišli pozrieť z dediny. Pred jazdou si nezabudli od Vasiľa vypýtať cigaretu. (Mali tak odhadom 10 rokov.)

Následne obrovský benziňák štartuje a jazda, na ktorú len tak skoro nezabudnem, začína. Motorky solídne poskakujú. Môj pravý kufor pracuje na novom dizajne Andrejovho ľavého. ZIL sa miestami nakláňa do neuveriteľných náklonov, kedy som rád, že sú tu obe motorky na tesno a opierajú sa jedna o druhú. Najhoršie je, keď ZIL zastane. Vasiľ v kabíne chvíľu radí akési prevody a redukcie a potom to prichádza. Kolesami vychádzame na nejaký balvan. Obe motorky vyskočia do vzduchu a som rád, že sa bočák pritom nezaklopil. Sledujem cestu a akosi už ani neľutujem, že sa veziem. Potok je čoraz silnejší voda po kolená a obrovské balvany. Len sem-tam je nejaká cestička popri vode. V polke cesty stojíme a Vasiľ sa pýta či je všetko v poriadku. Druhá polovica už nie je až taká náročná, sem tam sa objavuje aj náznak cesty. Záverečnou čerešničkou je brod rieky Mokrianka. ZIL je navrhnutý tak, že môže brodiť pokiaľ je voda neprekročí spodný okraj okien (tipujem to tak na 160 cm, možno viac) V tomto smere sme mali veľkú rezervu.

Vasiľ nás vykladá pred domom. Andre začína vyjednávať cenu. Dohodol sa na pre mňa nepochopiteľnej cene 30 hrivien. Podľa mňa ZIL musí len po naštartovaní zožrať viac benzínu a tak dávam ďalších 30 hrivien Vasiľovi. Aby Andre nevyzeral ako žgrloš, musím povedať, že Vasiľ bol s tridsiatimi hrivami spokojný. Andre sa obhajoval, že si mal zapýtať viac. Ja si však myslím, že oni si zapýtať nevedia a spravili to preto, aby nám pomohli a určite nie pre peniaze.

Komsomoľsk - Usť Čorna

Tak sme v Komsomoľsku, je okolo 12 hodín. Koločava je od nás 16 km a vyrazili sme odtiaľ včera okolo 16.00. Slušný kilometrový priemer...

Sadáme na mašiny a vydávame sa do Usť Čornej. Andre nám akosi uteká, cesta je rozbitá, asfalt ešte nezažila. Vo dvojici sa nedá párať plný kotol, ale aj tak sme asi tým najrýchlejším čo tu domáci videli. V Usť Čornej dobiehame Andreho a dávame pauzu. Potrebujeme ju všetci. Máme za sebou neuveriteľné množstvo zážitkov a musíme si posedieť na tomto (pre niekoho obyčajnom) mieste a porozprávať sa (a pojesť makové buchty od babky – čo viac si človek môže priať). Ako blesk z jasného neba okolo nás prechádza Octavia so slovenskou značkou NO (Námestovo). Ani sa nám nechce veriť. O pár minút ide okolo ďalšie slovenské auto Renault Vel Satis, tiež z NO. Tí však zastavili a tiež prekvapene pozerajú čo tu na konci sveta robíme. Andreho nič iné nenapadlo len zakričať otázku: „Pivo nemáte.“ Pivo samozrejme mali a tak sme dostali fľašku Corgoňa a plechovku Bažanta. Slováci tu došli vraj na rybačku. Chvíľku sme pokecali a potom sme sa s prianím šťastnej cesty rozlúčili. Fľaškové pivo hneď padlo za obeť, podelili sme sa. Aj keď nikdy nepijem keď jazdím, tu to bolo akési iné...

Po slávnostnom obede sme vyrazili po foto pod sochu drevorubača. Andre tu aj ostal stáť a my s Dadi sme ešte zašli obzrieť zrušenú opustenú staničku horskej úzkokoľajnej železničky. Žiaľ, dnes nie je v prevádzke. Povodeň zobrala koľajnice na viacerých úsekoch a nie sú financie na obnovenie prevádzky. Potom už štartujeme našu cestu na juh k rumuským hraniciam. Andre ide dopredu, my s Dadi sa zastavujeme ešte v obchode na nákup. Dadi si šla pôvodne kúpiť len cigarety, no z krčmy vychádza z dvomi fľaškami. V jednej je originál karpatské víno pre môjho otca a v druhej je višňová pálenka (niečo ako griotka). V krčme bola na nej cenovka 7 hrivien. Dadi si myslela, že je to cena za pol deci, alebo 100 gramov. Bola to však cena za fľašku. No nekúp to...

Pri východe z dediny ešte fotíme vstupnú tabuľu – Königsfeld – Herzlich wilkomen. Túto dedinu totiž v roku 1714 založili rakúske rodiny, ktoré prišli na popud Márie Terézie kolonizovať zapadnuté údolia Karpát a doniesli sem moderné metódy ťažby dreva.

Cesta do Dubového ubieha v pohode, aj keď v sprevodcovi bola opísaná ako nekvalitná. Viac krát cestu zobrala povodeň a tak sú tu úseky iba šotolinové s množstvom jám a mlák. Pred Dubovým náš Andre čaká a narieka na spojku. Jeho maximálna rýchlosť je 40 km/h a pri najmenšom stúpaní klesá. Zatiaľ to neriešime a rozhodujeme sa pokračovať aspoň na hlavný ťah na juhu. To sa však ukázalo ako problém. Kopce pribúdajú a tak to riešime tak, že Andreho obieham. Obaja s Dadi vystupujeme a tlačíme Biga hore kopcom. Ľudia na nás pozerajú dosť nechápavo. Musí to vyzerať komicky, keď dvaja ľudia tlačia motorku s naštartovaným motorom v 5000 otáčkach a jazdec na motorke si pomáha ešte nohami ako na kolobežke.

Big sa vzdáva

Andreho to prestalo baviť asi vtedy, keď ho obehla ukrajinka na skútriku. Zastavuje a definitívne sa rozhoduje pre návrat domov. Ide sa ešte opýtať do neďalekého autoservisu, či by mu nevedeli pomôcť. Žiaľ ako sa ukázalo, opravár vie iba zvárať. Andre zjednáva odvoz motorky na hranice, no opravár pýta 150 dolárov. Snažím sa Andreho presvedčiť aby došiel s nami do dnešného cieľa – Solotviny – kam je to už len 10 km. Andre má už toho zjavne dosť, ide do najbližšieho dvora kde stojí dodávka. Cenu zjednávame na 100 dolárov a 200 hrivien. Keď je už všetko dohodnuté, okolo prechádza divná motorka z nemecka. Nemec sa otáča a pristavuje sa pri nás. Moja ŠPZ je totálne zablatená a presvitá len modrý pás naľavo a tak si nemec myslí, že sme Švajčiari. Odpovedám mu po anglicky a vyvádzam ho z omylu. Je veľmi ochotný a chce pomôcť. Žiaľ, spojkové lamely na Biga nemá a náradie nám nepomôže. Ostáva teda s nami a pomáha nám naložiť Biga na dodávku. Domáca nás medzi tým ponúkla kávou, ktorá bola naozaj vynikajúca.

Andre nás uisťuje, že odvoz zvláda sám. Požičiavam mu ešte mobil aby si zabezpečil odvoz z hraníc a následne sa už lúčime. Andre aj s Bigom opúšťajú Ukrajinu predčasne...

Tobias

My sme sa však medzičasom zoznámili s Tobiasom, ktorému núkam aby šiel s nami do Solotviny. Je veľmi prekvapený našou ponukou, má pocit, že bude na obtiaž alebo čo. Tobias je totiž na ceste od Bajkalského jazera a keďže mal nejaké problémy s vízami, do cieľa svojej cesty sa nedostal. Tak má času na rozdávanie a rád sa k nám pridáva. Do Solotviny je to naozaj kúsok. Tu hľadám ubytovanie podľa popisu, ktorý mi poslal Zajo esemeskou a som prekvapivo úspešný na prvý pokus. O dvoch motorkách navyše tu už vedia a už nás čakajú. Vykladáme teda batožinu, ale hlavne višňovú pálenku a pripíjame si s Tobiasom. Len pri prípitku samozrejme neostalo.

Zvyšok partie ja na výlete do Rachiva. Trávime teda čas na večeri - akási polievka v ktorej plávala prasačia paprča (psi si na nej pochutnali) a mäso so zemiakmi a šalátom. K tomu samozrejme pivo, vodka a prípitok s majiteľom kempu, ktorého sme nahovorili. Nakoniec sme sa šli ešte povoziť po soľnom jazere na vodnom bicykli. Jednoducho rozbehli sme sa skvele...

V dobrej nálade nás zastihol aj zvyšok partie. Boli radi, že nás vidia a Tobiasa ako náhradu za Andreho prijali super. Nevadila ani jazyková bariéra a tak sme pred sebou mali dlhý večer plný zábavy a rozprávania zážitkov Road tímu, Enduro tímu, ale aj Tobiasových príhod na jeho ceste. Pokračovanie celej cesty si už môžete dočítať v Zajovom článku Ukrajina - sedem statočných motocyklov.

Záver

Tak a máme to za sebou. Možno sa teraz pýtate načo to bolo dobré. Načo je dobré vybrať sa s ťažkou nabalenou mašinou do takto náročného terénu a trápiť sa tam. Aspoň to sa ma pýtali väčšinou ľudia, keď videli fotky. Odpoveď je prostá. Som ten typ človeka, ktorý sa nerád vracia, nerád otáča. Pred rokom sme sa otočili a už vtedy som vedel, že sa sem vrátim a túto cestu prejdem... A teraz môžem povedať, že sa to podarilo.

Musím povedať, že toto bol asi najťažší terén kam som sa s GS-ou vybral. Obdiv si zaslúži Dadi, že bola ochotná toto s nami znášať a za tie foto, ktoré nám vytvorila. Veľkú časť trasy si prešla pešo a veľmi rýchlo sa adaptovala do úlohy poradcu kadiaľ ísť a čomu sa vyhnúť. Vďaka Dadi.

Večer pri ohni sme sa s Andrem bavili o tejto ceste. Zhodli sme sa na tom, že je to asi to najhoršie kde sme boli. Že cestu sme prešli a že už nie je dôvod sa sem vracať. Cestu vraj neodporučíme ani nepriateľovi. Dalo nám to ale veľa lebo sme siahli na dno našich síl a schopností a veľa sme sa naučili. Prekážky ktoré sme prechádzali na začiatku s problémami a obavami sme už v polke trasy prechádzali bez akýchkoľvek problémov. Možno aj preto mi teraz s odstupom času a z pohodlia domova vŕta v hlave myšlienka vyraziť do Komzomoľsku ešte raz naľahko... (Len to prosím nevravte Dadi :-) ) Okrem toho sme mali v pláne návštevu okolia Rachiva a Hoverly, ktorá nám kvôli technickým problémom nevyšla. Takže dôvodov pre návrat do zakarpatsej oblasti je viac.

Sprievodca Zakarpatská Ukrajina I

Pred rokom keď sme sa chystali na Ukrajinu, tak som čerpal informácie len z internetu. Žiaľ o Ukrajine som toho vtedy veľa nenašiel (v mne zrozumiteľných jazykoch). Aj keď som o niektorých zaujímavostiach vedel, nenašiel som ich zas na mape, ktorú som u nás kúpil (mierka 1 : 1 200 000) Aj preto sme pred rokom veľa zaujímavých miest minuli.

Teraz sa mi podarilo natrafiť na zaujímavú publikáciu, ktorú by som vám rád odporučil.

Zakarpatská Ukrajina I, Nakladatelství SKY 2002
Autori: Michal Kleslo, Otakar Brandos
ISBN: 80-901902-8-3
224 stran, formát A6
Viac info: www.treking.cz/

Sinevir

Stredisková dedinka a centrum rovnomenného parku. V dedine je nemocnica, niekoľko obchodov a krčiem, z ktorých je najlepšia rázovitá koliba stojaca oproti ubytovni, kde sa dá slušne prespať.

Sinevirská polijana

Rozťahaná horská dedinka v údolí Terebly, patrí k nej množstvo osád na okolitých hrebeňoch a v údoliach. V dedine je niekoľko hostincov a obchodov, taktiež škola až do 11. triedy. Ubytovanie poskytuje len ubytovne Sinevirské jazero severne od dediny.

Sinevirské jazero

Nazývané tiež ako Morské oko alebo Perla Zakarpatska. Je najväčším jazerom v oblasti s rozlohou viac ako 5 ha a hĺbkou 20 metrov. Leží 987 m.n.m.. Je obľúbeným cieľom miestnych a zahraničných turistov. Na brehu je zakázané stanovať. Okolo jazera vedie chodník, popri brehu sú prístrešky a tiež plastika Ivana Brodyho zobrazujúca milencov Sini a Vira, ktorí vraj podľa legendy dali meno tomuto jazeru.

Múzeum plťoplavby a zvozu dreva

Stojí v doline Čorné Riky-Ozerjanky, asi 3 km od hlavnej cesty do Sinevirskej Poljany. V krytej hrádzi na splavovanie dreva je expozícia plťoplavby. Pri povodniach to bolo síce dosť zničené ale múzeum zostalo našťastie nepoškodené. Je to údajne posledná takáto expozitúra v Európe.

Koločava

Je preslávená románom Nikolaj Šuhaj od Ivana Olbrachta. V dedinke Koločava Horb stojí hneď vedľa hlavnej cesty krásny drevený gréckokatolícky kostol sv. Ducha z 18. storočia (architektonická pamiatka). Počas komunizmu slúžil ako múzeum ateizmu.

Nemecká Mokrá (Komsomoľsk)

Je starší názov pre Nemecku Mokru, dedinka, kde ešte donedávna žila početná nemecká menšina. Tú dnes pripomína upravenosť dedinky, občas nemecký názov, či nápis a hlavne veľa neslovansky vyzerajúcich ľudí na ulici.

Usť Čorna

Pokiaľ by ste hľadali prdel Zakarpatska, tak by to bolo určite tu. Dedinka je dosiahnuteľná po extrémne zlej prístupovej ceste. V roku 1714 prišlo na popud Márie Terézie 10 rakúskych rodín kolonizovať najzapadlejšie údolia Karpat a priniesť sem nové metódy ťažby dreva.

Ešte aj dnes vás stále pri vstupe do dediny víta nápis Konigsfeld – Herzlich wilkomen. Okrem nemeckého katolíckeho kostola tu nájdete hneď za mostom veľkú sochu drevorubača, ktorá stoji nad rozpadnutým bunkrom z vojny.

Solotvina

Je dnes priemyselné centrum ťažby soli v Zakarpatsku. O soľných baniach vedeli už Rimania, ale vo veľkej miere sa ťažba rozbehla až v 19. storočí. Po dohode je možné sa ísť na prehliadku do soľných baní. Výťahom rakúsko-uhorskej výroby sa zíde 360 metrov pod povrch, počas riadnej prevádzky.

Na západnej strane mesta je soľné jazero kde je hotel a kemp s chatkami.

Prejdené trasy + body záujmu vo formáte GPX (GPS eXchange Format): Ukrajina-2006.gpx

Súbor si môžete stiahnuť a naimportovať do Vášho GPS programu. Taktiež je možné ho naimportovať to programu Google Earth a prezrieť si našu trasu na satelitnej mape.

Text: Tomáš Hajduch - Awia
Foto: Tomáš Hajduch - Awia, Andre, Dadi