Lombardia a Slovinsko 2005 5/6

Keďže Caprile je jedným z východiskových miest výjazdu na sedlo Passo Giau (2236m), neodpustíme si napriek únave po ubytovaní sa ešte večerný, dosť dynamický výstup na toto čarovné miesto. Tieto večerné výstupy „na otočku“ za pekného počasia mám o obľube: vychutnávate si výjazd naľahko, na pekné miesta, ktoré sú cez deň preplnené, a ste absolútne bez stresu vediac, že tam niekde v doline ste už ubytovaní, a po zostupe na vás čaká pohodlná posteľ.

Takéto dačo je skutočný balzam, priam omladzovacia kúra! Aj Passo Giau je teraz skoro ľudoprázdne! Osamelý večer na tomto mieste pod známou skalnou vežou, s výhľadmi na Marmoladu, skupinu Sella či slávnu Cortinu d´Ampezzo ďaleko v doline si naozaj vychutnávame. Ani nám neprekáža, že dnes pribudlo zas „pohodových“ 324km, v takýchto chvíľach únava doslova opadá a odpadá.

21.júla je zas nádherne. Ráno, pred hlavným náporom turistov stíhame ešte pokoriť takmer prázdne známe sedlá Passo Falzarego (2117m) a jeho susedný Passo Valparola (2192m) s typickým výhľadom na Marmoladu.

Pokračujeme cez Cortinu d´Ampezzo, sedlo Tre Croci (1809m), ked už cítiť narastajúcu premávku. Unikáme cez Auronzo di Cadore, ďalej na juhovýchod, a prechádzame cez zasnený a malebný Friaul, ktorý sme si tak obľúbili. Zanechávame za sebou Sella Ciampigotto (1790m) (v niektorom staršom cestopise som Ciampigotto nazval sedlom málo vzrušujúcim – ospravedlňujem sa! Jeho západná rampa je dlhé vzrušujúce stúpanie ako sa patrí!!!), Sella di Razzo (1760m),

rozprávkové jazero Lago di Sáuris, roklinu Lumiei, ďalej Ampezzo, Tolmezzo, Chiusaforte, až začína konečne zasa stúpanie dolinou, tentoraz na málo ospevované sedlo Sella Nevea (1190m). A práve preto je Nevea ďalší tajný tip: absolútna samota neďaleko rušnej diaľnice, cesta najskôr stúpa tichou dolinou, aby stúpanie vyvrcholilo sériou serpentín v skalnom prahu, pričom vracáky sú vystrieľané v tuneloch!

Po tomto príjemnom prekvapení sa cez Passo di Predil (1156m) prehupneme do Slovinska. Po pár kilometroch jazdy odbočujeme na sever, kde nás čaká stúpanie na najvyšší cestný bod v Slovinsku sedlo pod Mangartom. Vrchol Mangart má výšku 2677m, na motorke dosiahnuteľné sedlo slušných 2055m.

Začiatok stúpania momentálne nemôžem odporučiť pre veľmi ťažké motorky, pretože po gigantickom zosuve pôdy treba stúpať niekoľko sto metrov strmým makadamom po miestach, kde snáď dakedy bola cesta. Neskôr, po zaplatení tuším 3 Euro na „vrátnici“ začína dosť brutálne a veľmi exponované stúpanie, ktoré nás po úzkom asfalte (posledných asi 500m je makadam! – ale pracuje sa na vyhladení) po 13km vyvedie až do sedla. O stúpaní na Mangart som toho dosť počul aj od známych, a trochu som sa hanbil, že ho idem až teraz.

A o to väčšie bolo moje prekvapenie, že takýto „vážny výstup“ sa nachádza aj v „nejakom Slovinsku“. Výstup je zážitok nečakane adrenalínový a pôsobivý (k dokonalosti mu chýba už len severná rampa), a v sedle samotnom si vychutnávame posledné sekundy bez hmly, ktorá sa onedlho mení na lejak.

Ten nás sprevádza aj pri návrate do doliny, a aj po celú noc (nocľah v dedine Bovec na priváte, každý druhý dom poskytuje ubytovanie, ktoré je relatívne drahé (17Euro/os.), a neradi ho poskytujú na jednu noc. A hlavne som paf z toho, že takmer všetko je plné, keďže mi nejde do hlavy, ako tu tí ľudia vlastne dovolenkujú – z hromady prospektov vyčítam iba čosi o raftingu). A propos 276km...