Štvortaktná éra trialu

Zrejme výrobcovia toto pokladali za výzvu a na základe štýlu jazdy v teréne spoločne s jazdcami stanovili pravidlá týchto voľných pretekov. Podstatou bolo bodovanie vo vytýčených úsekoch a preto sa vžil názov „bodovacie súťaže motocyklov“. Výrobcovia mali možnosť zistiť, čo pripravuje konkurencia a ako na ňu zareagovať. Jazdci si mali možnosť vychutnať jazdu v teréne a možnosť porovnávať sa navzájom.

Motocykle sprvu vychádzali zo spotrebiteľských modelov, no neskoršie si ich jazdci začali upravovať a tieto úpravy sa stali podkladom pre výrobcov. Bodovacie súťaže tak zachvátili všetky anglické značky a usporadúvali sa najčastejšie v Škótsku a Írsku. Do dnešných dní sú najpopulárnejšie „Škótska šesťdňová trial“ a írske preteky „Irish World Trials“. Škótska šesťdňová sa usporadúva od roku 1910. V medzivojnovom období už trialové motocykle začali nadobúdať črty, ktoré sa neskôr stali pre trial typické. Toto obdobie pracovne nazývam „štvortaktná éra trialu“.

O export trialu z ostrovov na kontinent sa zaslúžil Sammy Miller. Svoju kariéru začínal na klasických britských značkách, u ktorých pracoval. U firmy Ariel sa preslávil na stroji GOV 132, ktorý si upravil z Red Huntera. Samotná značka Ariel sa objavila v roku 1902 v Birminghame. Začiatkom 30. rokov už sídlila v Middlandse a vlastnil ju Selly Oak. Preslávili ju traja kľúčoví konštruktéri E. Turner, V. Page a B. Hopwood. E. Turner navrhol legendárny štvorvalcový motocykel so stojatými štvortaktnými valcami do štvorca (1930) nazvaný Square-Four. Dieťaťom V. Pageho bol jednovalcový štvortakt Red Hunter (1926) a B. Hopwooda pravdepodobne dvojtaktné dvojvalce v motocykloch Leader a Arrow (1958). Pod krídlami Arielu bol od roku 1936 Triumph. Značku Ariel kúpila v roku 1944 BSA a neskoršie (1951) pod krídlami BSA skončil aj Triumph. Vráťme sa ale k modelu Red Hunter.

Jeho podstatou bol Ariel OHV 500 s oddelenou prevodovkou Burman, mala štyri stupne a v priebehu výroby vznikli varianty 250 a 350 cm³. Pre pretekárske účely sa najviac používali väčšie objemy, ktoré mali výkon 17 koní (347) a 26 koní (497). Vyrábal sa samozrejme s modernizáciami do roku 1959 a pretekal v prevedení sólo aj so sidecarom až do 70. rokov minulého storočia. Prvé modely mali tuhý rám a prednú paraleogramovú vidlicu a typické vrchom vedené výfuky so zakončením „rybími chvostami“. Posledné mali zadnú kyvnú a prednú teleskopickú vidlicu. Pretekárske náradie S. Millera malo množstvo individuálnych úprav, ktoré viedli a označeniu GOV132 v roku 1955.