Na druhý just si ešte aj hliníkáče na výlet do Grécka zoberiem. V prípade galiby lepšie chránia napr. laptop, do ktorého si každý (druhý) večer chcem písať čo som prežil, lebo inak to odvanie čas a nové zážitky. Plus rád by som v nich naspať zobral dobrého gréckeho domáceho olivového oleja.

Deň prvý - odchodový a deň druhý - relaxačný

Nikdy som nemal pred odchodom väčšiu schýzu či ísť na motodovolenku, alebo nie. Dôvod má rok a tri mesiace, vlasy ktoré drží sponka a detské oči v ktorých sa otec topí. Deň pred odchodom ma prvý krát spontánne objala a ja som cítil ako asfalt vyhriaty od slnka do ktorého sa zabára bočný stojan. Nnno,.. ak to ja pri Balatone neskrečujem a neotočím, bude to malý zázrak.

Bratislavské ráno bolo pochmúrne. Jemný dážď Rusovciach mi naznačil, že nemám dlho počítať s naleštenou motorkou. Mrholilo len po maďarskú hranicu a diaľnicu. Volím komfortný režim podvozku, lebo aj môj zadok si zaslúži hýčkanie a opateru. Niekde za Budapešťou mi neopatrne myšlienky zablúdili k dcére.. a pohľad sa mi rozostril. Toto si už vedome nesmiem viac robiť, lebo to hraničí s masochizmom.

Premýšľam, že za celú dobu čo tranzitujem cez maďarské diaľnice sa mi ešte ani raz nestalo, žeby niekde niečo neopravovali a nebola z toho dlhá kolóna. Nie je tomu inak ani teraz. Maďarsko je pre motorkára utrpenie, vďaka väčšej nádrži mojej moto ho dávam bez zastávky a tankujem po 414km na OMV v Srbsku. Dávam si burek so syrom (stál za milú kedveš) a kaficu (bola dosť dobrá) a hajde ďalej. Keď sa pod Segedínom napojím na A1 tak viem, že pôjdem odtiaľto rovno až do .... večera.

Po ďalších necelých 400km som to prekaučoval s tankovaním, lebo na GAZPROMe ja teda tankovať nebudem. Ani Bohovi!! Pred Leskovacom mi začal dochádzať benzín tak som doplachtil na „cestarinu“. Po zaplatení mýta som si zadrepoval s naloženou motorkou aby sa benzín dostal k čerpadlu. Srbský chalanko z mýtnej búdky na mňa pozerá ako na UFO, že čo to robím. Hovorím mu „fitness jebote!! “ a zarehotali sme sa obaja. Motor naskočil a ja som došiel opäť k OMV. Ak niekto trpí na diaľnici v Maďarsku tak v Srbsku je to ešte horšie a dlhšie. Výhoda bola že koncom septembra už nie je horúco na skapanie. Najviac som mal na teplomere 33 čo sa dá za jazdy v pohode zniesť. Nová bunda čo som si kúpil v STYXe sa ukázala ako veľmi dobrá a praktická. Dá sa aj za jazdy veľmi dobre odvetrať a keby mala moja moto tempomat tak by celá manipulácia bola násobne jednoduchšia. V Srbsku žiaľ začal „nešvar“ čo sa rozmohol na celom Balkáne - cestarina. „Neznášam cestarinu ,jebote!!“ Na druhú stranu Srbi sú veľmi ohľaduplní k motorkárom. Keď bola kolóna tak sa automaticky uhýbajú. To v takom Maďarsku... čím menšie auto tým zarputilejšia puča s rigidným pohľadom v ňom sedí.

Pri Belehrade musí udrieť do oka človeku množstvo nových mostov a viaduktov, na ktorých je logo POWER CHINA. Vyzerajú fakt pekne a novo, ale udalosti čo sa stali a čo stále hýbu Srbskom hovoria, že žiaľ kvalita tam asi nebola prvotné kritérium výberu zhotoviteľa.

Po vstupe do Macedónska motorkárova duša pookreje a mozgové krivky poskočia. Macedónsko je radosť jazdiť aj po diaľniciach. Už tri krát som si hovoril, že sem musím spraviť explorku, ale vždy to prebije Grécko lebo more, ktoré milujem a história, ktorá mi po štyridsiatke začala trocha voňať. Macedónsko je členitá krajina, ktorá sa slovenským cestárom nie že smeje, ale rehoce čo balkánske pľúca dajú. Diaľnica sa v jednej časti rozdeľuje tak, že protismer nevidíte, lebo ide opačnou krajinou kopca, ale dva jazdné pruhy ostávajú. Tunely, viadukty, zákruty, mosty a znova a znova a znova. Mozog musíte dlhšiu chvíľu presviedčať, že nejdete v protismere. Ak by si niekto nevedel predstaviť ako ta zákrutová diaľnica chutí tak nech si nájde Deep Purple a Highway Star zavrie oči a primerane tomu osolí. Vesmír chcel aby mi tento song začal hrať zrovna keď som tam bol - celé dobre. Kto má elektronický podvozok tak si navolí športový režim, lebo je tam síce 70tka, ale povedzme že ..informačne. Vôbec mnoho vecí je na Balkáne informačne. STOPka je v Srbsku vyslovene doplnková informačná tabuľa a smerovky na celom Balkáne sú voliteľné. Čo kazí výsledný dojem z Macedónska sú opäť mýtnice. Nemám väčšieho jedu ako brzdiť, dávať dole rukavice, hľadať drobné a zaplatiť 50 centov. Za 17 km euro a potom zas 50 centov... nebyť mýtnic prišiel by som určite o pol hodinu skôr. Jebote !! Táto Krajina by rada do EÚ a keby som mal tú moc tak ako jednu z podmienok by som jej dal že namiesto mýtnic diaľničné známky !!

Do Grécka vchádzam s tým, že slnko bude ešte necelú polhodinu nad obzorom a do cieľa ešte vyše hodina a pol. Takto presne som to nechcel - prísť po tme. Samozrejme opäť mýtnice. Cieľ je na pobreží dedinka Olympiaki Akti. Po príchode na hotel tma a klasika nalepené číslo, na ktoré treba volať. Pánko ale dobehol do dvoch minút, čo na Balkáne nie úplne zvykom, takže klobúk dole. Skúšal ešte aj hlúpo vtipkovať, že kam si akože dám motorku. S kamennou tvárou hovorím „na súkromné parkovisko, ktoré bolo explicitne spomínané na Bookingu“. Po vyše 1200 km na motorke nie som úplne naladený na takéto fóriky. Bakchusov potomok to hneď hrá do stratena, že to bol len vtip a ukazuje mi parkovisko.

Hotel pekný, ubytko na prízemí tak ako som chcel, akurát kúpeľňa je tak o dve triedy horšia ako zvyšok ubytovania. Nevadí, čo by som za takú dal keď som v Turecku pred 15 rokmi spal na opustenom kúpalisku len v spacáku. Olympiaki Akti sú výborná zastávka pre motorkára na prvú noc v Grécku. Už som tu tretíkrát a vidím, že toto mestečko sa vôbec nerozvíja. Na druhej strane cesty hotela kde spím sú záhradky so stavbami, ktoré by ste u nás hľadali v osadách. Na prespatie a stret s civilizáciou fajn, ale na dovolenku s rodinou sú v Grécku rozhodne aj krajšie miesta.

Dnes, čo je deň dva, nejdem vôbec jazdiť. Píšem tieto riadky, popritom sa venujem dôkladnej senzorickej analýze ležiakov helénskeho typu Alfa a Mythos. Popri kúpaní v mori budem musieť ešte konvertovať horskú obracačku z google maps do Garminky. Chýba mi rodina, ale cítim, že toto je presne ten mentálny reset, ktorý som po štyroch mesiacoch, čo som na materskej, potreboval.

Deň tretí - cestovateľský

Ráno motorka zbalená, na raňajkách som bol prvý. Inak milá paňula ma dostala do rozpakov, že koľko vajíčok si chcem ešte dať po tom čo ma videla že som zjedol jedno. Nuž ešte jedno by som si dal povedal som s prekvapeným úsmevom. Viditeľne si vydýchla. Ja teda viem byť aj opica ozaj že drzá, ale toto by som sa hosťa spýtať nevedel. Grécko je furt Balkán. Trocha lepší, ale furt Balkán.

Sadám na motorku, na ktorej plexiskle by si entomológ ucvrkol a pohýnam sa smerom k Olympu. Už som bol hore, až pri vjazde do vojenského tábora, kde váš ďalej už nepustia. Už som ho obehol pred rokmi zľava, dnes pôjdeme sprava - pekne cez hory. Asfalt cestou hore je v zákrutách pokrytý vyliatou naftou z odvetrania nádrže a kvapkajúcimi olejmi z áut, takže konzervatívna jazda na kochačku.

Apropo kochanie sa tu v Grécku treba vždy riešiť pri zapnutom režime chameleóna. Režim chameleóna je, že jedno oko sa kochá, druhé rieši cestu - prípadne opačne. Inak hrozí, že trafíš výtlk a nájde sa aj taký, ktorý by mohol skončiť fatálne - minimálne pre gumu. Ak nie výtlk, tak kako. Kaká sú tu rôzne, kozie bobky sú v pohode - necítiš pod kolesami. Kravské ale pod kolesami cítiš a opäť hraničí s predčasným ukončením výletu. A ak nie kako tak kravské ciko, ktoré zas nevieš vždy rozoznať od rozliatej nafty, ktorá šmýka takže opäť kľučkuješ. Keď nie kako a ciko tak sa nájde padnutý kameň z kopca nad cestou. Prípadne pes o veľkosti malého teľaťa, alebo teľa o veľkosti väčšieho psa. Teľa vždy s mamou a raritne s nimi aj mocný buják o trojnásobku hmotnosti tvojej motorky. Bujáka chceš potichu na voľnobeh decentne obísť a ništ vác. Akurát premýšľaš, či to riskneš okolo rohov, alebo okolo zadných nôh, keré vedia kopnúť rýchlejšie než si bežný človek myslí. A keď si myslíš, že už ťa ništ neprekvapí tak korytnačka. Ja mam zvery rád a keďže pár korytnačiek som tu už videl na kašu, tak som zastal. Ej moja krásna nenechám ťa ja na ceste na Diovu milosť. Nechápala tapša, že jej chcem dobre, syčala na mňa jak ministerka kultúry pri zlej otázke. Keby som tú záchranu neriešil face 2 face, tak ma ešte aj očúra. Toľko ku kochaniu v Grécku, vždy len na jedno oko a tvárou v tvár, inak skončíš v sračkách aj keď práve pomáhaš.

Cesta vystúpala do 1200 m.n.m. a za Olympom, asfalt sa zlepšil, kaká ustúpili a premávka sa blíži k nule. Napriek tomu chcem ostať v konzervatívnom režime jazdy. Zvláštne, keď si človek povie „nejdem klopiť“ a za pár minút sa pristihne, že klopí tak akoby neklopil keby klopiť chcel. Grécka krajina je úplný opak Maďarska a Srbska. Každý detail krajiny je iný, nič sa tu neopakuje. Vyjdeš spoza zákruty a sánka ti padne aká obrovská skalná stena pred tebou vyrástla a pod ňou bum jazero. Farby krajiny spoza polarizujúcej slnečnej clony spôsobujú pocit akoby si bol v 4K filme. K tomu mi do helmy hrá úžasný Eddie Vedder. Súzvuk obrazu, zvuku a duše. Krajina klesá a stúpa. Aj cez 1300 m.n.m. Nikde nikoho, auto som nevidel už cez 40 minút

Štyridsať kilometrov pred cieľom dnešného plánu (Konitsa) mi padne sánka. Dostal som sa do kaňonu, (kaňonov je tu veľa) ale tento je iný. Skaly sú výrazne tmavo sivé a niekde až antracitovo čierne a lesklé. Z ich povrchu sa slnko odráža tak divne na zlatočierno. Monumentálne a stiesňujúce, vyzeralo to ako predpeklie. Do Konitse prichádzam výrazne skôr ako pôvodne písali obe navigácie. Aj mi stískalo zadok čo ma nakoniec čaká aký off-road. Dôvod bola znížená rýchlosť v oboch navi na 30 km/h, ale reálne tam žiadna značka nebola. Za tento plán cesty si dávam 1* a neľutujem ani minútu čom som si ju v zime plánoval. Ak by mal niekto záujem tak link tu.

Keď ti ide karta netreba dávať nohu dole z plynu a načal som plán na ďalší deň a dobre sa stalo. Z Konitse som išiel na Iliochori a behom 5km som vystúpal z takmer 700 na 1100 m.n.m a tu začal úplne postapokalyptický film. Nie že autá, ale ani zvery a ani ľudí v dedinkách / samotách som nevidel. Žiaden pohyb, nikde nič živé. Cesta cez les bola načatá zubom času a na pohľad bolo vidno, že sa veľmi nepoužíva. Polovicu môjho jazdného pruhu zaberalo napadané červené ihličie. V puklinách v asfalte už smelo rástli mladé stromčeky. Nie nejaké tohtoročné maličké semenáče, ale cca metroví chlapíci. Príroda si tu pomaly berie späť čo jej človek urval.

Niekde uprostred medzi Iliochori a Koukouli bol most s krásnou panorámou z oboch strán. Keďže som dlho nikoho nestretol zaprovokoval som osud a odstavil motorku uprostred mosta a začal si to fotiť z oboch strán. Nikto neprišiel. Hovorím si, dobre, ale určite keď sa pôjdem vyčúrať niekto príde lebo toto je mocný zákon schválnosti. Nič, nikde nikoho. Tu keby sa človeku niečo stalo, kľudne len v zmysle neopraviteľný defekt, tak môže smelo začať stavať príbytok z dreva a kameňa jak v tých zrýchlených filmíkoch na facebooku. Teda ak ho nenájde nejaký miestny medveď.

Kamoška Maťa mi poradila ísť pozrieť Papingo, lebo som neďaleko. Papingo to je taká dedinka celá z kameňa (celá znamená celá - aj strechy!!) plus je z nej parádny výhľad na kaňon Vikos. Keďže nemám pamäť na mená dedín tak som tam šiel, aby som pri monumentálnom platane za mostom, pod ktorým je pláž vedúca k priezračnej horskej rieke zistil že tu som už bol. Na monumentálne stromy pamäť mám. Vôbec to nevadí, za 5 minút som v plavkách a ukazujem zhýčkaným ochkajúcim Germánom, že mocný bujak Slovan sa studenej vody nebojí. Ej veru kukajú jak Kotlár na tlačovke. Medzi nami, napriek tomu, že otužujem som sa musel slušne premáhať. Bola to horská voda čo aj z obdareného princa nekompromisne urobí princeznú.

Deň štvrtý - upršaný, domotaný, ale nakoniec dobre

Ráno po chutných raňajkách, kde som zjedol všetko okrem „šunky“, ktorou som nakŕmil mačky sedím o 9-00 na motorke. Pred odchodom ešte krátka debata s Litovčanom čo parkuje vedľa mňa svojho nového pekného Tigra 1200. Taký v pohode dialóg až do momentu kedy mi potrebuje povedať, že jeho motorka je viac dual purpose ako moja. Pýtam sa s nefalšovaným údivom, že prečo si to myslí. A on, pomerne učiteľsky, že Tiger má predsa kolesá 21 / 18 a išiel s tým TET, a že či viem čo je TET a že išiel to na takýchto cestných gumách - tak preto. Tak som sa ho spýtal či vie čo je to Theth v Albánsku a či si myslí, že tam kde prešiel on jeho TET „na cestných gumách v rozmere 21 / 18“ by mala motorka problém. Nakoniec z neho vypadlo, že išiel len nejaké časti TET a že je to predovšetkým o jazdcovi. Sem som ho chcel dostať aby trocha pristál a to nemám vôbec nič proti Tigrovi. V pohode sme sa rozlúčili, za mocného offroaďáka nasadá jeho manželka, on si nasadzuje crossovú prilbu z okuliarmi a ja sa v duchu nad touto kombináciou usmievam.

Od rána sa motám, znova všetkými gréckymi bohmi zabudnutými bočnými cestičkami do dedinky Karies. Radím vkuse 2-3-2-3 a teda ja, ako prozákrutový homo sapiens motorkaris, mám po hodine dosť. Cesty sú také, že treba ísť stále opatrne v každej druhej ľavej zákrute sú nánosy piesku čo tečie voda po dažďoch. Opäť sa z oboch strán cesty tlačí na človeka džungľa so všetkými popadanými listami a halúzkami čo k tomu patria.

Cieľ dnešného dňa je Katara pass na čo som sa obzvlášť tešil keď som to plánoval. Ešte ráno som pozeral počasie a nič nenasvedčovalo tomu čo ma tam za chvíľu malo stretnúť. Keď som blížil videl som, že vrchol je celý v oblakoch. Preventívne som si dal pod bundu termoprádlo a vymenil rukavice za teplejšie s presahom na bundu a dobre som urobil. Ako som začal stúpať z 1000 až do 1680 m.n.m. tak prišla hmla, rosa a neskôr dážď a smútok že z výhľadov nebude nič.

Intenzita hmly a dažďa boli taká, že som si mohol vybrať medzi výhľadom na sedem metrov s vyklopeným plexi a intenzívnou hydratáciou xichtu. Druhá možnosť bola za zavretým plexi s výhľadom tak štyri metre a k tomu som mohol sústavne škúliť pomedzi kvapky, ktoré pri malej rýchlosti len pomaly stekali po plexiskle prilby. Medzi Scyllou a Charybdou ako sa hovorí v týchto končinách kde vznikli najlepšie báje a povesti, ktoré som ako malý chlapec opakovane hltal.

Išiel som tak 20-30 km/h a tešil sa z toho keď sa mi podarilo obísť mokré kravské kako v zákrute. Ľakal sa zo siluet kráv, ktoré nehybne stáli popri ceste jak duchovia vypustení Cháronom z podsvetia. Vďaka počasiu, hodného Tartaru, som ich zbadal vždy až na poslednú chvíľu. Nič príjemné najmä ak človek vie, že ak sa krava rozhodne niekam ísť, tak ide. Vééééľmi naivne som sa utešoval, že keď vyjdem úplne hore tak oblačnosť bude podo mnou a ja si tam kľudne aj hodinu užijem slnka – trt premočený makový!! Hore začalo jemne pršať – na, tu máš slnka panáčik zasnívaný! Došiel som teda smutne zhora dole a fotka žiadna. Teda mohol som fotiť hmlu, vačšú hmlu a eštevačšú hmlu spolu s daždom, ale toto prenechám abstraktnejšie zameraným motofotografom.

Dole na rázcestí stretám staršieho Nemca na R 1300 GS. Dážď mu steká po bielej briadke a ponad zahmlené okuliare zúfalo ďobe do svojho navigáča. Oprášil som v daždi (oj, mocný oxymoron priletel) moju kuchynskú nemčinu, že či môžem pomôcť. Germán šemotí, že je po dvoch hodinách jazdenia na tom istom mieste a že jeho navigácia je „kaput“. Pozerám ako random ďobe do toho geretu a myslím, že v navi to skôr nebude. Pýtam sa kam chce ísť. Na západ, ja žiaľ na východ, ale ponúkam mu pomoc že ho odvediem po nejaký najbližší bod. Skúmavo pozrie na mňa spoza okuliarikov a slušne odmieta. Ako vraví staré turkménske príslovie, kto neverí Slovákovi v daždi, nech si po germánsky hrdo mokne ďalej. Viderzén, čuspapá, gruss !!

Naivne sa rozhodnem „čúrať proti vetru“ a až do 13-00 sa držím môjho pôvodného plánu keď vo mne čosi v tej zime čosi zovrie. Kua, čo som ja sem do Grécka prišiel žrať hmlu a dážď?! Zastavím, pošuchtám mobil a vidím, že to, čo platilo ráno už teraz neplatí. V horách sa pokazilo pičasie tak na dva dni minimálne, ale smerom na juh k Peloponézu to vyzerá na dva dni pekne. No nič, kamoška Maťa mi včera poslala tip smerom ja juh na Enviromental park of Salaroa. Je to veľmi zaujímavé a príjemné pojazdenie. Úzka cesta, jeden smer tam druhý späť, lemovaná skalami a z oboch strán more. Na fotenie ako stvorené. Vydržal by som tam oveľa dlhšie žiaľ, jemne ma tlačil čas nakoľko som nevedel kde dneska zakempím plus chcel som ešte pozrieť most v Arte prv než začnem riešiť ubytko.

Ubytko vyriešil vesmír, lebo v navigáči som v blízkosti cesty na Lefkadu som si našiel uložené jedno ubytko. Teda ja si ubytká kde som bol ukladám, len keď sa mi tam niečo páči. Za ten svet som si nevedel spomenúť kde to bolo a ako to vyzeralo kým som tam neprišiel. Za 35€ luxusný čistučký voňavý apartmán. Nič zošlahané, vysiace na sopli, alebo inak zapatlané ako včera a predvčerom. Prípadne posteľ s čelom pri nohách, kerá mi celú minulú noc žrala nervy. Kúpelňa deluxe čistá ako z katalógu. Smolka že žiadna strava, ale toto som na večer vyriešil v miestnej taverne na pláži parádnym tzatziky s domácim chlebom a gréckym šalátom, ktorého sa tu neviem dojesť. Grécky šalát podávaný u nás má od tunajšieho tak ďaleko ako nitriansky šunkový salám k prosciuttu. Čo nemám doriešené je, či tu zajtra ostanem sa kúpať, lebo slnko, alebo sa poberiem na Lefkadu kde sú vraj jedny z najkrajších pláží v Európe.

Jedno však viem, ísť pred večerou splynúť s plytkým a teplým morom a nechať sa predlženú chvíľu hojdať položený na hladine bol najlepší nápad. Nad hlavou zore zapadajúceho slnka a už nesmelý bledý mesiac. Po zavretí očí v ušiach ponorených pod hladinou vystúpili zvuky vĺn, ktoré neustále zápasia s pieskom. Jemná hudba prírody čo hlboko upokojuje. Čistý nefalšovaný relax.

Deň piaty plážový a deň šiesty upršaný

Ráno som zamieril na juh na ostrov Lefkada, kde sú teda vraj jedny z najkrajších pláží v Európe ako už vieme. Keďže to mám kúsok, treba to ísť ešte v tomto živote skontrolovať. Kedy keď nie teraz?! Po príchode na Lefkadu si dávam niečo medzi neskorými raňajkami a skorým obedom. Nevedel som čo si vybrať tak som to nechal na chutnú čašníčku s chutnou angličtinou ktorú som jej trocha závidel. Grécka angličtina je inak výrazne ušušlaná a s prízvukom podobne ako talianska. Táto slečna ju mala ako natural born from Oxford. Po dlhšom čakaní priplával ku mne teplý sendvič plnený nejakým strašne dobrým syrom a na vrchu pošírované vajce. Celé to bolo preliate omáčkou, v ktorej bol nejaký fajnový alkohol. Najprv ma to trochu rozladilo, že ma čašníčka na alkohol neupozornila, ale potom si hovorím že tu, „na Balkáne“ alkohol v malom množstve asi neberú zásadne tragicky. Celé bolo MIMORIADNE chutné.

Pri stole vedľa sedí skupinka hlučnejších bratov Čechov a aj keď sa snažím nepočúvať nedá sa nepočuť veta „hele, tady na Lefkáde sa praví, že tady prší jenom jeden den v roce a ten den má být zítra“. Vyberám telefón, pošúcham a naozaj. Dnes má byť ešte pekne, ale zajtra celý deň dážď a nielen tu ale v celom Grécku má pršať. No nič, šupito presto, idem skontrolovať tie pláže.

Prvá sa vola Megali Petra a naschvál som si nepozeral dopredu ako vyzerá. Cesta na pláž ide z dedinky Kalamitsi a nie je pre neistých, alebo začínajúcich šoférov ani áut, ani motoriek. Fakt nie. Je to pomerne strmý zjazd s veľa vracákmi. Je tam síce asfalt ale taký, kadejaký zdeformovaný slnkom. Na konci cesty sa nachádzajú dve parkoviská. Volím to nižšie položené bližšie k pláži. Že budem platiť parkovné mi bolo jasné, ale že odo mňa za motorku vypýta toľko čo predtým za auto... 5€. Čo ti to kúruje? Aj som sa ozval, že či fakt motorka stojí rovnako ako auto, ale megastrapatý trkvasko sa arogantne na mňa usmieva a trvá na svojom. Asi bolo na mne vidno, že sa už chcem ísť kúpať a vidieť tú poloodkrytú krásu zblízka. Nebudem sa tu s tebou naťahovať za drobné. „Páči sa a kúp si hrebeň!“

Nebudem tú pláž opisovať, ak chceš vygoogli si, alebo pozri foto v článku, alebo ešte lepšie choď tam! Mne padla sánka z toho čo si tam príroda a čas pre potechu oka ľudského pripravili. Veľmi sa mi tam páčilo. Ak ale hľadáš vybavenú pláž z komplet službami toto nebude voľba pre teba. Tu je jeden bufet a jeden hajzlík, oba balkánskeho typu, Žiaden luxus. Objednávam si espresso frodo a kým sa ľad rozpustí hádžem sa do čistučkého blankytného mora a za chvíľu už sa hojdám položený na vode so zavretými očami medzi obrovskými skalami. Opäť pod vodou načúvam, ako voda do nekonečna brúsi skaly na pláži. Položený na hladine si vychutnávam príjemný stav (mentálnej) beztiaže. Nič mi netreba, vlastne áno - tú ľadovú kávu (bola fakt dobrá) a potom zas more. Takto pendlujem medzi morom a kávou a čas beží. Vydržal by som tu aj oveľa dlhšie, ale chcem ešte dnes vidieť aj druhý plážový tip od kamošky Martiny. Pri výjazde som rád za to že môj Advík má krátku jednotku, na motorke so štandardnou prevodovkou sa tu bude musieť trošku páliť spojka.

Druhá pláž sa vola Porto Katsiki a ide k nej oveľa komfortnejšia cesta. Opäť ide ku mne chlapec ale pýta len dve eurá za parkovanie a ešte ma posiela aj za rampu bližšiu k bufetom kam autá nesmú. Veľmi dobre. Z parkoviska pláž nevidno len more. Prichádzam ku schodom, ktoré vedú na pláž a onemel som od úžasu, resp. typicky slovensky si sám pre seba povedal „čo ti je*e?” Opäť nebudem detailne opisovať pláž, pozri fotky. Niečo podobné som videl v Turecku, ale tam to bolo prístupné len z vody. Sem prídeš v pohodičke autom. Je to podobný typ pláže ako Megali Petra. Čo potrebuješ musíš si tam zobrať, dole nič nie je len okrúhliaky a more. Vedie k nej z bufetu 91 schodov a ostávam tu až pokiaľ sa len dá. Nasávam vôňu mora, slnko a pokoj.

Pôvodne som sa po plážach chcel ísť pozrieť na sever do mesta Parga, vraj veľmi pekné, ale keďže má všade pršať tak mením plán a rozhodnem sa prečkať na Lefkade. A ak počasie dovolí tak deň po dnešnom daždivom dni, kedy píšem tento text, celý preplážujem. Zekempil som v surfárskej dedinke Vasiliki a ešte predtým než začalo pršať som si dal famóznu rybu a dve pivá fajnšmekersky podávané v pohári z mrazáku. Prvé som rovno vypil na dve doby a grécky čašník kukal na mňa ako na UFO. Dolce vita.

Deň siedmy plážový a deň ôsmy vysokohorský

„Keď nájdete kúsok raja mali by ste si nájsť aj kus času tam pobudnúť.“ Toto „múdro“ ma napadlo v deň keď vytrvalo pršalo. Pláž Porto Katsiki ma natoľko očarila, že som pozmenil už zmenené plány a rozhodol som sa po dni dažďa si tam vyhriať kosti a celý deň robiť nič. Ráno, keď sadám na motorku, ktorá predtým celý deň mokla, sa nedá nevšimnúť ako sa krajina po 24 hodinách vytrvalého dažďa na počkanie natiahla do viditeľne zelenšej farby. Takto nejako to tu vyzerá aj v máji, keď mocné mediteránske slnko ešte sústavne nespaľuje všetko živé a zelené. Lefkada je nádherný hornatý ostrov, od mora ste behom pár minút a kilometrov razom 600 m.n.m a užívate si panorámu ostrovov v iónskom mori. Okolo mňa plávajú oblaky mocne vyparujúcich sa vodných pár z náhle vlhkej zeme. Maličké lodičky, ktoré sú v skutočnosti veľmi veľké, kreslia čiary po mori, ktoré v zapätí miznú. Ranná motačková jazda po daždi má svoje upokojujúce čaro.

Na pláž napriek foto-zastávkam prichádzam ako jeden z prvých. Tiene sú ešte dlhé a more je akoby ešte viac blankytno - čisté, umyté od dažďa. Nesiem si zo sebou, „na čechoslováka“, aj dobre vychladené pollitrové pivká. Nie kvôli peniazom, ale fakt sa nechce furt behať hore dole 91 schodov za tretinkovými poloteplými. Deň na pláži išiel pomaly čo bolo vlastne dobre. Prešiel som sa z ľavého konca až na úplne pravý. Úplne iná panoráma ako pri strmých schodoch ktorými sa dostanete na tento malý kúsok raja.

Pri prechádzke po pláži som sa znova utvrdil v tom, že ženy, teda ak chcú, mali by sa mali vyzliekať len vtedy, kým ostatní ešte s výdychom neodvracajú pohľad. Nemyslím to v zlom, ale nikde nebolo napísane „pozor nudistická pláž dôchodkýň“. Človek potom ľutuje čo videl a chce si to vyškriabať zo sietnice aj z pamäti. Toto isté pravidlo platí pri chlapoch, tam ale bez rozdielu veku. Ak si niekto potrebuje opekať klobásku nech to robí tam kde sú všetci samo-opekači. Našťastie prírodné krásy násobne prekryli tieto občasné nedostatky ľudského odhadu samého seba. Blankytné more, čistá pláž, nebo s občasnými mráčikmi a spomalený čas. Sem sa treba celkom iste opäť vrátiť.

Večer sa vraciam na ubytko kde som spal štvrtý deň tohto výletu. Majiteľ je milý Grék, vlastne miestami až príliš milý, čítaj vlezlý. Na vyvesenej ceduli ponúka domáci olivový olej tak mu hovorím, že zoberiem, len ešte neviem koľko podľa toho aké veľké má fľaše a akého tvaru. Musím vytetrisovať miesto v kufroch, ktoré som si sem kvôli tomu bral. Odpovedá zrazu stroho na to aký bol zo začiatku milý že „olej doriešime ráno a nech mu zaplatím za túto noc“. V ten moment som vedel, že ráno z oleja nič nebude a tak aj bolo. Nuž bratku, tým olejom čo som chcel kúpiť sa môžeš natierať celú zimu. Ak pôjdem okolo, rád sa u teba znova ubytujem, ale olej už od teba pýtať nebudem. Cibazol jeden akýsi... grécky... neobchodný !!

Mierne rozladený olejom, ktorý nemám, si to namierim cez hory do Olympiaki Akti. Odkiaľ zajtra skoro ráno dám čáru až na rodnú svojstojnú hrudu. Nejdem direkt podľa navigácie, ale mením trasu cez pohorie Pindos a dobre robím. Premávka opäť slabne so stúpajúcou nadmorskou výškou, výhľady sa stávajú úchvatnejšími. A krajina je zas o odtieň zelenšia ako včera. Cesta vystúpa až do 1200 m.n.m. a najvyššie hory prechádzam sériou tunelov, v ktorých by sa opäť mohol natáčať postapokalyptický film. U nás by sme také tunely strašne chceli, tu si ich opäť pomaly berie príroda naspäť. Kvalita asfaltu sa zlepšuje, tak si v rámci rozumu opäť užívam v zákrutách. Popri ceste sa začínajú objavovať kravičky. Dobrý asfalt a zákruty zvádzajú, ale tento krát sa zviesť nedám a dobre robím. Mám takú predtuchu, že čo keď bude „milka“ v protismere. Za 5 minút pri výjazde z jednej lavotočivej medzi skalou a zrázom, kde nebolo vidno na koniec zákruty, si v pohodičke v protismere vykračuje smerom ku mne 400 kilová kravička. Keby som mastil viac celkom ťažko by sa to riešilo. Po tom čo som zišiel z hôr som zvolil zvyšok cesty čo najrýchlejší presun do Olympiaki Akti aby som si ešte užil trocha slnka pri mori. Dnes musím ísť skoro spať lebo zajtra ráno skoro vstávam. Domáci pán sa ma pri príchode pýtal, že kedy odchádzam. Hovorím
- „skoro ráno“
- „to je o ôsmou až o deviatou?
- „nie, to je medzi piatou a šiestou“
- „to ale vstávaš že?”
- „nie, to odchádzam” :)
Pánkovi skoro sklíčka vyskočili z okuliarov. Ej amigo grécky, nemáš ty ánung čo je to pre Slováka skoro ráno.