http://motoride.sk


Internetový magazín o motorkách, motorkároch a o všetkom okolo nich....
Šport, Novinky, História, Technika, Vaše Stroje, Video-Foto Galéria, Motoride Klub, Diskusia, Inzercia, MotoChat, Ankety... a a ešte o mnoho viac...

Stroj času

[Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Príbeh o ceste na koniec sveta a začiatok nového dňa. Na miesta kde život plynie trocha inak a kde čas robí malé zázraky, teda aspoň tie v našej fantázii.

Stroj času
Stroj času

Prológ.

Veličina čas.

Neúprosne a nezastaviteľne meniaci sa rytmus, ktorý sa nedá zastaviť ani vrátiť. No občas sa nájde možnosť si aspoň v ilúzii v ňom cestovať.

Priatelia. Pre niekoho potešenie, pre iného menej. Som tu s novým výsledkom mojich prebdených nocí pri písaní tohto diela, ak sa to vôbec nejako dá nazvať.

Skúsim opísať veci a miesta, ktoré sú zaujímavé, no nie každý sa s tým stotožní, keďže môj text a obsah býva často dvojsečná zbraň. Ale to už je len uhol pohľadu každého čitateľa.

Ja píšem tak ako píšem, a najviac zo všetkého mi v tejto chvíli chýba práve ten spomínaný čas.
Budem sa ho snažiť ušetriť aj vám, a tento môj cestopis bude možno strohejší a kratší. Roztočíme teda spolu pomyselné ručičky na hodinách stroja času, ktorý nás prenesie svetom a niekde pri konci príde čas aj na vysvetlenie, prečo práve tento názov som použil.

Herbert George Wells tento anglický spisovateľ a francúzsky Jules Verne sú nazývaní „otcovia science fiction“ a ich knihy nechýbajú v mojej zbierke. Jeho román z roku 1895, ktorého názov som si dovolil „ukradnúť“ do názvu môjho cestopisu.

Stroj času, alebo aj časostroj v určitom chápaní existuje, aj keď to samozrejme je len vecou dohadu, čo je a čo nie je reálne. A to by som nebol a keby som si túto myšlienku nechcel nechať len v hlave ale skúsiť ju aj realizovať.

Stroj času
Stroj času

A tak sa poďme pozrieť na miesta, kde by sa dalo povedať, že cestovať v čase sa vlastne dá.

Tak prosím nasadať, a plnou parou vpred do minulosti. Roztáčajú sa kolesá môjho pomyselného stroja, ktorý síce nikto neuvidí, ale o to viac bude cesta k nemu zaujímavejšia.

1. časť, Slovensko - Bielorusko - Sibír - BAM

Ako som naznačil. Idem nato dnes trocha viac stroho a skúsim príbeh okresať na nutné minimum. Začíname sa pohybovať v čase a lietať medzi rôznymi rokmi. No na začiatok skončíme v realite leta roku 2025.

Tu začína rozprávanie o ceste, ktorá bude dlhá, komplikovaná na rôzne spôsoby cestovania a množstvo nečakaných situácií ako to už u mňa býva zvykom.

Roky som nosil v hlave plán navštíviť jedno miesto, ktoré som si na mojej mape už veľmi dávno označil ako cieľ. No ako býva dobrým zvykom, cesta k nemu trvá dlho. Veci sa komplikujú a zároveň aj nadväzujú na seba.

Kto čítal moje staršie cestopisy a pamätá si niečo z nich, tak mu bude ľahšie sa zorientovať v tom, ako som vlastne celé toto čo tu opisujem časovo plánoval a nakoniec aj tak úplne inak riešil.

Stroj času
Stroj času

Dnes je ale začiatok leta spomínaného roku 2025, a ja od začiatku roka prakticky denne riešim množstvo neriešiteľného. Ako to už býva pri plánovaní mojich ciest na začiatku je bod na mape, a potom k nemu veľa čiernych bodov cez ktoré to ďalej nejde.

Preto postupom času mením svoje nároky a plány a postupne uberám z požiadaviek, aby vôbec bolo možné absolvovať danú cestu. Niekedy je treba obetovať niečo, kvôli niečomu čo chceme viac. A v mojom
prípade bolo treba obetovať a uskromniť sa veru poriadne. Nakoniec veď sami uvidíte a zhodnotíte, či sa tento cestopis hodí do kategórie „motorkársky“, alebo nie.

Zima a jar prebehli v znamení plánovania a príprav. Začiatok leta bol už len o doladení detailov a motocykla. Tak ako aj rok predtým idem na motocykli Honda CRF 300L.

Stroj času
Stroj času

Pre mňa univerzálny a spoľahlivý stroj, s ktorého starším modelom som už pred rokmi jazdil, tiež na extrémne dlhé cesty a bez problémov. Nič som na ňom nemenil od poslednej cesty, len povinný a preventívny servis. Balenie preto zabralo minimum času a selekcia vecí so sebou bola
ako vždy neúprosná.

Čo nemám nepotrebujem a čo potrebujem to si kúpim, alebo niekde zoženiem. Základom je, aby som sa dokázal s celou motorkou a jej výbavou a nákladom dostať cez plánované úseky, na ktorých bude veru veľa ťažkých miest a kde ocením každý jeden kilogram hmotnosti, ktorý som ušetril.

Asi nemusím moc spomínať, že cieľ cesty je v Rusku, pretože jazdím väčšinou len do tejto krajiny. Jediná vec ktorá mi robí trocha vrásky na čele, je nutnosť viesť na prvý úsek cesty so sebou náhradnú prednú pneumatiku.
Tu si trocha priznávam moju chybu. Lebo som dosť váhal s jej výberom a nakoniec sa ukázalo, že momentálne danú pneumatiku na mieste nekúpim (predali posledné kusy) a tak ju beriem so sebou. Zadná pneumatika ma už čaká v Moskve. Ale tam je ešte asi dve tisíc kilometrov cesty a ja som stále doma.

Preto si poďme teraz trocha zacestovať v čase a objasním vám bližšie kam mám namierené. Pretože nie vždy idú veci podľa plánov a jednoducho na si treba počkať na ten správny čas a potom sa pokúsiť znova dosiahnuť svoj stanovený cieľ.

Písal sa dnes už ďaleký rok 2018 a ja som mal horúcu linku s mojím dobrým priateľom z Vladivostoku,

s ktorým sme riešili vec, ktorá sa zdala celkovo jednoduchá, no ako sa ukázalo nakoniec nereálna. Už v tom roku som mal v mape poznámku s jediným slovom „Čukotka 2020“.

Pýtate sa prečo som v roku 2018 riešil rok 2020, keď tam medzi nimi bol ešte rok 2019? Správne! Objasním tu a teraz. V roku 2018 som plánoval, že začiatkom roku 2019 vyrazím na cestu, ktorá sa bude skladať z dvoch častí, ktoré na seba nadväzujú. No všetko bolo nakoniec inak.

Rok 2019 mi priniesol životné situácie, ktoré sa nedali nijakým spôsobom riešiť. Preto som bol nútený urobiť kompromis, ktorý aj tak nakoniec skončil úplným fiaskom. Vtedy som vyrazil na cestu, ktorá bola len akousi rýchlou náplasťou na celé dianie a pôvodný plán sa menil.

Na začiatku bol stav taký, že z domu cez celé Rusko prejdem do mesta Magadan, a tam už som mal dohodnuté uskladnenie motocykla na zimu a na druhý rok (ten spomínaný 2020) budem pokračovať v ceste rôznymi spôsobmi dopravy na Čukotku.

Plán v roku 2019 ale stroskotal na neriešiteľných osobných ťažkostiach a tak som absolvoval cestu pre niekoho možno životnú, no pre mňa to bola len akási „čiastková“ cesta na trase z domu na ostrov Sachalin a potom do mesta Vladivostok, kde som nakoniec motocykel nechal na zimu.

Takže neskončil v meste Magadan, ale asi o 5000 km vzdialenom meste Vladivostok. Bral som to aj tak ako úspech a tešil sa na pokračovanie v roku 2020. Píšem o tom v jednom z mojich starších cestopisov pod názvom „Expres Sachalin.“

To čo nastalo vo svete všeobecne koncom roka 2019 vedia všetci. Preto moja cesta v roku 2020 nepokračovala a koncom roka som bol nútený s obrovskými problémami a na diaľku vybaviť prepravu môjho motocykla z Vladivostoku domov.

Bez akejkoľvek možnosti sa na tom podieľať sám. Len s pomocou neznámych ľudí, ktorí mi v danej situácii veľmi pomohli. Bol to naozaj jeden veľký logistický proces a píšem o ňom v samostatnej kapitole
v cestopise „Denník stroskotanca“.

Ďalšie dva roky sa niesli v znamení improvizácií cestovania, ktoré mi priniesli zase len situácie, ktoré hraničili s bojom o život a kým sa to všetko trocha normalizovalo, dostal som sa do roku 2024, kde som koncom roka jedným krátkym telefonátom vyriešil dlhoročné plány.

„Ahoj Michail, si jediný kto mi dokáže pomôcť, chcem sa dostať na Čukotku so svojim motocyklom. Nech to stojí čo to stojí. Čo mám urobiť a čo vieš pre to urobiť ty?“....

...a nasledoval len jeho dlhý smiech....

V tej chvíli som pochopil, že tento môj príbeh nebude patriť čisto do kategórie „motocykle.“ Stroj času sa vráti späť do reality a ja nohami na zem. Je začiatok leta roku 2025 a ja kompletne pripravený vyrážam do sveta.

1.deň, sobota, 7.6.2025

Pobedim – Žilina – Orava – Liesek

Stroj času
Stroj času

Dnes je rozbehový deň, musím si ešte všetko raz skontrolovať a vyraziť. Samozrejme, že počas prvých 20 km zistím, že doma zostali minimálne tri veci, ktoré mi o chvíľu privezú.

Stroj času
Stroj času

Klasický odjazd z domu a povinná fotka pri tabuli našej obce, ktorej názov má veľký ohlas v krajine do ktorej mierim.

Presun prvých dní bude viac menej z povinnosti, no vlastne potom to bude rovnaké prvých asi 7000 km. Preto budem naozaj tieto dni opisovať len v nutnej skrátenej forme. Veď v starších cestopisoch som už viackrát opísal cestu cez Rusko detailnejšie.

Stroj času
Stroj času

Dnes končím cestovanie na Orave v obci Liesek na hranici s Poľskom. Tu zostávam na noc u kamarátov Romana a Márie. Spoločne posedíme večer pri debate a zažijem pravú oravskú búrku, po ktorej sa mi ráno veru nebude chcieť sadať na motorku. Spím samozrejme veľmi zle, ale to pozná asi každý cestovateľ na začiatku svojej cesty.


Dnes najazdené rozbehových 224 kilometrov slovenských.

2. deň, nedeľa 8.6.2025

Liesek – Krakov(PL) – Lublin – Brest(BLR)

Ráno vyrážam v dvojici. Roman ma ide vyprevadiť na hranicu do Poľska. Ďalej už pokračujem sám, len so svojimi myšlienkami na najbližšie dni.

Stroj času
Stroj času

Nervozita pomaly opadá a poľská diaľnica ubieha rýchlo. To sa nedá povedať o motorkárovi, ktorého vidím po diaľnici tlačiť svoj stroj. Zastavujem a riešime jeho problém s elektrikou. Po tretej vypálenej poistke sa zhodujeme, že toto na mieste neopravíme a on volá odťahovku. Lúčim sa aspoň s pocitom patričnej aj keď neúspešnej pomoci kolegovi v núdzi.

Dvakrát tankujem počas dňa a podvečer stojím na hranici do Bieloruska. Víta ma kolóna o dĺžke asi kilometer. Ako už zo skúseností viem tak čím menej šumu, tým rýchlejšie prejdem.

Zhasnem motor a tlačím motorku pomedzi autá. Ide to síce pomalšie, no predbieham celú kolónu. Poľská strana je v pohode. Pár minút a už som na bieloruskej strane. Tu je to o dosť komplikovanejšie, ale postupne prechádzam cez pasovú kontrolu, kde mi otvárajú ruské vízum, keďže Bielorusko a Rusko má po rokoch zase otvorenú dohodu o možnosti povoliť vstup do Ruska už tu.

Nasleduje colná kontrola, ktorá je dosť šokom, lebo tak dôkladnú prehliadku som nezažil dávno. Ale bolo to aj tým, že som nezažil na príliš aktívneho blbca v uniforme vo veku asi 20 rokov.

Okrem toho je trocha problémom moja nová pneumatika, ktorú si veziem so sebou. No nakoniec sa aj toto vyrieši. Do Bieloruska platí zákaz dovozu pneumatík, ktoré sú použité. Keďže ja mám novú aj s originál nálepkami a dokladom o kúpe, tak mi tento fakt len zapíšu do colnej deklarácie a môžem pokračovať.

Použité pneumatiky, aj len ako rezerva sa nesmú doviesť, len v prípade, že vozidlo je prispôsobené na prevoz rezervného kolesa – čo motocykel nie je. Taký je výklad zákona a tu sa to dodržuje a ako som videl, veľmi prísne. Nejaký pokus o úplatok v Bielorusku je veľmi veľký risk a sami domáci odhovoria od podobného konania.

Stroj času
Stroj času

Okrem toho to celé zdržuje potreba kontroly každého vozidla na skeneri. Aj s motocyklom musím prejsť cez röntgen. Zaberie to dosť času. Začína poriadne pršať a to celý proces len viac znepríjemní.
No keďže som obehol dlhú kolónu, tak toto je daň za to. Nakoniec pred polnocou vchádzam do Bieloruska. Trvalo to viac ako 7 hodín, čo bolo veľmi veľa na moje pomery.

Deň zakončuje znova poriadny lejak. Ja stojím v meste Brest a dumám kam teraz. Na križovatke stretávam miestneho motorkára, ktorý mi ukazuje veľmi dobrú možnosť ubytovania, kde sú k prenájmu domčeky v uzatvorenom dvore a motorku parkujem priamo pri dverách.

Stroj času
Stroj času

Rozkladám oblečenie aby do rána trocha vyschlo. A padám do postele v ktorej pružiny pamätajú ešte asi rozpad Sovietskeho zväzu. Je mi to jedno a zaspávam.

Dnes najazdené priemerných 583 kilometrov.

3. deň, pondelok 9.6.2025

Brest – Minsk – Orša – Ermaki(RUS)

Stroj času
Stroj času

Ráno je tu akosi rýchlo, balím pomaly. Vonku je hnusne a zima. Prejazd Bieloruskom ide pomaly. Fúka silný protivietor, je len 12 stupňov a včera keď som bol ešte na Slovensku, bolo 30 stupňov.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Prší s prestávkami celý deň. Podvečer prichádzam na hranicu Bielorusko – Rusko. Kolóna kamiónov na hranici ktorá by mala byť voľne prejazdná je znamením, že to nebude také jednoduché ako predtým bývalo. Priamo na ceste stojí pohraničník. Chce vidieť len pas. Všetci čo majú iný pas ako ruský
idú bokom. Pred mobilnou kanceláriou, ktorá tu zjavne je len krátku dobu a slúži ako miesto kde sa rozhodne o tvojom vstupe, alebo návrate.

Pred ňou nervózne prešľapuje asi stovka čakateľov, rôznych jazykov, národov a farieb tváre. Ak sa mám zaradiť na koniec tohto jazykového Babylonu, tak to tu strávim celé detstvo. Situáciu zachraňujem debatou s motorkármi, ktorí tu čakajú už šesť hodín.

Sú práve na rade na „besedu.“ Nenápadne sa k nim pridám, akože som s nimi a po chvíli využijem možnosť sa natlačiť dnu do miestnosti, za nepublikovateľných ovácií celej medzinárodnej kolóny gastarbaiterov. Ale aspoň som sa naučil zopár nadávok v iných rečiach.

Vnútri okamžite prosím mladého príslušníka FSB (Federaľnaja Služba Bezopasnosti), aby ma nejakým spôsobom vybavil. Najskôr to bolo ťažké, ale nakoniec som absolvoval nutný rozhovor za rekordných asi 7 minút.

Previerka dokumentov, plán cesty, osoby ktoré navštívim, moja služba v armáde, hodnosť, a rok služby. Moja práca a rodina. A nakoniec kontrola telefónu. Na tento účel nosím so sebou na cesty telefóny tri. Viac k tomu nevysvetľujem, pretože nie je to nutné takto verejne.

Debata zakončená a dostávam do ruky môj pas. Je to známkou, že ďalej je cesta otvorená až kým ma nezastaví niečo úzke. Čo to bude? Počkajte si pár týždňov prosím.

Stroj času
Stroj času

Nenápadne sa radšej vyparím z daného miesta a pokračujem prvými kilometrami po Rusku. Únava je dosť veľká a je večer. Beriem prvý motel pri ceste. Nič neriešim. Polievka na večeru a spať. Treba šetriť sily, čas a energiu.


Dnes najazdené zase len priemerných 648 kilometrov.

4. deň, utorok 10.6.2025

Ermaki – Gagarin – Možajsk – Moskva

Ráno je protivne chladné. Asi som príliš rozmaznaný, pretože potom neskôr si budem teploty okolo 10 stupňov pochvaľovať za teplé letné dni. Dnes je cieľ jasný.

Stroj času
Stroj času

Moskva. Mám tam toľko práce, že tu zostávam viac ako dva dni. Na nič nečakám a letím krajinou. Bez zastávky, len s nutnosťou tankovať benzín, ktorý zase zdražel.

Vchádzam do Moskvy okolo krátko poobede. Tu začína očistec v podobe organizovaného chaosu. Musím sa dostaviť do samého centra mesta, ku kamarátovi Denisovi. Adresu mám jasnú, no situácia je nejasná čo sa týka mojej orientácie v meste. Moskvu poznám zbežne, nestratím sa tu, ale poznám len hlavné ulice zvané „šosse“ vedúce do a z centra.

Stroj času
Stroj času

Ostatné je len na navigácii, ktorá nefunguje. Rušičky signálu fungujú spoľahlivo a ja blúdim po centre tejto mnohomiliónovej metropoly. Zopárkrát volám, zopárkrát sa pýtam priamo na ulici vodičov. Nakoniec po hodine úspešne parkujem pred obrovským komplexom motorkárskeho obchodu, jedného z najznámejších v celej krajine.

Víta ma kamarát Denis, s ktorým mám dobré skúsenosti s kúpou a dopravou pneumatík. Odovzdám mu moju z domu prinesenú prednú pneumatiku, on mi dá zadnú pneumatiku z jeho skladu a dohodneme sa na mieste, kde si ich vyzdvihnem. Mesto Irkutsk pri jazere Bajkal, tam ma budú čakať v sklade dopravnej spoločnosti.

Po chvíli prichádza kamarátka Ľuba. Ideme na krátky rýchly obed a preberieme veci, ktoré sme nestihli telefonicky pred mojou cestou. Ľuba jazdí na BMW GS 800 Adventure a má v pláne vyraziť o pár dní za mnou. Dohadujem približné miesto stretnutia a detaily cesty.

Vrátime sa k Denisovi do práce, kde sa všetko chystá na natáčanie rozhovoru so mnou pre ich internetový magazín. Profesionálna výbava, osvetlenie interiéru a nakoniec výsledok, z ktorého mi spadla sánka. Zostrih sa dá nájsť na ich stránke a je to spracované na vysokej úrovni réžie a strihu.

Kamarát Vasilij, ktorý mi neskôr poslal odkaz na dané video, mi len povedal, „Noro, ty ani netušíš pre aký portál si dal rozhovor, sem sa dostať je snom mnohých našich motorkárov.“

Mne to samozrejme urobilo radosť, no keďže o prílišnú reklamu netúžim a mojich videí je na internete už viac než dosť, tak to beriem len ako dobrú skúsenosť s miestnymi médiami.

Stroj času
Stroj času

Po natáčaní ideme s Ľubou do mesta na úrad. Potrebujem začať proces registrácie mojej osoby v štátnych službách, ktoré ma následne oprávňuje si odblokovať dočasne zmrazený účet v banke a overiť moju simkartu, ktorá sa z určitých dôvodov musí týmto spôsobom verifikovať.

Beháme po viacerých inštitúciách v meste, no darí sa nám len čiastočne. Ale aspoň mám prehľad ako na to zajtra ísť. Lúčime sa podvečer a ja sa len tak po pamäti vydávam po dopravne špičke cez mesto. Navigáciu ani nepúšťam a idem podľa intuície, ktorá ma nesklame a asi 20 kilometrov od centra, už sa
situácia upokojí a ja bez problémov prichádzam do mestskej časti Butovo, kde býva môj kamarát Vasilij.

Stroj času
Stroj času

Parkujem ako každý rok u neho v garáži a ideme niečo zjesť a spať. Zajtra je ďalší deň, ktorý treba riešiť množstvo vecí a on má práve zajtra voľno tak to potrebujem využiť.

Dnes najazdené 442 kilometrov.

5. deň, streda 11.6.2025

Moskva

Ráno vstávame skoro a mierime na prvý potrebný úrad. Cítim sa tu zase ako v strednej Ázii. Jediný biely ksicht je môj a jediná normálna ruština je moja. Maratón úradov nám trvá do poobedia, niekde to išlo dobre, niekde výborne, niekde som musel pomaly ja vysvetliť úradníčke čo má urobiť a niekde sme boli úplne zbytočne.

Nakoniec mi funguje platobná karta aj telefón. No vybaviť to celé zabralo fakt veľa času, no taká doba prišla.

Stroj času
Stroj času

Mením euro na ruble a vkladám ich na účet. Zbavujem sa zbytočnej hotovosti a je mi tak lepšie. Všetko funguje a deň sa posúva k večeru. My s Vasilijom sme v garáži a ja nenápadne nadhodím tému reťaz motocykla. Ja mám ešte pôvodnú reťaz z výroby.

Stroj času
Stroj času

Má za sebou takmer 16 tisíc kilometrov a chcel som ju meniť niekde cestou čo najneskôr, aby mi tá ďalšia vydržala až domov. Vasilij len pozrel na reťaz a hovorí. „Noro, načo budeš meniť reťaz niekde v Sibíri kde ťa budú žrať komáre,“a už berie do ruky brúsku a reťaz sa váľa na zemi. Veziem so sebou nový reťazový set a o polhodinu je na motorke.

Stroj času
Stroj času

Ešte zvažujem zadné platničky meniť a scenár je rovnaký. Nové na motorku a staré do zálohy so sebou. Vydržali až domov v pohode. Končíme robotu, ideme na večeru a domov. Operiem veci v pračke a spať. Ráno pokračuje kolotoč návštev v inom meste.

Dnes najazdené 0 kilometrov na motorke, no asi tak 200 kilometrov na aute
po Moskve.

6. deň, štvrtok 12.6.2025

Moskva – Eľektorgorsk – Vladimir – Dolgaja Luža

Ráno sa lúčim s Vasilijom a pokračujem smer východ. Cesta mi trvá len pár kilometrov a stojím. Zadné kolesom niečo blokuje. Volám Vasilijovi, ktorý príde naozaj rýchlo. Včera sme menili zadné platničky a v nádobke zostalo kvôli tomu viac brzdovej kvapaliny ako bolo treba. Tak len trocha odlievame a koleso sa odblokuje.

Pokračujem smerom na mesto Vladimir. Je to len niečo viac ako 200 kilometrov. No v roku 2022 to bolo mojich posledných 200 kilometrov na mojej ceste, na neúspešnej ceste do Magadanu.

Stroj času
Stroj času

Namiesto dosiahnutia cieľa som tu neďaleko mesta Vladimir bojoval sám so sebou o to, či vôbec budem
ďalej žiť, alebo ma nájdu v lese v ktorom ležím. Aj o tomto drsnom, no poučnom príbehu píšem v jednom z mojich cestopisov pod názvom „Nora mládenca príhody a skúsenosti.“

Stroj času
Stroj času

Dnes bez problémov prichádzam ku kamarátovi Andrejovi, kde je to vždy rovnaké. Šašlik, kvas a debaty dlho do noci. Andrej je človek, ktorý mi veľmi pomohol, keď mi práve tu bolo treba riešiť veľmi zložitú situáciu so zdravím v roku 2022.

Andrej rád hráva vo vojnových filmoch, kde vždy vyniknú jeho dobré a milé oči a aj uniforma mu pristane tuším...

Stroj času
Stroj času

Dnes najazdené 239 kilometrov.

7. deň, piatok 13.6.2025

Dolgaja Luža – Vladimir a okolie

Ráno tak leje, že na motorku ani nepomyslím. A poobede už nemá význam niekam vyrážať. Tak sadáme na autobus a ideme za krásami mesta. Normálna kultúrna prechádzka historickým mestom Vladimir.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dlho do večera sa motáme po meste a večer padám do postele a zaspávam po pár sekundách. Ráno už treba pokračovať. Veď za štyri dni som prešiel len asi 300 kilometrov. Ale mám vyriešené všetko, tak môžem si dať teraz trocha rýchlejší prejazd cez Sibír po Bajkal.


Dnes najazdené 0 kilometrov, autobusom asi 20km, a pešo asi tiež toľko.

8.deň, sobota 14.6.2025

Dolgaja Luža – Nižnij Novgorod – Čeboksary – Novočeboksarsk

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

„Noro, musíš prísť k nám!“ Takto začína skoré ráno a s ním aj plán na dnešok. Od Andreja vyrážam už o 7.00 a s jednou zastávkou na tankovanie končím rýchly dnešný presun v meste Novočeboksarsk v Čuvašskej republike. Tu ma čaká kamarát Slavo s rodinou, ktorý by sa priam urazil, keby prejdem len okolo bez zastávky u nich. Parkujem na stráženom parkovisku a po neskorom obede ideme do mesta.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Klasická prehliadka mesta a centra. Nedalo sa odmietnuť pozvanie od týchto milých ľudí. Vraciame sa až
v hlbokej noci a mám toho naozaj dosť. Čuvašská republika je už trocha exotika na ceste cez Rusko a to som len pár kilometrov za Moskvou. Na miestnom jazyku nerozumiem ani slovo. Ako hovorí známa ruská hláška „nechuja nepóňal, no óčeň inťerésno...“

Stroj času
Stroj času

Dnes najazdené 499 kilometrov za naozaj len pár hodín.

9.deň, nedeľa 15.6.2025

Novočeboksarsk – Kazaň – Nižnekamsk – Ufa

Ráno sa lúčime s celou rodinou. Potrebujem už naozaj začať trocha viac cestovať, lebo moje termíny v stroji času sa začnú búriť a stroj sa zasekne. Od rána funguje všetko s problémami. Dnes bolo v noci v celej oblasti trocha viac veselo. Nejaké tie ohňostroje a pyrotechnika väčšieho kalibru lietala vzduchom.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Od rána je hnusne, to prší, to leje, to je mokro. Cesta ubieha nie príliš veselo. Odpojené je GPS, mobilná sieť ide obmedzene len miestami a tak ja idem mojim starým spôsobom kompas, papierová mapa a ukazovatele pri cestách. Zjavne s tým má ale problém dnešná moderná časť vodičov, ktorá je bez navigácie stratená „ako Maďar v kukurici.“

Stroj času
Stroj času

Mne stačí len vidieť označenie cesty M7 a viac na dnes nepotrebujem. Dvakrát tankujem a večer je tu. Zvažujem kempovať, v okolí je už príroda pekná a blížim sa k pohoriu Ural.

Pršať prestalo, ale je chladno. „Noro, prídeš dnes k nám?“, toto zaznelo do telefónu ešte kým som vyrazil.
Ďalšia večerná návšteva u kamaráta Alexeja, ktorého mesto mám cestou pred sebou, aj keď so 100 km zachádzkou, ktorá je v miestnych pomeroch zanedbateľná. Návštevu zvažujem, no nakoniec ju z ďalších dôvodov odložíme na spiatočnú cestu.

Stroj času
Stroj času

Deň nakoniec nekončím v stane, ale v moteli vedľa cesty. Jedným z dôvodov je aj dnešný dátum v kalendári. Nechcel som to kamarátovi Slavovi ráno hovoriť, pretože by trval na tom, že musím u nich zostať ešte ďalší deň.

Dnes mám narodeniny a akosi som mal dnes pocit, že chcem byť sám. Ticho sedím v moteli pri stole nad večerou a rozmýšľam. O ceste, o živote, o situáciách ktoré prináša to všetko čomu sa venujem.

Spomínam na ten deň presne pred 3 rokmi keď som v rovnaký deň ako dnes bojoval sám so sebou o to, aby som tu mohol byť aj dnes. Asi aj preto som dnes chcel byť sám. Taký darček k narodeninám som si dal vtedy sám sebe.

Bol najlepší. Vyhral som! Prežil som.

A dnes tu sedím a spomínam. Áno priznávam, bolo mi v tej chvíli ťažko tam sedieť za tým stolom samému, ale vybral som si to sám. Dosť bolo sentimentality, idem spať, ráno už budem mať o rok viac, treba sa ponáhľať stroj času sa nedá preprogramovať.


Dnes najazdené 648 tranzitných kilometrov.

10.deň, pondelok 16.6.2025

Ufa – hranica Európa/Ázia – Zlôatoust – Miass

Ráno o rok starší motorkár sa budí na zvonenie telefónu. Volá Vasilij z Moskvy.

„Noro, koordináty ti pošlem, mesto sa volá Miass, máš ho po ceste, pochádza odtiaľ moja žena, je na návšteve s deťmi u rodičov, dnes ťa čakajú, ty si mal včera narodeniny a svokor má dnes.“

Stroj času
Stroj času

A mal som o program postarané. Pohorie Ural som prechádzal už veľakrát. Dnes týchto približne 200 kilometrov prejdem len so zastávkou na fotku pri pamätníku hranice kontinentov Európa/Ázia. Povinná fotka na mieste, ktoré sa dá ľahko prebehnúť. Ani si to človek nevšimne.

Stroj času
Stroj času

Prechod pohoria Ural a som v inom svete. Je teplo, sucho, slnečno. Prichádzam do mesta Miass, víta ma Tatiana s deťmi a jej rodičia. Ideme na výlet po okolí k jazeru a nákup na večernú oslavu. Šašlik, čo iné by sa dnes pripravovalo na grile.

Večer preberáme svet, cestovanie a život. Dvojnásobné narodeniny jediných dvoch mužov v dome, moje a pána domáceho sa trocha oslavujú až do neskorých nočných hodín.


Dnes najazdené 374 kilometrov európsko-ázijských.

11.deň, utorok 17.6.2025

Miass – Čeljabinsk – Miškino – Kurgan

Ráno ma dobehlo počasie. Leje a leje. Vyrážam až o 11.00. Smerom na východ je predpoveď počasia lepšia. Míňam veľké priemyselné mesto Čeljabinsk a blížim sa ku Kazachstanu. Ešte pred pár dňami mi prišla strohá správa: „Volám sa Arťom, mesto Kurgan, príď!“

Stroj času
Stroj času

Niekedy je naozaj náročné mať kamarátov po celej krajine. Posúvajú si ma z jedného mesta do druhého, z rúk do rúk. Mám k nemu asi pol dňa cesty a keďže vyrážam neskoro kvôli dažďu, tak mi to aj vyhovuje. Prichádzam k nemu k večeru.

Čaká ma pred domom, parkujem vo dvore, kde má aj domček pre hostí. Tu budem nocovať.

Večera na stole a kam sa pozrieš stojí motorka, sajdka alebo veterán. Prichádza jeho asi 15 ročná dcéra, ako inak len na motorke. Ostré enduro, celá od blata, no spokojný výraz na tvári. Dlho do noci sedíme na dvore a preberáme čo iné ako motorky a cestovanie.

Stroj času
Stroj času


Dnes najazdené 397 kilometrov.

12.deň, streda 18.6.2025

Kurgan – Išim – Tjukalinsk – Omsk

Ráno vyrážam už o 5.00, časový posun už cítim na sebe. Je tu +3 hodiny a môj stroj času si musí zvykať , že to bude teraz takmer každým dňom o hodinu viac. Ani sa už netvárim, že mám dnes nejaký plán, kam prísť. Vyrieši to jeden telefonát. „Ahoj Noro, pamätáš si keď si sa v 2023 nemohol u mňa v Omsku zastaviť? No tak dnes musíš prísť.“

Kamarát Andrej vie o tom, že už som blízko a návšteve sa nevyhnem. Mesto Omsk, ďalšie miliónové mesto po mojej ceste. Ako je dobrým zvykom, nefunguje tu GPS a v centre mesta sa zamotám. No nakoniec nájdem správny smer a parkujem pred 20 poschodovým domom.

Stroj času
Stroj času

Andrej býva len na 11. poschodí ale nič nebráni tomu, aby parkoval svoju motorku v byte. V tomto meste som ešte nikdy nebol. Tým myslím centrum mesta. Prichádza jeho kamarát ako inak tiež Andrej, na žiguláku, ktorý mal polčas rozpadu už dávno za sebou. No drží pokope akýmsi zázrakom. Je to už trocha rarita vidieť také auto v meste. Na dedinách ich je stále veľa.

Stroj času
Stroj času

Prehliadka mesta, nábrežia a miestnych dlhonohých, dlhovlasých krásavíc. Viac som si nezapamätal, ale niektoré exponáty boli hotové umelecké diela. Klasický večer ako má byť. Návrat v noci za svetla. Slnko tu už v lete zapadá len slabo. Zato únava pôsobí silno. Treba spať, ráno sa ide do práce a ja do Novosibirska.

Dnes najazdené 686 kilometrov po stepiach okolo hraníc s Kazachstanom

13.deň, štvrtok 19.6.2025

Omsk – Tatarsk – Kargat – Novosibirsk

No čo, začína to byť nuda toto čítanie, že? Viem. No jednoducho to je údel prejazdu tých tisícov kilometrov Sibíri, aby sme sa dostali k zaujímavejším častiam, ktoré nás čakajú. Aj keď tu je to tiež zaujímavé, no nie už tak veľmi, ak ste tu boli 10-15 krát.

Stroj času
Stroj času

Neskutočné roviny, ktoré sú od včera sa nedajú ani opísať. Stovky kilometrov ničoho. Len step, ťavy pri cestách a suchý vietor plný ostrého piesku, neklamný znak, že Kazachstan je neďaleko. Zhorené desiatky kilometrov lesných porastov. Čierne obhorené zvyšky stromov sa týčia k nebu ako nemé pamätníky ukazujúce ničivú silu prírody a nadvládu ohňa počas extrémnych letných dní.

Stroj času
Stroj času

Novosibirsk, najväčšie mesto na Sibíri, dva milióny obyvateľov a mne stačí jedno číslo. „Ahoj Noro, som v práci no otvorím ti na diaľku bránu, ďalej to už poznáš. Dnes nemôžem prísť, tak si oddýchni na našom bajkposte, dnes tam budeš sám. A pozdravuj Rasťa Kolára z Bardejova.“

Stroj času
Stroj času

Treba niečo viac napísať k takej situácii, kde vás ľudia 6000 km od domu berú ako vlastného? Asi ani nie. Ďakujem im za to takto na diaľku aj ja, aj keď viem, že to nikdy čítať nebudú.

Dnes najazdené 666 kilometrov.

14.deň, piatok, 20.6.2025

Novosibirsk – Jugra – Topki – Kemerovo

Ráno za sebou zatvorím bránu na bajkposte a pokračujem o kus ďalej. Kus znamená len pár hodín. Zastavujem pred budovou kde je predajňa štvorkoliek a snežných skútrov.

Vychádza jej majiteľ, ktorý o mne samozrejme vie a volá sa samozrejme Andrej. Svet je malý a s Andrejom sme sa stretli pred dvomi rokmi na Kolyme keď išiel do Magadanu.

Ja som v tom čase išiel už z Magadanu domov, a vedel som o ňom, že ide oproti mne a má problém s motorkou. Tak som pozorne sledoval miesta, kde by som ho mohol stretnúť, lebo zostať sám stáť na Kolyme s pokazeným strojom bolo veľké riziko.

Andrej vtedy zadným kolesom trafil nejakú ostrú skalu a zohol ráfik tak, že v ňom zostala diera a kolesom hádzalo do strán. Pomaly išiel ďalej, no zostávalo mu vtedy ešte asi 800 kilometrov do cieľa v blate a kameňoch. Použil dušu z nejakého osobného auta, ktorá ale nie veľmi dobre držala a tak sa trápil vtedy statočne. No nakoniec to zvládol za tri dni.

Niekde v tých miestach ako som ho stretol, sa skončila aj cesta mojej kamarátky Ľuby, ktorá išla v mojich stopách len o pár dní neskôr a cestou stretla aj Andreja a pár dní išli spolu kým, sa nerozdelili.

Ľuba vtedy na Kolyme zlomila rám motocykla na niekoľkých miestach a zostala stáť uprostred tajgy. Smutné na tom bol fakt, že jej nepomohli miestni zlatokopi. Síce jej dali možnosť bezpečne prenocovať medzi ľuďmi, no s opravou motorky nechali túto odvážnu ženu samú.

Ľuba potom stopovala nákladné autá a podarilo sa jej naložiť nepojazdnú motorku na nejaký kamión, ktorý ju odviezol do Magadanu, čo bolo takmer tisíc kilometrov. Tu motorku zabalila do bedne a poslala do Moskvy. Ona sama domov letela a cestu nedokončila.

Ale to som odbočil a stratil sa v časopriestore môjho stroja času. Zostávam dnes u Andreja v meste Kemerovo a ako vždy program je mesto, večera a návšteva druhého môjho kamaráta v tomto meste. Nie je to Andrej, ale tentoraz Alexander. Posedíme u neho doma. Poznáme sa roky a vždy sa u neho musím zastaviť.

Stroj času
Stroj času

Večer ešte zájdeme na miestny bajkpost, kam prídu chalani čo boli kúpiť motorky vo Vladivostoku a vezú ich na Krym. Urobili si výlet lietadlom na Ďaleký východ, kde kúpili z Japonska dovezené motorky, väčšinou BMW GS 1250. A idú priemerne po tisíc kilometrov denne domov. Keďže nemusia mať pri prevoze žiadne evidenčné čísla, tak idú bez akýchkoľvek rýchlostných obmedzení, čo im dovoľuje denne robiť obrovské nájazdy.

Čo ja s mojimi dnešnými 269 kilometrami píšem len úsmevné číslo.

15. deň, sobota 21.6.2025

Kemerovo – Krasnij Jar – Mariinsk – Ačinsk

Dnes je len jeden cieľ. Najlepší bajkpost na celej trase, Adventurers Ačinsk. Cesta k nemu je len vo vode. Od rána strašne leje. S jedným tankovaním som podvečer na mieste.

Stroj času
Stroj času

Stretávam známe tváre a suším úplne všetko čo mám. Večer sa končí až ráno. A treba pokračovať. Tu to jednoducho žije inak a víkend s miestnou komunitou dá zabrať aj napriek tomu, že ja nepijem.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes najazdené vo vodnom kúpeli 371 kilometrov.

16.deň, nedeľa, 22.6.2025

Ačinsk – Možarskij – Emeľjanovo – Krasnojarsk

Ráno sa vstáva ťažko. A to netuším čo ma čaká dnes večer. Aj keď presne viem kam mierim, pretože už som bol oboznámený, že dnes sa očakáva môj príchod zase v inom klube. Presun na bajkpost v krajskom
meste Krasnojarsk.

Stroj času
Stroj času

Masaker do rána, stretlo sa nás tu dnes asi desať cestovateľov. Prezident klubu sa v tento deň vrátil zo svojej cesty po Mongolsku, tak sa zbehol celý klub. Toto tempo sa nedá držať stále. Preto ani nemám čo písať. Teda písať by bolo čo, ale to sem naozaj nepatrí. Urýchlim písanie cestopisu a v stroji času sa len presuniem na nové ráno. Kto nezažil nepochopí.

Stroj času
Stroj času


Dnes som dal s námahou 186 kilometrov.

17. deň, nedeľa 22.6.2025

Krasnojarsk – Tajšet – Sajansk – Usolie Sibirskoe

Ráno vstávam prvý. Prekračujem voľne ležiace trupy, ktoré si ustlali práve tam kde ich opustili posledné sily. Balím a tlačím motorku na ulicu, až tu štartujem. Bolo to pre istotu, pretože dohoda bola, že tu všetci zostanú ešte deň. Ja som sa snažil protestovať, no nepomohlo to, tak potichu vyrážam sám.

Stroj času
Stroj času

Idem len chvíľu sám, pretože sa ku mne pripája kamarát so ženou. Idú z Ačinska na Bajkal na pár dní a dnes ideme spolu.

Stroj času
Stroj času

Deň ubieha rýchlo a s pár prestávkami sme síce neskoro večer u kamaráta Bonifáca na jeho bajkposte
v meste Usolie Sibirskoe. Tam nás čaká na lístku napísaný odkaz: „V chladničke máte večeru a k nej aj fľašu whisky.“ Asi tak prebieha kamarátstvo na diaľku, keď sa pán domáci nemôže za nami zastaviť.

Dnes bolo veľmi teplo, a Irkutská oblasť ma privítala pravým letom. Len škoda, že tu nemám čas zostať dlhšie, jazero Bajkal láka tu na juhu, no ja si ho pozriem neskôr zo severu. Príchod bol vlastne už až po polnoci, preto idem rovno spať. Dnes som konečne dal aspoň väčšiu porciu kilometrov, lebo posledné dni som sa veľa flákal.

Stroj času
Stroj času

Zapisujem si číslo blížiace sa štyrom cifrám, dnes bolo 976 kilometrov
prejdených.

18.deň, pondelok 23.6.2025

Usolie Sibirskoe – Irkutsk – Manzurka – Žigalovo

Stroj času
Stroj času

Dnes mám toho pred sebou vyše hlavy. Vyrážam preto skoro ráno z bajkpostu. Som celkom unavený po včerajšej takmer tisícke. Mierim rovno do hlavného mesta oblasti Irkutsk.

Stroj času
Stroj času

Prvá zastávka je dopravná spoločnosť Energia. Tu trocha blúdim, adresa je správna, no číslovanie budov je hrozné, takže nazad a hľadám ďalej. Po polhodine stojím pred správnym bodom určenia.

Tu ma čaká moja zásielka z Moskvy. Nové pneumatiky ktoré sú viac vhodné na miesta kam sa chytám. Vyzdvihujem v sklade na moje meno poslané gumy a priviažem ich dozadu na batožinu. Ďalšie kilogramy, no len na chvíľu.

V meste som si predtým všimol celkom dobrý pneuservis a keďže mám veľa informácií z jednej internetovej stránky ktorá pomáha cestovateľom na motocykloch, tak som videl, že ide presne o ten servis do ktorého mierim. Tu sa ma ujme majiteľ, takisto motorkár. Mení mi v priebehu hodiny obe pneumatiky a ja z neho ťahám rozumy o ceste kam mierim.

Stroj času
Stroj času

Jediné čo konštatuje pri zistení mojej trasy je veta: „A to tade ideš sám? Blázon!“ Už som taký prívlastok počul na moju osobu nie raz, preto si z toho nerobím veľké starosti. Platím za výmenu, znovu priviažem teraz už tie použité pneumatiky na motorku a zase mierim do Energie.

Stroj času
Stroj času

Tu som o pár minút a odosielam znovu do sveta zásielku na moje meno. Miesto určenia je mesto Jakutsk. Termín dodania je neurčitý, od 5 do 15 dní. Verím, že to bude v poriadku aj pre mňa časovo. Pretože stroj času mi nedovoľuje už veľa voľných dní.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Môj ďalší krok bol nákup oleja na výmenu. Obchod s dielmi na motocykle už poznám, idem sem na istotu. Výber čo len chceš, oleje a filtre bez problémov na akýkoľvek motocykel. Beriem čo mi treba a priamo vo dvore má servis Andrej. Kto iný samozrejme. Za polhodinu všetko vymenené s dovetkom k mojej osobe, „Kade ideš...? Sám...? Nie si normálny...“

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Horúci deň a ja už na obed mám toho dosť, zjem rýchly obed v jedálni neďaleko, tankujem doplna a dnes už aj do rezervného kanistra, ktorý má síce objem len 1 liter, no ten môže mať cenu zlata, tam neskôr.
Mierim na sever. A po pár kilometroch sa otvára sýtozelená otvorená krajina plná pasúcich sa koní, stád kráv migrujúcich cez cesty, ktoré sa vlnia ako húsenková dráha.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Pri rýchlosti okolo 100km/hod ťa ide vyhodiť zo sedla, naozaj veľmi zvláštny úsek cesty na sever, kde po pravej ruke mám jazero Bajkal, ktoré zatiaľ nevidno, no jasne cítiť jeho prítomnosť, pretože voda je život a tu dookola to žije všade.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Mení sa krajina aj ľudia. Pribudlo tých so šikmými očami, pribudli znaky a obydlia kočovníkov. Jasný znak vplyvu Mongolska v dávnej minulosti. Miestna viera je opradená rôznymi legendami a poverami. Do dnes tu má veľký vplyv šamanizmus.

Po asi 200km prichádza zmena, na ktorú som sa tešil už od domu. Posledný meter asfaltu je niekde okolo mestečka Manzurka. Tu končí na dlhé týždne stabilné podložie pod mojou motorkou. Ako vždy si vyberám cestu do môjho cieľa len tú čo ma dokáže niečím obohatiť, aj keď miestami to býva viac ako náročné.

Stroj času
Stroj času

Rieka Lena. Čo viac napísať k tomuto veľtoku? Znova raz sa s ňou stretávam. Neomrzia tieto stretnutia nikdy. V týchto miestach je to len menšia riečka, točí sa v zložitých zákrutách a meandroch. A priamo popri jej brehu vedie cesta. Krásna, hrboľatá, plná skál, prachu, piesku a miliónov mušiek a komárov. A pre toto sem jednoducho chodím.

Stroj času
Stroj času

Masochizmus v praxi. Vonku je 30 stupňov, hltám kilá prachu a musím zastaviť keď prejde okolo mňa nákladné auto, pretože nevidno na krok, toľko suchého jemného prachu rozvíri. A keďže je bezvetrie, trvá minúty, kým prach sadne ale to už ide oproti ďalší kamión. V tomto tóne pokračujem do noci. Otvoriť sklo na prilbe?

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Nemožné! Mraky mušiek okamžite atakujú každý centimeter nepokrytej tváre. Žigalovo, jedno z mála miest na trase, kde sa dá večer niečo nájsť. Beriem posledné voľné miesto v miestnom „dome pre hostí.“Spoločná izba, spoločné sociálne zariadenia. Na prespatie to stačí, mám toho dosť od rána.

Stroj času
Stroj času

Dnes už konečne aj prvé kilometre mimo civilizácie, a celkovo ich bolo 504
kilometrov.

19. deň, utorok 24.6.2025

Žigalovo – Magisteľnij – Severobajkalsk – jazero Bajkal

Ráno je tu veľmi skoro, v noci sa len trocha zošerí a už zase vychádza slnko. Dotankujem a chcem si dať niečo teplé z rána do žalúdka. Otvárajú o 8.00 a tak čakám. No o chvíľu dostanem odpoveď, že sa pokazil zámok na dverách a kuchárky nemôžu začať, takže „nerabótajem.“

Stroj času
Stroj času

Kupujem niečo v miestnom obchode a vyrážam za mojím prvým čiastkovým cieľom mojej tohtoročnej cesty. Prvých dnešných asi 150 kilometrov je nič. A tým myslím úplne nič. Len zlá cesta a prach. Nikde žiadna civilizácia, len tajga miešaná so stepou. Okolo obeda prichádzam na miesta, kde sa začína moja etapa, o ktorej teraz napíšem pár slov.

Po prvýkrát prekračujem koľaje na úseku bajkalsko-amurskej železnice, známej pod menom BAM.
Hlavná trať BAM prebieha približne súbežne s Transsibírskou magistrálou, ale o 150 až 700 km severnejšie. Na „Transsib“ sa napája v meste Tajšet v Irkutskej oblasti, ďalej pokračuje cez Bratsk na
rieke Angare do mesta Usť-Kut na rieke Lene, ktoré je niekedy považované za začiatok vlastnej BAM.

Z Usť-Kutu trať pokračuje k jazeru Bajkal, ktoré obchádza zo severu pri meste Severobajkalsk. Ďalej na dlhom úseku prechádza takmer ľudoprázdnou krajinou Stanovej hornatiny až dosiahne mesto Tynda, hlavný uzol celej trate. Z Tyndy na juh vedie 180 km dlhá spojovacia trať do stanice Bamovskaja na Transsibírskej magistrále. Hneď za Tyndou sa z hlavnej trati BAM oddeľuje ďalšia vedľajšia vetva, 202 km dlhá trať z Bestuževa na sever do Nerjungri.

Stroj času
Stroj času

Pri Verchnezejsku trať prekonáva priehradu na rieke Zeja a cez Fevraľsk mieri do Urgalu, ktorý je ďalšou križovatkou, odkiaľ vedie na jednu stranu krátka odbočka do mesta Čegdomyn a smerom na juh 328 km dlhá spojka do stanice Izvestkovaja na Transsibírskej magistrále. Z Urgalu BAM mieri do Komsomoľsku na Amure. Komsomoľsk je potom ďalej spojený s prístavom Sovetskaja Gavaň na pobreží Tichého oceánu (468 km) a s Chabarovskom na Transsibírskej magistrále (340 km). Hlavný úsek z Tajšetu do Sovietskej Gavani meria celkom zhruba 4 200 km.

Na konci 80. rokov 19. storočia bola trasa dnešnej BAM jednou z verzií východného úseku pripravovanej Transsibírskej magistrály. Už v čase jej výstavby sa prevádzali prieskumné práce pre budúci „druhý Transsib.“ V 20. rokoch 20. storočia sa vyskytovali aj smelé projekty zavedenia železníc až do tak odľahlých ďalekovýchodných miest, ako napr. Ochotsk.

Stroj času
Stroj času

V roku 1932 sa pre chystané železničné spojenie začal používať názov „Bajkalsko-amurská magistrála“ a bola postavená spojovacia trať do Tyndy. V nasledujúcom roku vláda ZSSR rozhodla o stavbe BAM v
trase Tajšet – Urgal – Komsomoľsk – Sovetskaja Gavaň. V roku 1940 boli dokončené projektové práce celej magistrály. Stavbu narušila druhá svetová vojna, na ktorej konci došlo k obnoveniu prác, kedy veľkú časť pracovnej sily tvorili trestanci a nemeckí a japonskí vojnoví zajatci. V roku 1947 boli sprevádzkované obidva koncové úseky magistrály Tajšet – Bratsk na západe a Komsomoľsk – Sovetskaja Gavaň na východe.

Zatiaľ čo práce na východnom úseku po Stalinovej smrti ustali, na západe bol dokončený ďalší diel trate z Bratska (kde vznikla obrovská priehrada s hydroelektrárňou) až do stanice Lena v meste Usť-Kuť. V 60. rokoch sa výstavba BAM obmedzila na elektrizáciu existujúcich úsekov a aktualizáciu projektov.

V čase, kedy vyhrotené vzťahy medzi ZSSR a ČĽR prechádzali až do pohraničných prestreliek a zvlášť potom, čo došlo k normalizácii vzťahov medzi ČĽR a USA, vznikla potreba alternatívneho železničného spojenia s Ďalekým východom, ktoré by neprechádzalo v tesnej blízkosti čínskych hraníc ako existujúca Transsibírska magistrála. Preto sa v 70. rokoch opäť začali stavebné práce.

V marci 1974 vyhlásil generálny tajomník KSSZ Leonid Brežnev BAM za „najdôležitejšiu stavbu IX. päťročnice.“ V nasledujúcich rokoch sprevádzala stavbu BAM veľká propagandistická kampaň. Po desiatich rokoch intenzívnych prác sa na jeseň 1984 obidve vetvy trate stretli. 1. októbra tohto roku bol v stanici Kuanda na západe Čitskej oblasti s veľkou slávou do pražca zabitý symbolický zlatý klinec.

Magistrála však mala k dokončeniu ešte ďaleko a do riadnej prevádzky bola odovzdaná až na prelome 80. a 90. rokov. Mnohé úseky v náročnom teréne boli vybudované ako provizórne obchvaty a výstavba definitívnej trate, rovnako ako elektrizácia prebiehala dodatočne. Severomujský tunel v Buriatsku, s 15,3 km najdlhší v celom Rusku, tak bol sprevádzkovaný až v decembri 2003. O zložitosti úloh, ktoré museli stavitelia prekonať, svedčí fakt, že magistrála zahŕňa 4 200 mostov a mostíkov s celkovou dĺžkou 400 km a 21 tunelov, merajúcich spolu 47 km.

Dnes ja stojím pri tejto slávnej stavbe, na ktorej výstavbe sa zúčastnili milióny mladých občanov, z ktorých mnohí tu nechali svoje najlepšie roky, srdce a veľa z nich aj život. Každá stavba si vyžaduje svoje obete. Aj keď tu sa nejednalo užo obete politického charakteru, ale o nehody pri výstavbe. Množstvo z pracujúcich tu po skončení prác zostalo žiť natrvalo a s niektorými som mohol aj neskôr pohovoriť .
Tu sa akoby stroj času zastavil. Myslím to tak, že vtedy v roku ukončenia prác, ktorý sa datuje na spomínaný rok 1984. Odvtedy sa veľa zmenilo a zub času a kruté sibírske podmienky zniesli zo sveta množstvo toho, čo bolo vybudované ako obslužné cesty pri výstavbe železnice.

Stroj času
Stroj času

Dnes je tu ťažko odhadnuteľná súbežná cesta, ak sa to tak vôbec dá nazvať. Viac ako 40 rokov len sporadicky udržiavaná komunikácia, po ktorej oficiálne nikto nejazdí, no je zaujímavé, že Google maps pri plánovaní cesty zobrazí túto cestu ako prejazdnú.

To, čo bude nasledovať v najbližšie dni, bude mojim asi najväčším dobrodružstvom, ktoré miestami hraničí so zdravým rozumom. Ale to už predbieham. Vrátim sa preto na miesto kde stojím. Jedna z mnohých staníc na trase BAM. Stanica menom Magistraľnij. Tu sa už skutočne napojím na túto obslužnú komunikáciu železnice a pokračujem smerom na mesto Severobajkalsk.

Cesta je viac ako žalostná. Obrovské jamy, koľaje plné blata, piesok, skaly, zákruty a rôzne iné nečakané momenty mi spestria celý deň. Vyhýbam sa naloženým nákladným autám, ktoré sa kolíšu zo strany na stranu. Kilometre pribúdajú len pomaly, príroda je ale krásna všade okolo mňa. No malá nepozornosť môže mať fatálne následky.

Stroj času
Stroj času

Podvozok motocykla žehlí nerovnosti, no cítim, že často idem na doraz a silné rany do krytu motora sú znakom, že mám spomaliť, aj keď idem často len 20-30km/hod. Blíži sa večer a ja vchádzam do mesta Severobajkalsk. Pozriem si ho len prejazdom. Mierim priamo k jazeru.

Stroj času
Stroj času

Nachádzam pekné miesto na brehu. Som tu sám. Rozkladám stan, pripravím jedlo a drevo na oheň. Je ho tu dosť na brehu a tak robím poriadnu vatru.

Okúpem sa a operiem s chladnej vode pár kusov oblečenia. Večer sa rýchlo ochladí a v ja mlčky sedím pozerám do plameňa so západom slnka na nekonečnú modrú hladinu jazera. Myšlienky sú rôzne.

Obavy z najbližších dní, predstava o pomeroch ktoré ma čakajú sa líšia pri každej jednej debate s ľuďmi ktorí to tu poznajú. Jeden povie: ,,To prejdeš v pohode na motorke,“ druhý povie, to ,,Nemáš šancu bez pomoci.“ Tretí varuje pred divou zverou a nemožnosťou sa spojiť s civilizáciou na takmer celej trase.

Adrenalín začína už dnes. Vždy si poviem sám pre seba: ,,Je ti toto treba Noro?“ No potom si doma odpoviem: „Áno toto som chcel.“ No vždy na začiatku je samozrejme aj zdravý rozum, ktorý hovorí o tom, že ak sa niečo stane potom, už bude definitívny koniec.

Keď sa v mojom osobnom stroji času vrátim o pár rokov nazad do roku 2022, a spomeniem si na situáciu, keď som bol naozaj vo veľkých problémoch, na moment keď mi išlo naozaj o život a porovnám to s dnešným miestom kde sa nachádzam, tak ma trocha mrazí.

Stroj času
Stroj času

Dnes je civilizácia ešte tu, blízko, no o pár dní bude všetko len a len na mne. Nemám nikoho na koho sa spoľahnúť, že ma nenechá v sračkách, ak by k nim prišlo. Sem nikto nechodí a pochybujem, žeby som stretol podobného blázna, ktorý by tak uvažoval ako ja.

Dnes tu nie je kamarát Andrej, ktorý prišiel keď bolo treba. Nie je tu nemocnica, ktorá ma v poslednej chvíli dokázala priam zo zeme zodvihnúť a dala možnosť napísať niečo pre čitateľov v ten spomínaný rok 2022 a nezostalo po mne vtedy len strohé „odišiel a už sa nevrátil.“

Stroj času
Stroj času

Dnes mám pred sebou miesta, ktoré strašia, no lákajú zároveň, a preto spánok neprichádza na myseľ, aj keď telo si ho pýta už hodinu.

Ukladám sa do spacáku a počúvam šum vĺn, ktoré obmývajú kamene brehu jazera Bajkal. Dnes bol deň, na ktorý som čakal dlho. Viem, že ma čaká náročná etapa, kde rozhodne o všetkom, len moja sila, šťastie a dobré počasie. Kto nezažil, netuší s akými pocitmi zaspávam. Tu nepomôžu žiadne slová, ktorými to opísať správne.

Dnes som si dovolil v tých dosť ťažkých podmienkach urobiť slušných 437
kilometrov.

20.deň, streda 25.6.2025

jazero Bajkal – Angoja – Severomujsk – Taksimo

V noci som takmer nespal. Nie celkom mojou vinou. Ktosi si zmyslel, že okolo polnoci je ideálny čas prísť k jazeru s dodávkou so zadným pohonom. Chlap a dve ženské tam zapadli v štrku a snažili sa vyhrabať.

Robili taký bodrel, že som sa rozhodol im pomôcť, no úspech bol polovičný. Síce sme auto vyhrabali, no nechcelo viac naštartovať, tak tam zostali trčať. Ja som išiel dospať tú chvíľu do rána.

Vstávam viac unavený ako som bol večer. Balím a v duchu im poďakujem za nočné divadlo. Vyrážam do neznáma. Prvé kilometre ešte ako tak ujdú. No potom začína masaker aký sa len tak nevidí. To včera bol len slabý odvar toho, čo je tu dnes.

Stroj času
Stroj času

Všetko sa len strieda v nepravidelných intervaloch, prach, blato, kameň, veľké ostré skaly, hlboké koľaje a sem tam menší brod. Mosty sú zatiaľ v pohode zjazdné, aj keď už sú to len drevené a dieravé mosty, ale zatiaľ sa po nich jazdí a netreba hľadať cestu cez rieku.

Táto komunikácia, ak sa to tak dá nazvať vedie väčšinou popri železnici a len miestami sa stratí niekde v tajge. Lesy okolo sú husté a zelené, aby sa o pár kilometrov premenili na zhorenisko, kde cítiť len popol. Osídlenie je tu ešte asi každých 50 kilometrov, takže s benzínom problém nie je. Medzi mestečkami, ktoré sú vlastne len zastávkami na železnici rôznej veľkosti a doby rozkladu je... Nič.

Stroj času
Stroj času

Premávka je veľmi riedka a stretnúť sa tu dá niekoho len v okolí stanice, no väčšinou je to len skupinka robotníkov čo pracujú v okolí železnice, inak nikto. V stanici Novij Uojan si dávam priamo v staničnom bufete nejaký obed nevalnej kvality. Beriem ale to čo je v ponuke, pretože tu sa počíta každá možnosť jedla.

Formou jedz, alebo zostaň hladný si vyberieš to čo je v ponuke. Viac menej tu to bolo jedno jedlo a polievka ktorej som odhadoval, že ju varili ešte pri výstavbe železnice. Pokračujem ďalej plný informácií o ďalšej ceste s poloprázdnym žalúdkom. Hneď pri výjazde z mesta si fotím nejaké zaujímavé veci, keď okolo mňa prejde Lada Niva s nápisom Polícia.

Stroj času
Stroj času

V tejto oblasti je tento jav veľká vzácnosť, a nevidel som ich už dobré tri dni. A ako sa ukázalo potom, až do konca cesty som videl len jednu hliadku. Chlapi z auta na mňa pozerali ako na mimozemšťana a nakoniec po pár metroch zastavili a čakali. Ja som vedel čo sa bude diať. Pokračoval som rovno k nim, bez toho, aby ma museli zastavovať. Rovno som na nich vyletel, že čo sa im nezdalo, keďže som si všimol ich neistotu.

Ten v uniforme len skúsil pár otázok, že kto som a tak. Ten druhý, bez uniformy, bol drzý a nepríjemný. Zjavne príslušník FSB, ktorého som uzemnil tým, že som mu povedal, že s „graždanom bez fórmy mne ňet čevo rešať“ s občanom bez uniformy nemám čo riešiť.

Tak nech sa predstaví menom, hodnosťou a preukazom, alebo nech počíta s tým že ja beriem ako autoritu len človeka v uniforme. Asi už vôbec nečakali toto jednanie a trochu jemnejšie sa spýtali, či mám vízum a môžu vidieť môj pas. Ako odpoveď dostali len zamietavé odmietnutie, s tým že pas, mám veľmi dobre zabalený proti vode a kým do dostanem musím vyzliecť polovicu oblečenia.

Stroj času
Stroj času

Ale spokojne som im ukázal slovenský občiansky preukaz, ktorý im bohato stačil. Ešte som im vysvetlil, že som tu naozaj ako turista zo zahraničia, na čo odpovedali, že tu nikoho nevideli roky. Debata ako vždy skončila bežnou debatou o živote tu i u nás. Vždy je to len o komunikácii a sile ukázať, že sa nebojíš.

Poprajú mi šťastnú cestu a idem ďalej. To čo začína hneď za najbližšou zákrutou, ma neteší. Úsek plný piesku sa ťahá dlhé kilometre. Malo toho byť vraj 30-35km, no nakoniec je to viac ako 60km a miestami je to extrémne hlboké.

Stroj času
Stroj času

Bojujem a idem pomaly, niet tu nikoho a tak v tom lietam zo strany na stranu, podľa toho kde sa mi zdá, že je piesku menej. Nakoniec si usteliem na pravom boku a chvíľu tam len sedím a naberám sily. Staviam motorku a pokračujem. Celý ten úsek som išiel asi dve hodiny. Unavený som z neho celkom dosť. Občas stojím, napijem sa vody, ktorú si tu môžem nabrať priamo z riečky. Je čistá, no veľmi chladná aj napriek tomu, že je celkom teplo.

Stroj času
Stroj času

Niektoré úseky sú zrazu na počudovanie dobré. Stavia sa druhá vetva železnice a obslužná cesta dostala aspoň trocha starostlivosti po rokoch. No po pár kilometroch je znova masaker a rýchlosť klesá niekde okolo 20km/hod. Takto pokračujem už poobede a rozmýšľam kam to dnes dotiahnem. Pretože jediné čoho sa môžem držať je rozmiestnenie medzi jednotlivými stanicami. Približný odhad kilometrov mám, no realita býva iná.

Stroj času
Stroj času

Signál tu nie je žiaden. Občas sa objaví v stanici, no nie každý operátor tu funguje. Navigácia sa trápi sama so sebou. Ani ju nezapínam, pretože ukazuje niečo úplne iné ako je realita. Skúšam aj offline mapy, no to je celkom mimo a nevie načítať nič. Pokračujem akýmsi úsekom o ktorom mám tušenie, že je správny, no už dávno sa mala objaviť nejaká zastávka a keďže som prešiel asi 40km a stále nič, začínam tušiť problém.

Skúšam aspoň trocha zapnúť navigáciu a podľa kompasu a papierovej mapy sa orientujem. Idem síce dobrým smerom ale úplne inou cestou, ktorá vedie len do slepej oblasti. Rozmýšľam, že prídem do koncovej dediny ktorá by mala byť predo mnou asi ešte 35km a tam skúsim zistiť, či sa viem vrátiť nejako krížom cez hory na moju správnu cestu smerom na mesto Taksimo.

Idem ďalej a po pár doslova po pár metroch prudko brzdím. Z lesa presne oproti mne vychádza medveď. Stojíme oproti sebe asi na 30 metrov. Medveď zastaví na okraji cesty a nervózne vetrí. Ja držím ruky na spojke a plyne. Ani pomyslenie na to zapnúť kameru a v tej chvíli pustiť niektorou rukou riadidlá. Plynú sekundy a ja cítim, že sa dá spotiť na tvári aj v priebehu týchto pár sekúnd.

Trvalo to večnosť, no reálne to bolo možno 15 sekúnd, ktoré trvali celú večnosť. Medveď sa pomaly otáča a vchádza do lesa. Ten nie je hustý a zreteľne ho vidím ako ide najskôr priamo, no potom to pomaly nenápadne otáča oblúkom pomedzi stromy mojim smerom. Na také nečakané prepadnutie z boku, ale som už pripravený a nespúšťam ho z očí. Vidím, ako zreteľne otáča hlavou ku mne, no kráča bokom.

Uvoľním kŕč ľavej ruky na spojke a robím krátke video. Jeho kvalita je rovnaká ako situácia v ktorej som. Dá sa to porovnať so situáciou, ako keď posýpaš buchty práškovým cukrom... Musíš triasť sitkom, aby sa niečo dialo. A to isté som aj natočil, buchty som síce neposýpal, ale zato som krásne triasol kamerou.

Nečakám na nič. Medveď je v dostatočnej vzdialenosti a ja prechádzam cez naše miesto stretnutia. Dosť ma trasie z toho, nebol to môj prvý medveď v živote, ktorého som stretol. No toto bolo naozaj o chlp. Stačili možno dve sekundy a mohli sme sa stretnúť a pomaly si podať laby. O čo som samozrejme vôbec nestál.

Prejdem asi 10km a stojím. Viem, že idem po zlej ceste a tak rozmýšľam, že či má vôbec význam pokračovať ďalej a tam s neistotou riešiť možnosť prejsť cez hory na moju plánovanú trasu. Stojím a rozmýšľam nad celou situáciou. Ja som stál predtým a študoval mapu, motor vypnutý, sedel som na zemi vedľa motorky s mapou v jednej ruke a fľašou s vodou v ruke druhej, prilba na zrkadle, bunda na sedačke.

Stroj času
Stroj času

Potom som prešiel možno len sto metrov a stretol toho medveďa, takže ani si neviem predstaviť ak by som zastavil o chvíľu neskôr a stalo by sa to v momente, keď som sedel mimo motorky.

Toto ma napadá teraz, keď študujem mapu a snažím sa v navigácii nájsť nejaký záchytný bod. Motor samozrejme beží prilba je na hlave. Opatrnosť, ktorej som na chvíľu poľavil, už nedám šancu na reparát.

Rozhodujem sa vrátiť. Strácať čas týmto smerom je zlé a neistota kam sa dostanem ešte horšia. K mestu stretnutia s medveďom mám presne odmeranú vzdialenosť. Oči na stopkách a idem stredom cesty, aby v prípade potreby bola možnosť manévrovať do strán.

Stroj času
Stroj času

Prejdem asi tri kilometre a z lesa vybieha iný medveď, ten prvý bol farby ako bledá káva a farba tohto si myslím, že sa bude podobať farbe mojich trenírok zvnútra.Nechce sa mi preverovať tento fakt v tejto chvíli, a tak napíšem že bol tmavo hnedý až čierny, a bol o poznanie menší ako ten prvý.

Našťastie z lesa vybehol asi 100 metrov pred motorkou a bežal po ceste asi ďalších 100 metrov kým vbehol do lesa. Myslím, že sa bál viac mňa ako ja jeho. Dve stretnutia s pánmi tajgy v priebehu 20 minút mi na dnes bohato stačili. Pokračujem nazad do miest, kde som podľa všetkého zle odbočil. Po hodine som na mieste a kompasom skúmam smer. Je dobrý stále, ale mňa pomýlila malá nenápadná odbočka na úzku a zarastenú cestu. Ako sa ukázalo, to bola tá správna cesta. Pod most železnice a cez brod na druhý breh riečky. Niekedy sa stratiť je tak ľahké a pritom sa zdá, že je všetko v poriadku.

Stroj času
Stroj času

Pokračujem ďalej smerom do hôr. Počasie sa mení a počujem hrmieť. Behom pár minút leje a cesta zostáva ako ľad. Okamžite je tu mazľavé blato a sranda končí. Tu zostať je fakt hazard so životom. Pokračujem pomaly, ale s istotou.

Stroj času
Stroj času

Stanica Severomujsk a pri nej aj najdlhší tunel na BAM-e. Cesta sa kľukatí cez hory, stúpam a klesám cez pohoria. Výhľady nádherné, no stojím len málo, počasie nejako nepraje kochaniu sa.

Stroj času
Stroj času

Lejak trocha ustal a ja dumám, čo robiť, do večera ešte zostalo pár hodín, cesta zostala lepšia, zjavne sa tu pracuje viac. Risknem dôjsť dnes do Taksima, aj keď mám zdržanie kvôli blúdeniu.

Stroj času
Stroj času

Pýtam sa v stanici na cestu, vraj by to malo byť „normáľno,“ takže to bude bežne zlá cesta. Tak idem ďalej. Dážď s prestávkami pokračuje a motorka sa mení na jednofarebnú vec s tiež jednofarebným jedincom na nej.

Je večer okolo 21.00 a vchádzam do asi najväčšieho mesta na BAM-e. Taksimo je akýmsi centrom. Letisko, nemocnica, obchody a dokonca aj ubytovanie. Moja zásada na tomto úseku bola spať len v blízkosti ľudí, alebo ak sa bude dať, nájsť ubytovanie. Jednak kvôli môjmu zdraviu, a potom hlavne aj bezpečnosť. Rozkladať stan niekde cestou, kde nestretneš celý deň nikoho je šialenosť, s ktorou sa nestotožňujem. Extrémne situácie nevyhľadávam, aj keď tento úsek je sám o sebe už výzvou pre všetky zmysly.

Stroj času
Stroj času

Už minulý rok som išiel po a popri železnici jeden dosť bláznivý úsek, no a toto je akési pokračovanie len v inom čase a mieste, pretože stroj času ktorý hľadám, si to tak asi želal.

Taksimo ma víta miestnym motorkárom. Len tak stojím na začiatku mesta a dumám kam ísť a on sa zastaví pri mne. Klasická debata, čo treba sa mení na klasické riešenie. Len mávne rukou so slovami, poď za mnou.

Dovedie ma na dvor „hosťovského domu.“ V našich podmienkach tomu hovoríme ubytovňa. Milá pani mi hneď pridelí samostatnú izbu a pýta sa čo potrebujem zariadiť. Obchod je hneď vedľa, tak kupujem niečo na večeru a raňajky. Nechám si za poplatok oprať nejaké oblečenie a áno aj spomínané trenírky, ktoré po kontrole boli povýšené na neobsrateľné, pretože celú situáciu s medveďom obstáli dôstojne.

Viac sa toho neudialo v ten deň nič. Pri motorke sa stretlo asi desať chlapov, ktorí tu žijú dlhodobo a pracujú ako inak na železnici. Zo slušnosti odpoviem na ich otázky a klasicky odmietam hroziacu smršť v podobe „Dáš si s nami 100 gramov?“

Táto povestná veta pre neznalých znamená, len jediné, že na druhý deň si nepoužiteľný, pretože tá ponuka, je len začiatok tvojho dnešného konca. Môj koniec ako „nepiča“ 100 gramových – ani iných neobmedzených stakanov (pohárov) sa preto končí v posteli o pár minút.

Dnes to bolo naozaj výživné a premietam si všetko znova. Viem, že ísť sem do tejto oblasti sám je viac ako riskantné, no som tu a chcem pokračovať, pretože čas s ktorým zároveň aj bojujem je neúprosný. Dnes som sedel na motorke bez pár minút 13 hodín.


Otváram ešte zápisník a z posledných síl zapisujem 420 kilometrov a zaspávam.

21.deň, štvrtok, 26.6.2025

Taksimo – Usť Muja – Dogobčan – Kuanda

Ráno len rýchlo balím a pokračujem. V meste tankujem, kupujem ešte niečo na cestu na celý deň a vyrážam. Za mestom masaker pokračuje, cesta okamžite za poslednou značkou je rozbitá tak, že idem úplne krokom.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Neskôr sa to mení k lepšiemu a príroda okolo je nádherná. Riečky, jazerá, lesy a zeleň všade. Dnes je jediný cieľ predo mnou. Miesto, o ktorom sa rozprávajú legendy.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Míňam menšie brody a mosty sú čoraz horšie, no stále zjazdné. Už pred cestou som zisťoval, či je možnosť sa na niekoho obrátiť na tomto úseku v prípade potreby. Cez kamarátov a iné moje zdroje informácií, som sa dopátral na tri telefónne čísla, ktoré majú cenu zlata v prípade ak by niečo.

Predbežne som s chlapmi volal, a prvý z nich je odo mňa vzdialený len niečo viac ako sto kilometrov. Jeho odpoveď znela: „Budeš tu volaj, pomôžem.“ Mierim do stanice Kuanda a od rána nestretnem nikoho a ani ma to neprekvapilo.

Vpredu jednoducho cesta končí, teda ona končí pre normálnych ľudí a pre tých menej normálnych tu máme ikonu celej BAM-ky a tou je Vitimský most. Mám k nemu asi 80 kilometrov a trvá mi to od rána do obeda. Posledný úsek k mostu idem po železničnom násype, pretože je to jediná možnosť ako tu pokračovať. Na malej stanici tesne pred mostom sa pýtam, kade vlastne mám ísť.

Stroj času
Stroj času

Službu tu majú dve modelky. Inak sa ani nedá nazvať dvojica dievčat, ktoré vyšli pred budovu ukázať sa mi seba v plnej kráse a cestu k mostu. Nevedel som si v tej chvíli vybrať na ktorú sa skôr pozerať a tak som sa radšej vybral k mostu cez rieku Vitim.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Posledné kilometre k tejto ikonickej stavbe boli cez zarastenú úzku cestičku a menší brod. Neklamný znak toho, že sem už naozaj chodia len tí čo majú viac odvahy ako rozumu. Aj keď niekedy to inak nejde, pretože stavba nového mosta sa skloňuje už dvadsať rokov a stále len na papieri.

Vitimský most – stavba, ktorá mala byť len dočasná a po spustení prevádzky na železnici, ktorá pôvodne išla práve po tomto moste a neskôr bola presmerovaná na nový most, mala byť časom odstránená

.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

No ako je dobrým zvykom, najtrvácnejšie veci sú tie dočasné. Vitimský most stojí do dnes a láka a desí zároveň desiatky rôznych indivíduí. Jedna z nich v mojej podobe práve brzdí na jednom z jeho koncov.

Nálepka od kamaráta Borisa stále drží na stĺpe, pridávam k nej aj moju dnešnú. Prechádzam most do polovice a konštatujem, že jeho stav je dobrý. Konštrukcia je kovová a na nej sú uložené železničné podvaly, síce rôznej kvality a veku, ale sú pomerne v dobrom stave a vidno, že ich niekto pravidelne opravuje a mení tie najviac poškodené.

Stroj času
Stroj času

Prešiel som si most do polovice, kde je miesto s oporou a možnosťou bezpečne oddýchnuť. Druhú polovicu si prejdem, keď sa sem úspešne dostanem. Označujem si miesta, ktoré sú najviac poškodené, aby som sa počas prejazdu vedel vyhnúť pár centimetrov do strany. Vitimský most je špecifický tým, že nemá žiadne zábradlie, ani inú ochranu voči pádu. Je široký presne toľko ako železničný podval a vedľa neho je nič. Teda je tam, ale asi o 15 metrov nižšie rieka Vitim, alebo jej kamenisté dno.

Nič pre slabšie povahy, tá výška je značná a manévrovať sa tu príliš nedá. Krok bokom sa rovná koncu.
Nastavujem kameru na moste a druhú na prilbe. Ak spadnem dole nech to mám aspoň pekne zaznamenané. Na vedľajšom železničnom moste vidím pracovať robotníkov.

Stroj času
Stroj času

So záujmom ma sleduje celá partia. Zamávam im a niekto z nich mi zakričal, aby som nenatáčal ich most, pretože sa jedná o strategický bod na trase a vraj práve prebieha nejaká oprava. Chápem ich obavy, preto im odpoviem, že točím len seba a nie ich časť. Naďalej ma sledujú a myslím, že uzavreli aj stávky či prejdem, alebo spadnem, keďže pochopili, že tento asi 700 metrov dlhý skvost sa chystám prejsť jazdou a nie tlačením.

To ako mnou lomcuje v tejto chvíli adrenalín, ani nejdem opisovať. Na moste bola kedysi v jeho strede natiahnutá hadica, slúžila na prečerpávanie paliva z jedného brehu na druhý, keďže nie každý vodič nákladného auta si trúfol na most. Dnes tam tá hadica už nie je.

Pomaly sa rozbieham a sledujem každý jeden podval pod kolesami, ktorý sa hýbe vždy presne do opačnej strany ako ja čakám. Pozerať dole z mosta je nemysliteľné za jazdy. Hlava sa zatočí a letíš. Pomaly a opatrne prejdem do polovice.

Stroj času
Stroj času

Pozbieram filmársku techniku po moste a kontrolujem jeho druhú časť. Tá je v trocha horšom stave. Označujem asi sedem miest, kde je to fakt zlé, nastavím kamery a idem. Po pár minútach som bezpečne na druhom brehu. Radosť aj úľava je veľká. Ťažko sa toto opisuje slovami. No asi jeden zo životných zážitkov.

Mesiac po mojom prejazde mosta mi kamarát píše správu. Most je definitívne uzatvorený pre akúkoľvek dopravu. On je zatvorený dopravnou značkou už dlhé desaťročia, ale z nej si nikto nič nerobil. Bola považovaná len za akúsi informačnú, a nie zákazovú.

Stroj času
Stroj času

Vraj sa ide už teraz naozaj opravovať, ale nad tým sa kamarát len pousmial, keď som sa spýtal na termín otvorenia. Dnes je priamo pri moste uložených niekoľko panelových zábran a vraj ani s motocyklom neprejde nikto. No ja si myslím, že motorku pri dobrej vôli sa dá aj preložiť cez panely.

Stroj času
Stroj času

A ako som mal možnosť poznať miestnu osádku obyvateľstva, tak tie betónové panely majú na tom mieste životnosť do prvej nutnosti prejsť most s nákladným autom. Takže buď skončia v rieke, alebo sa niekomu náramne budú hodiť niekde pri dome ako základ pod garáž.

Stroj času
Stroj času

Do stanice Kuanda mám asi 40 kilometrov, tu sa stretávam s miestnym znalcom pomerov menom Evgenij. S tým robila rozhovor aj štátna televízia, ktorá sa zaujímala o tento unikátny most a cestu popri železnici po ktorej práve idem. Evgenij mi hneď na privítanie vysvetlí, že ďalej dnes nejdem. A ja ani veľmi neprotestujem.

Stroj času
Stroj času

Dnešný cieľ je splnený, Vitimský most je za mnou a vpredu ma čaká ešte veľmi veľa iných zaujímavých mostov, na ktoré mi treba sily. Preto zvyšok dňa trávim u neho a jeho ženy Oľgy. Obaja pracujú na železnici, kde inde by sa tu aj dalo? A ak sa tu objaví nejaký cestovateľ, každý je nasmerovaný práve k nim.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dostávam všetko čo len chcem. Posteľ, sprchu, jedlo a večer plný rozhovorov o živote v tejto časti sveta, kde pred 50 rokmi bola len nekonečná tajga, ktorú preťala železnica BAM. Tu sa zastavil čas v miestnom stroji času presne v roku 1984 a je to vidno na každom kroku. Kedysi boli všetky stanice krásne a plne vybudované. Dnes je všade len kopec ruín a úpadok. Smutné, pretože železnica dala ľuďom toľko a dnes je žalostný pohľad na to všetko, ako na smutnú spomienku na roky, keď sa ten kto pracoval na BAM-e považoval za elitu.

Stroj času
Stroj času

Výstavba celej trasy bola vtedy dielom každej sovietskej republiky. Všetkých 15 republík sa podieľalo na stavbe a každá sa chcela ukázať v čo najlepšom svetle. Stavalo sa podľa architektúry, ktorá bola známa a charakteristická v danej republike. Dnes je z toho už len zašlá sláva na roky osemdesiate.

Stroj času
Stroj času

Aj o tomto celom sa vedú naše rozhovory dlho do noci, kým nás krvilačné komáre nezaženú do domu. Okolo polnoci si Oľga spomenie, že jej treba niečo z obchodu. Spýtam sa či nemám zájsť predsa len ja, keďže sa celý večer spolu s mužom vypili celkom dosť rôzneho špiritusu miestnej produkcie.

Obaja sa na mňa len pozrú a s buchnutím dverí na dome a potom aj na aute, počujem len konštatovanie od Evgenija, ktorý s pokojným hlasom povie: „Noro, sme na BAM-e, tu sme všetci svoji.“

Asi má pravdu, keďže aj taká vec ako značky na aute tu vidno len občas. Najbližšia policajná stanica je ďaleko a dostať sa sem dá len vlakom, takže aké obavy tu kto môže mať. Akákoľvek kontrola, ak by sem vyrazila informácia o nej je v tej chvíli roznesená po celej dĺžke trate.

Stroj času
Stroj času

Takže nejaké pokusy o veci dopravné, si tu miestne motorizované osadenstvo rieši medzi sebou sami.
Ja som dnes vyriešil už dávno to, čo som chcel. Mierim preto do postele ich dcéry, ktorú som na dnes dostal. Myslím tú posteľ. Dcéra študuje v Chabarovsku našťastie.

Pre niekoho chudobných, no pre mňa nezabudnuteľných dnešných 126 kilometrov si
pripisuje môj zápisník.

22. deň, piatok 27.6.2025

Kuanda – Novaja Čara

Medzi týmito dvoma stanicami nie je nič viac. Ráno vyrážam a spolu so mnou na aute vpredu ide Evgenij. Mierime k miestu ktoré nedokážem sám prekonať bez pomoci. Rieka Kuanda je asi 10 km za stanicou a ja som pôvodne riešil variantu, že si zaplatím nákladné auto, ktoré ma s motorkou prevezie na druhý breh keďže rieka je hlboká.

No nakoniec mierime k železničnému mostu. Pred rokmi tu vraj kvôli nejakým problémom nebolo možné prejsť cez tento most, ani za pomoci urýchľovača procesu vo forme bankovky.

Stroj času
Stroj času

Dnes je vraj situácia lepšia a Evgenij vopred všetko dohovoril a prejazd cez most je pre mňa možný. Teším sa tejto variante, ktorá stojí dnes 1500rubľov (asi 17€), nakoľko prejazd nákladným autom cez rieku by stál okolo 8000rubľov (asi 85€). Kedysi tu stál aj cestný most, no už dávno je neprejazdný.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Časť zmyla voda, a časť sa rozpadla rokmi bez údržby v miestnych krutých poveternostných podmienkach.Prichádzame na most a niet tu nikoho. Síce tu parkuje zopár áut, no vraj to sú autá miestnych, ktorí majú auto na oboch stranách mosta. Na jednom sa sem privezú a druhým pokračujú ďalej do stanice Novaja Čara, keďže cez most autom nijako prejsť nejde.

Mal tu byť človek, ktorý drží stálu službu na moste keďže sa jedná o ďalší dôležitý most, no niet tu nikoho. Stojíme a čakáme. Odhadnúť kedy pôjde vlak je nemožné. Rozpis neexistuje a nákladné vlaky jazdia bez harmonogramu. Váham čo robiť, keďže oproti situácii z minulého roka, keď sme jazdili po koľajach a mostoch dlhé kilometre smerom do Vorkuty, je to tu úplne inak. Tam minulý rok bola tundra, otvorená krajina, kde bolo vlak vidieť a počuť na kilometre ďaleko, a hlavne všetky vlaky kvôli podložiu železnice tam jazdili pomaly.

Stroj času
Stroj času

Tu je situácia diametrálne odlišná. Na každú stranu vidno len niekoľko sto metrov, všade sú zákruty a husté lesy. Vlaky tu jazdia vysokou rýchlosťou, takže na nejaký môj záchranný manéver je len pár sekúnd.

Prejdem si most tam aj nazad pešo, pozerám miesta kde by som mohol mať problém, keďže pôjdem okrajom mosta a tu mám len pár centimetrov na manévrovanie medzi zábradlím a koľajami.

Most má asi 200 metrov dĺžku a každých asi 25 metrov je na ňom také malé bočné okno, akýsi výčnelok, kde sa dá v prípade potreby odskočiť. Krokujem tieto vzdialenosti a odhadujem koľko mi potrvá prejsť od jedného k druhému. Odhadujem to na asi 20 sekúnd.

Takže pôjdem tak, že vždy pri každom zastavím a budem preverovať situáciu pred sebou a hlavne za sebou. Lebo počuť prichádzajúci vlak s prilbou na hlave a hučiacou motorkou je ťažké. A ak ho už budem počuť, bude už príliš neskoro na nejaké riešenia ako zachrániť sám seba.

Evgenij kráča popri mne a sme dohodnutí, že ak by niečo videl skôr ako ja, tak len priskočí a natlačí ma na zábradlie bez varovania. Inak to berie pokojne, zjavne to nerobí po prvýkrát. Okrem toho sa mi snaží urobiť aj nejaký obrazový materiál. Nasadám a pot mi leje po chrbte. Ešte raz všetko preverím, počúvam a snažím sa byť pokojný. No jediné čo počujem je len šialený tep môjho srdca, jedná sa o naozaj malý kúsok, no riziko je príliš vysoké. Zaradím jednotku a vyrážam. Prvé metre idú strašne pomaly k prvému výklenku, kde som sa mohol skryť. To trvalo večnosť.

Preverím situáciu a po chvíli pokračujem. Druhá časť ide rýchlejšie, trocha si verím a mám už lepší odhad na šírku medzery po ktorej idem. Postupne prechádzam celý most ale pred koncom je nepríjemný skok, ktorý mi trocha dá zabrať, ale úspešne prechádzam.

Stroj času
Stroj času

Ono sa to zdá byť podľa fotiek jednoduché, ale realita je úplne iná. Teším sa prejazdu a lúčim sa s miestnym pomocníkom. Nakoniec ma prejazd nestál nič, len viac adrenalínu v krvi ako je zdravé.

Keby tu je obsluha mosta, dostal by som presné inštrukcie o tom kedy presne ide najbližší vlak, keďže by bola táto informácia preverená s dispečerom stanice Kuanda. A pokojne bez obáv by som prešiel. No takto to bola len lotéria, v ktorej som v prvom kole úspešne prešiel.

Pokračujem ďalej a cesta je za mostom na počudovanie celkom dobrá a ide sa fajn. Príroda očarujúca a všade okolo mňa vysoké hory a jazerá. Hlboké dravé rieky s priezračnou vodou, v ktorej určite možno uloviť krásne miestne pstruhy, no na to nemám ani výbavu a ani odvahu.

Stroj času
Stroj času

Evgenij mi viackrát prízvukoval: ,,Noro ak nebude veľmi treba, nikde príliš dlho nestoj. Rob len nutné zastávky a vždy sa pozorne pozeraj okolo seba a načúvaj okoliu. Je tu extrémne veľa medveďov.“ Jeho slová si beriem ako prioritu, ktorej sa aj sám držím.

O chvíľu mám možnosť si ju preveriť v praxi. Na lúke vpravo kúsok vyššie nado mnou vidím akýsi pohyb. Pribrzdím a asi 50 metrov odo mňa sledujem dvojicu mladých medvedíkov. Hrajú sa a nejavia záujem o hluk, ktorý som svojim príchodom narobil, zjavne sú zvyknuté na rachot prechádzajúcich vlakov.

Toto je ideálna situácia dostať sa do problémov s ich mamou, ktorú síce nevidím, ale je tu určite niekde kúsok odo mňa. Neriskujem žiadne fotenie, ani natáčanie na kameru. To by bolo treba použiť obe ruky, a keďže mám okolo seba veľa stromov a husté krovie, tých pár sekúnd tu môže znamenať rozhodujúci moment prekvapenia. Presúvam sa radšej na ľavú stranu cesty a pokračujem ďalej pomaly, bez zbytočného upozornenia na moju prítomnosť.

Je mi jasné, že v tejto oblasti to už iné nebude a tak každá prestávka znamená isté riziko, ktoré si nemôžem dovoliť. Preto ak stojím tak len na otvorenom priestranstve, alebo na brehu rieky, kde vidím ďaleko okolo seba.

Stroj času
Stroj času

Celé dopoludnie nestretám absolútne nikoho a začínajú aj mosty, ktoré sú už spadnuté a prejazd po nich nie je možný. Počítať menšie brody som prestal pri čísle 10.

Stroj času
Stroj času

Mnohé z nich sú teraz aj suché, keďže vidno, že sa tu valila voda z topiaceho sa snehu. Obrovské balvany sú rozhádzané kade tade. Veľké časti mosta sú roztrúsene často stovky metrov od seba. Príroda tu počas jarného oteplenia musí mať strašnú silu.

Stroj času
Stroj času

Mosty sa mi ale páčia fotím si ich. Občas sa pešo prejdem po niektorom z nich. Obrovské diery vo výplni, ktorá bola predtým drevom. Hrdzou rozožratá konštrukcia, ktorá drží už len silou vôle.

Kedysi dôležitý bod po ktorom prechádzali tisícky vozidiel pri stavbe železnice, dnes ukážka toho čo dokáže príroda a veličina menom čas. V tejto pustej a krásnej časti sveta je tak ticho, že z toho ide až strach. Počujem každý aj najmenší šuchot, a puknutie vetvičky pod mojou čižmou je ako výbuch granátu.

Stroj času
Stroj času

Všade sa najskôr obzerám okolo seba, skôr ako zosadnem a zhasnem motor. Ak si idem nabrať vodu na pitie z riečky, tak najskôr pozorujem stopy v piesku. Vidím známe odtlačky s pazúrmi, tak len pomaly cúvnem k motorke a nasadám. Som tu len na nežiadanej návšteve a riziko stretu s pánom domácim je vysoké.

Stroj času
Stroj času

Opustená táto lokalita asi celkom nebude. Na krajnici vidím odstavenú motorku. Zastavujem a čakám, no nikto s neukazuje. Skúsim zakričať no bez odozvy. Situácia je celá zvláštna, keďže tu nieto ničoho na desiatky kilometrov a aj železnica sa stratila niekde v tajge.

Stroj času
Stroj času

Prejdem okolo motorky a nič nenasvedčuje, že by tu niekto bol posledné dni, pretože nevidím žiadne stopy v okolí. Dážď zmyl stopy akejkoľvek prítomnosti človeka. Vyzerá to akoby tú motorku sem spustili zhora. No záhada sa objasní, keď si všimnem na sedadle reťaz.

Stroj času
Stroj času

Je roztrhnutá a to je dôvod prečo tu stojí. No ako a kam sa dostal jej majiteľ, to sa už nikdy nedozviem. Do najbližšej civilizácie je to viac ako 70 kilometrov pešo cez nepredvídateľnú tajgu.

Možno sa mu podarilo sa dostať nazad po železnici, lebo ísť toto pešo si neviem predstaviť. Signál tu nie je žiaden, ráno bol na stanici Kuanda, no len na niektorých miestach. Inak absolútne som odstrihnutý od akejkoľvek možnosti sa s niekým spojiť v prípade nutnosti.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Pokračujem ďalej ešte opatrnejšie, tu aj obyčajný defekt môže znamenať viac ako problém. Prechádzam okolo jazera Boľšoe Leprindo, tu je náznak civilizácie v podobe akejsi malej prekládkovej zastávky. Vidím nejakú techniku, sklady a dymiť sa z komína.

Celkom dobrý pocit z prítomnosti človeka. Dobrý pocit ale nemá svorka psov, ktorí mi dajú pocítiť, že môj prejazd cez ich teritórium im nevonia, si presne tak ako prítomnosť medveďov v okolí a rázne na vyprevadia za pomyselné hranice ch panstva.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Takže to bolo bez zastávky, no aspoň s pocitom, že ak by niečo, viem kam sa vrátiť. Pokračujem do stanice Novaja Čara, cesta sa mení a strieda sa každý povrch. Z hladkej cesty je po chvíli rozsekaná kamenisté lesná cestička a potom obrovské blatové kaluže. Toto sa strieda celý deň, nudiť sa rozhodne nebudem.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

V jednou údolí vidím veľa snehu a ľadu, zastavujem a naberám si vodu z topiacich sa ľadovcov. Fotím a chvíľu oddychujem. V diaľke počujem zvuk prichádzajúceho auta. Jediné čo som v ten deň stretol. Zastavuje pri mne a ja počujem slová ktoré sa mi zdá, že sa mi sníva.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Chlap sa vykloní z okna a hovorí: „Ahoj, to si ty Noro zo Slovenska?“ Stojím a mlčky pozerám. Dostanem zo seba len pár slov: „Áno som a ty si kto?“ Nakoniec sa ukáže, že o mojej prítomnosti tu vedia chlapi zo stanice Novaja Čara, ktorým dal o mne vedieť Evgenij. Mne síce dal telefónne číslo na niekoho, no zavolať môžem až vtedy keď prídem do mesta a bude tam signál. Preto bolo moje prekvapenie také veľké.

Stroj času
Stroj času

Dostáva sa mi vysvetlenia, že o mne vedia a keďže tu nikto nejazdí a už vôbec nie na motorke, tak mu bolo jasné, že nikto iný ako ja to nemôže byť. Už sa mi stalo zopárkrát počas mojich ciest, že som sa s niekým takto stretol, no dnes to bolo naozaj zvláštne.

Stroj času
Stroj času

Pokračujem do stanice Novaja Čara, cesta ubieha rôzne ťažko a poobede som na mieste. Volám na číslo, ktoré som dostal a o chvíľu parkujem v hale, ktorých je tu plné celé mestečko. Je tu celkom živo, funguje tu nákupné centrum. Dá sa tu najesť a celkovo život je tu oveľa živší ako včera v Kuande.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Spať budem v byte, ktorý si chlapi prenajímajú. Večer posedíme a klasická debata do neskorej noci o všetkom.

Dnešok bol výživný ale aj únavný. Idem spať s dobrým pocitom, aj keď si zapisujem
len 162 kilometrov.

23.deň, sobota 28.6.2025

Novaja Čara – Ikabja – Chani – Olekma

Stroj času
Stroj času

V noci leje a ráno je všade veľa blata. Štartujem neskôr, kým trocha vyjde slnko. Ešte idem s chlapmi na benzínku, ktorá je v mestečku veľmi dobre ukrytá a sám by som ju hľadal veľmi dlho. Tankujem doplna to čo je v ponuke a to je nejaká 92-ka benzín o ktorej mám síce pochybnosti, ale beriem čo je.

Cesty sú ako ľadová plocha. Šmýkam sa všade po blate a idem krokom. Motorka sa váľa v tom riedkom mazľavom podloží a ja sa šmýkam s ňou kým ju asi na desiaty pokus postavím. Takto to pokračuje asi 70 kilometrov a zrazu je počasie dobré. Akoby iný svet. Slnko, teplejšie a sucho. A zrazu veľa nákladných áut oproti.

Zisťujem, že tu je nejaká baňa v ktorej ťažia niečo zaujímavé a vozí sa to k železnici. Pokračujem smerom na stanicu menom Chani. Cesta je výborná a je to hlavne kvôli tej ťažbe. Udržiavajú ju v super stave, ale ten úsek nie je dlhý. V jednom mieste si spomeniem na slová kamaráta Roba, ktorý tu bol pred rokmi.

Stroj času
Stroj času
Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času
Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Pred Chani je taká nenápadná odbočka doprava na nenápadnú cestu a je tam taký ukazovateľ smeru. Takmer som to miesto prebehol, no nakoniec tu zastavím a skutočne tu je akási odbočka na úzku a zarastenú cestu plnú kameňov a obrovských mlák plných vody a blata.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tu niekde končí Zabajkalský kraj a striedavo prechádzam do Jakutska (republika Sacha) a Amurskej oblasti. Hranica vedie presne pomedzi pohoria cez ktoré idem. To je správny smer a ukazuje to aj vyblednutý nápis na doske, ktorá tu je v kríkoch.

Stroj času
Stroj času

Pokračujem na Chani a idem cez húštinu, ktorá je trocha strašidelná. Často trúbim a pridám plyn naplno, aby som okolo seba robil hluk. Cesta je tak na šírku jedného auta a všade okolo len husté lesy. Tu je šanca stretnúť medveďa veľká a preto o svojej prítomnosti dávam hlasne najavo.

Nakoniec úspešne prichádzam do Chani. Idem sem na stanicu a čakám na miestnu spojku s ktorou ideme riešiť čo ďalej. Predo mnou sú úseky o ktorých mi hovorili, že ich dnes už neprejdem ani na motorke. Preto na stanici s miestnym človekom, na ktorého mám číslo od Evgenija, zisťujeme či je možné naložiť motorku na platformu (otvorený vagón) a previesť ma cez tento úsek.

Stroj času
Stroj času

Dostáva sa mi ochoty akú som nečakal. Všetko sa dá a keď chcem, mám prísť ráno o 7.00 na stanicu. Chlapi mi pomôžu vyložiť motorku na vlak a prevezú ma cez tento úsek. Na ďalšej stanici, kde už je možné pokračovať ju zložíme a odtiaľ, by som to už vraj mal zvládnuť svojimi silami.

Stroj času
Stroj času

Pre vysvetlenie: vpredu je úsek, kde je spadnutý most a prejazd sa dá len cez brod rieky, ktorá je ale nejasne hlboká a všetko závisí od dažďov. A ďalej už niet žiadnej cesty. Potom len rieka, ktorú je možné prejsť len cez veľký železničný most. Rozhodujem sa neriskovať, pretože návrat nazad pri neúspechu prejazdu sa mi môže vypomstiť. Riziko je príliš vysoké a nemám žiadne aktuálne informácie z daného
úseku.

Poďakujem za pomoc s tým, že ráno prídem naložiť motorku. Na stanici mi ešte poradia, že mám ísť tu neďaleko na stanici do budovy, kde je aj ubytovňa pre zamestnancov. Telefonicky mi vybavili možnosť nocľahu, pretože inak je to len pre zamestnancov železnice.

Presúvam sa tam a som zmierený s tým, že tu končím. Na ubytovni už o mne vedia, cudzinca tu nemali vraj nikdy. Dostávam kľuč od izby a keď chcem zaplatiť, tak peniaze odmietajú zobrať. Vraj ak chcem nech kúpim prací prášok v obchode a to stačí. Niekedy sú momenty, keď peniaze nie sú nadradené veciam materiálnym a to je pekné, že tento barter si tu zachoval svoje miesto. V jedálni si dávam obed, ktorý ma trocha povzbudí. Je tu aj signál, tak dávam o sebe vedieť. Prichádza mi sms s číslom a textom:

,,Zavolaj tomuto chlapovi je z tej stanice kde si.“ Zase raz sa o mňa postaral Evgenij. Volám a zdvihne kto iný ako Andrej. Len mu poviem o čo ide a on povie: „Čakaj za 15 minút prídem za tebou.“

Stroj času
Stroj času

Tu veci nabrali úplne iný spád. Andrej jazdí na Kawasaki KLE 400 a môj plán sa od základu mení. Predloží mi možnosť, ktorú neodmietnem. Ideme k nemu do garáže, tu tankujem benzín z jeho zásob zo suda. Vraj je to 95-ka ale je v nej aj trocha 92-ky. Takže je to niečo okolo 85 oktánov, to už poznám tieto kombinácie. No motorka nepovie nič a žerie čo jej nalejem.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Andrej mi dá návrh, že pôde so mnou do stanice Olekma, ktorá je vzdialená asi 60 kilometrov a cesta je tam rôzna, no hlavne nie je ľahké sa tam orientovať. Vyrážame hneď na cestu s tým, že ja ruším ubytovanie, no predtým aj tak prací prášok nechávam milej pani, ktorá ma ubytovala.

Stroj času
Stroj času

Andrej vyráža ako strela a mám čo robiť, aby som mu stíhal. Letíme krajinou cez malé brody a horský prechod. Prichádzame k mostu, ktorý je spadnutý v rieke, tu cesta končí. Toto je ten bod o ktorom som nemal žiadne informácie. Rieka je silná, prúd vody je nepríjemný a množstvo veľkých balvanov vo vode tvorí prekážky,s ktorými bude ťažké bojovať.

Hĺbka nie je príliš veľká, no šírka je asi 200 metrov. Andrej to tu pozná a prvý ide cez rieku. Ja by som si to najskôr prešiel bez motorky, určil trasu a označil palicou miesta kam sa mám držať, no on nič nerieši a ide.

V strede rieky vidím ako s ním motorka zamáva do strán a on letí doľava a motorka doprava. Na sekundu zostala z vody trčať len jeho hlava s prilbou. V tej chvíli si spomeniem na môj telefón, ktorý je v jeho vrecku a v duchu sa s ním rozlúčim. Andrej sa vynára a stavia motorku z ktorej trčí z vody len malá časť.

Stroj času
Stroj času

Stihol zhasnúť motor a motorka normálne štartuje - zjavne výfuk nebol pod vodou. Pokračuje ďalej a kýva mi z brehu, kade mám ísť. Môj telefón to zjavne prežil, pretože vidím, že natáča. Pomaly prechádzam aj keď sa dosť trápim. Kamene vo vode sú obrastené machom a sú klzké. Trvá mi to dlho, no idem fakt na istotu. Prechádzam nakoniec bez pádu.

Pokračujeme smerom k stanici Olekma. Príroda je neskutočná, cesta sa úplne stratila. Chcem niečo odfotiť, no Andrej ukazuje, že tu nie. Potom mi povie, že tento týždeň tu stretol medveďa dvakrát počas jedného dňa.

Nepočítam už staré spadnuté mosty, ktoré prechádzame, je ich veľa. Pred stanicou Olekma sa cesta stratí úplne a ideme po železničnom násype až do cieľa. Toto už bol celkom dobrý masaker, no vo dvojici sa tu išlo o čosi istejšie. Zastavíme pred budovou stanice. Tu na druhom poschodí, má Andrej svoje pracovisko a aj miestnosť kde nocuje. Dostávam kľúče od celej časti budovy. V miestnosti sú dve postele, sprcha, kuchynská linka, televízor atď. úplný luxus pre mňa.

Stroj času
Stroj času

Ideme niečo kúpiť do obchodu. Andrej si dá pár pív a posedíme na terase pri obchode. Potom štartuje na cestu domov, sem to trvalo asi 2,5 hodiny a keďže je už večer, je mi jasné, že príde domov až v noci. Aj keď tma tu nebude, je nebezpečné sa tu pohybovať po zotmení, keď je medveď najviac aktívny.
Ďakujem mu za pomoc a nocľah, on mi dáva číslo na kolegu z ďalšej stanice, kam sa mám dostať zajtra. Vraj aj tam má svoju miestnosť na prespatie, takže mám ísť rovno nemu. On všetko zariadi.

Stroj času
Stroj času

Ja odchádzam spať. Dávam si sprchu a ukladám sa do postele. Ešte na obed som mal pocit, že cesta sa preruší a budem pokračovať vlakom cez tieto miesta ktoré mali byť neprejazdné, no nakoniec je všetko inak. Ušetril som čas v môj stroj času mi preto snáď udelí potom neskôr nejakú malú možnosť si trocha viac oddýchnuť.


Dnes si ešte zapíšem prejdených 206 kilometrov, ktoré teda dali zabrať viac ako dosť.

24.deň, nedeľa 29.6.2025

Olekma – Juktali

Ani tu medzi týmito dvomi stanicami niet nič viac. Ráno oddýchnutý pokračujem. Dnes je vpredu bod, ktorý je zásadným a keď ho prejdem, môžem začať oslavovať. No to predbieham.

Stroj času
Stroj času

Ráno je trocha pochmúrne, v noci bol dážď a ráno je ešte mokro. Zo stanice Olekma idem už o 7.00, cestu určuje len akási lesná cestička, ktorá sa ale potom mení na krásnu rovnú cestu a tu stretávam nákladné aut a stroje. Úsek, po ktorom idem je tak rovný, že letím stovkou ako po diaľnici. Nechápem o čo ide, keďže tu nemalo byť nič.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Nakoniec sa ukáže, že sa tu stavia druhá časť železnice a všetka tá technika, ktorú vidím, sem bola privezená vlakmi. Preto ten stavebný ruch a dobrý úsek. Ide sa naozaj výborne, no potom ledva stihnem dobrzdiť. Tak ako sa ten pekný úsek začal, tak aj rýchlo skončil.

Prechádzam akousi húštinou a prídem k rieke, ktorá je obrovská a nevidno žiaden brod, ani nič iné. Začína ma trocha chytať panika, pretože o tomto úseku som vedel, len to že tu niet žiadnej možnosti a všetky staré mosty sú už spadnuté. Otáčam a mierim nazad asi 20km k chlapom, ktorých som videl pracovať na železnici.

Stroj času
Stroj času

Dostáva sa mi informácie, že som išiel dobre a v miestach, kde končí ten dobrý úsek, je nenápadná odbočka, doľava. Je plná blata, kaluží a zarastená krovím, no po nej sa dá dostať k mostu, vedľa ktorého majú postavený dočasný pontónový most a po ňom prejdem na druhý breh. Tak to aj bolo a som úspešne tam. Odľahlo mi veľmi, no ako sa ukázalo len na chvíľku.

Zase idem nejakým lesom až prichádzam znova k veľkej rieke. Stopy od kolies vedúce do vody mi jasne hovoria, že ako treba pokračovať. No šírka a hĺbka rieky hovorí inou rečou. O tejto rieke som nemal žiadnu informáciu a preto to otáčam driapem sa s motorkou hore na železničný most. Tu odstavím motorku a pešo prechádzam na druhý breh. Tam nič nenachádzam a za mostom nevidím možnosť nikam pokračovať, všade je len hustý les a železnica.

Stroj času
Stroj času

Vrátim sa k motorke a idem zase nazad k chlapom čo pracujú na železnici. No tento krát mi povedia, že naozaj ďalej cesta nevedie, že len brod, alebo naložiť na vlak. Cítim, že sa blíži rozhodujúci moment celej cesty, pretože tu niet inej možnosti. Vrátim sa k rieke, jazdím po brehu sem a tam. Skúšam miesta, kde sa mi zdá, že je vody menej. Tak ako som oblečený vchádzam do rieky, nič neriešim, že som mokrý. Voda je ale príliš hlboká a nohy sa mi zabárajú do mäkkého štrku.

Som vo vode do výšky stehien a to je veľa, okrem toho je tu už silný prúd, toto nemám šancu prejsť. Presúvam sa ďalej popri brehu, až stojím pred obrovskou mlákou. Tu odstavím motorku a v rieke hľadám zúfalo, ďalšie možné miesta na prechod. Nachádzam len starý spadnutý most, ale miesta okolo neho sú hlboké. Idem ešte ďalej, no v jednom momente ma zamrazí. Uvedomujem si, že robím veľkú chybu, že som tu a motorka kdesi za mnou možno aj 500 metrov.

Stroj času
Stroj času

V piesku na brehu vidím jasne stopy medveďa. Keďže v noci zase pršalo sú stopy určite čerstvé. Stojím a obzerám sa okolo seba. Zabudol som na opatrnosť a v zápale hľadania brodu som sa vzdialil od motorky príliš ďaleko. Netvrdím, že je to moja záchrana, no aspoň aká taká šanca na rýchly ústup by bola. Tu som teraz oveľa viac zraniteľnejší.

Stroj času
Stroj času

Pomaly cúvam smerom odkiaľ som prišiel. Toto už je naozaj extrémna situácia a viac riskovať je naozaj nad moje sily. Tu fakt končím. Len pomaly a bez paniky nazad. Trvá mi to asi 5 minút, kým som pri motorke, no s úľavou štartujem a otáčam to. Brod som nenašiel a ani medveď mňa. Jediná možnosť mimo vlaku zostal most na ktorom som už bol. Vyškriabem sa naň znova a prechádzam ho ešte raz. Na druhej strane sa samozrejme nič nezmenilo za tú chvíľu. Rozhodujem sa prejsť ním a potom sa uvidí.

Stroj času
Stroj času

Dlho čakám a načúvam či nepočuť vlak. Pripravujem si z rôznych kusov železničných dielov, ktoré sa tu váľajú malé nájazdy v miestach, kde je veľký výškový rozdiel medzi jednotlivými časťami mosta, aby som mal prejazd uľahčený a nebolo treba skákať s motorkou v miestach, kde rozdiely vo výške boli aj 30 centimetrov.

Stroj času
Stroj času

Zase si premeriam miesta kde sa dá v prípade nutnosti schovať, odhadnem čas prejazdu a zase len sedím a čakám. Toto celé zabralo asi hodinu, aj keď sa to zdá byť len chvíľa príprav.

Sedím na motorke a ešte raz kontrolujem situáciu. Vyrážam vpred bez pomoci, bez istenia iných očí a uší, no zato so suchom v hrdle. Postupne idem s menšími prestávkami, kde sa obzerám dozadu a raz aj zhasnem motor a rýchlo načúvam zvukom.

Nakoniec úspešne prejdem na druhý breh. Neskutočne mi odľahlo, aj keď som len čiastočne uspel. Musím pokračovať len po železnici. Iná možnosť nie je. Idem pár kilometrov a zase most. Ten je ale krátky a prechádzam ho rýchlo. Za ním ďalší a ďalší. Potom vidím nejaký zjazd dole.

Stroj času
Stroj času

Pustím sa tam a v tej chvíli si uvedomím, že neviem kam to vedie. Chcem zosadnúť, no cítim ako klesám ja aj motorka. Pod nohami je rašelina a voda. Pasca ako stvorená pre mňa. Motorka leží na boku a ja idem na prieskum. Ďalej sú len nejaké močiare, dobre, že som nepokračoval o kus tým smerom.

Motorku sa snažím postaviť, no zabára sa hlbšie. Tak ju v ležiacej polohe otáčam smerom zase na most. Staviam ju a s plným plynom sa hrabem na most. Blato strieka na všetky strany a ja som mokrý ešte z brodenia, tak mi to nevadí. Tu jednoducho neboli sily na nejaké fotenie, nastavenie kamery a iné veci ako to celé zdokumentovať.

Podarí sa mi dostať hore na násyp, kde je podložie pevné. Tu len sedím a bez síl oddychujem. Zamávam vlaku ktorý prechádza okolo, takže som mal možnosť si teraz preveriť koľko času mi chýbalo do jeho prejazdu cez most. Niečo som zjedol, vypil fľašu vody, prezliekol suché tričko a pokračujem po železnici. Idem ďalej a ďalej po násype. Ide sa zle, no je to jediná možnosť ako napredovať.

Z ľavej strany sa objaví akási cestička, to ju vidím, to sa stratí v lese. Idem skúsiť pozrieť ako sa k nej dá dostať. Jedine vhodné miesto potom neskôr nájdem za jedným mostom. Dá sa tu spustiť z násypu a popod most vedie akási kamenistá cesta, ktorou zjavne na jar tečie voda z roztopeného snehu. Dnes je tu sucho, preto idem tým smerom a vychádzam na nejakú úzku cestu plnú veľkých mlák vody. No je celkovo dobrá a aj na počudovanie rovná.

Stroj času
Stroj času

Idem po nej dlhé kilometre, až nakoniec končí pri závore. Teda cesta sa stáča doľava, no tam vidím len breh rieky. A ja presne viem kde som. Rieka Olekma. To je to miesto kam som sa potreboval dostať. Závora predo mnou je zamknutá s reťazou, ale len ako sa hovorí na oko.

Reťaz len visí a ja si otváram závoru, ktorá padá na zem. Teda len jedna jej časť, ktorá bola opretá a držala len silou gravitácie. Vychádzam na most a pozerám sa na obrovskú rieku pred sebou.

Stroj času
Stroj času

Most má dĺžku možno 400 metrov. Idem na druhý breh, lebo viem, že tam už určite bude niekto. V domčeku pri moste zobudím zo spánku deda Viktora. Trocha sa ma zľakol, veď spal počas dňa v práci, čo iné tam vie predsa robiť.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Vysvetlím mu situáciu, on všetko chápe. Berie do ruky klasický vytáčací telefón a volá do stanice Juktali, kde zistí, že najbližší vlak pôjde o 20 minút zo stanice, takže času mám dosť. Vrátim sa k motorke a cez most konečne prechádzam v pohode bez stresu. Na konci mosta ma čaká dedo Viktor a ukazuje mi na jedno miesto, kde trčia nejaké ostré hrany.

Stroj času
Stroj času

Podebatujeme potom ešte pri jeho domčeku a rázne odmietne peniaze za prejazd. Vraj on nikdy od nikoho za prejazd nebral. Podáme si ruky a ja pokračujem.

Stroj času
Stroj času

Do stanice Juktali zostalo už len asi 20 kilometrov, ktoré dávam rýchlo. Je tu pár mostov, síce v zlom stave ale dá sa prejsť. Nachádzam stanicu a volám miestnej spojke, ktorá mi otvára dvere do miestnosti, v ktorej budem spať vďaka Andrejovi.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Počas hľadania brodu mi navlhol telefón, tak sú dnes fotky hmlisté a suším ho ako len najlepšie viem.

Stroj času
Stroj času

Potom ešte idem niečo zjesť do jedálne a čakám na večer, kým pôjdeme tankovať, pretože benzín potrebujem zohnať a tu je jediná možnosť. Chlap, ktorý vlastní tento miestny monopol, je jediná možnosť kde sa dá niečo natankovať, a je zase tak schovaný v miestnej spleti uličiek, že keby ho mám hľadať sám, tak som tam asi do dnes. Dostať sa k nemu je otázkou prejsť brod cez potok. Zase som mokrý.

Otvorené má tak netradične od 18.00 do 20.00, každý deň v roku. Beriem čo má v ponuke, takže z nádrže naleje do kanistra benzín a ten potom nalievam do nádrže ja. Vraj je to 95-ka a trocha miešaná s 92-kou. Toto som už niekde počul.

Stroj času
Stroj času

Takže tankujem klasicky nejakú priemernú 85-ku. Hlavné je, že benzín mám. Čo nemám sú sily. Vrátim sa zase cez brod na stanicu a dám si ešte večeru v jedálni. Potom už neviem nič. Dnes som totálne K.O.

BAM-ka dáva riadne zabrať, každý deň je toho dosť. Únava je poriadna a od večera do rána si nestihnem celkom oddýchnuť. No čas je neúprosný a jeho stroj sa točí ďalej, preto dobrú noc mne a to okamžite.

Stroj času
Stroj času

Tu by som ešte doplnil informáciu od môjho miestneho kamaráta Efima, ktorý išiel tou istou trasou ako ja o niečo skôr, poslal mi potom video so slovami, „Noro pozeraj na toto.“ Prechádzal cez rovnaký z most ako ja dnes. Bol s kamarátom a dlho čakali, či pôjde vlak. Bolo veľmi teplo, tak sa rozhodli vyraziť. No v tej chvíli sa zozadu prirútil vlak.

Vo videu je vidno ako na neho kamarát reve, že má zoskočiť. On motorku v poslednej chvíli len oprie o zvodidlá a sám preskočí za zábradlie. Tam sa nejakým spôsobom udrží a po prejazde vlaku len povie „normaľno.“ Ja som si to video pozeral asi 20 krát a dodnes nechápem, ako sa toto dalo prežiť len
s minimálnymi škodami na motorke a sebe. Ale ako memento pre ostatných toto video pridám do dokumentu na ktorom pracujem teraz.

Dnes ich bolo len 132, tým myslím tie kilometre. No boli tak výživné, akoby ich bolo
1132 niekde cestou po asfalte.

25.deň, pondelok 30.6.2025

Juktali – Čilči – Lopča – Tynda

Ráno by som chcel ešte spať, no treba ísť. Balím a obliekam mokré veci. Vyrážam po daždi, takže všetko je zase mokré. Brodím tretíkrát miestny brod a pri jeho výjazde si všimnem značku „obchádzka“ a tam potom uvidím malý most. Takže som vlastnou nepozornosťou trikrát zbytočne brodil miestny, ale to už asi zo zvyku.

Stroj času
Stroj času

Ďalej sú mosty zase v žalostnom stave, niektoré už fakt nemám odvahu skúšať s motorkou a idem ich len obzrieť pešo. Potom radšej brodím potoky, je to istejšie.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Železnica sa mi niekam stratila, a vyzerá to tak, že informácie boli pravdivé o tom, že do staníc Čilči a Lopča ma bude sprevádzať viac rieka Njukža ako železnica BAM. Neviem čomu sa mám tešiť viac. No cesta vedie aj cez krásne hory, kde sa cesta kľukatí cez lesy. Trocha zmena oproti posledným dvom dňom.

Stroj času
Stroj času

Dostal som ešte upozornenie na jeden špeciálny most, ktorý ma čaká. Celý deň samozrejme nevidím nikoho, kto by mi poradil, či idem vôbec správne. No nakoniec prichádzam k mostu tak či tak, pretože iná cesta tu neviedla. Moja motorka keď uvidela ten most, tak rezignovala a ustlala si na ľavom boku. Ja
som mal v prvom momente pocit, že snívam tiež. Nedokončený betónový most, na ktorom boli štyri asi meter široké panely. Dĺžka mosta možno 150 metrov, no z výšky sa mi najskôr zatočila hlava.

Stroj času
Stroj času

.

Prechádzam ho tam a späť a hľadám miesta, ktoré by ma mohli ohroziť. Sú tu medzery medzi panelmi a most je celkovo naklonený do strany. Vyplním medzery doskami, ktoré tu niekto nechal, prejazd mosta bol zážitok na celý život. V strede mosta som zastavil, že teda si tu urobím pár fotiek a video. No v tej výške som nedokázal nabrať odvahu a systém ako zostúpiť z motorky bez toho, aby sa mi zatočila hlava a neletel som dole z výšky asi 15 metrov.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Preto si len urobím fotky v sedle a pokračujem z mosta preč. Nasleduje ďalšia séria drevených mostov, ktoré len fotím a niektoré prechádzam. Tu je asi situácia na BAM-e najhoršia. Tu je to len otázkou možno pár rokov a nebude stáť ani jeden z nich. Prichádzam do stanice Čilči.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tu nalievam benzín, ktorý si pre istotu veziem so sebou v plastových fľašiach ako druhú rezervu, pretože až do Tyndy nebude žiadna benzínka a to je asi 400 kilometrov cesty. Trocha si oddýchnem, v miestnom obchode si kúpim jedlo a miestny chalan si urobí pár fotiek na motorke.

Ďalej je cesta oveľa lepšia a do stanice Lopča idem už po lepších mostoch aj upravenejšej gruntovke.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Ďalej je už aj premávka áut o poznanie vyššia. Všade okolo sa niečo ťaží, jazdí tu veľa nákladných áut, takže sa pomaly vraciam do civilizácie. Dokonca sa cestou objavil sem tam aj signál počas dňa. Za ten týždeň mimo civilizácie som z toho celkom prekvapený.

Stroj času
Stroj času

Volám môjmu kamarátovi Maxovi z bajkpostu v meste Tynda, že dnes teda prídem. Cesta do mesta mi už uplynula dobre, bolo veľa prachu, no v podstate rýchlosť bola už cestovná. A tak podvečer lepím nálepku k nálepke kamaráta Borisa, ktorý tu pred rokmi prechádzal s iným kamarátom Robom.

Ja som vtedy mal byť súčasťou tej skupiny, no životné okolnosti to nedovolili. A na niektoré veci si treba vyhradiť iný úsek v živote a iný časový úsek poprosiť vo svojom osobnom stroji času.

Stroj času
Stroj času

Prešiel som časť legendárnej cesty popri železnici BAM. Táto jej časť, ktorá sa rozkladá na západe jej trasy je výzvou pre mnohých, no nie každý naberie odvahu ju prejsť.

Ja som opísal situácie, tak ako boli, bez prikrášlenia a s reálnou myšlienkou, že to preruším a kus sa odveziem. Aj keď som to mohol vynechať a nepísať o tom, že som jednoducho bol v situácii, keď som zvažoval neriskovať viac ako som si trúfal.

Byť na tomto mieste s niekým vo dvojici, nemal by som tieto myšlienky, no keďže som nemal žiadneho parťáka a jediná parťáčka Ľuba z Moskvy, ktorá sa reálne chystala so mnou toto celé absolvovať, nakoniec svoju cestu prerušila z iných dôvodov niekde na Sibíri.

Boli situácie, keď som si ako vždy hovoril: „Čo tu robíš ty debil?“ alebo „Toto ti bolo teba ty blázon.“

Tu na tomto mieste, keď lepím hrdo svoju nálepku na dopravnú značku označujúcu začiatok mesta Tynda, si poviem „Áno toto som chcel“ a presne kvôli týmto momentom jazdím tam kam jazdím, aj keď nie každý má pre to pochopenie.

Prejsť toto sám bolo priznávam nerozumné, no stále ja som stále dúfal, že cestou možno stretnem niekoho, kto pôjde v rovnakom čase rovnakým smerom. Moja naivita v tomto dostala svoje. A ja som to prešiel nakoniec naozaj sám, tak ako som najmenej očakával.

Stroj času
Stroj času

Trvalo mi to týždeň, a úsek medzi stanicou Magistraľnij a mestom Tynda meral 1848 kilometrov, kde niektoré úseky boli naozaj extrémne. No ďakujem za každý jeden deň a kilometer milý BAM. Mierim už len na bajkpost, no predtým si dám obed v arménskom bistre ktoré tu poznám. Potom už len klasický večer v klube. A samozrejme čo iné sa tu mohlo udiať.

Stroj času
Stroj času

Večer prichádza chalan, ktorý cestuje tak ako ja. A prvá moja otázka kam ide mala očakávanú odpoveď. „Idem po BAM-e smerom na Bajkal. A začal sa rozhovor dlho do noci.

A pretože sa v tej chvíli zastavil čas tak až ráno zapisujem posledných „bamovských“
437 kilometrov.

26.deň, utorok 1.7.2025

Tynda – Nejrungri

Stroj času
Stroj času

Zoberiem to trocha rýchlejšie teraz. Cesta A-380 Lena, je trasa vedúca od hlavnej federálnej trasy Moskva – Vladivostoka v pri meste Skovorodino začína a v meste Nižnij Besťjach, ktorý je pri Jakutsku končí.

Stroj času
Stroj času

Idem po nej smerom na sever. Úsmevné je, že keď som sa v roku 2023 po nej vracal domov, tak mi navigácia ukázala zaujímavý údaj: po 1130km odbočte doprava. Dnes si dám len pár kilometrov a idem do mesta Nejrungri, kde má bajkpost zase raz Andrej. Tu prenocujem a čakám kým sa počasie umúdri, lebo zase leje.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes som si dal len 208 asfaltových kilometrov.

27. deň, streda 2.7.2025

Nejrungri – Aldan – Tommot – Jakutsk

Na cestách sa stáva aj veľa nečakaných stretnutí.Niektoré potešia, iné menej.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Ráno stále leje, aj tak vyrážam. Dnes je to len tranzit, cestu poznám tak letím cez Aldan a tu sa zastavím u kamaráta, s ktorým dáme rýchly obed a pokračujem. Niekde okolo mesta Tommot stretávam štvoricu našich chalanov, ktorý idú z Magadanu.

Stroj času
Stroj času

Chvíľu pokecáme pri polievke a valíme každý svojim smerom.

Stroj času
Stroj času

V podvečer doletím k brehu rieky Lena. Tu čakám na prevoz cez tento veľtok. Trvá to asi hodinu. Som na druhom brehu a idem rovno ku kamarátovi Timurovi. Tu som večer a zapájam sa do družby národov. Klasika večera ako vždy. Ráno si pamätám len ja čo sa dialo.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času


Dnes som si dal tu námahu a zapisujem 848 kilometrov.

28. deň, štvrtok 3.7.2025

Jakutsk

Stroj času
Stroj času

Dnes mám naordinovaný oddych. Je tu na návšteve kamarát aj Sergej z Vladivostoku, ktorý sa lieči už druhý deň z „družby.“ Beriem ho do múzea permafrostu. To je múzeum pod horou, kde je všetko z ľadu. Taká miestna atrakcia, už som tu bol predtým takže o tom veľmi nepíšem.

Stroj času
Stroj času

Potom ešte ideme do múzea drahokamov. Tu je to oveľa zaujímavejšie. Miliardy priamo pred očami. Kusy zlata, diamanty a iné drahé kamene, ktoré sa tu v Jakutsku ťažia. Ale bolo treba odovzdať telefóny, kamery a čokoľvek čím by sa dalo nahrávať, tak nemám čo ukázať.

Stroj času
Stroj času

Večer pokračovala družba zabehnutých štýlom, len mňa nechceli pustiť do klubu kde sme pred dvomi rokmi s kamarátom Richardom za jeden večer stihli stokrát zaľúbiť a potom sme sa chceli každý z nás asi tak 20 krát oženiť.

Kto by išiel okolo klub sa volá „Kryša“ v preklade to je „Strecha“, pretože je to na streche budovy. Mňa na strechu dnes nepustili, lebo vraj mám krátke nohavice, tak teda nabudúce si dám pozor na to viac.

Dnes som nejazdil, po dlhej dobe deň voľna , tak píšem 0 km.

29.deň, piatok 4.7.2025

Jakutsk

Dnes idem len umyť motorku a bežná kontrola všetkého. Poobede ešte idem do dopravnej spoločnosti Energia, kde si prevezmem moje pneumatiky a zároveň ich pošlem ďalej do ich cieľovej zastávky, ktorou je Vladivostok.

Stroj času
Stroj času

Pýtate sa prečo ich takto posielam kade tade? No to preto, lebo keďže som ich odoslal z Irkutska do Jakutska, to bolo preto, že ak by som ju nutne potreboval tak viem, že je niekde predo mnou a nie za mnou.

Stroj času
Stroj času

Timur mi pomáha pri vybavovaní a ukazuje, že všetko ide podľa plánu.

Stroj času
Stroj času

A kúpiť v Jakutsku niečo je problém, všetko sa objednáva a trvá to dlho. Preto som si ich dal poslať sem. Voziť ich so sebou som nechcel, je to viac ako 12kg váhy, tak som to jednoducho riešil takto.

Tu som si ich vyzdvihol a zároveň aj odoslal do Vladivosotoku. A prečo tam? No pretože idem smerom do Magadanu, a ak by ich aj niekde cesto do Magadanu nutne potrebujem, tak nemám šancu ich sem dostať skôr ako za nejaké dva týždne, čo je pre mňa neriešiteľná situácia. Za ten čas by som sa v prípade núdze už nejako do toho Magadanu dostal, aj keby nemám gumu.

Stroj času
Stroj času

Jednoducho by som naložil motorku na nejaké auto a odviezol sa. Bolo by to rýchlejšie ako čakať na zásielku niekde na ceste. Pokračujem ďalej. Teda dnes už nikam. Timur sa balí a ide so mnou do Magadanu. Je miestny, no nikdy tam nebol. Tak uvidíme ako to jeho Yamaha zvládne.

Dnes najazdené 10 km po meste.

30.deň, sobota, 5.7.2025

Jatutsk – Čurapča – Megino-Aldan – Chandyga

Ráno odjazd z domu, trajekt cez rieku Lena na druhý breh. Ideme, fotíme, obedujeme, tankujeme, mokneme, sem tam padáme v piesku.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Príroda nádherná, všade veľa koní a všetko zelené. O najbližších dňoch, čo bude nasledovať, som písal viac v mojom cestopise „Cesta okolo Ruska za 80 dní.“ Tak aby som sa neopakoval v písaní, kto chce môže si prečítať tam. Večer sme pri rieke Aldan. Tu počkáme na prevoz cez tento prítok rieky Lena a ideme nocou do mesta Changyga.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tu spíme v stane vedľa benzínky. Prší a strašne hryzú komáre. No to je tu normálne.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes sme dali presun 418 kilometrov.

31.deň, nedeľa 6.7.2025

Chandyga – Teplij Kľuč – Razvilka - Kjubeme

Ráno je pekne a o to viac komárov. Balíme s prilbou na hlave. Dnes je pred nami najkrajšia časť cesty. Chandyga nás prekvapí novým asfaltom v dĺžke pár kilometrov.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Potom už klasika gruntovka, a výhľady ktoré stoja za to. Ideme celý deň cez hory a údolia úchvatné scenérie a drsná príroda. Cesty dobré, len poobede začína zase dosť pršať.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Na kritickou úseku trasy sú odstavené autá,ktoré nedokončili svoju cestu a havarovali.

V podvečer prichádzame do legendárnej zastávky menom „Kuba.“ Tu

Tankujeme, dávame večeru a zostávame na noc spať.

Pani domáca mi dovolí spať priamo vo vnútri tejto známej a jedinej možnosti sa občerstviť cestou. Nalepím na dvere nálepku a idem spať. Timur sa rozhoduje spať v stane. Vonku je mizerne a leje.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes sme si zajazdili výborne a pripisujem 327 kilometrov.

32.deň, pondelok, 7.7.2025

Kjubeme – Agaukan – Tomtor – rieka Indigirka

Dnes odbočujeme na posledný úsek starej letnej cesty na Magadan. Je to časť pôvodnej cesty, ktorá zostala po otvorení hlavnej federálnej trasy Kolyma. Dnes je to už len cesta jedným smerom do bodu kam chcem prísť.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Cesta je dobrá, zlá aj úplne zlá. Ideme pomaly, miestami prší, je veľa blata. Poobede sa dostávame k dedine Tomtor, kde nás víta nápis „Vitajte na póle chladu.“ Tu lepím nálepku vedľa tej čo tu nechali chalani od nás, ktorí sem prišli v zime na Felícii.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času
Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tu v Tomtore žijú známi od Timura, ideme k nim domov. Víta nás pán domáci s manželkou a rozpráva nám o živote v tejto oblasti. To hovorí po rusky, to prechádza nečakane do jakutského jazyka, smejem sa že to je asi preto, aby som nemal, až tak veľa tajných informácií, o tom ako sa žije v oblasti kde sú bežné mrazy pod 60 stupňov.

Stroj času
Stroj času

Poobede ešte ideme na motorkách na koniec cesty. Tento úsek je tým pravým a pôvodným úsekom známeho aj pod názvom „Cesta kostí.“ Kedysi bolo možné po nej ísť do Magadanu. Aj pán domáci nám rozprával ako jazdil nákladným autom po tej trase v rokoch 1960-1980. Všetko fungovalo, všade bol
život, jedálne pre vodičov, benzínky a iné. Dnes je tu len zopár starých mostov, ktoré sa rozpadajú a neudržiavaná cesta plná hlbokých jám vodou a blatom.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Prichádzame k mostu cez rieku Indigirka a tu všetky nádeje končia. Most spadol v roku 2023. A už nikto nebude túto cestu opravovať a stavať most nový. Takže stará letná cesta na Magadan tu končí.

Stroj času
Stroj času

Mám z toho celkom smútok na duši a úprimne závidím každému kto sem ešte stihol prísť a prejsť tento úsek cesty, ktorá stála množstvo životov a po kostiach ktorých sa dnes vezieme, keďže počas výstavby ich
telá skončili priamo v násype cesty z ktorej dnes zostalo len každým rokom viac miznúca tenká línia, naprieč týmto večne zamrznutým údolím.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Prejdem na koniec mosta a robím si pár fotiek. Trocha ma povzbudí pohľad na druhý breh, kde vidím stáť autá. Žeby predsa nádej? Uvidíme neskôr. Odchádzame a lepím sem len nálepku, že som tu bol, no ďalej som sa nedostal.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Vraciame sa nazad do Tomtoru. Môj smútok rozveselí Timur, ktorý sa rozhodne okúpať sa v obrovskej kaluži v strede cesty. Voda je ale čistá, lebo to je potok, ktorý preteká cez cestu. A keďže tu nikto nejazdí, voda sa nemá čím zamútiť. Kým sa on kúpe, ja okolo neho prejdem na motorke a vzniká z toho celkom veselý záber.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Večer ešte rozohrejeme vodu v „báňi“ v miestnej saune a užívame si tepla na jednom z najchladnejších miest na svete. Spať ideme veľmi neskoro, dlho do noci počúvame historky zo života na „póle
chladu“.

A tie autá na druhom brehu rieky Indigirka? Vysvetlenie sa našlo a bolo logické. Poľovníci, ktorí nestihli na jar previesť svoje autá cez rieku, skôr ako sa pohli ľady, ich tam nechali do budúcej zimy.

Strach o ne mať nemusia. Ukradnúť ich nemá kto a ak by aj, tak ďaleko by nedošiel. Stará letná cesta na Kolyme je zjavne navždy stratená.


Dnes sme si v najchladnejšej časti Ruska prešli 220 kilometrov.

33.deň utorok, 8.7.2025

Tomtor – Ojmjakon

Dnes len výlet po okolí. Navštívime miesto kde bola zaznamenaná najnižšia teplota na severnej pologuli. Ojmjakon sa hrdí týmto titulom. Ojmiakon leží v extrémne studenej oblasti a 26. 1.1926 tu bola nameraná teplota -71,2°C.

Stroj času
Stroj času

Dnes sem zavíta nejaký ten turista, ktorý si pozrie pamätník a aj múzeum, ktoré tu drží miestny nadšenec a nekorunovaný vládca chladu v kostýme ktorého nás aj vo svojom múzeu privítal. Život tu je ale ťažký a drahý, keďže jediná možnosť zásobovania je po ceste po ktorej sme prišli aj my. Ceny potravín v obchode boli veľmi vysoké a dôchodky takmer žiadne, no na otázku „Odišli by ste?“ nám všetci odpovedali, „Nie!“

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tak odchádzame my. Nazad do Tomtoru. Aj tu majú múzeum a v miestnej hore je ľadové kráľovstvo. Oveľa krajšie ako to v Jakutsku. Okrem toho je Tomtor známy tým, že počas 2.svetovej vojny tu bola tankovacia zastávka na trase „Alsib.“ Letecká trasa ALSIB (Aljaška-Sibír) bola počas 2. svetovej vojny kľúčovou trasou (15 000 km) pre prelet amerických lietadiel (stíhačky, bombardéry) zo USA do ZSSR.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Trasa viedla z Fairbanks na Aljaške cez Beringov prieliv, ďalej cez sibírske mestá ako Seymchan, Jakutsk, až do Krasnojarska. Dodnes tu možno nájsť sudy od leteckého benzínu z tej doby.

Poobede sa vrátime do Tomtora, tu navštívime múzeum ktoré sídli v malom domčeku v strede dediny potom pozrieme aj miestnu ľadovú jaskyňu. Musím uznať, že táto je krajšia ako tá ktorú som dvakrát navštívil v Jakutsku.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Timurovi sa pošťastí povoziť na motorke aj miestnu babu. Pani ktorá nám robila prehliadku ľadovej jaskyne sa nechá presvedčiť na jazdu nazad do múzea ako spolujazdec na Timurovej motorke.

Nám treba ale benzín z doby dnešnej a preto hľadáme jedinú benzínku, ktorá tu niekde je. Tankujeme a tým zakončujeme deň.

Stroj času
Stroj času

Večer ešte pomôžeme domácim nanosiť drevo a vodu do domu a neskôr zase počúvame niečo z histórie tejto oblasti, kam sa dostať sa nepodarí každý deň.

Dnes sme prešli 90 kilometrov po okolí.

34. deň, streda 9.7.2025

Tomtor – Agaukan – Kjubeme – Usť Nera

Ráno vyrážame ďalej. Chcel by som napísať ďalej, ale ideme vlastne nazad, pretože ďalej to nejde. Pred cestou ešte Timur podľa jakutskej tradície položí časť jedla, ktoré sme dostali so sebou vedľa cesty, aby si uctil sily, ktoré strážia miestne cesty.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Ideme po už známej ceste, robíme zopár prestávok a niečo fotíme. Počasie je celkom dobré, dokonca vidíme nejaké opravy cesty robiť. Zaujme ma prejazd cisterny s benzínom cez most kde je značka zakazujúca prejazd vozidiel nad 3,5 tony. To tu fakt nikto nerieši.

Stroj času
Stroj času

Tesne pred výjazdom na trasu Kolyma dostáva Timur defekt. Riešime to rýchlo pomocou knotu. Potom si dáme rýchly obed zase v kafe Kuba a pokračujeme na mesto Ust Nera.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Počasie je hrozné. Leje v kuse celé poobedie a teplota je asi len 8 stupňov. Cez horské prechody, ktoré sú krásne, prechádzame v hmle a nevidno nič. Zastavíme len na parkovisku na vrchu, no po chvíli radšej pokračujeme. Všetky nádoby na odpad sú prevrátené a je nám jasné kto tu úraduje.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Zastavujeme ale pri nákladnom aute, ktoré nezvládlo riadenie a zletelo z cesty. Je tu už určite dlho, keďže je čiastočne rozobraté. Spustíme sa z hôr a stojíme pred veľkou jamou, ktorá bola ešte pred dvomi hodinami cestou. Silné dažde zmyli cestu a po rúre, ktorá viedla popod cestu zostalo len torzo.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Báger už stihol vykopať po celej dĺžke potrebný kanál a umiestňuje sem novú rúru, ktorú urýchlene priviezli. Všetko sa zasype a pokračujeme. Oprava naozaj tak rýchla, že som sa čudoval, ako to dokázali logisticky vyriešiť v tejto oblasti.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

V silnom daždi vchádzame do mesta Usť Nera, tu na vjazde stojí policajt a v tom nečase nás zastavuje. Riešime to všetko bez nutnosti čo i len ukázať doklady. Chalan je sám motorkár a tak nás zastavil skôr zo zvedavosti, ako z povinnosti. V tomto počasí zohnať ubytovanie tu je priam nemožné. No Timur tu kedysi bol pracovne a vedel o jednom dome pre hostí.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes majú síce sanitárny deň, ale nakoniec nás ubytovali. Všetko sušíme a perieme, varíme večeru a ďalšie veci, ktoré s tým súvisia. Spať ideme neskoro.

Dnes sme si užili rôznorodých 407 kilometrov.

35.deň, štvrtok 10.7.2025

Usť Nera – Artyk – Kadykčan – Susuman

Ráno leje a leje. Vyrážame až po 10.00. V meste tankujeme doplna a plus do kanistra.
Najbližšia benzínka je v Susumane.

Stroj času
Stroj času

Cesta je strašná, všade stoja kamióny zapadnuté v blate. My to pomaly obchádzame a schytávame dávky vody a blata na seba. Ide to fakt dnes ťažko. V dedinke Artyk, ktorá bola kedysi výkvet celej trasy bola predtým „autobáza,“ cestné stredisko.

Stroj času
Stroj času

Dnes uvidím len naše staré Tatry ako tu hnijú za plotom. Celkový obraz je hrozný. Zaniká to tu pred očami, a pritom pod nohami ležia tony zlata, ktoré sa stále ťažia. Niekde legálne, inde trocha menej.

Stroj času
Stroj času

Zastavujeme sa v obchode, kde si chcem kúpiť vodu, keďže z miestnych riek v ktorých sa nachádza zlato a na jeho ťažbu sa používajú rôzne chemikálie by som si veru vodu nenabral. Príroda je tu v strašnom stave. Mesačná krajina bez života. Pani v obchode sa zaujíma odkiaľ a kam ideme. Nabalí nám celú tašku jedla. Snažím sa jej vysvetliť, že chcem len vodu a jedlo máme, no ona trvá na svojom, že cestovateľom ona vždy dá jedlo na cestu a peniaze nechce zobrať aj keď ju o to veľmi prosím.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Pokračujeme ďalej celý deň v tomto počasí. Niekde sa ukáže slnko, inak celý deň leje. V strede cesty vidím stáť niečo obrovské. Je to los. Toto zviera budí rešpekt a ideme pomaly bližšie. Los pomaly odbehne na okraj lesa a tam ho pozorujeme. Je to neskutočný kus. Parožie je vo výške možno aj tri metre. Miestna zoologická záhrada má dnes otvorené a medveď, ktorý nám pózuje na okraji cesty, nakoniec pred nami beží asi kilometer, kým ho nevyplaší oproti idúce auto a odskočí do lesa.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Aspoň nejaká príjemná zmena a nielen blato a voda. Timur v jednom momente obieha pár kamiónov a dostáva sprchu, o ktorú sa nežiadal. Po nej nevidí na krok a otvára si plexi na prilbe, aby v tej chvíli dostal priamy zásah od kamiónu oproti. Po zastavení z toho robíme zaujímavé fotky aj video.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Takto to pokračuje až do neskorého večera. Končíme v mestečku Susuman, ktoré nesie aj názov „Hlavné mesto zlatokopov.“

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Inak je to strašná diera, niečo ako Usť Nera, len ešte drahšie. Je tu v ponuke miestnosť s odpadávajúcimi tapetami na stenách, storočnými matracmi na posteli a vodou teplou asi ako je teplota vzduchu za oknom. Zato cena za tento luxus je primeraná cene zlata, ktoré má „dežúrnaja“ to je tá, čo sedí na akože recepcii, na svojom krku a prstoch.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Škrípeme obaja zubami, no berieme, vonku je naozaj strašné počasie. A vnútri to vyzerá ešte strašnejšie. Len s tým, že naprší na hlavy, teda zatiaľ neprší. Snáď miestny stroj času udrží tých pár hodím kým tu budeme od nás zmenu počasia k horšiemu. Ak ešte niečo horšie byť môže. No a mohlo. Ale o tom až ráno.


Dnes ešte štatistika v podobe vydretých v blate a vode 412 kilometrov.

36. deň, piatok 11.7.2025

Susuman – Burchala – Jagodnoré – Rybnyj

Stroj času
Stroj času

Vyrážame pomerne neskoro, no dnes nemáme dlhú cestu. V meste Jagodnoe len kupujem niečo, aby som neprišiel s prázdnymi rukami ku kamarátom. Pri dedine Rybnyj pracuje môj kamarát Slavo, u ktorého som bol doma ešte na začiatku mojej cesty u neho doma v meste Novočeboksarsk v rebublike Čuvašsko.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes som tu na druhom konci krajiny kde pracuje. Prichádzame k nemu do ich dočasného mestečka kde žijú na stavbe cesty. Prvé čo riešim je defekt na zadnom kolese. Neviem dlho nič nájsť, no potom
nachádzam nejaký malý únik vzduchu a lepím to knotom, keďže mám bezdušové pneumatiky.

Stroj času
Stroj času

Potom už nasleduje kultúrna vložka v podobe sauny a po nej družba, pri ktorej Timur prehráva. Takže ráno tak skoro nevyrazíme.


Dnes sme dali len priemerných 158 kilometrov.

37.deň, sobota 12.7.2025

Rybnyj – Debin – Atka – Magadan

Ráno je všetko v norme, len Timur si nič nepamätá. Vyraziť môžeme hneď ako zistí ako sa volá. To je okolo 9.00. Pokračujeme v priemernom počasí, blato strieda voda a stále dookola. Vchádzame do Magadanskej oblasti a prekračujeme rieku Kolyma

Stroj času
Stroj času

Má najdlhší most na svete. Kým na jednom konci je napríklad 16.00, tak na konci druhom je už 17.00. Je to samozrejme len také pomyselné. Mení sa tu časové pásmo. A môj stroj času si tiež prehodí ručičky niekam tým smerom.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Do Magadanu zostalo už len posledných menej ako 500 kilometrov, no na konci to býva vždy nejaké zvláštne. Akýsi smútok pred cieľom. Koniec jednej časti sa blíži a ja začínam myslieť na časť druhú. Lietam už v oblakoch ďalšej časti mojej cesty, no ešte predtým si akosi predčasne zalietam aj tu.

Stroj času
Stroj času

Tlačí sa na mňa zozadu už dlhšie nejaké nákladné auto, cesta je klzká a plná blata, idem len asi 60km/hod. Ukazujem mu, že sa mi nepáči ako blízko mňa sa drží. Potom mu ukazujem, aby ma obehol a keď to nepomáha, dávam sa trocha viac na krajnicu, nech ma obehne.

A to bola chyba, krajnica vyzerala v pohode, no je tam blato oveľa mäkšie. Cítim ako ma začína voziť a stroj času roztáča hodiny s mojou motorkou. Prvé čo ma napadne keď letím vzduchom, je myšlienka, či ten debil za mnou sleduje čo sa deje a stihne zabrzdiť.

Stroj času
Stroj času

Až potom ma postretne myšlienka kam asi dopadnem. Snáď nie jemu rovno pod kolesá. No nakoniec končím moju leteckú vložku v kanáli, kam som sa odrazil po prvom dopade.
Motorka leží na boku v blate, ja sa z toho istého blata zdvíham a keď zistím že som celý a nič ma nebolí, idem rovno k tomu autu, ktoré stojí vedľa mňa. Vodič vychádza z kabíny a vidím na ňom, že si je vedomý toho čo sa stalo. V tej chvíli ma drží už Timur za obe ruky a ja chladnem. Takže okrem nadávok neprišlo k žiadnemu bližšiemu osobnému vyjadreniu vďaky.

Stroj času
Stroj času

Kontrolujem motorku, všetko je v poriadku, len si nesiem so sebou ďalších pár kilogramov blata. Ideme radšej ďalej. Tankujeme asi 200 kilometrov pred Magadanom a potom je už len nudný asfalt až do mesta.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Som tu po druhýkrát za dva roky. Ale pocit je rovnako príjemný. Fotíme sa na známych miestach a mierime na bajkpost Polárne sovy.

Dobrý kilometer aj ročník.

Stroj času
Stroj času

Tu už čaká kamarát, ako inak Andrej. Dnes už nič neriešime, je koniec všetkému takmer. Ja dostávam dôveru vo forme „zeleného motocykla.“ Je to taký malý cestujúci motocykel, ktorého príbeh niekto pred rokmi vymyslel a predáva sa z rúk do rúk. Ja ho mám zobrať so sebou, na moju ďalšiu časť cesty a potom ho odovzdať ďalej. O všetkom sa vedie podrobný denník.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Ja do môjho denníka zapíšem posledný väčší udaj v počte 526 kilometrov

38.deň nedeľa 13.7.2025

Magadan

Stroj času
Stroj času

Dnes sa venujem motorke. Umývam, čistím a mažem. Kontrolujem všetko čo mohlo počas cesty byť poškodené.

Stroj času
Stroj času

Poobede idem do dopravnej spoločnosti s ktorou už dlhšie komunikujem ohľadom
prepravy motocykla. Dnes tu sedím a riešime všetko naživo. Moja otázka je, kedy vieme odoslať moju motorku do Vladivostoku a cena prepravy.

Stroj času
Stroj času

Odpoveď je, že stačí vo štvrtok a to mi vyhovuje a môj stroj času tiež nemá námietky, keďže sme si dali rezervu tri dni, ak by sa niečo neočakávané pritrafilo. Dnes už neriešim nič. Idem nazad na bajkpost, kde stojí nová Africa Twin. Peter prišiel sám z republiky Komi, kde som bol minulý rok na ceste do Vorkuty.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Cestuje sám a zostáva tu s nami na pár dní. Prichádza aj pár členov klubu a večer sa čosi griluje. Timur trocha nezvláda situáciu. Asi je to únavou materiálu, alebo je niečo pravdy naozaj v tom, že Jakuti nevedia piť.


Dnes som si zapísal behaním po meste 60 kilometrov.

39.deň, pondelok, 14.7.2025

Magadan a okolie.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes kultúra po meste a okolí. Rôzne vyhliadky a zálivy v okolí. Všade veľa medveďov hlásia, neradno vraj po horách behať. My sa držíme len po okolí mesta, takže ani moc nie je o čom písať, len bežné spoznávanie ako turisti.

Podvečer ešte ideme s členmi klubu na výjazd do detského tábora, trocha povoziť deti na motorkách, je z toho celkom pekná akcia nakoniec.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Timur večer K.O.

Pobehali sme len nejakých 72 kilometrov.

40.deň, utorok 15.7.2025

Magadan – Balakanoe – Magadan

Dnes výjazd za mesto na nejaký najvzdialenejší možný bod kam sa tu dá dostať. Je to asi 130 kilometrov popri pobreží. Cesta pekná cez hory a potom na úrovni mora. Veľa zastávok, no ja už som hlavou inde.

Stroj času
Stroj času

Nakoniec prídeme k nejakej rieke, kde sa preplavíme na druhý breh a tam chvíľu pojazdíme, no rýchlo musíme nazad, lebo na mori začína odliv a cesta by potom bola možná až okolo polnoci. Bola to asi najkratšia moja exkurzia v živote.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dokonca som dostal certifikát o tom, že som sa sem dostal. Trocha ešte pojazdíme po pláži, trocha sa zahrabeme, trocha popadáme. A ideme nazad. Večer sme zase na bajkposte a riešime kto, ako kam a kedy.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Okrem toho nič sa nedeje, len Timur sa dnes držal statočne a nebojoval s tekutým démonom, ktorý tu má prezývku aj "zelená zmija".


Dnes sme si pobehali popri Ochotskom mori 258 kilometrov.

41.deň, streda 16.7.2025

Magadan

Dnes je posledný deň keď máme čas sa tu motať. Využívame to na nákup topánok pre mňa. Okrem toho nejaká tá dvojnohá kultúra po meste nám padla do očí, keď už nie do náručí.

Stroj času
Stroj času

Slnečný Magadan ako sa spieva v jednej piesni, bol dnes naozaj slnečný a teplý. A večer je presný opak. Keď sa slnko skryje, prichádza chlad ako sa patrí, napriek tomu, že je leto v plnom prúde.

Peter a Timur ráno spolu odchádzajú smerom na Jakutsk, kde hlásia silné dažde a zatopené cesty. Sledujeme správy a cesta Magadan – Usť Nera – Jakutsk je jedno veľké jazero.

Stroj času
Stroj času

Motorkári, ktorí sem idú po nás, pred pár dňami uviazli cestou z Ojmjakonu. Jeden z nich utopil motorku priamo na ceste v hlbokej jame. Mali sme vlastne šťastie, že sme dokázali všetko prejsť v relatívne normálnom počasí, aj keď to miestami bolo na hrane.

To, čo nasledovalo potom, si len pozeráme z videí ktoré nám posielajú kamaráti. Masaker Kolyma 2025 a normálne som rád, že som tu a zajtra pokračujem o kus ďalej, pretože stroj času velí nasadať na jeho krídla. Odchod Petra a Timura je o 6.00, tak akože idem spať dnes skoro.

Zapisujem si len 0 km, keďže dnes sme to riešili taxíkom a autobusom po meste.

42.deň, štvrtok 17.7.2025

Magadan

Ráno o 6.00 vstávam ja a Peter. Timur sa uložil spať nad ránom. V noci sa venoval sám sebe a nad ránom sa venoval prechádzkam po dvore a akejsi skorej jelenej ruji. Pretože inak si tie zvuky neviem vysvetliť, ktoré zo seba vydával, pri kontrole obsahu svojho žalúdku. Odchod sa odkladá, kým jakutská krv povie, že je v nej menej alkoholu ako červených krviniek. Ja sa balím a čakám tiež, no moja cesta bude dlhá len asi 5 kilometrov. Nakoniec sme všetci traja pripravení na odchod. Niekto viac, iný menej. To súdim podľa šírky očí Timura.

Stroj času
Stroj času

Lúčime sa a želáme si navzájom všetko dobré. Ja mierim do dopravnej spoločnosti Adamant, tu odovzdávam motorku a poobede čakám na telefonát. Keď je všetko pripravené, prídem zaplatiť za prepravu. Cena záleží od objemu a váhy zásielky a miesta určenia. Ja odosielam do Vladivostoku.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Kontajner sa pomaly začína plniť a bude na mieste začiatkom augusta. V tejto chvíli sa lúčim s motorkou, beriem si len veci, ktoré ďalej potrebujem. A stáva sa zo mňa nemotorkár. Taxíkom sa vrátim na bajkpost a poupratujem, aby po nás zostal úplný poriadok. Poobede si znova volám taxík a mierim na letisko.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tu by mal asi končiť môj skutočný cestopis, ktorý sa týka motoriek, no ja sa cítim aj ako cestovateľ, nie len ako motorkár. Preto kto chce, nech číta aj nasledujúcu kapitolu. Bude síce o niečom inom, no snáď
sa aj to bude niekomu páčiť.

Stroj času
Stroj času

Tu končí moja cesta z domu cez celé Rusko, popri železnici BAM, cez najchladnejšiu oblasť na severnej pologuli, až na Kolymu do mesta Magadan pri Ochotskom mori. Niekto by povedal, a kam sa ešte ďalej dá ísť. Ja to viem, no už tam nejdem na motorke, pretože ako som na začiatku písal o tom, ako som o mojej myšlienke povedal kamarátovi Michailovi, po čom nasledoval jeho dlhý smiech.

A tak si poďme ten jeho smiech rozobrať na drobné v ďalšej kapitole. Sedím v taxíku a mierim do mesta Sokol, kde je letisko pre mesto Magadan. Tu ma čaká známy okrídlený kus histórie, ktorého stroj času napísal rok výroby niekde do tých rokov, ako je aj môj rok výroby.

Stroj času
Stroj času

Sadám do neho s dôverou, a keďže nič nemôžem iné urobiť, tak len verím že tie dve hodiny ubehnú v poriadku. Letím na Kamčatku. Áno, zase na Kamčatku. Aj minule, keď som tu bol, som tam letel. No dnes je dôvod vážnejší. Keďže som sa veľmi chcel dostať na Čukotku, tak z Magadanu viedla najlepšia cesta tam práve cez Kamčatku.

Stroj času
Stroj času

Kamarát Michail, ktorého som sa snažil nejako uhovoriť, aby mi pomohol prepraviť motorku na Čukotku, mi len povedal. „Noro, ak chceš v roku 2025 prísť na Čukotku so svojou motorkou, tak ju musíme poslať v roku 2024.“ No a toto nedokáže asi ani môj stroj času, preto som po vysvetlení celého postupu a približnej ceny pochopil, že toto možno v inom živote bude možné.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Poslať niečo na túto málo dostupnú časť Ruska sa dá len z niektorého prístavu. Konkrétne je to Magadan, kde som teraz, Vladivostok, kam mieri moja motorka, alebo Archangeľsk, prípadne Petrohrad a to cez Severný ľadový oceán. Letecká doprava je možná tiež, no ceny sú také, že už to celé naozaj stráca zmysel.

Stroj času
Stroj času

A teraz to hlavné. Dostať niečo na Čukotku sa dá len počas veľmi krátkeho leta, keďže ešte v júni je tamojšie more zamrznuté a „navigácia“ ako sa tu nazýva lodná preprava začína, až keď ľad ustúpi na sever a more dovolí zásobovanie.

Takže moja naivná predstava, že pošlem bedňu s motorkou v júli a v auguste je na Čukotke, bola síce dobrá, ale splietol som sa len o rok v tom mojom stroji času. Mohol som ju odovzdať k preprave v lete roku 2025, ale kým by prišla na radu s odoslaním, plavbou a prevzatím, tak by sa už písal rok 2026 a leto toho roku.

Stroj času
Stroj času

Tak toto bolo na vysvetlenie situácie, prečo práve teraz pristávam v meste Petropavlovsk Kamčatskij bez motorky a len s batohom v ruke. Na letisku ma čaká kamarát, meno ktorého nemusíte hádať, samozrejme že to je Andrej. Má ale nejaké zdravotné komplikácie, tak ma len odvezie ku kamarátovi
menom Jurij.

Tu zostávam na víkend a venujeme sa motorkám, ktoré opravuje a téme, ktorá nás
spája a tou je cestovanie. Chudák Andrej nakoniec skončil v nemocnici, no napriek tomu neodmietol ma stretnúť na letisku, aj keď som mohol ísť taxíkom, za čo mu patrí moja vďaka.

Stroj času
Stroj času

Kamčatka je krásny koniec a vlastne aj začiatok krajiny. Svedčí o tom aj nápis pri letisku. Jurij ma berie k sebe domov. Jeho syn žije teraz v Nemecku a prosí ma, či by som jeho synovi mohol, niečo zobrať a poslať keď prídem domov.

Stroj času
Stroj času

Tu niekde končí tento dlhý deň. Ukladám sa spať, no už nemám čo a ani kam zapisovať, pretože zápisník zostal na motorke v Magadane.

43 – 45 deň, piatok - nedeľa, 18 - 20.7.2025

Kamčatka

Víkend tu je síce krátky no rozmanitý. Piatkový deň sa venujeme práci na motorkách, večer sme v meste. Ďalšie ráno idem na morský rybolov na lodi na otvorené more. Tu prechádzam trikrát cez pohraničnú kontrolu, keďže Kamčatka je hraničné pásmo s USA a Japonskom. Môj pas plný pečiatok z Ukrajiny, na chvíľu zaujme a niekam sa telefonuje. No potom je všetko v poriadku a celodenný výlet po mori sa začína.

Stroj času
Stroj času

Sľúbené kosatky som nevidel, no zato som aspoň chytil na udicu nejakú inú háveď, ktorej som sa aj ako ostrieľaný rybár bál chytiť. Okrem toho som chytil poriadny úpal na mori. Večer varíme priamo pred klubom „uchu“ rybaciu polievku z rýb, ktoré som samozrejme nechytil ja, ale priniesol ich Jurijov brat, ktorý pracuje na inej lodi ako kapitán.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Na ďalší deň plánujeme niečo po meste, no zastihne nás akýsi miestny folklór. Najskôr len tak na rozcvičku si zatancujem sám so sebou, a potom neskôr už so mnou mláti do strán celkom seriózny tanec prírody. Zemetrasenie o sile 7,3 stupňa som zažil po prvýkrát a tento pocit si asi viac nechcem zopakovať. Počas hodiny sa triasla zem asi osemkrát, niekedy viac niekedy menej. Nič príjemné a to som bol v tej chvíli nie v dome na poschodí, ale na ulici.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Škody nejaké sú, ale nič hrozné. Všade hučia sirény hlásiace stav ohrozenia a alarmy áut. Pre domácich už toto bolo celkom vysoký stupeň zemetrasenia, inak na menšie otrasy sú zvyknutí takmer každý týždeň.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Nedeľa patrí zase rybolovu. Požičiavame si výbavu od kamaráta rybára, zistíme kam treba ísť a či už losos tiahne do riek na neres. Celý deň sa venujeme tejto činnosti s priemerným úspechom. Nechceli sme platiť za prenájom lode so sprievodcom a tak skúšame len tak z brehu. Večer som celkom dobre unavený a víkend sa blíži k záveru.

Ráno treba zase letieť na krídlach času niekam inam. Vyčerpal som si všetky voľné dni, ktoré som mal v rezerve, teraz to bude už len o presne naplánovanej výprave.

Stroj času
Stroj času

46.deň, pondelok 21.7.2025

Kamčatka – Čukotka

Stroj času
Stroj času

Ráno idem na letisko. Po zemetraseniach je vidno malé škody, na budove letiska. Odlietam do mesta Anadyr. Lietadlo, ktorým poletím, je akési nízke, snáď sa tam zmestím. Letíme takmer tri hodiny a pristávame v inom svete. Zima a okolie vyzerá ako u nás začiatkom jari.

Stroj času
Stroj času

Vystupujem a vidím, len samé tváre Čukčov, čakajúcich na svoj let. Posedávajú všade a je tu hlučno. Prechádzam cez kontrolu, kde môj pas je jeden z tých, ktorý ide na kontrolu. FSB tu má svojho človeka a hneď si ma berie bokom. Prvá veta neveští nič dobré. „Vy ste ten koho hľadáme.“ No pekne ", poviem si sám pre seba.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Nakoniec sa ukáže, že naša sprievodkyňa, ktorá nás tu čaká, si nepreverila odkiaľ ja priletím a čakala ma pri východe z lietadla z Moskvy. Ja som im jediný chýbal v skupine. Previerka môjho pasu a pár fotiek v telefóne, nič viac netreba a som voľný pre celý tento Čukotský autonómny okruh, ako sa oficiálne volá táto časť krajiny.

Stroj času
Stroj času

Stretávam sa s Annou, ktorá bude robiť sprievodcu v prvé dni. A kam som to vlastne priletel? Čo je cieľom? Spoznávanie najvzdialenejšej časti nášho kontinentu, kam som sa chcel pôvodne dostať na motorke. Cesty sem nevedú, no viem o naozaj extrémnych odvážlivcoch, čo sa sem dostali s motorkou.

Prevážali ju na nafukovacích loďkách cez rieky a borili sa s neprístupným terénom. No výsledok takého pokusu je vždy nejasný a ja nič také nemám záujem riskovať. Preto som oslovil kamaráta Michaila, ktorý sa zaoberá organizovaní turistických expedícií po celom svete a poprosil ho o pomoc. Výsledok som už opísal vyššie. Nakoniec mi ponúkol možnosť pridať sa k jednej z jeho skupín a navštíviť Čukotku ako bežný turista.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Nič iné som viac nedokázal vyriešiť na diaľku sám a tak som na jeho ponuku prikývol a dnes si podávam ruku so všetkými, čo sú v tejto skupine, ktorá sa stretla tu na letisku v meste Anadyr. Čaká nás 10 dní v dvoch častiach tejto oblasti. No najskôr napíšem pár faktov o Čukotke. Objaviteľom Čukotky bol však Semion Ivanovič Dežňov, ktorý v rokoch 1650-1670 túto oblasť zmapoval, objavil najvýchodnejší bod vtedajšieho Ruska a dostal sa až ku prielivu oddeľujúcemu Euroáziu od Ameriky.

Stroj času
Stroj času

Územie bolo následne Rusmi využívané iba na lov kožušín. Industrializácia Čukotky začala ZSSR po roku 1920. Rozloha je obrovských 738.000 km štvorcových, čo je viac ako 2x rozloha Nemecka a k nemu ešte celá Česká republika. Na tomto priestranstve žije len niečo viac ako 52 tisíc obyvateľov, z ktorých dve tretiny sú Rusi + Bielorusi + Ukrajinci, štvrtina Čukčovia a po 3% Eskimáci a
Evenkovia. Hlavným mestom ja Anadyr - pôvodné meno mal krajšie a volal sa Mariinsk.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Čukotka je jediný ruský región, ktorý leží na Západnej pologuli. Na území regiónu je jedinečné veľké jazero Elgygytgyn, vzniknuté v dôsledku pádu meteoritu. Za čias ZSSR na Čukotke prekvitala ťažba ropy, plynu, uhlia, uránu, wolfrámu, cínu. Pôvodné obyvateľstvo sa venuje chovu sobov a rybolovu. A to bola hlavná časť našej cesty, uvidieť život pôvodného obyvateľstva. Stroj času sa tu ale asi zastavil, pretože veľa toho čo bolo ešte za čias sovietskej vlasti tu leží ľadom – skladom do dnešných dní.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Ideme spoznávať tento chladný drsný, no krásny región v jeho dnešnej podobe. Ponuka na expedíciu mala presne stanovené podmienky a ohraničenia. V programe bolo zahrnuté veľa, no všade s poznámkou – podľa poveternostnej situácie. O čo ide sa presvedčíme nie raz na vlastnej koži. Klimatické podmienky sú tu viac ako tvrdé. V lete síce teplota môže dosiahnuť miestami aj 25 stupňov, no na druhý deň môže snežiť.

Stroj času
Stroj času

Zima, ktorá tu vládne 8 mesiacov v roku býva chladná aj pod -50 stupňov. Predstava života v obydliach z kože pri tejto teplote našincovi nedáva žiaden zmysel, no pri otázke k miestnym „Menili by ste váš život, za život v luxuse?“ je odpoveď jasná vopred. Kto sa narodil na Čukotke a žije v tundre, kde v našich očiach nič nie je, len neutíchajúci vietor, chlad, stáda sobov a biele medvede na pobreží, ten si nedokáže predstaviť žiť v inom mieste.

Stroj času
Stroj času

Vrátim sa na letisko do civilizácie. Letisko mesta Anadyr sa nachádza na druhom brehu zálivu v mieste zvanom „Ugoľnie kopi.“ Tu je vojenské aj civilné letisko zároveň. Stojí tu rôzna technika, ktorú nám dôkladne prízvukovali, nefotiť. Takisto iné strategické objekty, ktoré sú po okolí netreba s prílišným záujmom obdivovať, aby sme nevyvolali zase záujem o nás.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Internet v tejto oblasti nefunguje, rušičky signálu bežia na plné obrátky. Mobilná sieť je tiež často prerušovaná. V meste Anadyr je ale už situácia normálna. Dnes aj zajtra zostávame tu. Sme rozdelení na menšie skupiny, dostávame byty kde budeme žiť. Domáci žijú z toho po celý rok, prenajímajú svoje byty ľuďom, ktorým mešká lietadlo.

Stroj času
Stroj času

A to sa tu deje denne. Počasie často nedovolí viac dní odlet, alebo prílet a tak je to zlatá baňa pre miestnych podnikavcov. V miestnej jedálni s príznačným názvom „Kufor“ máme zabezpečené stravovanie, ktoré je na strašnej úrovni. Ale s tým nič nerobím, pretože vopred som vedel, že idem do miest, kde bude často problém s banálnymi vecami.

Dnes máme už len voľný program a tým je prechádzka po opustenom mestečku v okolí. Pred rokmi prekvitajúce malebné mestečko, dnes ruiny a pozostatky toho, čo kedysi boli školy, dom kultúry a iné. A dôvod? Ako vždy rovnaký, po rozpade ZSSR, odliv obyvateľstva, zníženie stavov hlavne vojenskej časti slúžiaceho personálu a ich rodín.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Večer už len sedíme a zoznamujeme sa medzi sebou. V našej skupine je 5 členov domácich z Ruska, 4 turisti z Číny, a jeden zablúdivší Slovák.

47. deň, utorok 22.7.2025

Ugoľnie Kopi a okolie

Dnes je na programe výjazd na miesto, ktoré oficiálne neexistovalo. A keby to miesto splnilo účel, kvôli ktorému bolo postavené, potom by sme dnes už neexistovali my. Stroj času, ak sa vráti nazad do čias „studenej vojny“ nám hovorí, že ZSSR a USA mali proti sebe namierenú nejednu prskavku s jadrovým pozdravom. Dnes mierime na miesto ktoré na mape má nápis „Anadyr - I“ do prísne utajovanej raketovej základne so skladom jadrových rakiet.

Stroj času
Stroj času

Pred rokmi ale buldozéry celé opustené mestečko zrovnali so zemou. Dostať sa dá do rozsiahleho protiatómového bunkra vybudovaného pod horou vo večne zamrznutej pôde do jedného z najtajnejších vojenských objektov Sovietskeho zväzu, ktoré sa používalo na uskladnenie jadrových hlavíc pre raketovú základňu, ktorá mala namierené na Aljašku, štát Washington, Kaliforniu a Južnú Dakotu. Anadyr – I má viacero názvov. Magadan 11, Objekt S a Gudym.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Posledný názov sa tu používa najčastejšie. Je to priezvisko dôstojníka, ktorý velil výstavbe. Bunker a infraštruktúra sa začali stavať v roku 1958. V roku 1961 bolo dokončené toto uzavreté mesto Anadyr-1. Gudym (Гудыым) na počesť plukovník Gudymova, ktorý dohliadal na stavbu a za záhadných okolností
okamžite po dokončení spáchal samovraždu.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

S jeho smrťou je spojená ešte jedna legenda. Gudymov dostal anonymný telegram z USA, v ktorom mu srdečne blahoželali k úspešnej výstavbe super tajnej vojenskej základne, o ktorej nemali tušenia ani domáci.

Dnes sa prechádzame po týchto miestach s dozimetrom v ruke, ktorý kontroluje radiáciu v okolí. Prechádzame spleťou chodieb, kde sa dá ľahko zablúdiť. Všade je množstvo rôznej techniky, ventilácia, kilometre potrubia a káblov. Koľajnice vedúce do útrob hory, kde je večný ľad nás vedú hlbšie a hlbšie.

Stroj času
Stroj času

Obrovské dvere, ktoré sa zatvárali v prípade výbuchu majú kolosálne rozmery. Kľukaté chodby, ktoré majú stlmiť nárazovú vlnu v prípade výbuchu sú ako labyrint. Obrovské vnútorné sklady, kde boli uložené priamo rakety, naháňajú strach aj dnes. V pohotovosti boli vždy štyri rakety namierené na svoj cieľ a každých 30 dní sa vymieňali za ďalšie.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Sprievodca nám všetko podrobne vysvetľuje a po asi 1,5 hodine sme zase vonku z útrob hory. Rozliezame sa po okolí a prezeráme si ruiny toho, čo zostalo ešte stáť. Koľko úsilia, peňazí a materiálu išlo do týchto nezmyselných vojenských objektov za tie desaťročia po celom svete. Je na zamyslenie, čo všetko sa mohlo vybudovať pre blaho ľudstva, keby niet týchto zbytočností, ktoré tvorili napätie medzi národmi.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Poobede sa vraciame do nášho dočasného príbytku pešo. Máme čas a tak niekoľko hodín len ideme po okolí a spoznávame viac tento kraj. No v hlave rezonuje to všetko, čo som videl tam. Vo vrecku si nesiem zopár drobností a k nim aj niekoľko listov s neznámymi nákresmi a nejaký menný zoznam.

Stroj času
Stroj času

Sprievodca ktorý tam bol s nami, mi k tomu povedal len jedno. „Ak by u teba našli tieto veci niekedy v 60-tych rokoch, tak by ťa ako špióna odsúdili na trest smrti.“ Dnes sú to len zožltnuté papiere, ktorých sa tam váľali celé kopy. Večer je už tu a ideme spať, zajtra letíme ďalej. Sme síce na konci sveta, no letieť sa stále dá aj niekam ešte o kus viac na východ.

48. deň, streda, 23.7.2025

Ugoľnie Kopi – Lavrentia – Lorino

Stroj času
Stroj času

Ráno sa presunieme na letisko a odlietame. Náš cieľ je mestečko Lavrentia na samom okraji Čukotky. Letíme tam na asi najodolnejšom lietajúcom stroji z miestnej produkcie, ktorý dokáže pristáť vo veľmi ťažkých podmienkach.

Stroj času
Stroj času

AN-24 má asi 50 rokov. Interiér je viac ako používaný, no celkovo lietadlo je dobré, aj keď sa všetko trasie a stŕpa. Letíme dve hodiny a pristávame na tráve a gruntovej ceste. Všade kopec prachu a budova letiska je len obyčajný drevený dom. Samozrejme najskôr kontrola od pohraničníkov a potom už sme voľní. Čaká nás tu Michail, s ktorým som riešil moje možnosti dostať sa sem na motorke. Vezieme sa na nákladnom aute asi 40 kilometrov do mestečka, ak sa to tak dá nazvať, menom Lorino.

Stroj času
Stroj času

Tu budeme týždeň. Dostávame na bývanie byty, ktoré domáci opustia po dohode na potrebný čas. Nechajú tam všetko tak ako je a my tam žijeme. V ich domovoch, v ich podmienkach. Zoznamujeme sa s okolím a tvrdým životom.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnes ešte máme prehliadku v miestnej dielni, kde šikovní chlapi vyrezávajú z kostí, klov a iných častí zvierat rôzne predmety. Ako materiál im slúžia ich hlavné ciele úlovku a to sob, tuleň, mrož a veľryba. Je neskutočné, čo dokážu pomocou jednoduchých nástrojov a fantázie vyrobiť.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Večer je ešte stretnutie celej skupiny a veľa organizačných krokov na najbližšie dni.

49. deň, štvrtok, 24.7.2025

Lorino

Náš program je plne závislý od počasia a vraj je úplne bežné, ak niektorá výprava počas celého týždňa môže absolvovať len jednu či dve naplánované akcie. Počasie je tu nevyspytateľné.
V našom prípade je tak hneď na druhý deň, všetko sa mení a posúva. Dnes máme trocha kultúry vo forme rozprávania o živote tu a ukážky miestneho folklóru. Vonku sa všetci čerti ženia. Vietor dážď a obrovské vlny na mori.

Stroj času
Stroj času

Poobede sa to trocha upokojí a idem sa prejsť po miestnej pláži. Všade kam sa pozriem leží niečo kovové. Rôzne konštrukcie, vraky lodí a tisíce prázdnych sudov často s nápisom Made in U.S.A. Okrem toho sú pláže posiate kosťami veľrýb. Lorino má aj prívlastok ako „hlavné mesto lovcov veľrýb.“.K tejto téme sa ešte dostaneme. Ja si na pláži obzerám obrovské stavce a kosti.

Stroj času
Stroj času

Tie rozmery sú neuveriteľné. O kus ďalej vidím celé kŕdle čajok. Je mi jasné čo tam uvidím. Včera ulovili veľrybu a na brehu sú zvyšky toho, čo sa necháva pre prírodu. Pre našinca bude prvý pohľad na to všetko priam strašný. Veľké kusy tohto tvora ležia na pláži akoby nepotrebné. No opak, je pravdou. Kedysi sa spracovávalo takmer všetko.

Stroj času
Stroj času

Dnes sa použije maximum mäsa, kože a tuku. Okrem toho vnútornosti, jazyk a iné časti, ktoré idú ďalej na spracovanie. Ostatné zostáva na mieste a tvorí hlavnú časť potravy pre čajky, miestne svorky psov
a medvede, ktorých tu je tiež veľa.

Stroj času
Stroj času

V tejto časti sa biely medveď vyskytuje len v zime, v lete je ďalej na sever. Tu je celoročne medveď hnedý a ich stopy vidím pomerne často. Upozorňovali nás na to, aby sme sa sami príliš nevzďaľovali jeden od druhého a na dlhšie celodenné cesty ide s nami vždy niekto z miestnych so zbraňou.
Všetko to čo zastáva z veľryby, po tom ako sa nasýtia zvieratá, sa potom zhrnie nazad do mora.

Tu sa o ďalší proces postarajú mikroorganizmy a rozložia zvyšky. Mikroorganizmy ďalej konzumujú iné o trocha väčšie vodné živočíchy, ktorými sa živia veľryby. Je to kolobeh života, ktorý funguje presne ako stroj času, ktorý určuje, kto a čo bude či nebude v danej dobe vhodný a potrebný na to, aby niekto iný mohol fungovať a žiť.

Potravinová pyramída na vrchole ktorej je človek. Jeden z mnohých na tomto svete a jeden v mojej podobe, ktorý si toto celé divadlo prírody tu užíva, napriek tomu, že nie každý sa stotožní s tým, čo by tu videl. Ale aj o tom je život a tento svet.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dnešný deň pre nás pripravil divadlo, ktoré sa vidí asi len v dokumentárnom filme. Chlapi sa dnes skoro ráno vypravili na lov veľryby. Okolo obeda už v diaľke vidno lode ako spojené do jednej línie ťahajú na breh úlovok. Trvá to niekoľko hodín, kým sú pri brehu, na ktorom sa už pomaly zbierajú domáci. Každý ma so sebou nôž ostrý ako britva a rôzne vedrá a nádoby. Medzitým sa breh upratal a to čo zostalo z predchádzajúcej veľryby skončilo v mori.

Stroj času
Stroj času
Stroj času
Stroj času

Spomínaný kolobeh života pokračuje. Tento národ je rokmi izolácie veľmi opatrný a medzi seba si nepustí príliš veľa zvedavých očí. Ako povedal Michail, trvalo roky, kým dokázal získať ich dôveru a možnosť ukázať svetu nahliadnuť do ich života. Časom sa vytvorila akási symbióza medzi Čukčami a turistami.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Áno, hrajú v tom svoju úlohu aj peniaze, ktoré im pomáhajú v neľahkých podmienkach žiť. Veľryba je už takmer na brehu. Pomocou oceľového lana a nákladného auta, ktoré spolu s pásovým strojom vyťahujú zviera na pieskovú pláž. Potom je dohoda taká, že je možnosť si zviera pozrieť a preskúmať v celej jeho veľkosti. Turisti dostanú asi 5 minút na všetko to, čo nikdy predtým nevideli a v inej časti sveta ani neuvidia.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Po nich prichádza komisia, ktorá ulovený kus označí, zaregistruje, odfotí charakteristické znaky, odmeria celkovú dĺžku, určí približnú váhu a vek. Všetky tieto informácie sa okamžite odosielajú na tichooceánske centrum pre reguláciu rybolovného priemyslu, ktoré sídli vo Vladivostoku.
Aby som uviedol veci na pravú mieru. Tu sa nejedná o barbarské krvilačné zabíjanie týchto inak krásnych tvorov. Lov veľrýb je celosvetovo prísne ohraničený a každá krajina má svoje limity.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Tu je lov veľrýb otázkou života už celé tisícročia. Eskimáci a Čukči sa týmto spôsobom živia od momentu, keď na toto územie prišli ako prví ich predkovia pôvodom z Ázie a Mongolska. Ich prvé pokusy o obývanie severu kontinentu sa datuje do minulosti na 4500 rokov. Veľryba na brehu dostala svojich 5 minút slávy a tu nastáva dohodnuté pravidlo pre všetkých, ktorí sa tu nachádzajú. Žiadne kamery, žiadne fotky častí zvieraťa, kde sa bude nachádzať príliš veľa krvi a obrázky, ktoré by mohli mať neblahé následky na miestnu komunitu.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Boli tu predtým akési nezhody, keď sem za senzačným článkom pricestovali rôzni „novinári“ a potom v nepravom svetle opísali miestnych ako brutálnych mäsiarov, ktorí si nevážia také krásne zviera. Pritom si nikto nechce uvedomiť, že aj na bitúnku u nás jednoducho musia byť ľudia, ktorí býka, alebo prasa zabijú a spracujú. Len toto sa deje za zatvorenými dverami.

Stroj času
Stroj času

A tu je všetko na očiach a potom vznikajú nepravdy a zbytočné problémy. Veľryba sa pomaly stáva len kopou mäsa a kostí. Postupne sa odváža a ďalej porcuje všetko to, čo je potrebné. Nemôžem si nechať ujsť ochutnať surové mäso, ako aj kožu veľryby. Domáci to jedia, tak skúsim aj ja.
Pomáham koľko viem a keďže mám bohaté skúsenosti so spracovaním mäsa a rýb, dostáva sa mi dôvery a s nožom v ruke tu strávim pomerne veľa času.

Stroj času
Stroj času

Podvečer, keď už hlavný záujem ustal, tu zostávam len sám ako cudzinec. Mäso sa nakladá do veľkých nádob a odváža do mraziacich boxov. Potom sa posiela do okolitých osád a miest po celej Čukotke. Takže mestečko Lorino vlastne zásobuje celý kraj. Je to aj tým, že v tejto časti ich mora sa veľryby zdržujú vo veľkom počte a to hlavne kvôli množstvu potravy. Večer končí a ja dostávam ponuku na „kúsok“ čerstvého mäsa na večeru. Množstvo ani váha nie je ničím obmedzená. Kto koľko čoho chce, toľko si berie a nikto sa nepýta prečo.

Stroj času
Stroj času

Ja dostávam kus o váhe asi 10 kilogramov, z ktorého si nakoniec odrežem len časť vhodnú na dva asi obrovské stejky. To nám s Kirilom, s ktorým bývam v byte, bohato stačí na večeru.
Dnešný deň končí a ak som v niekom mojimi slovami a fotkami zanechal nejaký trpký pocit z toho, čo som uviedol, tak to prosím neberte tak zle. Ukazujem naozaj len život taký, aký tu v skutočnosti je. Bez príkras, bez filtrov.

Nesúďme tých, čo tu žijú, len preto že sa nám nepáči niečo z ich života. Ďakujem.

Večer nám úplne pokazí zdrvujúca správa. Píše mi Anna z Anadyru. Lietadlo Antonov AN-24, akým ste včera prileteli, dnes pri pristávananí neďaleko mesta Tynda v Amurskej oblasti v zlom počasí narazilo do horského masívu. Nikto neprežil....

Stroj času
Stroj času

50.deň, piatok, 25.7.2025

Lorino - mys Dežňova - Uelen - Lorino

Dnes je na pláne asi vrchol, na ktorý som sa tešil. Ráno vyrážame našim modrým taxíkom, v ktorom sa včera večer vozili tony rybieho mäsa na výlet. Ideme do Lavrentie. Tam nás čaká loď, ktorou sa budeme plaviť na miesta, ktoré sú skutočne už na absolútnom konci.

Stroj času
Stroj času

Vyrážame za relatívne dobrého počasia, pri lodi nás už čaká pobrežná stráž. Každý musí predložiť pas a podľa zoznamu, ktorý musel byť deň vopred nahlásený nás kontrolujú. Včera sme dostali povolenie na vyplávanie na more, no až teraz po kontrole dostávame ozajstné „rozrešenie“ na vyplávanie z prístavu.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Kapitán lode a dvaja pomocníci, k nim naša 10-členná skupina a dvaja sprievodcovia. Presne naplánovaná trasa a stanovené miesto zakotvenia. Rádiové spojenie s vysielačkou s pobrežnou strážou je nevyhnutné. V diaľke občas vidno veľké vojenské lode a okolo nás fontány vody, ktoré s typickým zvukom a zápachom veľryby vypúšťajú ako upozornenie pre nás, na ich prítomnosť na našej plavbe.

Stroj času
Stroj času

Loď má veľkú rýchlosť a letíme po vlnách, aj keď sú to často poriadne údery, keď dopadne na vlnu. Po viac ako hodine jazdy, kde vo vetre si každý chráni tvár pred prúdmi ľadovej vody a vetra, sa blížime na miesto.

Stroj času
Stroj času

V diaľke už rozpoznať akýsi bod na kopci, snažíme sa k nemu dostať, no veľké vlny mi nedovolia priblížiť sa k brehu na každom mieste. Nájdeme trocha pokojnejšie miesto v zátoke a rýchlo skáčeme na breh. Kapitán okamžite otáča loď na otvorené more, kde nehrozí aby vlny rozbili loď o kamene na brehu. Nad hlavou na kopci sa týči maják. Cesta k nemu vedie len jedna úzka, kamenistá a strmá.

Stroj času
Stroj času

Najskôr vidíme zvyšky obydlia. Kamenné základy stavieb, ktoré zostali z bývalej osada menom Naukan. Do roku tu 1958 žili najvzdialenejší obyvatelia nášho kontinentu. Ich život sa odohrával v príbytkoch menom „jeranga,“ ktorý sa skladal z kamenného základu a konštrukcie z rebier veľryby, ktoré boli pokryté kožou mroža, alebo soba.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Rozmiestnenie budov malo svoj význam. boli tu spoločenské miestnosti, ako aj sociálne zariadenia na osobnú hygienu a skladové budovy, ktorým sa hovorilo „mäsová jama.“
Z výšky bolo dobre pozorovať migráciu živočíchov, ktoré tvorili od 15.storočia hlavnú potravu tejto zaniknutej osady Eskimákov.

Stroj času
Stroj času

Pokračujeme k živým ľuďom. Osada síce zanikla, no život tu zostal naďalej. Počet osadenstva sa rovná trom. Presne toľko je príslušníkov pohraničnej stráže, ktorí tu majú svoju základňu. Práca na konci sveta je v týchto podmienkach tvrdá, no jedná sa o vojenskú službu. Chlapi sa našej prítomnosti tešia, pretože im aspoň nejako ubehne čas počas služby, ktorá trvá ak sa dobre pamätám 10 dní. Potom nastáva striedanie.

Stroj času
Stroj času

K dispozícii majú malý domček s posteľami a kachle na tuhé palivo. Uhlie im vozia z posádky počas krátkeho leta na štvorkolke s prívesom. Cesta je dlhá a náročná, keďže tu niet komunikácií ani spojenia.
Jediná možnosť je vysielačka, ktorou komunikujú. O našom príchode vedeli od rána. Majú tu benzínový generátor a rádio. Signál žiaden a svetlo len z batérie, ktorá sa dobíja cez generátor.

Stroj času
Stroj času

Všetci prechádzame cez kontrolu a zapisujeme sa do denníka. Kontroluje sa presný čas a smer plavby. Nie je to len o kontrole, ale v prípade extrémnej situácie, je potrebné okamžite vedieť poslednú známu polohu lode a čas, a počet pasažierov na danom mieste.

Tu už naozaj končí každá sranda a všetci berú situáciu vážne. Chlapi dostávajú odo mňa klobásy, ktoré som viezol z domu. Mal som10 kusov a celú tú cestu z domu som sa ich nedotkol. Dnes som na tomto mieste slávnostne nakrájal štyri kusy našej skupine a dva kusy som venoval chlapom v službe.

Okrem toho dostali aj cigarety, ktoré tu majú nevyčísliteľnú hodnotu. Pri odchode som dostal krabicu s dennou dávkou jedla, ktorú dostávajú počas služby. Je mi jasné, že jej obsah im už po toľkých dňoch nemôže chutiť. Chcel som si ju na pamiatku priviesť domov, no kvôli jej veľkosti som to nakoniec vzdal.

Stroj času
Stroj času

Po kontrole prichádza vrchol môjho doterajšieho cestovateľského života. Stúpam na kopec až k stavbe, ktorá sa tu týči.


66°5′ s. š., 169°40′ z. d. sú jej súradnice.

Stroj času
Stroj času

Dežňovov mys (rus. мыс Дежнёва) je mys, najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie. Mys leží na Čukotskom polostrove, kde Beringov prieliv oddeľuje Euráziu od Severnej Ameriky a dosahuje na poludník 169° 40' západnej zemepisnej dĺžky.

Stroj času
Stroj času

Mys je menovaný na počesť Semjona Ivanoviča Dežňova (1605 – 1673), ktorý ako prvý Európan tohto výbežku dosiahol. Tu v Naukane aj stojí maják Semjona Ivanoviča Dežňova.
Keď som minulý rok dopisoval môj posledný cestopis, spomenul som tam myšlienku, že ma pri pomyslení na niečo chytá „akási úzkosť“.

A tým som myslel nádej na dosiahnutie toho, na čo sa teraz pozerám. Priatelia, som motorkár a možno teraz niekto povie, ale veď si sa sem nedostal na motorke, ale letecky a loďou. Ja to chápem, no cítim sa aj ako cestovateľ, ktorý spoznáva svet nielen zo sedla svojho motocykla, ale ak je to potrebné aj iným spôsobom.

Stroj času
Stroj času

Možno ani tento cestopis už teraz nepatrí do sekcie „motorkársky,“ no v podstate mi to je jedno či ma niekto berie v tejto chvíli s iným pochopením a pohľadom. Môj pohľad sa teraz výhradne sústredil na to, čo vidím pred sebou. Tá úžina o ktorej som písal, je Beringova úžina, alebo aj Beringov prieliv.

Stojím na jeho brehu na konci Eurázie, na konci sveta. A možno je to jeho začiatok. O tom nechcem polemizovať, keďže Zem je guľatá.

Stroj času
Stroj času

Tak dlho som išiel na východ, až som prišiel na západ. Nachádzam sa totiž už na západnej pologuli.

Vitus Bering ( 1681- 1741) bol dánsky moreplavec, vedec a navigátor, po ktorom je pomenovaný Beringov prieliv oddeľujúci Čukotku od Aljašky. Jeho meno nesie aj ostrov a more.
A tu prichádza moment vysvetlenia názvu môjho cestopisu. Stroj času tu ukáže, že pomyselne dokáže existovať. A práve tu na tomto mieste si vyskúšam tento fakt overiť.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Predo mnou v diaľke v hmle je veľmi nejasno vidieť zem. Sú to ostrovy Diomene. Veľký patrí Rusku a malý USA. Medzi nimi prebieha Medzinárodná dátumová línia.

Ja stojím na brehu pri majáku a pozerám sa na ostrov Diomene. Dnes je piatok 25.7.2025 približne 14.00 hod. a ja sa vlastne pozerám do minulosti, keďže na druhom brehu je štvrtok 13.00hod.

Stroj času aspoň podvedome existuje v tejto chvíli v mojej hlave, aj keď sa o tom dá veľmi dlho debatovať.
Aljašku predalo Ruské impérium USA v roku 1867. Kúpna cena bola stanovená na 7,2 milióna dolárov. Dohoda bola podpísaná v marci 1867, pričom išlo o územie s rozlohou viac ako 1,5 milióna kilometrov
štvorcových a súčasťou dohody bol aj malý ostrov Diomene.

Stroj času
Stroj času

Preto sa dnes ostrovy nazývajú ako „Ostrov včerajška“ a „Ostrov zajtrajška.“ A maják, pri ktorom som opísal všetko čo som videl a čo mi nikto nikdy nezoberie, tu len ticho stojí v čase, ktorý sa tu vlastne zastavil. Aspoň na tú čarovnú chvíľu počas mojej prítomnosti. A tu už nepomôže žiaden stroj času, žiadna ilúzia o tom koľko je kde hodín a aký je deň. Tu už niet čo viac písať a ja len ticho sedím dlhé minúty kdesi v závetrí, pozerám na tie miesta v diaľke a verím, že bude ešte niekedy čas toto celé uvidieť znova.

Kto nezažil nikdy nepochopí to, čo sa odohráva vo mne tu a teraz... Vzduchom sa nesie moje meno. Vychádzam zo závetria a chápem, že prišiel čas. Kapitán lode máva rukami a ukazuje smerom na sever. Tma ktorá sa valí z toho smeru neveští nič dobré. Schádzame k lodi a po niekoľkých pokusoch o pristátie k brehu naskakujeme. Najskôr ženy a potom muži. Držíme laná priviazané k brehu a loďou mláti do strán.

More je pri brehu rozbúrené a vlny sú vysoké. Každý sa drží čoho sa dá. Všetci majú oblečené záchranné vesty a pobrežná stráž informuje o našom odchode. Mierime ďalej na sever. Po asi kilometri vidíme skutočný koniec kontinentu.

Stroj času
Stroj času

Tu je ozajstný Mys Dežneva, výbežok pri mori, ku ktorému sa ale dá dostať len pešo z osady Naukan niekoľko hodinovou cestou. S loďou sa tam nedá priblížiť k brehu, všade sú skaly a veľké vlny. Počasie akoby o našej prítomnosti tušilo a na pár minút sa ukáže aj slnko a robíme si fotky na pamiatku na celý život.

Stroj času
Stroj času

Kapitán sa pokúša plávať plynule s pevninou a dáva nám možnosť si užiť tieto chvíle. Pokračujeme ďalej v plavbe, no po chvíli sa počasie tak radikálne mení, že tomu nechápem. Dostáva sa nám vysvetlenia, že sme práve vplávali do Severného ľadového oceánu. Rozdiel je obrovský a je tu silná hmla a vlny. Navigácia ukazuje mer spoľahlivo, no dohľadnosť je nízka.

Kapitán upozorňuje na „biele baránky.“ To je pena, ktorá sa tvorí na vrcholkoch vĺn. To je veľmi varovný znak toho, že more zvyšuje svoju silu a v tejto chvíli začína byť situácia kritická. Otáčame bližšie k brehu do miernej zátoky, kde je to o poznanie lepšie. Všetci sú ticho, na lodi nepadne ani slovo. Každý si je vedomý situácie. Padá rozhodnutie neriskovať cestu ďalej. Zodpovednosť za 15 pasažierov je na kapitánovi a podmienky, v ktorých sme, sú na hrane. Vietor, teplota vzduchu a vody sú v prípade nehody otázkou pár minút života. A náš stroj času by sa zastavil presne tu, na mieste, kam sme sa tešili asi najviac.

Loď sa drží brehov, kde je situácia o niečo lepšia, keď tu zaznie divný zvuk a ticho. Motor zhasol a pri pokuse o štart vydáva divné zvuky. Loď má len jeden motor a v zálohe žiaden. Pohlaď na muža za kormidlom mi zostane v očiach navždy. Prebehol očami po všetkých z nás. Potom pokynom ukázal pomocníkom čo robiť. Obaja sa vrhajú k motoru a zhadzujú kryty.

Vidím ako kapitán ťuká čosi na vysielačke a prístrojoch navigácie. Myslím, že to bola informácia o našej polohe a situácií, ktorú odoslal podľa interných predpisov. Nevidel som na displej čo píše, no na číselníku som jasne videl ako stlačil čísla 1 a 5, čo myslím že označovalo počet pasažierov 15.
Predpokladám , že v tej chvíli už začala príprava na možnú záchrannú akciu z mestečka Uelen, v ktorom sídli aj vojenská posádka ako aj pobrežná stráž. Jediné slová, ktoré som pochopil keďže sedím najbližšie a všetko aj vidím, je „motor a maslo.“

Stroj času
Stroj času

Ak je problém len v tom, že motor zhasol, lebo v nádrži na olej sa minulo mazivo, potom je to v poriadku. Nepatrný úsmev na tvári toho muža je znakom čiastočného úspechu. Pozerám sa po lodi. Kamenné tváre, ktoré sa len držia zábradlia, alebo jeden druhého. Naši turisti z Číny vyzerajú, akoby sa už lúčili so všetkým. Ruské dievčatá sa držia statočne, no vidno v očiach strach u každej. Nehrám sa na hrdinu a priznám, že ani mne nie je jedno, kde som a čo sa práve deje. Loď sa pomaly plaví popri brehu. Len vplyvom bočného vetra nás neženie na breh ale pekne popri ňom.

Chlapi nalievajú do nádrže olej a kontrolujú celý systém. S problémami, ale motor predsa štartuje. Trocha viac divných zvukov a dymu, no potom sa všetko ustáli a motor beží normálne. Celé toto trvalo asi 8-10 minút, no v tej chvíli sa zdalo, že to bola aj hodina. Zase vidím nejaké zmeny v nastavení navigácie a zadávanie kódov na vysielačke.

Stroj času
Stroj času

Hmla sa trocha rozpustila a počasie sa zase mení. Kapitán sa rozhoduje pokračovať napriek tomu, že by mu nikto ani slovom neodporoval, ak by sa otočil nazad. Dosiahnuť dnes najvýchodnejšie obývané mestečko Uelen sa pred chvíľou zdalo nemožné, no teraz pokračujeme ďalej. Asi po polhodine plavby vidíme civilizáciu.

Dnes je toto miesto považované za miesto, kde trvalo žijú obyvatelia a je situované najviac na východ nášho kontinentu. Na brehu už čaká pobrežná stráž. Chlapi nám pomáhajú zakotviť a po kontrole dostávame 20 minút na rozchod. Kapitán lode mieri k vozidlu pobrežnej stráže. Je jasné, že sa bude rozoberať tá situácia na mori.

Stroj času
Stroj času

Po príchode nazad do Lavrentie som sa ho aj chcel spýtať, čo v tej chvíli naozaj robil, ale nakoniec som to nechal tak. Niektoré veci a detaily, radšej naozaj netreba vedieť. Prehliadka mestečka, ktoré je usadené na kose o šírke len niekoľko stoviek metrov, no dlhej niekoľko kilometrov. Z oboch strán je more a domy sú tak vystavené napospas vetru a vode celoročne.

Prechádzam rýchlo jedinou ulicou. Pár fotiek domov, škola, a nápis na dome. Otočka k obchodu, z ktorého vychádza usmiaty Michail v rukách tri litre rastlinného oleja. V tejto chvíli nedostatkový tovar v Lorino, kde žijeme. A tu na konci sveta mali ešte zásoby z minulého roka. Tu by som pre vysvetlenie napísal, že zásobovanie týchto odľahlých miest je závislé len na „navigácii,“ čo je lodná doprava.

Stroj času
Stroj času

A keďže more je v tejto oblasti ešte v júni buď zamrznuté, alebo je v ňom veľa ľadových krýh, tak lodná doprava začína až v júli. Dnes je koniec júla a žiadna loď sem ešte tento rok nepriviezla zásoby do týchto najvzdialenejších miest.

Posledné lode, ktoré väčšinou vyplávajú z Vladivostoku sú v októbri. Preto treba počas krátkeho leta priviesť všetko v dostatočnom množstve. Potom až do leta je logistika možná len letecky a to sa odráža na vysokých cenách a banálne veci ako prostriedok na umývanie riadu, alebo papierové servítky sú nezohnateľné.

Stroj času
Stroj času

Vraciame sa k lodi, nasadáme a odrážame sa od brehu. Cesta nazad trvá viac ako dve hodiny a mláti s loďou do strán tak, že už nemám ani chuť sledovať veľryby okolo nás. Začína mi byť zle. A veľryba v mojom žalúdku, ktorú som si dal pri majáku na obed sa pýta nazad k svojim bratom a sestrám do mora. Nejako sa držím a som rád, že vystupujem na pevný breh. Ďalšia hodina na korbe nákladného auta, kde dym z výfuku ide kvôli vetru priamo pod plachtu ma dorazí. Večer sa doplazím do bytu a padám do postele. Na večeru nejdem, len oznámim, že idem spať. Dnes bol výnimočný deň v mojom živote. A zaslúžil si aj dlhší opis.

Stroj času
Stroj času

Točí sa mi hlava, s ňou aj celá miestnosť, celý svet a ručičky stroja času tiež.

51. deň, sobota, 26.7.2025

Lorino

Dnes je na Čukotke veľký sviatok. Beringia je jeho názov. Pre domácich je to najväčší sviatok roka a pre nás možnosť pozrieť inú stránku života obyvateľov. Celý deň prebiehajú súťaže v rôznych disciplínach ako zápasenie, veslovanie a iné. Slávnostné oblečenie mužov aj žien dotvára príjemnú atmosféru. Celý deň sme na pláži, kde je pódium a prišiel aj gubernátor Čukotky. Z mnohých miest a osád z celej Čukotky sem loďami prišli súťažiaci a všetci berú zápolenie veľmi vážne.

Stroj času
Stroj času

V ponuke je množstvo jedla, ktoré sa varí priamo na mieste. Pokrmy miestnej kuchyne sú naozaj rôznorodé a vyzerajú dobre, ak si samozrejme odmyslím takmer nulovú hygienu potravín a personálu.
Stoly sa prehýbajú od misiek s rôznymi darmi mora a inou háveďou, ktorá vyzerá strašne.

Tundra tiež dá svoje produkty vo forme korienkov. Nejaké hľuzy a akési miestne jahody a borievky, ktoré samozrejme sú horké ako blen, keďže im chýba slnko a teplo, takže cukor obsahujú len minimálne.
Konštatujem, že z toho čo poznám na stoloch je len chlieb, vajíčka a ryba. Večer kultúrny program pokračuje na námestí diskotékou pod otvoreným nebom.

Stroj času
Stroj času

Keďže povaha miestnych sa vie meniť rýchlo ako miestne počasie, tak dostávame upozornenie, že dnes moc nebude vhodné sa motať večer po vonku. Alkohol a Čukči nejdú dohromady. Chýba im nejaký gén v ich DNA a v čase rozpadu ZSSR vodka takmer zahubila celý tento národ. Dnes je tu alkohol stále veľký problém. Videli sme to každý deň, no zo slušnosti o tom píšem len takto okrajovo. Boli to často ale smutné pohľady. A najviac zarážajúce je, že častejšie boli vidieť v tomto zlom stave ženy ako muži.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

V noci je naozaj divoko všade. Ulice sa otriasajú od decibelov hádok a naša bytovka s tenkými stenami sa trasie pri riešení rodinných záležitostí až do rána. Čukči vedia obratne nožom spracovať veľrybu, ale aj jeden druhého. Takže nie je nič výnimočné, ak sem v noci priletí vrtuľník z Anadyru, aby pozbieral
a odviezol miestnych samurajov, ktorí si vymieňali dlhoročné skúsenosti na vlastných telách.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Inak sa ale k nám správajú všetci pekne a milo. Ja som zažil jediný moment, keď som sa spýtal, počas rozrábky veľryby miestnej ženy či si ju môžem odfotiť. Začala na mňa kričať a ja som pochopil, že je opitá a odišiel som preč. Nechcel som jej vysvetľovať v tom stave, že nechcem robiť nič zlé a keďže sa nejednalo priamo o nejaké krvavé scény na brehu mora, ale ona na stole krájala kožu so sadlom, tak
moje zábery by neboli ničím poburujúce.

Stroj času
Stroj času

Na druhý deň ma na ulici stretli chlapi, s ktorými pracovala a ospravedlňovali sa mi za celú vzniknutú situáciu. Vraj videli, že na vine bola ona a dohovorili jej za to ako sa správala. Táto situácia ma vtedy naozaj potešila.

Stroj času
Stroj času

52.deň, nedeľa, 27.7.2025

Lorino a okolie

Dnes je všade na uliciach ticho, priam mŕtvo. No žijú všetci, len spia po sviatku. Ideme na more a deň oddychu by mal byť aj pre nás, keďže je nedeľa. Na veľkom terénnom aute mierime po pláži niekoľko kilometrov. Tam nás čakajú dva člny a zopár sprievodcov. Ideme na vzdialený polostrov, ktorý miestni využívajú ako miesto na oddych. Je tu rozmiestnených množstvo kontajnerov a iných provizórnych domčekov po celom pobreží. Každý tu má pre seba neobmedzený priestor, tak na brehu ako ja na mori.

Stroj času
Stroj času

Dnes sme len nahlásili kam smerujú naše lode a koľko členov tvoria ich posádky. Pohraničná stráž to riešila len telefonicky. Asi po sviatku tiež oddychuje. Po asi hodine plavby v miernom daždi sme na mieste.
Vychádzame na breh a močaristá pôda je hneď naším nepriateľom. Kráčame po machu, no ak zastavíš na pár sekúnd cítiš, ako klesáš. Nechávame náš proviant a výbavu v domčeku nášho sprievodcu. Jeden zostáva pri lodiach ostatní idú so skupinou.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dôrazne nás upozorňujú zostať v skupine. Ideme tundrou na miesta kde sa týčia k nebu veľké kosti. Je to ako nejaká brána do niečoho. Sú tu informačné tabule, ktoré opisujú miesta na ktorých sme. Aj tu boli v minulosti osady lovcov a pastierov. Zvyšky základov budov staré stovky rokov ešte vidno v tráve.
Všade okolo sú biele kosti, rebrá a stavce veľrýb. Od vetra vysušené, od slnka a soli vybielené. Musia tu v týchto pózach ležať desiatky, ak nie stovky rokov. Vyzerá to ako cintorín veľrýb. A mám aj pravdu. Michail ukazuje na kopce v okolí. Všade je rovina, ale tu sa týčia akési kopce piesku, zarastené ostrou trávou.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Nikto nevie o čo sa jedná. Odpoveď je o to prekvapivejšia. To pred mojimi očami je výtvor človeka tisícov rokov. Prekvapene sa k nemu otočím so slovami, „To sú kosti?“ „Áno kosti, ktoré sem na jedno miesto nosili celé generácie, všetkých národov, ktoré tu žili a postupne vymierali.“

Stroj času
Stroj času
Stroj času
Stroj času

Vyzerá to neuveriteľne, no je to tak. Chcem sa oddeliť od skupiny a prejsť sa na kopec. Dostávam so sebou jedného sprievodcu so zbraňou. Nie sme tu sami, aj keď v tejto pustatine nevidno žiaden pohyb, mi sprievodca hovorí, že sme pozorne sledovaní. Snažím sa hľadieť okolo seba, no ako sa snažím, nič nevidím. Vyšli sme na vrch a všade vidno trčať spod piesku niečo, čo vyzerá ako kameň. No ak sa pozriem pozornejšie, vidím, že to je kosť ktorá rokmi vyzerá ako kus kameňa.

Stroj času
Stroj času

Cítim sa zvláštne, no takto sa žilo a žije do dnes. Aj keď dnešná spotreba a lov veľrýb, je už na oveľa menšej úrovni potreby ako vtedy. Pokračujem ďalej a vtedy ma sprievodca chytí za ruku. Pozeraj!
Ukazuje niekam do diaľky. Nič nevidím. Niekde v diaľke vraj mám vidieť akýsi bod. Stále nič. Podáva mi ďalekohľad a ja sledujem malú tmavú bodku, ktorá sa len nepatrne hýbe v tundre, pri nejakých trsoch trávy a zakrpatených kríkoch.

Stroj času
Stroj času

Konečne rozoznávam obrysy. On nás vidí a cíti už dávno. A pomaly sa približuje. Do vzduchu letí signálna svetelná raketa. Medveď sa strhne, no zostáva namieste, zatají sa a my ustupujeme. Tundra chyby neodpúšťa , preto sa vraciame k skupine, ktorá výstrel počula a reaguje rovnako.
Dolu na pláži si ešte urobím nápis ČUKOTKA 2025 a fotku pri ňom. Hneď vedľa vidím stopy medveďa, ktorý tu prechádzal. Otáčame sa k lodi a v bezpečí brehu a domčeka nášho sprievodcu si dávame obed v tejto zvláštnej časti poloostrova.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Poobede ešte máme zastávku na inom mieste, kde bol kedysi maják a tu sú zvyšky veľrýb čerstvejšie. Všade vidno stopy medveďov. Beriem si domov malý stavec z chrbtice veľryby. Podvečer sa vraciame do Lorina. Bol to zvláštny deň, skôr na zamyslenie ako na zážitky, ale aj to občas treba na sebe zažiť.

Stroj času
Stroj času

53. deň, pondelok, 28.7.2025

Lorino a okolie

Dnes je na pláne veľká akcia. Idem vo veľkej skupine na miesto, ktoré ako neskôr poviem, by som chcel mať na dôchodku ako trvalé miesto na bývanie. Cesta loďami trvá viac ako hodinu a povolenie dostalo vyplávať asi šesť lodí. S nami ide veľa domácich. Záliv, v ktorom budeme, sa volá „Akkani“ a domáci sa tam vždy tešia. Je tu zopár domov, ktoré si vlastnoručne postavili z materiálov, ktoré zohnali. Takže
účel to plní, a na krásu sa nehľadí.

Stroj času
Stroj času

Tu z výšky je záliv ako na dlani. A z lavičky na jej okraji sa pozoruje pohyb v mori. Na slnkom zaliate pláže naľavo sa chodia vyhrievať mrože. A potom migrujú cez záliv na svoje nocľažiská. Ich cestu počas toho zahatia lovci. Dnes je teda poľovačka na mroža. A zase podotýkam, že sa nejedná o bezdôvodné zabíjanie, ale všetko ide na spracovanie a obživu obyvateľstva.

Sme tu z rána a mrože väčšinou sa vracajú nazad až poobede. Máme čas a tak sa domáci venujú oddychu a turisti lozeniu po okolí. Ja beriem do ruky udicu a idem k rieke na ryby. Pomaly začína neres lososa a bude sa postupne sťahovať do riek, v ktorých vznikol jeho život, aby tu nakládol ikry a ukončil svoju životnú púť vysilený v tej istej rieke, v ktorej sa narodil.

Stroj času
Stroj času

Kolobeh života a smrti. Inštinkt, ktorý ho privedie presne na to miesto, odkiaľ pred rokmi vo forme ikry a potom malej rybky odplával do mora, aby keď príde jeho čas, znovu priplával neomylne na toto miesto a podľa svojho dokonalého rozlíšenia chemického zloženia vody presne našiel to správne miesto, kam patrí obsah jeho tela,ktorý dnes už tvorí len mlieč, alebo oranžová ikra.

Stroj času
Stroj času

V čase hlavného neresu v riekach nevidno vodu, ale len lososy. Vtedy sú to hody pre všetky dravce a vodné vtáctvo žijúce na pobreží. Medvede sa sťahujú z tundry, aby sa na prasknutie nakŕmili rybím mäsom. V čase hojnosti medveď žerie len kožu, vnútornosti a hlavy, ktoré sú najviac bohaté na tuky a vitamíny. V čase, keď je potravy v rieke menej žerie všetko bez rozdielu. No a v čase, keď neres ešte poriadne nezačal, žerie hlavne Slovákov, ktorý sa mu motajú po teritóriu

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Spustil som sa sám asi kilometer od všetkých dolu k rieke. V ruke udica, na chrbte batoh s nástrahami a sekera. Neviem na čo mi je, no cítim sa akosi lepšie. Pri rieke je množstvo rôznych jám a kopčekov. Nevidím poriadne okolo seba, čo ma neteší. Hneď pri rieke samozrejme natrafím na čerstvé stopy medveďa.

Opatrne prechádzam po okolí a keď nič nevidím začínam chytať. Presúvam sa po rieke, no záber neprichádza. Niekam hlboko do tajgy sám ísť nechcem. Držím sa ústia rieky a snažím sa byť na dohľad od ostatných, aj keď som veľmi ďaleko ak by niečo.Vytrvalo chytám, no po hodine usúdim, že losos ešte zostáva v mori a hladný medveď v okolí určite nebude mať pochopenie, ak by ma tu našiel. Balím a vrátim sa nazad.

Stroj času
Stroj času

Dám si niečo na obed a pozorujem more. Zaznie signál a bežíme do člnov. Mrože začali svoju púť a niektorý z nich to má dnes spočítané.

Stroj času
Stroj času

Poľovačka začína a každý čln sa snaží priblížiť k zvieratám v správny moment, keď sa počas plávania vynoria nadýchnuť. Zopár neúspešných pokusov, a nakoniec jedna harpúna trafí svoj cieľ.
Do vody letí oranžová bója a je jasný smer, ktorým mrož pláva.

Stroj času
Stroj času

Ďalšie harpúny sa zabodnú do jeho tela a je po boji. Unavené zviera sa vzdáva. Turistov odvážajú lode do bezpečnej vzdialenosti. Zaznie niekoľko výstrelov. Taký je postup. Rýchlo a čo najviac bezbolestne ukončiť celý proces.Čakáme na brehu, kým chlapi dotiahnu mroža. Spoločne ho vytiahneme na breh
a dostávame pár minút na prehliadku zvieraťa.

Stroj času
Stroj času

Potom rovnaký scenár ako vždy. Rozobrať a pripraviť na odvoz. Zase beriem do ruky nôž a robím s nimi. Už sa ani nepýtam, či môžem. Jeden kus je málo, no dnes je deň keď sa domáci venujú viac nám ako úlovku. Inak by brali za deň viac kusov. Keďže je sezóna krátka, teba sa zásobiť na dlhú zimu čím
skôr. Na brehu sú nastavené siete na lososa. Je v nich nejaký pohyb, tak ich ideme skontrolovať. V sieti sa metie mladý tuleň. Je to naozaj len mláďa a je krásne. Koža je ako jemná kožušina. Púšťajú ho nazad do mora. Chlapi ma už berú trocha ako svojho a s úsmevom mi povedia, „Ech, keby tu neboli tie ženy, tak by si videl, čo s ním bude.“

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Je mi jasné, že tuleň prežil len z dôvodu, že prítomnosť žien im nedovolila ho takisto zobrať a spracovať. Jeho jemná koža sa používa na výrobu oblečenia pre tundrových pastierov sobov, ktorí žijú stále kočovným spôsobom života a s morskými lovcami si menia svoju produkciu a úlovky.

Stroj času
Stroj času

Poobede ešte raz ideme na more, ale teraz je to len o pozorovaní mrožov počas ich presunu. Sú celkom krotké. Akoby vedeli, že im nehrozí riziko a v skupinách plávajú okolo člnov. Po tejto prehliadke už otáčame nazad do Lorina a večer padám únavou do postele veľmi skoro.

Ráno je ďalší deň plný zážitkov.

54. deň, utorok 29.7.2025

Lorino a okolie

Stroj času
Stroj času

Vrchol mojej rybárskej, ak sa to tak dá nazvať, kariéry. Aj keď píšem o poľovačke, pretože s rybolovom to nemá nič spoločné. Ráno o 6.00 stojím na brehu mora. Vyrážame na lov veľryby, no tentoraz s mojou
účasťou. Krátkosť sezóny a výkyvy počasia nedovolia lovcom ísť na more kedy sa im chce.
A ako som už spomínal, Lorino ako hlavné mesto „kitobojov“ (lovcov veľrýb), má za úlohu zásobovať väčšiu časť pobrežia, ako aj vnútrozemia.

Na tento rok dostali povolenie na 52 kusov veľrýb. Okolité mestá a osady majú povolenie len na dva - tri kusy, no často sa im nedarí ani tú kvótu splniť, keďže sa tieto živočíchy v ich miestach vyskytujú málo.
Preto Lorino plní aj počty. Sivá veľryba je tá, ktorá sa výhradne loví a žiadne iné nie. Jej stavy sú celosvetovo uspokojivé a ako sme videli, je ich v mori množstvo. Tento dlhoveký cicavec prijíma potravu filtrovaním.

Stroj času
Stroj času

Jeho zvláštnosťou je to, že sa za ňou ponára k usadeninám v plytčinách, naberá plnú papuľu bahna a krátkymi a hrubými kosticami z neho filtruje červy, kôrovce a iné malé živočíchy. Veľrybovec sivý je štíhlejší ako pravé veľryby, ale zato robustnejší ako vráskavce. Jeho kostice dosahujú len 40 cm. Na každej strane čeľuste má po 130 – 180 kostíc.

Veľrybovce sivé sa dožívajú zvyčajne 50 až 70 rokov. Tieto veľryby migrujú v skupinách do 10 jedincov na sever na letné krmoviská a na juh do lagún s teplou vodou, kde odpočívajú a rodia mláďatá. Uskutočňujú najdlhšie sťahovanie spomedzi cicavcov – každý rok do 20 000 km.
Bežné rozmery bývajú 13 – 15 m a hmotnosť 14 – 35 ton. V stupnici ohrozenia má označenie „LC“ – najmenej ohrozený druh.

Dnes sa pozriem ako prebieha tento proces lovu na vlastné oči. Na more vyráža päť člnov. Úloha každého člena posádky je jasne daná. Pri spozorovaní veľryby určiť jej veľkosť a zápach. Niektoré z nich vraj „smrdia“ a tie sa nelovia. Mierime na more a pozorujeme okolie. Člny sú rozostavené v okruhu niekoľko kilometrov a postupne sa bude slučka uťahovať. Komunikácia prebieha pomocou vysielačky a v niektorých miestach je dokonca mobilný signál aj na mori.

Stroj času
Stroj času

Kto prvý spozoruje veľrybu, dá znamenie a skupina sa presunie jeho smerom. Potom je to už len o čakaní, kedy sa tento gigant vynorí a vyfúkne gejzír vody. V tej chvíli sa snaží najbližšia loď atakovať živočícha harpúnou. Hra na mačku a myš trvá hodiny. Chlapi medzi sebou súperia komu sa podarí zasadiť prvú harpúnu, je to prestíž a akási výhra dňa. Sledujem celé divadlo so zatajeným duchom. Obdivujem chlapov ako dokážu ustáť na lodi v tej rýchlosti a vlnách, keď sa držia jednou rukou lana a druhou rukou držia nad hlavou harpúnu a okrem toho s pokojom fajčia cigaretu.

Ja mám čo robiť sa udržať na sedadle, kde sa držím v tej rýchlosti všetkého. Majstrovstvo navigácie člna a umenie lovca sú rokmi trénované. Pri spozorovaní veľryby v dostatočnej blízkosti, zaznie povel a čln vyráža plnou rýchlosťou tým smerom. Lovec drží nad hlavou harpúnu a aj stihne čln doraziť na potrebnú vzdialenosť k veľrybe, lovec hádže harpúnu a zároveň s ňou hádže do mora aj veľkú oranžovú bóju s lanom.

Vodič, ktorý v tej chvíli na krátky okamih ubral plyn, znovu pridáva na plný výkon a zatáča loď okamžite od veľryby a veľkým oblúkom odchádza do bezpečia. Stávajú sa prípady, že veľryba chvostom udrie po člne a prevráti ho. Takisto sa v tejto komunite stalo, že člen skupiny spadol počas tejto nebezpečnej poľovačky do vody a pár minút v chladnej vode ho nakoniec stálo život. Kým ho vytiahli a dopravili na breh, už mu nebolo pomoci. Podchladený organizmus to nevydržal a pritom to vraj bol skúsený miestny lovec.

Naša poľovačka pokračuje a nakoniec sa podarí zasadiť prvú harpúnu. Tento fakt sa okamžite zapisuje do denníka a oznamuje na breh. Po tomto momente napätie výrazne klesá. Veľryba je označená a jej smer plávania je jasný. Lode sa rozostavia zo strán a čakajú na vynorenie. Postupne sa hádžu ďalšie harpúny a pridáva sa viac bójí, aby sa spomalila rýchlosť plávania cicavca. Po pár minútach je hotovo. Veľryba unavene leží na hladine.

Všetci turisti sa presunú do jedného člna a odvážajú sa na bezpečnú vzdialenosť. Zaznie zopár výstrelov a tie sa tiež zaznamenajú do denníka. Turisti sa môžu vrátiť a chvost sa pritiahne k člnu. Tu sa do chvosta sa vyreže otvor, cez ktorý sa prevlečie lano. Všetky člny sa spoja do jedného celku a ťahajú na určené miesto. Tu už čaká potrebné množstvo osôb, ktoré sú pripravené na rozobratie.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Ulovili sme menší kus o dĺžke asi 9 metrov a váhe asi 10 ton. Na breh ho ťahá známy modrý nákladiak. Sme teraz v inom mieste a nie na pláži v Lorino. Miesto vytiahnutia sa určuje aj podľa toho, ako ďaleko a z ktorého smeru sa veľryba ťahá. Pretože živočích už nežije a do jeho útrob sa začína dostávať veľa vody, hrozí riziko, žeby sa mohol „utopiť“ aj keď má na sebe oranžové bóje a je na lane.
Preto je teba počítať s tým, že miesto určenia môže byť to, ktoré je najbližšie k brehu a je tam možné dostať sa s technikou. Vyťahujeme na breh úlovok a začína rozrábka. Chytám sa práce, keď tu ku mne
príde jeden z hlavných lovcov a hovorí: „Ideme znovu na more, turisti idú nazad
do Lorina, ale ak chceš, teba zoberieme.“

Stroj času
Stroj času

Neváham ani na sekundu a sadám do člna. To, že sa niekedy zúčastním na love veľryby sa mi pred rokmi ani nesnívalo, no dnes mám možnosť to vidieť dvakrát za deň. Asi nie každý pochopí toto moje nadšenie. Nie som barbar a vážim si prírodu a život. Preto beriem toto celé ako to, čo patrí k životu v tejto oblasti a nevidím v tom nič zlé.

Stroj času
Stroj času

Takisto doma jeme to, čo máme na tanieri a niekto ten kus mäsa, kým bol v živom stave musel usmrtiť a spracovať. Iba tu je to trocha inak a všetko sa deje v otvorenom svete, kde niet dverí, ktoré by oddelili to škaredé od toho krásneho a voňavého na tanieri. Štyri člny mieria na more a proces pokračuje. Viac ako tri hodiny jazdíme po mori. Vyberá sa vhodný kus a keď nám po hodine uniká, hľadá sa ďalší. Deň už pokročil a úlovok sa darí označiť harpúnou až neskoro poobede. Na chlapoch vidno únavu, no nikto nemôže poľaviť a harpúny lietajú vzduchom.

Vo vode svieti veľa oranžových bójí a vidíme, že toto je oveľa väčší kus ako sa zdalo. Všetko sa opakuje znova, zápisy do denníka, streľba, viazanie a ťahanie. Sme na mori celý deň a jeden čln už nemá benzín, tak sa len priviaže k ostatným a nechá sa ťahať. Na brehu momentálne niet voľného člna, ktorý by na more priviezol benzín, preto sa chlapi dohadujú, že jeden sa čln odpojí a zájde do prístavu pre kanistre.

Stroj času
Stroj času

Ťahanie je na dlhé hodiny a mne ponúknu možnosť ísť na breh skôr. Využijem to a po polhodine som na brehu. Mám čas kým sa úlovok pritiahne a idem niečo zjesť. Večer sa ukáže, že veľryba je tak obrovská, že ju z vody nedokáže dostať ani nákladné auto a pásový báger zároveň. Rozoberá sa z časti vo vode. Jej veľkosť je 14 metrov a váha sa odhaduje na 27 ton.

Pracuje sa celú noc a nikto z domácich neodchádza. Ja ale končím skôr. Poďakujem za životný zážitok a odchádzam. Akosi sa neviem dostať do nejakého pokoja, pretože si uvedomujem, že je vlastne koniec.
Stroj času sa tu kvôli mne už nikam nevráti, ale zanikol vo víre udalostí a ráno už bude len spomienkou na tieto miesta.

Stroj času
Stroj času

Neviem zaspať a celú noc sa prehadzujem. Emócie sú silnejšie ako potrebný spánok. Kto nezažil a nie je tak „zažratý“ do rybárstva ako ja, nepochopí.

Všetky reálne zábery z poľovačky ako aj z iných činností života na Čukotke sa dajú pozrieť v dokumente, ktorý bude na youtube.

55.deň, streda 30.7.2025

Lorino - Lavrentia -Ugoľnie Kopi - Anadyr

Stroj času
Stroj času

Odchod! Je streda ráno. Stačilo tu zavadzať, aj iní sem chcú prísť. Balíme a odovzdávame kľúče od bytu. Mali sme k dispozícii dvojizbový byt, v ktorom chýbala kúpeľňa. Je to zvláštne, ale tu sú aj takéto byty. Nie všetky, ale nájdu sa také. Domáci využívajú na umývanie „báňu,“ ktorá je tu veľmi populárna a jedná sa o saunu, v ktorej je všetko potrebné pre hygienu. Otvorené je každý deň a rozdelené sú dni pre ženy a pre mužov. Jeden deň v týždni je pre rodiny. Inak bol byt plne vybavený, aj keď na nižšej úrovni. A bolo vidieť, že sa jedná o stavbu z dávnej doby socializmu. Inak sú všetky stavby postavené na drevených koloch, kvôli večne zamrznutej pôde.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Zaujímavosťou je, že tu sa centrálne vykurovanie nevypína nikdy a radiátory hrejú celoročne. Je to prirodzené ak tu sneh leží ešte v júni a už v septembri. Okrem toho z kohútika tečie len teplá voda. Ak treba studenú je treba nechať teplú ochladnúť. Je to z dôvodu, aby vodovod nezamŕzal. Praktické riešenie a ušetrí v zime veľa prípadných porúch, ak by mal niekde mráz roztrhnúť potrubie.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Elektrickú energiu vyrába miestna stanica, takisto ako vykurovanie. Ako palivo slúži čierne uhlie, ktoré sa dováža loďou a univerzálnym modrým nákladiakom. Tvrdý a drsný život na Čukotke, kde sa obyvateľstvo nikdy nechcelo podriadiť systému a vzdorovalo akejkoľvek kolektivizácii dlhé roky. Komunistický režim si tiež príliš nevedel poradiť s týmto kočovným národom a v podstate im nechal takmer voľnú ruku počas celej jeho existencie. Vo svete koluje množstvo vtipov na tému Čukča.

Stroj času
Stroj času

Niektoré sú priam urážajúce, nakoľko tento prostý národ napriek svojej jednoduchosti dokáže vyžiť a hlavne prežiť tam, kde náš moderný človek by sa nevedel o seba postarať, ani zachrániť.
Ako sa hovorí – daj Čukčovi dve palice a on ti urobí oheň, nájde potravu a strechu nad hlavou, tam kde nič nie je. Patrí im môj obdiv a vďaka za možnosť nazrieť počas mojej motorkárskej cesty do ich života. Viem, že so príliš odbočil od motoriek a všetkého, čo patrí k tejto stránke, ale možno aspoň niekto sa pri čítaní týchto riadkov dozvedel niečo, čo ho viac zaujalo ako pobúrilo.

Na miestnej pošte posielam sám sebe domov pohľadnicu. Už ani nedúfam že príde, keď tu niekedy na jeseň sa objaví v schránke. Trvalo to tri mesiace, no našla si cestu až ku mne domov.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Počas mojej cesty po Čukotke som sa žiaľ nedostal na miesta, kde žijú tundroví kočovníci, živiaci sa chovom sobov. Tam je život ešte tvrdší a ich podmienky sú oveľa ťažšie ako tie, v ktorých žijú morskí Čukči. No možno sa k nim raz dostanem. Ale to bude iný príbeh a iná kapitola života.
A možno aj iný stroj času. Sadám do auta a tento krát to nie je známy modrý taxík Ural, ale normálne
civilné auto pod prezývkou „buchanka,“ mikrobus, ktorý nás vezie na letisko.

Stroj času
Stroj času

Prebieha registrácia v úsmevnej forme. Pani rozdá letenky asi ako hracie karty. Staré váhy ešte s veľkou ručičkou, ktoré si pamätám ako malý chlapec, keď som v lete chodil do výkupu predať ovocie. Tu si každý odváži batožinu, ktorej váhu, ale nikto akosi nesleduje. Čakáreň je len drevená miestnosť s pár stoličkami. Keďže sa tu lieta len občas, postačujem miestnym pomerom. Lúčim sa s Michailom a je nám jasné, že sa nevidíme naposledy. Určite spolu čoskoro vymyslíme nové niečo. Potom neskôr sa na jeseň stretávame v Litve a preberáme veci o ktorých nebol čas hovoriť počas týždňa. Ale to už veľmi predbieham.

Lietadlo prilieta a z neho vystupuje nová nadšená skupina, ktorá nás strieda. Čaká ich rovnaký program a zážitky. My odlietame a úspešne pristávame na letisku

Ugoľnie Kopi.

AN-24 nesklamal. A ako sa potom ukázalo, pád toho lietadla bol ľudskou chybou pri navigácii a riadení. Stroj bol v poriadku, ale v zlom počasí sa stala osudnou chyba posádky. Na letisku nás čaká zase Anna a cez záliv sa plavíme do Anadyru. Tu máme dva dni ešte program. Ubytovanie máme v hoteli „kanadka.“ Takú ma prezývku hotel, ktorý postavila kanadská spoločnosť. Inak s a oficiálne volá „Anadyr“ a druhý miestny hotel sa volá „Čukotka.“ Zjavne si s výberom názvov dlho hlavy nelámali.

Hotel, plný luxus a pre mňa až príliš. Po dvoch mesiacoch na cestách, spať zrazu v posteli s bielymi obliečkami, cítim sa akýsi nesvoj. Iný svet, ruch mesta, autá, veľa ľudí a obchody, v ktorých je aj tovar.
Chcem sa vrátiť do Lorina! No to nejde. Letenky sú beznádejne vypredané a ich počet je tak nízky, že všetci bojujú o každú jednu voľnu počas celého roka. To je asi hlavný problém tohto regiónu. Doprava tu je kvôli poveternostným podmienkam veľmi často obmedzená.

Stroj času
Stroj času

Ak je napríklad let do Lavrentie možný, tak na jeho trase musí byť v prípade nutnosti, ešte jedno náhradné letisko, ktoré je schopné v prípade nečakanej situácie prijať lietadlo na svojej dráhe. A ak toto letisko hlási zlé počasie, alebo nemožnosť pristáť, tak sa let odkladá aj keď je počasie v cieľovej destinácií dobré. Takže jedným smerom, pre jeden let tu musia byť dve letiská k dispozícii.

A toto robí často čakanie na veľa dní. Presvedčiť sa o tom mohol aj bývalý slovenský prezident a cestovateľ. Pán Schuster presedel v Lavrentii niekoľko dní čakaním na svoj odlet. Prezident – neprezident, počasie nerobí rozdiely. Ja som dnes doletel načas a zaspávam s pocitom, že sa moje cestovanie skončilo. No pred sebou mám ešte asi 15 tisíc kilometrov domov a veľa dní vpredu. Preto dobrú noc mne a ráno nás čaká civilizácia od akej som si odvykol.

56.deň, štvrtok 31.7.2025

Anadyr

Dnes je na programe prehliadka mesta okolia. Závod na spracovanie rýb a iné možnosti, ktoré ponuka toto asi 15 tisícové mesto, ktoré je aj hlavným mestom Čukotského autonómneho okruhu. Už ma tu ale nič nevie tak nadchnúť a tak si tento deň len zapíšem ako bežný deň turistu v meste. Akože všetko pekné, ale ten náboj napätia a poznávania už vyprchal vo väčšej miere. Mesto je ale pekné a zaslúži si pochvalu.

Stroj času
Stroj času

Na dnes stačilo a idem spať. Pár fotiek z mesta tiež postačuje. Zajtra odlietame všetci. Koniec všetkému, posledný zhasne!

57. deň, piatok 1.8.2025

Anadyr

Vstať, odovzdať izbu v hoteli, zbalené veci do úschovne a do mesta. Dnes máme už
len v pláne návštevu múzea, ktoré podľa rozprávania bude stáť za to. Veru aj stálo. Ale asi si budem musieť návštevu zopakovať.

Stroj času
Stroj času

Spoločne ideme na raňajky a potom aj posledný obed. Po ňom je návšteva múzea. So záujmom si pozriem prvé poschodie a vystúpim na druhé. Tam je to oveľa zaujímavejšie a teším sa na rozprávanie miestnej sprievodkyne. Vtedy ku mne pristúpi naša sprievodkyňa Anna a ja podľa výrazu tváre viem, že niečo nie je celkom tak ako by malo byť.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Berie ma bokom a hovorí: „Noro, oni mi volali a chcú sa s tebou rozprávať.“ Pýtam sa: „Kedy, hneď teraz?“
Anna prikývne a odchádzame. Kto sú oni viem aj bez slov hneď. Tu pre vysvetlenie napíšem, že to nie je nikto iný ako FSB. Čo ešte chcú? Už som bol na toľkých „sobesedovaniach“ za tie roky, že by som
u nich sám mohol pracovať. Ideme do ich sídla a tam si polhodinu podebatujem, na všetky témy s mladým príslušníkom, ktorý zjavne dostal slovenského špióna ako bonus.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Debata, ale prebehla v pokoji a bez zbytočných zachádzaní do príliš citlivých tém a hlavne politiky, ktorú ja z duše nenávidím. Vrátim sa k skupine, ktorá už prehliadku múzea skončila a Anna mi len povie,
„Mrzí ma to.“ Viem, že s tým nič neurobím a je to tak často, aj keď táto inštitúcia vie za tie roky o mne všetko čo treba.

Stroj času
Stroj času

Blíži sa čas lúčenia. Jedna skupina má odlet do Moskvy poobede tak odchádza na letisko skôr. Ja a skupina turistov z Číny letíme do Chabarovska a náš let je okolo 18.00, takže máme času viac. Sedím a debatujem s Annou o jej ďalšom programe. V pondelok príde nová skupina a kolotoč sa točí ďalej ako hodiny v stroji času. Tu je sezóna krátka. Tak sa treba obracať počas krátkeho leta. Zvoní telefón, Anna na mňa pozrie rovnakým pohľadom ako nedávno a ja len poviem:„Čo, ešte raz debata?“

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Záporne pokýva hlavou a len povie, že naše lietadlo bude meškať. Koľko? Vraj asi pár hodín. To je v poriadku, poviem si, v podstate čas mám, pretože moja motorka je podľa informácií stále niekde na lodi medzi Magadanom a Vladivostokom, kde bude najskôr o týždeň.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Pýtam sa kedy budú ďalšie informácie. Vraj o pár hodín dajú vedieť

Dnes je len piatok 1.augusta...

Stroj času sa akosi zvláštne zatrasie a ja sa zobúdzam ráno v posteli. S rozospatými očami vyjdem na chodbu a potom do kuchyne. Pri stole sedí a pije kávu, podobne rozospatá Anna.
Dobré ráno. Tak čo máme v pláne dnes? Čo hovoríš na ten víkend?

Nevadí ti, že je už pondelok 4.augusta...

58.deň, sobota, 2.8.2025

Anadyr

Ako som predpokladal, meškanie lietadla nebude na pár hodín. A ešte večer o tom hovoríme s Annou. Povie mi na rovinu ako to vidí ona. Letisko u nich je cez víkend zatvorené a preto si myslí, že moje lietadlo priletí až v pondelok. Včera večer prišla len nejasná informácia o tom, že odlet bude ráno, no to už Anna vedela s istotou, že cez víkend nikto nikam nepoletí.

Sedíme na recepcii hotela, v ktorom som bol ubytovaný. Anna sa na mňa pozrie so slovami: „Pozri Noro, ak chceš môžeš zostať na víkend u mňa.“ Veľkorysá ponuka, z ktorej ale neveští nič dobré. No ešte toto mi chýbalo dostať sa do nejakých osobných pletiek na druhom konci sveta. Sama žena s dospievajúcou dcérou a malým synom. Absolútne ideálna situácia pre mňa, magnet na problémy.

Stroj času
Stroj času

Anna si je ale vedomá, že inú možnosť nemám. Oba hotely sú plné na týždne dopredu. A voľný byt na prenájom po zrušení letu je nemožné nájsť. Teda až na tú možnosť, ktorú som práve dostal.
Dohadujeme barter. Ja dostanem ubytovanie a ona dostane....

Večer ešte musí vybaviť ubytovanie pre skupinu z Číny. Pre nich sa akýmsi záhadným spôsobom nájde veľký byt na prenájom. Ani sa už radšej ani nepýtam, prečo sa nepodarilo nájsť aj niečo také pre mňa. Sobotu trávim v byte ako dočasný člen akejsi rodiny. Ako sa ukázalo, Anna ako všetci ostatní, prenajíma v byte samostatné miestnosti. Sama žije v jednej miestnosti s deťmi, v ďalšej miestnosti žije pani so synom a v tej kde som ja žije chalan, ktorý je práve odcestovaný na pár týždňov.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Preto som dostal možnosť žiť tam. Byt má veľkú spoločnú kuchyňu, dvakrát toaletu, dve sprchy a dve pračky. Takže je to niečo ako komunálny byt, v ktorom za socializmu vyrastali milióny občanov tejto krajiny.
Idem sa najskôr postarať o spomínaný barter. Spočíva v uspokojení potrieb pani domácej v podobe plnej chladničky. Robím nákup pre seba aj jej rodinu. Poobede je v centre Deň mesta Anadyr a tak ho strávim rôznou kultúrou a prechádzkami po okolí. Počasie celkom praje a moja prítomnosť na Čukotke sa neočakávane predĺžila o niekoľko dní.

59. deň, nedeľa, 3.8.2025

Anadyr

Dnes je v meste ticho. Po včerajšom veselom dni mesto spí. Beriem osadenstvo bytu na obed a potom je v dome kultúry nejaké vystúpenie spojené s koncertom a módnou prehliadkou, kde Anna vystupuje. Tak sedím v hľadisku a rozmýšľam o tom, čo všetko dokáže priniesť cestovanie na motocykli. Aké rôzne paradoxy a situácie sa dajú zažiť počas jedného leta na jednej ceste.

Stroj času
Stroj času

Večer sedíme a preberáme život tu a možnosti, kam by sa dalo ešte v budúcnosti prísť a čo tu vidieť. Pretože možností je veľa, ale s dopravou sem je problém, nechávame túto tému otvorenú na ďalšie roky.
Anadyr už poznám celkom dobre, no v blízkom aj vzdialenom okolí je toľko zaujímavých miest spojených hlavne s rybačkou a extrémnou turistikou, že už dnes viem, že tu nie som naposledy.

60.deň, pondelok 4.8.2025

Anadyr – Chabarovsk

Stroj času ma zobúdza a ako píšem vyššie, sedím s Annou v kuchyni a pozeráme z okna na dážď za ním. Víkend ubehol a odpovede na moju otázku ako ho ona hodnotí sa nedočkám.
Zazvoní telefón a po krátkej debate vidím len súhlasné pokývanie hlavou. Lietadlo štartuje z Chabarovska o 10.00. Let sem trvá päť hodín a to znamená, že aj s časovým posunom tu pristane okolo 13.00. takže bude odlietať nazad okolo 17.00.

Stroj času
Stroj času

Mám takmer celý deň čas, tak sa ešte motám po meste chvíľu a kupujem nejaké drobnosti. Na letisko ideme ale skôr, keďže Anne dnes priletí nová skupina turistov z Moskvy, ktorých musí stretnúť na letisku. Preplavíme sa na lodi na druhý breh a na letisku je veľmi živo. Beriem si letenku a potom si nechám potvrdiť meškanie letu. Keďže mám nárok na preplatenie nákladov na ubytovanie a stravovanie za tri dni meškania. Nakoniec mi letecká spoločnosť preplatila 9000,- rubľov (asi 100,.-€) za štyri dni meškania a za túto sumu mi predĺžila pobyt na Čukotke. Samozrejme, že mňa to stálo oveľa viac.

Stroj času
Stroj času

Na svetelnej tabuli vládne trocha chaos. Moje lietadlo tam raz svieti, potom zase nie. Časy odletu sa menia ako v mojom stroji času. Do ampliónu zaznie nejaká strohá informácia iba raz. Anna čaká na nejakých svojich turistov, ktorým sa nedarí nájsť svoju batožinu. A preto sedíme v letiskovom bare spolu s dvojicou chlapov z Moravy. O ich prílete som vedel od Anny a tak som ich privítal slovenčinou priamo na letisku.

Stroj času
Stroj času

Boli trocha prekvapení, no potom som im to celé vysvetlil, že miestny som tu bol len na víkend a som len pocestný tulák svetom na motorke, ktorá ani netuším, kde sa nachádza. Môj let je stále akýsi nejasný a na tabuli nesvieti nič. Po ďalšej polhodine sa ozve hlásenie, ktoré prekonalo moje všetky bežecké rekordy v živote. Oznam o tom, že „registrácia pasažierov na let Anadyr – Chabarovsk, bola ukončená a brána sa zatvorila.“

V tej chvíli už letím cez halu letiska, ako na prekážkovej dráhe skáčem cez batožinu všade ležiacich a inak voľne pohodených Čukčov, ktorí si ustelú na podlahe práve tam, kde ich napadne. Doletím k zatvorenej bráne, kde niet nikoho. Panika pri predstave, že lietadlo meškalo bez pár hodín štyri dni a ja som ho aj tak zmeškal je strašná. O kus vedľa pri inej bráne pod iným číslom stojí obsluha. Dobieham k nej s jediným slovom na perách: „Chabarovsk!“

Pani na mňa pokojne pozrie, ukáže na tabuľku s nápisom Moskva a pokojne povie. Tu je let do Moskvy, ale nech sa páči prejdite tadeto a tam ďalej vnútri sa dostanete k svojmu lietadlu. Pýtam sa ako je to možné, keď hlásili, že registrácia už skončila. Pani sa len otočí a pohľadom kontroluje situáciu v ďalšej miestnosti za sebou. Potom mi s úsmevom povie. Nebojte sa, registrácia na váš let ako vidím ešte
nezačala.

Pozriem ponad jej plece a vidím stôl, pri ňom prázdne miesto a nad ním svieti nápis Chabarovsk s časom odletu o dve hodiny. Otáčam sa a za mnou stojí Anna so smiechom a širokým úsmevom, ktorá mi hovorí: „Vitaj na Čukotke.“

Stroj času
Stroj času

Zostarol som o pár desiatok šedivých vlasov zase a mám na čo spomínať. Lúčim sa s Annou, ktorá odchádza sa venovať novým a novým turistom, ktorí sem prilietajú za krásami, ktoré mi už v tejto chvíli zostali len pamiatkou a v mojom stroji času si na ne viem spomenúť len cez fotky. V ďalšej miestnosti panuje ten pravý letiskový chaos a masaker. Je tu natlačených asi tak milión Čukčov na meter štvorcový a ja s nimi.

Stroj času
Stroj času

Nakoniec unavený sedím v lietadle. Miesto mám hneď v prvom rade pri okne. Počkám kým sa
odlepíme od zeme a pozorujem Čukotku, kým podo mnou nie je len modrá voda Beringovho mora. Miesta kde žijú "Luoravetlan" , čo v preklade z čukotského jazyka znamená "ozajstní ľudia" zostávajú definitívne tam za mnou.

Zaspávam a prenášam sa v čase o dve hodiny dozadu. Taký je časový rozdiel medzi Čukotkou a Chabarovskom. Pristávame po piatich hodinách letu v úplne inom svete.

Vystupujem z lietadla v zimnej obuvi a oblečení. Okolo mňa minisukne a tielka. Tak takto vyzerá leto, ktoré som tento rok ešte nezažil.

Stroj času
Stroj času

Volám na číslo, ktoré som dostal. Dohadujeme, že ma auto vyzdvihne priamo na letisku. BlaBlaCar funguje spoľahlivo. A dokázal som nájsť voľné miesto na dnes večer. Letenky a lístky na vlak do Vladivostoku sú počas leta beznádejne rozpredané týždne vopred.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Prichádza veľká 7-miestna Toyota. Sadám si na dohodnuté miesto dopredu na miesto vodiča. Teda z pozície u nás. Tu je miesto bez volantu, ktorý je napravo. Od Uralu na východ je väčšina vozidiel dovezená z Japonska. Takže sedím a robím navigátora a debatujeme. Vzadu sa vezie dvojica mladých
dievčat s príjemný parfumom na sebe a mama s dvomi deťmi. Pôjdeme celú noc a postupne sa budú pasažieri meniť. Ja jediný tu zostanem až do cieľa. Mesto Vladivostok očakáva moju návštevu s poradovým číslom 7.

Stroj času
Stroj času

Pred nami je niečo menej ako tisíc kilometrov nočnej cesty A-370, cez Chabarovský kraj, Primorský kraj, popri čínskej hranici, cez teritórium Ussurijského tigra, ktorý tu žije až do pre mňa najkrajšieho mesta na svete, prístavného mesta Vladivostok, ktoré sa nazýva aj San Francisco východu. Ale tam sa dostanem až ráno a to bude už nový deň. Takže idem trocha driemať kým svetlá auta režú nočnú tmu, od ktorej som si za celé leto odvykol, keďže tam na severe slnko takmer nezapadalo.

Stroj času
Stroj času

61. - 67. deň, utorok, 5. 8.2025 - pondelok 11.8.2025

Vladivostok

Ráno sa preberám dolámaný z celej cesty lietadlom aj autom, no som úspešne v cieli. Vladivostok ma víta dusným počasím typickým pre toto podnebie. Vlhkosť je tu takmer 100%. V zimnom oblečení a zimných topánkach zo mňa lejú litre potu. Stretávam sa s kamarátom Slavom, s ktorým sme v živote riešili už nejednu komplikovanú situáciu na oboch stranách zemegule.

Dnes riešime spoločne tu na mieste, čo ďalej s mojim cestovaním. Motorka je ešte na neznámom miesta a tak čakám. Dni pomaly ubiehajú ja si robím výlety po okolí k moru, na pláž, no stále to nie je ono. Deň plynie za dňom a ja pozerám do kalendára a august sa pomaly blíži k svojej polovici. Ja som stále tu, a všetko ma to stojí nemalé peniaze. Síce je to všetko fajn, páči sa mi tu, no stojím na mieste.

Vladivostok pre niekoho nedosiahnuteľná méta, no ja som tu siedmykrát. Hryziem nechty a každý deň čakám a telefonujem ohľadom nových informácií o príchode lode a vykládke. Podľa dohody už tu mala dávno byť. No realita je taká, že čaká niekde na mori na povolenie priplávať k brehu na vykládku.

Takto ubehol celý týždeň a ja si začínam uvedomovať, že môj stroj času nemá neobmedzený počet dní, keď môže cestovať po krajine. Začínam riešiť aj inú variantu, no najskôr definitívne musím mať istotu, v ktorý deň príde motorka a budem si ju môcť vyzdvihnúť.

Stroj času
Stroj času

Je pondelok 11. augusta a dostávam správu, že dnes poobede bude moja zásielka v sklade. Vyrážame preto na miesto určenia a po dlhom hľadaní správnej adresy, sme konečne v správnom sklade. Je to tu logistické bludisko ,v ktorom sa nevyzná ani Slavo a to je domáci.

Dnes je deň číslo 67 a ja sa môžem v Rusku bez prerušenia nachádzať 90 dní. Keď sa pozriem do mapy, kde som a čo ma čaká kým prídem domov, tak je mi jasné, že to zase bude závod s časom. A keďže môj stroj času tu už nedokáže, zázraky na počkanie a ani môj stroj, ktorý je zatiaľ zabalený v bedni, tiež nedokáže ísť nonstop a vysokou rýchlosťou, tak stojím pred dilemou.

Stroj času
Stroj času

Ja sám takisto nemôžem a ani nechcem ísť domov štýlom stíhačka. A letieť cez celú krajinu od rána do večera, každý deň a nikde sa nemôcť zastaviť a užiť si večer s kamarátmi, tak to fakt je mimo mojich záujmov. Domov to mám približne 12 tisíc kilometrov. Zostáva mi približne 23 dní, kým musím opustiť krajinu bez zbytočných problémov. Z jednej strany je to síce veľa času, no z druhej strany, keď som na ceste už tretí mesiac a aj únava už robí svoje, mi to príde ako nie celkom dobré riešenie.

Stroj času
Stroj času

Trasu z domu do Vladivostoku, alebo opačne som už absolvoval veľakrát, a trasu po Bajkal, alebo cez Sibír som išiel ak som si to dobre spočítal v pamäti 16 krát. Poznám to tam môžem povedať dokonale, a nič nové mi cesta s poradovým číslom 17. dnes už asi nedá. Aj keď som motorkár, cestovateľ, no dnes po tých zážitkoch na Čukotke, to bude len akýsi úsmev cez zuby na ceste domov. Aby boli fakty aj niečím potvrdené a podložené sadám k stolu s papierom a kalkulačkou v ruke.

Stroj času
Stroj času

List č.1.
Počítam náklady na cestu domov, benzín, jedlo, ubytovanie, servis motorky,nečakané výdaje a iné položky o ktorých viem, že by bolo treba počas celej cesty platiť.

List č.2.
Tu si píšem položky, ktoré som si dnes ráno už stihol zistiť telefonicky a mám sa vyjadriť, či to beriem.
Tu si píšem cenu za prevoz motorky na trase Vladivostok - Moskva - Kaliningrad. Keďže motorka je už zabalená ušetrím na jej balení.

Robím čiaru a spočítam. Výsledná suma, ktorú vidím je zatiaľ nič nehovoriaci údaj. Zapisujem si cenu letenky Vladivostok - Moskva - Kaliningrad. Ďalej sem pridám cestu autobusom z Kaliningradu po poľského mesta Gdansk, potom cestu vlakom na trase Gdansk - Varšava - Pardubice - Bratislava - Piešťany. Pripočítam nejakú sumu na jedlo, keďže žiadne ubytovanie ani nič iné tu nebudem
potrebovať.

Zase robím čiaru a počítam položky. Výsledná suma je zapísaná. Beriem oba listy a porovnávam sumy. Výsledok je jasný.

Suma na liste č. 2 je o približne 400,-€ vyššia ako na liste č.1.

Ísť po vlastnej osi asi tri týždne po ceste, ktorá mi už nič nedá a skôr len zoberie a ušetriť 400,-€ ?
Rozhodnutie je nie celkom ľahké. Dokonca sa pýtam o radu kamaráta Pavla, ktorý má väčšiu hlavu ako ja, aj keď menej vlasov na nej. A zhodujeme sa, že to nemá v tejto chvíli, už žiadny význam.

Stroj času
Stroj času

Motorka ide ďalej v jej dočasnom balení a ja riešim letenku. K motorke som len pribalil nejaké veci, ktoré nepotrebujem už mať na cestu domov a počkajú kým sa s motorkou stretnem v Kaliningrade. Okrem toho som do bedne dal aj pneumatiky, ktoré mi pred pár dňami prišli z Jakutska.

Ja si ale so sebou beriem do lietadla a domov oblečenie na motorku a prilbu. Leto ešte nekončí a doma čakajú ešte dva stroje na svoj čas, ktorý sa mi u už kráti a zajtra môj stroj času ma v leteckej podobe, prenesie cez osem časových pásiem, takmer až domov. Poobede na nákladnom aute prevezieme bedňu na iné miesto vo Vladivostoku. Tu som už dvakrát v minulosti posielal motorku vlakom. Takže rutina, dohodnúť podmienky, trasu a vyzdvihnutie. Platím tu na mieste, nech mám pokoj a nie potom tam pri prevzatí.

A kde to bude, to tam? Na druhom konci krajiny v meste Kaliningrad na brehu Baltského mora. Takže motorka si užila Ochotské more, Tichý oceán a Japonské more a teraz sa bude kolísať aj na vlnách Baltského mora. Ja sa budem kolísať vo vzduchu na trase Vladivostok – Moskva – Kaliningrad.
Kupujem letenku cez konkrétnu ženu, ktorá sa týmto zaoberá. Už v minulosti som s ňou riešil viackrát nákup leteniek na poslednú chvíľu. Priamo cez stránky leteckých spoločností nie sú voľné žiadne miesta, alebo ak sa aj nájde, je to len prvá trieda strašné ceny.

Je leto, čas dovoleniek, všetci niekam letia a zohnať voľnú letenku z večera do rána sa nedá ak nemáš ten správny kontakt. Cena za letenku je priaznivá a dnes už nemám čo robiť. Sedím a v hlave si ukladám všetko to, čo sa za tieto dva mesiace udialo. Keby nemám fotky a zápisník, tak som stratený a nevedel by som napísať ani slovo do cestopisu. Všetko sa mi to v hlave zlialo do jedného neforemného celku a mám tam z toho celkom dobrý guláš.

Keď už spomeniem jedlo, tak večer ešte zájdem do čínskej štvrte, kde sú celé ulice reštaurácií s ázijskou kuchyňou. No dnes mi to tu chutí akosi umelo. Viem, že ráno odlietam, tak aj najlepšie jedlo chutí ako guma. Vladivostok, je pre mňa mojim naj mestom na svete, aj keď tentoraz som tu strávil viacero dní len čakaním. Ale aj o tom je život, aj o tom je cestovanie.

68.deň, utorok, 12.8.2025

Vladivostok – Moskva – Kaliningrad

Stroj času
Stroj času

Ráno o piatej ideme so Slavom na letisko. On to má po ceste za pracovnými povinnosťami, tak ma berie. Lúčime sa len v krátkosti. On bol u mňa na jar, ja u neho teraz v lete a zase príde ku mne na jeseň.
Ďalej je postup jasný. Letiskové procesy, čakanie a takmer 9 hodinový let. Vyletel som ráno a v Moskve som tiež ráno. Sedem časových pásiem zostalo za chrbtom

Stroj času
Stroj času

A predo mnou je obrovská obrazovka letiska Moskva – Šeremetevo, kde jediný údaj, ktorý svieti červenou farbou je môj zrušený let do Kaliningradu. Ide ma roztrhnúť od radosti, keď to vidím a predstava toho, že tu strávim oveľa viac času ako som mal, je v tejto chvíli veľmi krásna. Zisťujem informácie na pokladni a zatiaľ nič. Je len desať hodín ráno a ja už som na nohách dvanásť hodín. Po letisku som od nudy nachodil toľko kilometrov, že ten hnusný hamburger, na ktorý som dostal bezplatný lístok na pokladni som už dávno vytrávil.

Stroj času
Stroj času

Vraj mám nárok počas meškania letu, každé štyri hodiny dostať jedlo, no ja o druhé také gurmánske potešenie nemám záujem. Nakoniec sa situácia normalizuje a let je stanovený na 18.00 s doplnením, že sa to môže meniť. Odlietam približne v tom čase, už nesledujem nič. Stroj času ma dnes vycvičil poriadne.

Po viac ako dvoch hodinách pristávam v Kaliningrade. Keďže nemám žiadnu podpalubnú batožinu, vychádzam hneď von z letiska. Kto iný ma tu môže čakať ako moja verná kamarátka Oľga, na ktorú sa viem vždy spoľahnúť vo všetkom. Cestou z práce ma vyzdvihla a ideme na nákup a k nej domov. V rýchlosti pripravujeme mäso na šašlik a s jej mužom a dcérou a psom ideme takmer za tmy von grilovať.

Celý večer samozrejme preberáme čo sa udialo za tých pár mesiacov, čo sme sa videli naposledy. Potom ma chytá mikrospánok na dobu neurčitú. Viac si z toho dňa nepamätám. Ale som na druhom konci kontinentu, kde si už idem rukou podať s domovom.

69. deň, streda 13.8.2025

Kaliningrad – Gdansk/PL – Pardubice/CZ – Břeclav

Stroj času
Stroj času

Ráno si ale najskôr podám ruku so všetkými tu doma v Kaliningrade. Potom autom mierime na autobusovú stanicu. Približne každú hodinu odchádza autobus do Poľska. Práve tu jeden stojí, kupujem lístok, ktorý nie je práve najlacnejší a o minútu už sa veziem. Na hranici to išlo rýchlo, batožina, pas a nazad do autobusu. Poľská strana takisto nič neriešila, prezreli o trocha viac autobus a jeho rôzne zákutia, kde by sa dalo niečo skryť a odchod ďalej.

Stroj času
Stroj času

Cesta do Gdanska z hranice niečo viac ako hodinu. Autobus je veľký, luxusný a vezie sa nás len 17 pasažierov. Stanica pre autobusy v Gdansku je hneď oproti stanici vlakovej. Prejdem cez podchod, zistím najlepšiu variantu vlaku a kupujem lístok Gdansk – Wroclaw – Pardubice.

Stroj času
Stroj času

Veziem sa od obeda až do večera a čiastočne driemem a keď nie, tak v hlave už plánujem, kam vyrazím keď prídem domov. V podvečer som v Pardubiciach. Je teplo a ja na peróne dojedám zvyšky včerajšieho šašlíka, ktorý som dostal od Oľgy na cestu.
Ďalší vlak mám večer. Chcem kúpiť lístok až domov, na trase Pardubice – Bratislava – Piešťany.

No kamarát Pavel, ktorý mi odsúhlasil, moje riešenie neísť nazad na motorke, ale letecky byť doma na druhý deň, mi povie že mám kúpiť lístok len do Břeclavi a on ma tam počká na stanici. A tak si okolo polnoci podávame ruky už naozaj kúsok od domu. Sadám k nemu do auta na posledný úsek cesty domov. Vyrážame so slovami: ,,No vykládej vole, jaký to bylo?“ Je polnoc a deň sa končí, takisto moje dnešné „vykládaní.“

Stroj času
Stroj času

70. deň, štvrtok, 14.8.2025

Břeclav – Pobedim

Hodinový monológ ukončí fotka, ktorú si robím na začiatku našej obce. Tu je nápis na tabuli akýsi upravený. Asi nejaký umelec dostal nápad premenovať nás na „OBED“. A pritom je nie obed ale polnoc, keď definitívne prichádzam domov.

V trocha inej zostave ako som odchádzal, takže cesta ešte nekončí, len dostala technickú prestávku na dobu zatiaľ vôbec neurčitú. Som doma a vybaľujem veci. Teda tých zopár vecí, ktoré som si priviezol so sebou. Robím zápis do denníka a idem spať. No do rána zaspať neviem, emócie po príchode sú silné ako vždy. Nad ránom ma zlomí len únava materiálu a veku. Pretože môj stroj času si dáva pauzu kým bude pokračovať v poslednej fáze cesty

.
Zvyšok leta 2025 a skorá jeseň.

Zapájam sa do procesu zvaného život, povinnosti a práca. Kto nebol na dlhej ceste, ten si ani nevie predstaviť aké to je po mesiacoch cestovania, byť zrazu na mieste a musieť sa venovať inému.
No keďže moja práca je vlastne tiež spojená s pohybom na kolesách, adaptujem sa pomerne rýchlo. Počas leta sa venujem dvom motocyklom, ktoré zostali doma v garáži. Okrem toho doma neobsedím a plánujem nejaký výjazd počas čakania na motorku, ktorá je vo vlaku.

S kamarátkou Annou sa vyberieme na menší okruh po Ukrajine. Mierim na východ Slovenska a potom na východ cez celú Ukrajinu až do prístavného mesta Odesa. Tu som už bol viackrát. Cesta trvá pár dní, z ktorých jeden robíme prestávku, kvôli zlému počasiu.

Stroj času
Stroj času

Odesu poznám celkom dobre, no jediné čo som doteraz nepoznal v tomto miliónovom meste bol nejaký servis motocyklov. Moja motorka si práve pri vstupe do mesta zmyslela, že pustí slzu práve pri pamätníku s nápisom „Odesa mesto hrdina.“

Stroj času
Stroj času

Slza vo forme oleja pod zadným kolesom znamená pri mojom stroji času z roku 2005 od BMW len jediné. Gufero, alebo inak povedané tesniaci krúžok v zadnom diferenciáli vypovedal svoju funkciu a jeho tekutý obsah teraz postupne zostáva na miestnom asfalte. Je mi jasné, že to spôsobilo ložisko, ktoré doslúžilo a mám postarané o zábavu. S kamarátom, ktorého mám tu na Ukrajine, riešime možnosť opravy priamo v autorizovanom servise BMW, ktorý tu v meste samozrejme je.

Stroj času
Stroj času

Dohaduje mi na diaľku s technikom, že v prípade potreby sa zajtra môžem u nich zastaviť a preveria situáciu, ako aj možnosť opravy. Nové ložisko so sebou nemám, ale verím, že v servise ho budú mať, alebo ho dokážu dodať v krátkej dobe. Takže v podstate som v dobrej situácii, keďže všade okolo je civilizácia a možnosť všetko riešiť na mieste. Okrem toho mám poistku na podobné prípady a tak nahlasujem problém poisťovni.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Dostávam inštrukcie o možnosti opravy na mieste, sume, ktorú poisťovňa preplatí, ako aj o možnosti ubytovania. Ideme pomalšou rýchlosťou do mesta až k známemu miestu, ktorým sú Potemkinove
schody, slávna stavba v srdci mesta. Tu som už vopred rezervoval ubytovanie ako vždy predtým. Na inom známom mieste sa každý večer schádzajú miestni motorkári. Ideme rovno tam. Je ich tu niekoľko,
pozdravíme sa navzájom a ja opíšem situáciu. Dostávam dve telefónne čísla a adresu kam prísť ráno.

Stroj času
Stroj času

Takže mám hneď dve možnosti, kde viem riešiť problém s ložiskom. Nechávam Annu oddychovať v centre mesta, kde trávi celý deň. Ja ráno odchádzam na určené miesto, kde má servis Boris. Šikovný chlap, ktorý okamžite berie motorku na zdvihák a rieši. Rozobraté je všetko za pár chvíľ, z ložiska zostalo len zopár častí, ktoré Boris zabalí do papiera a odchádza na kolobežke do mesta.

O polhodinu sa vráti s novým ložiskom a guferom. Vraj tu majú veľmi dobrý obchod, v ktorom si diely objednávajú dokonca z hlavného mesta Kyjev, pretože ani tam nemajú vždy toľko ako tu v Odese. Teší ma, že nebol vôbec problém nájsť správne diely na moju motorku a nebolo treba čakať na objednávku a kuriéra ako to býva často zvykom u nás, niekedy aj s banálnymi vecami.

Stroj času
Stroj času

Dosť práce dá zabrať vylisovať zvyšok ložiska, ktorý drží ako „luteránska viera.“ Boris neváha a na vlastné náklady kupuje dva ďalšie prípravky na sťahovanie ložísk, len aby mi pomohol. Nechce ani počuť o tom, že si tento nástroj potrebný v tejto chvíli len kvôli mne zaplatím ja. Poobede je všetko umyté, čisté, nové a namontované na svojom mieste. Skúšobná jazda a platím.

Neviem akú sumu mám čakať za náhradné diely, olejovú náplň, náradie ktoré kúpil a prácu, ktorá zabrala od 9.00 do 14.00 aj s výjazdom dvakrát do mesta do obchodov. Boris sedí a čosi počíta. Potom sa pozrie a spýta sa ma. Bude pre teba 4500 hrivien veľa? Je to v prepočte asi 105€ za všetko, čo je pri cenách u nás trocha smiešna suma.

Stroj času
Stroj času

Dostáva 5000 hrivien a ja odchádzam spokojný za Annou, ktorá si urobila celodenný program v meste sama. Ak by niekto niekedy potreboval kontakt, tak tu na fotke je jeho servis aj telefónne číslo. Po návrate domov mi poisťovňa preplatila sumu 280,-€ za servis + som mal nárok na tri dni ubytovania do sumy 100,-€/noc. Využil som túto možnosť na dve noci. Takže mi vlastne celý pobyt v tomto prímorskom letovisku zaplatilo moje poistenie. Na ďalší deň pokračujeme do Moldavska a tu sa motáme po hlavnom meste Kišinev, stretneme aj miestnu pani prezidentku a nazrieme do vínnych pivníc v meste Cricova.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Toto miesto je svetoznáme a stojí za návštevu aj pre toho kto víno nepije. Po dvoch dňoch v Moldavsku pokračujeme dva dni motaním sa po Rumunsku a nakoniec sa vrátime domov na Slovensko. Týždňový výlet, akých sa absolvuje v živote motorkára veľa, ušiel rýchlo.

Deň už bez poradového čísla.

Piatok, 10.10 2025

Pobedim – Žilina – Varšava – Gdansk/PL

Začala sa jeseň a ja popri práci preverujem kde sa asi nachádza moja bedňa, v ktorej už od slnečného letného Magadana netrpezlivo čaká na slnečné jesenné lúče moja motorka. Na trase Moskva –Vladivostok strávila motorka v nákladnom vlaku asi tri týždne. Potom nasledovala prekládka v Moskve na vlak do Petrohradu, čo trvalo asi týždeň.

Stroj času
Stroj času

Po ňom prišlo čakanie na nakládku kontajnera na loď, ktorá z prístavu v Petrohrade bude smerovať do Kaliningradu. Následne plavba po Baltskom mori a čakanie na vykládku v prístave. Príchod do skladu v ktorom ma motorka čaká už riešim sediac počas mojej cesty autobusom do Ruska.

Ďalší deň bez poradového čísla.

Sobota, 11.10.2025

Gdansk/PL – Kaliningrad/RUS – Malbork/PL

Z domu som išiel vlakom do Žiliny a nočným autobusom cez celé Poľsko do Gdansku. Tu na tom istom mieste ako pred dvomi mesiacmi nasadám na autobus, ktorý ma za dve hodiny vysadí v Kaliningrade. Zisťujem, že cesta autobusom cez hranicu je vlastne oveľa jednoduchšia ako autom. Autobus má svoj pruh na hranici. Kým autá čakajú hodiny, autobus je vybavovaný hneď. Celkom príjemné zistenie, ktoré odporúčam tomu, kto by sa sem chystal a nechcel by ísť svojim dopravným prostriedkom.

Stroj času
Stroj času

Na stanici v Kaliningrade známa tvár. Oľga čaká ako vždy. Čo by som ja robil bez tejto úžasnej ženy, ktorá mi v živote vyriešila už toľko problémov a situácií? Odchádzame do skladu, kde má byť motorka. Chvíľa administratívy a už mi vezú moju bedňu.

Stroj času
Stroj času

Prešla toľko tisíc kilometrov po všetkých možných prístavoch
a staniciach. Tri mesiace na cestách jej snáď nič neubrali na kráse. Vybaľujeme, všetko rozoberáme a odväzujeme. Všetko je na svojom mieste, nič sa nepoškodilo, všetko drží ako prikované.

Stroj času
Stroj času

Mám trocha obavu o baterku, ktorú som neodpájal. No je v poriadku a motor pretáča. Benzín asi trocha vyprchal, takže motorka dlhšie nechce naštartovať, tak ju nechávam oddýchnuť kým sa benzín dostane po palivovej sústavy a potom to skúsim zase. Zadné koleso je prázdne. Defekt ktorý som dostal na Kolyme, niekde pred Magadanom sa ukázal ako takmer neviditeľný, no za tri mesiace koleso vyfučalo
znova.

Stroj času
Stroj času

Skúšam to nafúkať, no pneumatika sa odlepila od disku a medzera je veľká na to, aby to môj malý kompresor zvládol. Zhadzujem koleso a ideme do pneuservisu neďaleko. Koleso je nafúknuté veľkým kompresorom ihneď, no po okrajoch vidím únik vzduchu, keď to polejem vodou. Padá rozhodnutie vymeniť pneumatiku, no v inom pneuservise, keďže tu nemenia tie motocyklové. Ideme autom na adresu, ktorú sme dostali. Šikovný chalan mi mení pneumatiku, ktorú som kúpil v Moskve u kamaráta Denisa a potom som si ju vyzdvihol v Irkutsku a tam aj prezul.

Tie pneumatiky, ktoré som si posielal kade tade po Rusku dopravnou spoločnosťou Energia, mám teraz tu pri sebe. Na nich som prišiel z domu. Preto mením zadnú a tú, ktorú som kúpil u Denisa nechávam Oľginmu mužovi so slovami: „Daruj ju niekomu z vašich, kto ju dokáže využiť.“

Stroj času
Stroj času

Ja ju domov nemôžem zobrať a to z dôvodu, že pred rokmi som mal patálie, keď som viezol náhradné použité pneumatiky a pri výjazde z Ruska do Lotyšska, ma s nimi nechceli pustiť. Dostal som vtedy pokutu za pokus o vývoz „nezadeklarovaného colného tovaru“ + vývoz použitých pneumatík, ktorý je zakázaný.

Celé to bolo viac ako smiešne, trvalo to asi štyri hodiny vypisovania papierov, z ktorých som musel podpísať asi milión listov. A potom oficiálne v pokladni na colnici zaplatiť pokutu vo výške v prepočte asi 8,-€. Ekonomika v plnej praxi, veď výška pokuty sa nerovnala ani spotrebe papiera a toneru do tlačiarne. O plate colníčky, ktorá to celé mala na starosti ani nehovorím.

Stroj času
Stroj času

A keďže nechcem riskovať rovnaké zdržanie a papierovačky, dnes so sebou domov beriem len pneumatiku, ktorú mám riadne zapísanú v colnej deklarácii. Vraciame sa k motorke do skladu, montujem koleso a motorka teraz už štartuje na prvý pokus. Chcelo jej len dať trocha času, je to predsa len stroj. Nie stroj času, ale stroj na ktorom nás čaká posledných asi tisíc kilometrov v príbehu menom Stroj času, ktorý sa pomaly, ale isto končí. Od hladu a únavy z celej noci v autobuse, už ledva stojím na nohách. Ideme s Oľgou a jej mužom na večeru a potom sa lúčime. Na hranicu to mám asi 50 kilometrov.

Niekde za mestom už v úplnej tme, vidím chalana s pokazenou motorkou. Otáčam k nemu a pýtam sa či potrebuje pomoc. Vraj už mu ide na pomoc otec s autom. Tak mu len radím aby sa dal viac na kraj cesty, lebo ho vôbec nevidno v tej tme a motorka je ostré enduro bez svetiel.
Moje svetlá zato svietia dobre a o chvíľu už osvetľujem hraničný prechod Mamonovo- Grzechotki.

Slušne sa idem spýtať či môžem ísť s motorkou dopredu a dostávam povolenie vo forme otvorenej rampy. Obieham zopár áut a stojím priamo pri okienku colníčky. Podávam jej doklady a ona len neveriacky pozerá na všetko. „Ako ste sa dostali k nám, keď máte colnú deklaráciu z Bieloruska?“ V krátkosti jej opisujem moju cestu cez celý kontinent.

O chvíľu okolo mňa stojí snáď celá colnica. Práca ide bokom a všetci sú zvedaví na takého blázna. Je mi jasné, že dnes by som tu preniesol, aj za vagón použitých pneumatík, bez jediného slova. Chlapi v uniformách obzerajú motorku a klasické otázky na seba dlho nedajú čakať. Odkiaľ? Kam? Koľko? Čas? Práca? Žena? Deti? Na všetko odpovedám po pravde. A potom im je už jasné ako sa dá ísť na cestu na druhý koniec sveta, keď ťa nedržia doma dvojnohé záväzky.

Nevraživé pohľady vodičov okolitých áut na mňa, mi dávajú jasne najavo, že zdržujem. Som vybavený, tak na colnom ako aj na pasovom oddelení takmer okamžite. Otvára sa rampa a moja cesta v tejto krajine končí. Poľská strana je rovnaká. Pár minút a otvára sa okienko. Rukou ale siahnem do prázdna.

Žiaden môj pas v okienku nie je. Ruka z okienka, mi len ukáže smerom na budovu vedľa colnice so slovami: „Proše pan jedže na polnij kontrol do hale colnej.“ No to mi ešte chýbalo o desiatej večer. Nasratý odchádzam na detailnejšiu kontrolu do haly. Tu ma už čaká trojica colníkov v rukaviciach. Čo chcú kontrolovať na motorke a mojich pár veciach, netuším. Otváram bočné tašky, kde sú pre tento prípad hneď na vrchu strategicky položené ponožky a iné biologické zbrane menšieho ničenia.

Toto sa osvedčilo ako prevencia už rokmi. Žena v uniforme ktorá sa ako prvá odhodlala na aktívnu kontrolu v tej chvíli mení na citlivú dámu a prenecháva túto radostnú prácu kolegovi. Ten len dvomi prstami prehodí prvú vrstvu oblečenia a keď pod ňou vidí ďalšie ponožky po troch mesiacoch na cestách a v nevetranej taške stvrdnuté do formy bumerangu, kontrola sa zázračne rýchlo končí.

Stroj času
Stroj času

Ešte otázka na môj ruksak na chrbte, ten otváram sám a navrchu je len celkom dosť použité dnešné prepotené tričko. V tej chvíli sa otvára brána a okrem vetrania vzduchu, je to znak, že moja cesta domov je voľná. Obálka vo vrecku na prsiach, v ktorej je viac ako povolený počet hotovosti, ktorú veziem na nákup auta pre kamaráta Slava sa už nedostal k nijakej bližšej pozornosti. Môj výzor a obsah balenia mojej batožiny jasne ukázal, že tak ako smrdí moja batožina, tak smrdím korunou aj ja. Dnes to bolo len o tej batožine, obálka vo vrecku hovorila o inom.

Vyrážam do nočného Poľska, je už skoro polnoc, je dosť zima, teplomer ukazuje len sedem stupňov. Miesto na rozloženie stanu zamietam hneď. Hľadám možnosť ubytovania. Jedno miesto poznám, idem rovno tam. Je sobota a množstvo áut na parkovisku znamená len jediné. Svadba v plnom prúde. Skúšam na recepcii šťastie.

Miesta majú, no v tomto rachote sa nevyspím. Okamžite sa okolo mňa zbiehajú svadobní hostia. Vidia podľa značky, že nie som miestny. O to viac ma ťahajú dnu. Akože výber dvojnohého ženského materiálu tu bol veľký. No o problém tu nestojím a odmietam aj možnosť, že mi ubytovanie zaplatia sami. Len vraj mám zostať, lebo taký nečakaný hosť na svadbe sa len tak nevidí. Asi na tri sekundy som zaváhal pri pohľade na jedny červené šaty s hlbokým výstrihom, no potom som s povzdychom odolal tejto lákavej ponuke.

V živote sa týmto formám problému vyhýbam oblúkom a príklad toho sedí oproti mne v bielych šatách, ktoré už nezakryjú dôvod svadby, ktorý sa zjavne o chvíľu bude pýtať na svet. Ja sa pýtam na recepcii na inú možnosť ubytovania a idem tým smerom. V meste Malbork nachádzam hotel bez svadby, no zato s raňajkami a za dobrú cenu. Motorka pod strechou a kamerou z recepcie, ja polhodinu v horúcej sprche sa rozmrazujem.

Posledné čo si pamätám po páde do postele bola farba mojej motorky. Z nejakého dôvodu je rovnaká ako tie šaty pred chvíľou na svadbe, ktoré mám z neznámeho dôvodu stále pred očami. No viem, že stroj času do rána vymaže všetky tieto spomienky a bude to zase len o tej farbe motorky.

Posledný deň bez poradového čísla.

Nedeľa, 12.10.2025

Malbork - Lodž - Ostrava - Pobedim

Vstávam a padám zase do postele. Vonku leje, preto si dávam ešte dve hodiny spánku. O červených šatách v hlave už ani zmienky nezostalo, zato o červenej motorke a jazde v daždi sa mi sníva práve teraz.
Balím a pokračujem. Dážď ma sprevádza priebežne s prestávkami celý deň. No poobede pred hranicou s Českou republikou sa situácia mení a počasie je výrazne lepšie. Vyzliekam nepremok, ktorý aj tak premoká a jeho vychýrená značka ma sklamala.

Stroj času
Stroj času

Suším sa za jazdy Ostravou a smerujem na Slovensko. Robím pár pekných fotiek okolia, ktoré je pestrofarebné. Prirovnal by som tieto rôzne jesenné farby, z ktorých výrazne prevláda farba veľmi podobná k farbe tých červených šiat na ktoré som už samozrejme zabudol od včera.
Robím si pár fotiek pri nápise Slovensko a som doma. Prichádzam a je jeseň. Odchádzal som keď dozrievali čerešne. Tie pekné červené ako aj farba.... ááále radšej nič už nič nehovor Noro a ťahaj domov. Zostalo ti asi 150 kilometrov.

Stroj času
Stroj času

Stroj času
Stroj času

Prejdem ich za dve hodiny v plnej tme. Pri tabuli našej obce robím v tej tme fotku. Svieti na nej všetko na červeno...
Posledný štart a posledný kilometer k domu. Samozrejme príjazd si ešte trikrát zopakujem, pretože natáčam aj zábery, ktoré sa budú strihať do dokumentu z cesty, takže jazdím po ulici hore dole ešte pár minút, km definitívne parkujem pod mapou sveta doma na pod strechou.

Je nedeľa 12. októbra, od môjho odchodu 7. júna uplynulo 128 dní, aj keď samozrejme s prestávkou.

Stroj času
Stroj času

Skončila cesta a skončila aj táto kapitola. V poslednej napíšem pár slov a údajov o ceste a sľubujem, že už vašim očiam dám čas na oddych. Nie sú predsa stroj, ale dôležitý orgán, ktorý potrebuje aj na niečo iné hľadieť ako na moje písmená.

Som na konci cesty, ktorá bola na koniec sveta. Aj keď nie celá na mojom stroji, no iný stroj a to ten časový, mňa aj vás povodil po rôznych situáciách, časových pásmach, zaujímavých miestach, mestách či ľuďoch. Všetko, čo som tu opísal, som sa snažil povedať verne, bez príkras, bez prílišnej nadradenosti, alebo posudzovanie toho, kto je lepší a kto nie. Pre mňa je to čo som videl, táto cesta, tento svet stále len jeden krásny životný úsek, jeden veľký zážitok a splnený sen.

A žiaden stroj, ani iná mystická vec, ktorá by dokázala akýkoľvek zázrak či už v prenose v čase, alebo inú podobnú nereálnu možnosť nedokáže verne opísať, to čo som ja za celý ten čas prežil a vy doteraz prečítali. Mne to zostáva navždy v pamäti a vám tu vo forme týchto nekonečných riadkov, o ktorých som na začiatku tvrdil, že ich bude menej. No ako to už u mňa pri písaní cestopisov býva, neudržal som sa zase a maratón písania zabral celé týždne času.

Dnes s odstupom času, ktorý uplynul od cesty po moment, keď píšem tieto riadky si uvedomujem, že niektoré moje obavy z toho ako to vlastne bolo a ako som to mohol urobiť ešte lepšie sú nepodstatné.

Mohlo sa urobiť ešte viac pre to, aby som dosiahol cestu do samého cieľa vlastnými silami. No ja som urobil to čo v celej tejto situácii bolo v mojich silách a možnostiach. Iste sú na svete oveľa lepší cestovatelia a aj spisovatelia ako som ja, ktorí by to zvládli ako sa povie, ľavou zadnou.

Ja to ale neriešim. Cestujem, píšem a opisujem tak ako si myslím, ako vy vidíte a čítate. Určite sa nájde veľa kritikov a a iných čo nesúhlasia s tým čo robím. Ja ich názor prijímam a neberiem. Nikdy sa nedá vyhovieť všetkým vo všetkom. Táto cesta, ktorú som absolvoval ja v roku 2025, bude možno v budúcnosti smiešna. Ak sa raz stroj času naozaj roztočí tak, ako sa hovorí už desaťročia, tak bude možné prejsť okolo sveta po ceste, ktorá je reálne naplánovaná.

Už dávno je známe, že Čukotka a Aljaška sa majú spojiť mostom cez Beringov prieliv. A v tom prípade, by bolo naozaj možné cestovať okolo sveta, bez potreby si tu vymýšľať fantastické prirovnania s nejakým strojom času. No kedy to bude a či niekedy vôbec? To nevieme. A či sa toho dožije najbližšia generácia, alebo nejaká v ďalekej budúcnosti, to už neriešim. Vtedy tento cestopis a tieto slová už dávno zapadnú prachom zabudnutia.

Dnes je piatok 30.1.2026 a do zverejnenia cestopisu mi zostávajú hodiny. Dopisujem tieto riadky a odosielam ich na kontrolu . Ďalšie oči znova a znova pozorne čítajú a opravujú text. Vždy to tak robím a aj tak sa nájde ešte veľa nezrovnalostí... Ako vždy sa ospravedlňujem sa svoje „chibi,“ tak v texte, ako aj vo všetkom čo robím. Od ideálnosti mám tak ďaleko ako dnes od môjho počítača na Čukotku.

Stroj času
Stroj času

Dopisujem cestopis a iný človek sedí nad strihaním dokumentu. Termín dokončenia je šibeničný. Z tejto cesty sa snažím vytvoriť aj zostrih zaujímavých momentov. Trápime sa s tým už dlho. A dlhý je aj doterajší celkový výsledok. Keďže to nechcem rozdeľovať na viac častí, bude to jeden dlhý viachodinový, ak sa to tak dá nazvať „film.“

Samozrejme na amatérskej úrovni, čo sa týka záberov v mojom podaní. Natáčal som na kameru umiestnenú na prilbe a motocykli. Niektoré zábery sú ale nie moc dobré kvôli polohe kamery. Veľa som toho natočil aj na telefón. Samozrejme žiaden dokument pre National Geographic Channel to nebude, ale kto bude chcieť nájde to na youtube, pod rovnakým názvom ako je názov tohto cestopisu.

Aby toho nebolo málo, tak na budúci týždeň v sobotu 7. 2. 2026 organizujem môj vlastný, už 8. ročník zimného stretnutia cestovateľov „u Nora.“
Kto z vás by tieto riadky čítal, ešte pred týmto dátumom, a mal by na poslednú chvíľu záujem prísť sa pozrieť na túto akciu, tak ma skúste kontaktovať na email:

nostalgicrider@mail.ru

Zopár miest mám ešte odložených pre nečakané prípady a náhodných hostí, ktorým ich stroj času dovolí prísť pozrieť na toto stretnutie plné zaujímavých ľudí a vypočuť si niečo naživo a nielen cez písmená či obrazovku. Myslím, že už bolo dosť vlastnej reklamy vo vlastnom cestopise. Napísal som toho veľa, no nie dosť pre toho, kto rád vidí aj nejaké čísla a fakty. Určite veľa z vás zaujíma, niečo konkrétne, ale tu nemáme možnosť počas môjho písania komunikovať. A ja akosi na túto stránku veľa nechodím. Tým sa chcem aj ospravedlniť.

Hlavne tomu, komu som neodpísal, na jeho prípadné otázky, alebo odpísal neskoro, keď už bola jeho otázka neaktuálna, pretože stroj času sa už dávno presunul do inej časovej dimenzie nášho života.

Takže štatistika a zopár čísiel na záver. Cesta bola ani nie tak dlhá ako komplikovaná na rôzne organizačné problémy a zmeny, ktoré sa diali počas nej.

Možno budú niektoré údaje, ktoré teraz uvediem trocha šokom pri čítaní. Ale bol som si vedomý do čoho idem a o čo sa jedná od prvého do posledného dňa. Dostať sa na najvzdialenejšie a priam nedostupné miesta sveta, je často viac otázkou šťastia ako peňazí. Niekedy si za peniaze nedokážete kúpiť to čo chcete. A pre mňa najväčšou devízou v tom všetkom je ten toľkokrát spomínaný „čas“.

Môžeš mať peňazí koľko chceš, ak nemáš čas, potom ti je všetko bohatstvo na nič. Ja som čas mal a preto som dokázal túto cestu uskutočniť, aj keď ako som už naznačil aj tento môj čas mal svoju cenu.

Teraz k tým číslam:

Počet dní na ceste: 73 dní.

Celkovo najazdených kilometrov na motorke od domu až po návrat: 14.473 km.

Cesta motorky loďami a vlakom, približne 14.500km.

Lietadlá po celej krajine + vlaky a autobusy pri návrate a vyzdvihnutí motorky približne 23.000km.

Tankovanie mám zapísané presne, no nemám čas to počítať, no bolo toho veľa v podstate
priemerná spotreba motorky sa príliš nemení či jazdím terén či cesty, takže v priemere
som na celej trase mal spotrebu 3.3 litra/100km.

Vypil som desiatky litrov kvasu a zjedol veľa kilogramov veľryby a veľa metrov šašlika.
A teraz to najhlavnejšie. Cena za toto celé šialenstvo. Bola to moja doteraz najnáročnejšia cesta čo sa týka logistiky, dostupnosti danej lokality a možností ako to celé vyriešiť.

Pri spočítaní všetkých položiek som sa dostal k číslu 9500,-€ .

A to som išiel miestami naozaj s minimom životných nákladov na moju osobu na deň.

Ako som opisoval, často som nocoval u kamarátov a počas cesty sa stravoval striedmo,
prakticky som okrem benzínu nemíňal počas dňa na nič, okrem trochy jedla.

Viem, že je na mieste otázka: „Ale prečo potom 9500,-€“ ?

Napíšem tu len zopár položiek pre čiastočné objasnenie.

Samostatná Čukotka a 10-dňová expedícia na koniec sveta stála 3800,-€

Preprava motocykla Magadan – Vladivostok 450,-€

Preprava motocykla Vladivostok – Moskva – Kaliningrad 900,-€

Letenky Magadan – Kamčatka, Kamčatka – Čukotka, Čukotka – Chabarovsk 700,-€

Letenky Vladivostok – Moskva, Moskva - Kaliningrad 550,-€

Cesta z domu cez Sibír, po BAM-e, Ojmjakon, Kolyma, Magadan 1500,-€

Servis motorky, pneumatiky a iné výdaje spojené s cestou 500,-€

Zvyšok boli osobné výdaje počas cesty, ktoré sú vždy potrebné. Sem sa počíta zaplatenie úhrady v reštaurácii, alebo v obchode, počas stretnutia s kamarátmi u ktorých som sa zastavil a poskytli mi ubytovanie a iné. Spoločné nákupy a príspevky v motorkárskych kluboch.
A to je asi tak všetko k tomu. Rôzne logistické problémy a často aj na poslednú chvíľu dohadované veci samozrejme predražovali celú cestu.

Ceny samotnej Čukotky sú naozaj veľmi vysoké, no keď som videl kam som prišiel, a ako ťažké tam čokoľvek dopraviť na tieto neprístupné a veľmi odľahlé oblasti, tak som pochopil, že cena na možnosť vidieť to všetko na vlastné oči je taká ako píšem vyššie. Neľutujem nič z toho čo som zaplatil. Tie zážitky a pocity nevyrovnajú žiadne peniaze.

Hlava mi padá od únavy. Deň sa presunul do nového dňa a už je posledný deň v mesiaci január 2026, a ja to už potrebujem dokončiť a posunúť na kontrolu pravopisu a iných chýb, ktoré som tu urobil.

No najväčšou chybou by bolo z môjho pohľadu, keby som sa s týmito riadkami a myšlienkami nepodelil s vami.

Všetko toto úsilie počas cesty, ako aj námaha pri písaní cestopisu, ktorá je často väčšia ako samostatná cesta, je zabudnutá, ak sa aspoň jeden z vás čitateľov, pozastaví a povie si :„Tak toto by som chcel zažiť tiež.“ A mne to v tejto chvíli stačí ako poďakovanie.

Pomaly sa zastavujú ručičky hodín môjho pomyselného stroja času, ktorý nás sprevádzal v akejsi falošnej nádeji o svojej reálnej existencii počas celého cestopisu.

Chcem poďakovať každému, kto mal odvahu, vytrvalosť a záujem dočítať sa až sem, pri pohľade na dĺžku textu. Váš čas pri čítaní cestopisu už nikomu z vás nahradiť ani vrátiť neviem. A nevie to ani váš stroj času, ktorý každý nosíme v svojej hlave a mysli. Ako som kedysi spomínal, v noci keď spím ma napadajú geniálne myšlienky a slovné spojenia, ktoré chcem dať do cestopisu. No ráno po nich v hlave nezostane ani stopa. Večer sa mi zdá, že som napísal výborný text, a ráno to po sebe čítam a nechápem, že ako som také niečo mohol zosmoliť. Potom vymazávam a celé strany idú nenávratne do zabudnutia.

Teraz to bolo podobne. Viac som mazal, ako písal. A čas mi nevráti nikto. Ale aspoň sa cítim dobre v tejto chvíli, keď už idem do pomyselného finále textu. Možno budem teraz trocha predbiehať dobu a možno sa zase raz presuniem v stroji času niekam dopredu. No v tejto chvíli sa mi patrí napísať aj keď predbežne jednu vec. V živote sú situácie, keď sa veci nečakane menia a prinúti nás to sa zastaviť a rozmýšľať inak ako sme čakali, že budeme.

V mojom prípade sa jedná o skutočnosť, ktorá sa prihodila nedávno na jednom stretnutí. Viac menej som vedel, o čom celé stretnutie bude, o výsledku tu teraz hovoriť nebudem, no všetko sa bude ďalej riešiť a čas ukáže presne ako to je. Ako sa hovorí, dostal som ponuku, ktorá „sa neodmieta“. Nie tak často v živote sú situácie, keď dostanete na papieri niečo čo sa vám kedysi zdalo ako sen. Od papiera k realite samozrejme býva cesta tŕnistá, no prvý krok bol urobený.

Moja ponuka, ktorú mám na stole, v prípade úspechu bude znamenať len jedno. Ak sa všetko podarí, tak v tomto čase o rok budete na tejto stránke hľadať môj nový cestopis zbytočne. Neviem, čo viac k tomu teraz napísať. Všetko je také hmlisté ako letné ráno nad Čukotkou.

Určite za mojimi slovami netreba hľadať žiadnu senzáciu, ani ženu. Ak sa neozvem a nič nové pod mojím menom sa tu neobjaví tak to jednoducho znamená, že nemám čo napísať na túto motorkársku stránku v sekcii cestovanie a cestopisy, pretože ak aj mám niečo zaujímavé, netýka sa to motocyklov.

Dúfam, že ako vysvetlenie z moje strany to stačí. A napriek tomu, že Noro nikdy neprezrádza svoje plány čo ďalej a kam ďalej, teraz som aspoň z časti dal vedieť ako sa veci majú.

Stroj času
Stroj času

Cestopis Stroj času je na konci. Na konci svojej dlhej cesty, ktorá bola možno na koniec a možno na začiatok niečoho čo sa nazýva „nový deň“, keďže miesta kde som bol sú tie, kde sa ten nový deň rodí.
Prešli sme spolu časť sveta, kde čas hral dôležitú úlohu. A stroj, ktorý v ňom hral hlavnú úlohu sa zastavuje.

Všetkým Vám želám len to najlepšie, hlavne zdravie a vždy bezpečné návraty domov. Nech váš stroj času beží ďalej a teší vás svojou prítomnosťou každý jeden deň.

Nikto z nás netuší, koľko mu vlastne dá času, ten jeho vlastný Stroj času....

Video: Stroj času 2025 - príbeh o ceste na motocykli a inými spôsobmi na kraj sveta

S úctou Noro.

Pridané dňa: 01.02.2026 Autor: NostalgicRider

Galéria ku článku:

Uprav galériu

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

<ďalšie obrázky...>

http://motoride.sk