MONGOLSKO 2016 1/3

Už som dlho nič nenapísala, a tak si to teraz vynahradím týmto elaborátom na 180 strán... Srandujem, len 100. Aktuálne je to 10-te výročie mojej prvej cesty do Mongolska a až teraz som si našla čas to celé spísať a uložiť si to sem na Motoride.

V 2013-tom som zvládla svoju prvú cestu zo Slovenska do Kirgizska. (Prestupná stanica Kyrgyzstan )

V 2015-tom som sa vrátila do Kirgizka a 3 týždne sa vozila zo severu na juh, z východu na západ a späť s mojou TDMkou. (KIRGIZSKO 2015 )

Na 2016 som si vymyslela presun z Kirgizska do Mongolska. No zatiaľ nezvládam absolútne nič. V práci sa to na mňa valí z každej strany, doma to tiež nie je ružová záhrada, neviem čo skôr. Nejako sa snažím prekľučkovať povinnosťami a popri emailoch, kamiónoch, tonách cukru a Dávidovi vybavujem víza, medzinárodný vodičák a iné drobnosti, ktoré by tento raz znalosť Hamšíka nemusela zachrániť. A vôbec, vedia Mongoli kto je taký Hamšík?

Som v pravidelnom spojení so Stefanom. S mojím tohtoročným parťákom na cesty. Debatujeme o možných trasách, čo treba zbaliť, aké doklady vybaviť a pod. Niekde uprostred padne otázka, či si má brať vlastný stan? Zo mňa vyletelo, Ti hrabe?! Jasné! Hádam sa po celom dni na motorajzni nebudem tískať s tebou v jednom! Čo to sme si vyjasnili a môžeme pokračovať v prípravách na Mongolsko 2016.

Keďže TDMka minulý rok zostala v KGZ u nového majiteľa, bolo nutné zohnať Veroničke novú mašinu, na ktorej sa do toho Mongolska dogúľa. Postup je jasný. Beriem telefón, píšem Patrikovi aby vybral jednu Yamahu XT 600 z jeho armády a pripravil ju pre mňa. Nie len po mechanickej stránke, ale i administratívne. Keďže nemôžem Yamahu kúpiť legálnou cestou potrebujem potvrdenie v ruskom jazyku, ktoré by ma oprávňovalo užívať Patrikovu motorku kdekoľvek. Tento doklad je platný iba tri roky, takže ak motorka bude stále živá, bude treba požiadať o predĺženie platnosti.

Čas neúprosne letí, zrazu je v kalendári máj. Vďaka skvelým priateľom som si mohla počas roka párkrát sadnúť na motorku a pojazdiť.

Už sa to blíži. 14.07.2016. Ako každý rok, ruksak zabalím až na 386. pokus. Vďaka bohu za Tetris. Natrepať do jedného batohu oblečenie, moto veci a mnohé iné ženské nutnosti na cesty. Nebudeme si klamať. Hneď ako som úspešne zvládla túto úlohu, čaká ma jedna ešte ťažšia. Upokojiť maminku. Vysvetliť kade cca pôjdeme a obhájiť si svoju bezpečnostnú teóriu týkajúcu sa Istanbulského letiska. Keďže sa tam pred tromi týždňami niekto pokúsil o bombovú zábavu, obhajujem sa zvýšením ostrahy a bezpečnosti. No moc mi to nežerie. Zase úprimne, nedivím sa. Každopádne Viber už vie skvele obsluhovať, tak som prisľúbila maximum hlásení.

15.07.2016 Ráno sa budím dobitá. Celú noc sa mi snívali šialenosti. Predstavy o tom, ako a kde sa vybúram, kde nás kto prepadne či o Stefanovi. Ráno posledný raz preberám veci v ruksaku, či som naozaj na nič nezabudla. O mojom vyčerpaní a prepracovaní svedčí už len fakt, že som si hodlala do lietadla pribaliť dve 500 gramové plynové kartuše. Myslím si, že by som bola večer v správach aj ja ako potenciálny terorista. Na letisko ma tentoraz vezie David. S jednou malou zastávkou v BA na nákup benzínového variča, je to pohodlná cesta. Pri check ine sa mi podarilo dohodnúť si miesta pri únikom východe, kde je viac miesta pre dlhonožce ako som ja. Posledné božteky a odchádzam na gate. V Istanbule ide všetko, tak ako má. Gate je samozrejme úplne na konci, veď kto už by sa len trepal do Kirgizska. Na letisku budím záujem. V rámci šetrenia miesta v ruksaku, som na seba navliekla pohodlné kraťase, moto bundu a moto čižmy. Kočena ako vyšívaná. Malo to však aj jednu výhodu. V tom čase mal do KGZ letieť aj Partikov kolega Peter s rodinou a pár iných motorkárov. Ako som sa usadila v letiskovej hale, hneď si ma zaradili. Debatíme až po boarding. Výlet začína skvele. Sedadlo som mala vedľa belgického staršieho páru. Každý rok sa na mesiac až dva vyberú niekam na východ ( Tadžikistan, Uzbekistan, Irán...) a potom o ich cestách robia besedy v školách. Taktiež sa zamilovali do týchto krajín a snažia sa ich reálne priblížiť aj svojmu okoliu. Sú neskutočne optimistickí a príjemní ľudia. Premýšľam nad maminkou, už aby som sa jej ozvala. Isto zase pochoduje po byte nervózna a nemôže spať.

16.07.2016 Prilietame nad ránom. Tento raz mi už kirgizské letisko neprišlo také strašidelné. Cítim sa príjemne. Pri východe z areálu letiska ma dokonca čakal Peter, takže do mesta sa zvezieme spolu. Do taxíka priberáme dvoch chalanov. Pôvodne mali letieť domov no musia sa vrátiť späť do hostelu. Vraj sme boli jedno z posledných lietadiel, ktoré opustilo vzdušný priestor, predtým ako ho uzatvorili pre pokus o prevrat. Takže ak toto videla mama v správach, mojím bezpečnostným teóriám už v živote neuverí. Nie že by im niekedy verila. Hotelový príbeh so simkou je rovnaký. Spinka, nožničky, pilníček a „wuoala“ iphone má signál s 3G. :) Som unavená ako ďas. Doma som nespala, v lietadlách tiež nie a tu, tu sa mi tiež nedá. Čaká ma prvé osobné stretnutie so Stefanom. Som z toho nervózna. Dumám aký bude. Sadneme si alebo si budeme liezť na nervy? Veď čítam cestopisy a všetci vždy vyzdvihujú silu partie. Ja tu idem s úplne cudzím chlapom. Ťukám na dvere izby. Otvorí asi 190 cm vysoký päťdesiatnik s milým výrazom v tvári a neskutočne hlbokým hlasom. V izbe bodrel väčší ako u mňa, a to je už čo povedať. Podal mi ruku, dal pusu na líce a oznámil, že o 15 min. príde po nás Patrik aby sme si mohli dať dokopy motorky a batožinu. V aute preberáme ako nám ten rok ubehol. U Patrika Stefan vytiahol zoznam na dve A4, čo všetko musí skontrolovať alebo opraviť. Vtedy som si prvý a posledný raz povedala, fúúú ten to berie vážne. Mala by som sa asi hanbiť. Mne zatiaľ Patrik ukazuje ako funguje XTéčka. Kde je baterka, filtre, ako kontrolovať olej a mnoho iného. Zakiaľ Stefan lúska zoznam, ja sa rozprávam s Čechom Janom a jeho kolegom Seanom. Prišli rajdiť po KGZ no Sean si hneď na začiatku zlomil nohu. Takže jednu moto vymenili za jeep a pokračovali vo výlete. Ak si to dobre pamätám, tak sa na tej motorke aj tak striedali. Ani mne by to asi nedalo, nesadnúť si ani na chvíľku.

Po 2 hodinách je „Števo“ hotový. Na motorke nevymenil nič, ani nerobil žiadne špeciálne opravy hoci motorka už druhý rok stála. Vzduchový filter mal špinavý, no vysvetlil mi, že to tak má byť. Nevadí, zhodnotil, že je pripravený vyraziť na testovaciu jazdu. Chce vraj vedieť ako jazdím, či to nebude mať so mnou ťažké... Keby som vedela čo ma s ním ešte čaká, tak testujem ja jeho :)
Testovačka bola čistý offroad. Skvelá príprava na to, čo malo prísť v nasledujúcich dňoch. V tretine jazdy oznamujem, že musíme zájsť ešte k Patrikovi do dielne. Počítadlo kilometrov Yamahy sa netočí, takže odhad spotreby by bol silno empirický. Keď sa mi nedarilo nakopať na motorke jednotku ani neutrál.., zisťujem, že spojkový pedál je ohnutý pod prevodovku. Bol už viac krát zváraný a zostal veľmi mäkký. Každopádne, treba to vymeniť skôr ako vyrazíme.
Pri večeri a pár pivách Patrikovi vysvetľujem čo všetko potrebujem opraviť. Okrem mojich závad tiež preberáme trasu našej cesty a všetko možné.

17.07.2016 Budím sa ešte pred budíkom na bolesti brucha. Zvaľujem to na nervozitu z cesty. No včerajšia kombinácia šalát – pivo asi nebola najšťastnejšia. Po raňajkách dobalíme veci a hurá do dielne. Po tom ako sú všetky závady odstránené, lúčime sa s Patrikom a vyrážame v ústrety Mongolsku. Števova navigácia akosi nezvládla trafiku mesta. No pol hodinka blúdenia a zdárne opúšťame Osh. Cestu na Kazarman poznám, viem čo ma čaká a teším sa. Stále nie som vo svojej koži. Na novú moto si ešte len zvykám. Potvrdzujem to pádom niekde uprostred stúpania do Kazarmanských hôr. Padám kvôli vlastnej debilite. Nechala som sa vyniesť do hlbokého štrku a na malý kopček z kamenia. Miesto toho aby som plyn pridala, kopček preskočila, pustila som ho. Až na toto drobné zaváhanie bol dnešok parádny. Dokonalé počasie nás sprevádzalo až po Kazarman. Tam sa za nás zavesila búrka. Nie len tak obyčajná, spomedzi veľkých bielo - šedých mrakov prenikalo na zem jasné slnečné svetlo, v ktorom bolo vidno dážď. V Kazarmane síce nachádzam minuloročné ubytko, no nikto nie je doma. V maps.me je zaznačené aj Bed & Breakfast. Ani tento rok sa to nezaobišlo bez zaujímavej spoločnosti. Domček sme zdieľali s ruskými biológmi. Dvaja Alexejovia a Stanislav prišli do Kazarmanských hôr pozorovať a objavovať nové druhy nočných motýľov. Znelo to ako by na to chceli zbaliť miestne kočky. Fakt, bola to ich práca. Vedeli výborne anglicky takže sa do debaty mohol zapojiť aj Stefan, keďže ten rusky nevie ani ceknúť. Pripomína mi trošku Robina. Ten sa tiež motal bývalými zakaukazskými krajinami bez štipky ruštiny. Počas vysvetľovania, prečo miestne deti občas miesto mávania ukazujú prostredník sa dvihol vietor. Stanislav nás poprosil aby sme sa zbalili, pretože príde búrka. Nič nebolo vidno. Neverili sme mu, no do 15 minút sa vietor vystupňoval, najskôr prišla taká piesočná búrka a hneď za ňou lejak s bleskami, ktoré vyrazili poistky. O chvíľku sme už videli blesky nie len na nebi, ale aj za dedinou, kde sa pod náporom vetra utrhlo elektrické vedenie. Nič to však nemení na situácii, že som s týmito skvelými ľuďmi presedela pol noci. Preberali sme situáciu v Rusku, prečo sa Stanislav presťahoval z Ruska do Bishkeku, našu cestu, hovorili mi o miestach kde si máme dávať pozor a kóóópec iného. O pol tretej sa snažím premotať labyrintom Stefanových vecí k mojej posteli. Je to bordelár ako prasa.

18.07.2016 V debate pokračujeme pri raňajkách. Rozoberáme silu Ruska v porovnaní s EU. Všetci traja majú rozhľad a poskytli mi aj nový pohľad na to, čo sa dialo a deje v EU a jej okolí. Stefan je silný pacifista a snílek, takže rozhovory medzi ním a Stanislavom boli zábavné. Stefan chcel všetko vyriešiť mierovým dohovorom no Stanislav už odisťoval kufrík s červeným tlačidlom. „Už je kopec hodín“ , zahlásila som. Počasie sa nezlepšuje, od včera stále smoklí. Musíme vyraziť. Hoci cesta do Narynu nie je náročná, stále je to cca 200 kilometrov terénom. Zastavila som na moste urobiť pár fotiek. Hory boli krásne zahalené oparom a kde tu prenikalo slniečko. Obaja sme fotili, kým balím foťák, Stefan vyráža. Sadám na motorku no neštartuje. Herečka, nechala som svietiť svetlá. Asi pol hodinu som sa snažila roztlačiť ju, a tak naštartovať. Unavená, dopotená si sadám na múrik mosta a nadávam si. O chvíľu sa objavil Števo a pomohol mi rozbehnúť mašinu aby sme mohli pokračovať. Dohodli sme sa, že keď ma dlho nebude mať v speťákoch, počká 5-10 min a vráti sa. No neskôr som si uvedomila, že táto dohoda asi prebehla len v mojej hlave alebo v inej realite, ktorej súčasťou Stefan nie je.
Cestu poznáme obaja, tak valíme. Poobede prichádzame do Narynu. Zastavujeme sa v obchode a nakupujeme dobroty na zajtrajší prechod Tosorom. Moje brucho stále protestuje, a tak obmedzujem stravu na tradičný chlieb so zeleninou. K tomu čierny čaj. Sem tam mäso, no to zo mňa robí vysoko behavé dievča. Po horúcej sprche zaplachtím do postele, kde do 30 sekúnd zaspávam.

19.07.2016 Ráno sa opäť budím dokrčená. Usudzujem, že diéta nepostačuje, tak nasadzujem lieky. Mama ma dobre vyzbrojila, tak čo budem sušiť. Na raňajky „zbombardujem“ pol vajíčka, kúsok chleba a čierny čaj s cukrom. Výdatné raňajky pred náročnou jazdou horským prechodom Tosor vo výške 3898 m.n.m. Asi po 20km sme nútení zísť z hlavného ťahu na bočnú cestičku. Je to čisté bahno. Niekde v polovici nezvládam zákrutu a letím dole hubou. Keďže som veľmi šikovná, nie som vôbec od blata. Trafila som totiž jediný potok široko ďaleko. :) V tej chvíli som zbledla. Napadlo ma, že toto blato môže byť celou cestou, keďže dni predtým pršalo. No paráda, dolámem sa, ešte ani hranice neprekročím. Chvalabohu blato po pár km zmizlo. Prekrásna príroda, výhľady sú očarujúce. Každú chvíľu sme stáli a fotili. Okolo dvanástej si robíme prestávku. Parkujeme motorky na brehu rieky pri dvoch balvanoch. Jeden slúži ako jedálenský stôl a druhý ako stolička. Kirgizský chleba natretý slovenskou Májkou s rajčinami. Vegetili sme necelú hodinku.

Nastal čas ísť ďalej, ešte nás čaká brod rieky, nie jeden. Samotný prechod pohorím a hľadanie ubytovania. Cesta sa pod kolesami neustále mení. Niekoľko kilometrov poľňačky, potom štrk, drobné kamenie, tráva, blatový zjazd ku korytu rieky... a takto to ide dookola, kým neprichádzame k brodu, kde uviazla Niva. Miestni do záchrannej akcie zapriahli kone. Doslova. 5 koní sa snažilo vytiahnuť Nivu z rieky. My a 3 Francúzi sme odstavili motorky na kopci a skúmali situáciu. Keďže sme prišli k rieke poobede, ľadovce na vrcholoch sa už čo to roztopili a zdvihli tak hladinu o pár centimetrov. Chlapi hopsli do rieky pomôcť vytiahnuť Ladu aby nám tam zbytočne dlho nezavadzala. Mať konskú silu je síce super, iba pokiaľ nemáte somársky rozum. Ako tak chlapi prechádzali dookola Lady, všimli si pod predným kolesom balvan. Keď ho odgulili, Ladoška vyskočila z vody aj sama. Teraz sme na rade my. Motorky treba odstrojiť a pretlačiť ich na druhú stranu samostatne. Prúd rieky bol silný. Voda bola svieža, viem to, na druhom brehu som ju vylievala z čižiem. Teraz vraj prídu tie väčšie kamene. Stefan mi ich sľubuje celý deň. Som zvedavá, po 5 kilometroch, stále nič. Nič hrozné stále neprichádza, asi ani nepríde. Sú síce miesta kde sú do cesty vtlačené rozlámané ostré kamene, ale dá sa to prejsť. Treba trošku kľučkovať aby ste nerozťali pneu. Do zlomov, ktorými stekajú potôčiky vody z ľadovcov, miestni naukladali veľké balvany alebo pláty železobetónu. Dá sa po nich prejsť bez väčších ťažkostí. Avšak to sa každým rokom mení, podľa toho ako si príroda na jar vytvorí cestu. O chvíľku prichádzame na vrchol prechodu. Schladilo sa minimálne na 5 – 6 stupňov a Števova motorka nevládze s dychom. Vrcholce hôr sú v hmle, takže fotky stoja za...ale ten pocit.... . Opäť sa pýtam Stefana na vzducháč, či práve to nemohlo za zníženie výkonu KTM. Odpoveďou je rezolútne NIE! Ok, tak pokračujeme. Cesta smerom nadol je zábavnejšia, všetky diery a kamene, zbadáte až na poslednú chvíľu keďže sa schovávajú za pomyselným horizontom. Často zastavujem aby som si mohla pofotiť okolie alebo jakov, ktorí upchali jedinú cestu z hôr.

Otáčam sa smerom nadol, zaostrujem na voľačo oranžové na zemi... je to Števo. Pchám foťák do batohu a letím za ním. Ukazuje aby som spomalila. Uprostred cesty je veľký balvan. Dá sa obísť zprava aj zľava. Števo si vybral tú nesprávnu stranu. Zapadol do hlbokej ryhy a motorka ho zhodila. Ja som prešla opatrne druhou stranou, odstavila motorku a vrátila sa mu pomôcť. Bola ťažká a zapriečená. Rozhadzovať sa moc nemôžete, lebo hneď za zadkom je zráz dolu. Po chvíli vzdoru sme to zvládli. O dvesto metrov opäť stojíme. KTM zhasla, nevedno prečo. Potom si Števo všimol, že mala privretý prívod benzínu. Na štvrtý pokus chytila. Tešili sme sa, že máme vyhraté, ale v tej chvíli sme ani netušili čo si pre nás tento pekelný stroj ešte pripraví. Cestou do dediny sa zastavujeme v jurte u domácich na čaj. Fajn nápad už som bola hladná. Zakiaľ Štefan vyškrabkal všetky mačky v jurte, ja som debatovala s pani domácou o ich zvyklostiach, receptoch na domáce maslo a o novom potomkovi, ktorého ešte len čakajú. „Už musíme ísť“, oznamujem Števovi. „Je veľa hodín, takto neprídeme do dediny za svetla.“ Čo v tomto teréne nie je práve najšťastnejšia voľba. Podarovali sme im ovocie, nejaké sladkosti, pofotili sa pred jurtou a pokračovali. Cesta smerom dolu je ťažšia ako hore. Už som unavená a cestičku križujú hlboké ryhy vyrezané stekajúcou vodou . Kúsok od križovatky s hlavnou cestou KTMa zhasína zas. Začínam o nej pochybovať. Z jedného domu k nám kráča domáci a ponúka nám prenocovanie u neho na dvore. Tak budeme mať pokoj na opravu motorky a miesto na bezpečné prespanie. Ako som zaparkovala motorku a vracala sa k Števovi, haraburda naskočila. Začal na mňa mávať, nech sa vrátim, budeme pokračovať. Netuší čo tomu je, i tak chce ísť ďalej. Ok. Sadla som na japonca a vyrazila za ním. Konečne sme došli do dediny Tosor, kde sa nachádzal náš kemp. Na križovatke 1,5 km od kempu zhasla znova. Stefan odstrojil celú motorku a začal sa v nej vŕtať ako by jej rozumel. Je to účtovník, nie mechanik, nechápem čo si chce dokázať. Kým sa v nej vŕta, idem do kempu kde som nám dohodla ubytko a večeru. Zhodila som veci z motorky, hnusne prepotenú bundu a vraciam sa za Stefanom na križovatku. Za tú chvíľu sa mu tam nazbieralo slušné obecenstvo. Nedivím sa. Švajčiar, čo nevie ani cek po rusky, rozoberá motorku podľa hrubého KTM servisného manuálu a snaží sa zistiť čo tomu je. Aj ja by som sa pristavila. Po hodine to vzdal. Dohodla som sa s miestnymi aby ho so všetkou jeho bagážou zviezli do kempu. Motorku dáme relatívne dokopy, odparkujeme pri plot a odchádzame do kempu sa najesť. Ráno múdrejšia večera. Na zajtra sme dohodli mechanika, ktorý by mu mohol vedieť poradiť. Diéta – nediéta, hladná som. Večeru doslova zhltnem. Píšem domov a Robovi, kamošovi na dráte. Ten jazdí na rovnakej haraburde, aj si ju servisuje, tak mu opisujem symptómy a hádame čo tomu bude.