MONGOLSKO 2016 3/3

31.07.2016 Ráno zdržiavačka, bo pišta naháňal SIMku, hoc bola nedeľa. Nedal si poradiť, že nenájde. Po 15 minútach krúženia po meste to konečne vzdal a šli sme za partiou. Ktm-ka nemala ťah. Nemala vzduch. Ani sa jej nedivím, cez ten zaolejovaný filter sa nemal ako prepchať. Vrcholom dnešného dňa bol Pištov spásonosný nápad. Ak motorka nemá ťah kvôli špinavému filtru...tak filter vyberieme. Motorka mala okamžite výkon, no tá piesková cesta k jazeru jej asi moc nepomohla. Niekde uprostred polňačky k jazeru sa Pišta zastavil aby si nahodil filter späť. Ja už som nečakala. Zaparkovala som pri ostatných a vydala som sa ich hľadať na pláž.
Slniečko pieklo statočne. Arafatku som prehodila z krku na hlavu. Je to trendy a ochráni pred úpalom.

Skvelý deň. Lebedili sme si pri vode, pozorovali deti, ktoré sa predvádzali, kuchtili si obedík, čaj a s Jojom sme si podebatili o našich výletoch. Opísali sme cesty čo nás čakajú a možné ťažkosti na nich. Ja som sa vyžalovala zo všetkých strastí s Pištom, ktorý zatiaľ rozoberal haraburdu. Po kávičke odišiel Viktor s Jojom skontrolovať Pištika. Motorka rozobraná, Fantozi šróbovák v ruke, námornícku čiapku na hlave a smutný pohľad. Pohľad na nezaplatenie. Asi dve hodinky sa v tom chlapci vŕtali. Jozef túto operáciu zhodnotil slovami „ Your bike is dead, engine is dead“ Bude treba úplnú generálku. Znie to zle, ale aj tak sa chlapcom podarilo dať ju do stavu, ktorý jej – nám umožňoval dôjsť do Ulaanbaataru. Vytvorili niečo ako perpetum mobile na olej. Olej, ktorý sa stráca a tlačí cez motor do vzduchového filtra a výfukom von, chalani odchytia hadičkou do prázdnej olejovej nádoby a po naplnení sa môže opäť doliať. Snáď to bude fungovať. Viktor ešte zasvinený vzducháč vykúpal v troške benzínu, aby mala viac vzduchu a mohli motorku zložiť späť. Pri lúčení ma ešte Jojo upozornil, že do Khovdu, našej ďalšej destinácie, je to ďaleko a dnes tam určite nedôjdeme. Vysvetlila som Pištovi ako sa veci majú. On jazdí vždy napred. Tak keď nájde nejaké pekné miesto niekde na kopci, nech sa utáborí aby sme mohli pofotiť západ slnka, východ slnka a tak. OK. Jazda bola skvelá. Mongolsko je neuveriteľné, neskutočne prekrásne a tí ľudia. Ja som sa nevedela vynadívať. Postupne sa začalo stmievať. Stefan stále nikde nestál. Začala som premýšľať, či ma pochopil, či sa mu niečo nestalo, či sme sa niekde neobišli atď. Nedá sa tu jazdiť tesne pri sebe. Druhý jazdec by vďaka prachu nič nevidel a hlavne ja dosť fotím, tak som brzda výletu. Takže rozostupy máme od 500m do pár km. Odfotila som si krásny západ slnka. Obzerala som sa okolo no Stefana stále nikde. Podľa navigácie je to do Khovdu cca 20-30 km. Modlila som sa, aby ho nenapadlo dôjsť to do mesta. 30 km tu, sú dve hodiny cesty. Rolety, hlbší piesok, horyzonty a rôzne veľké kamene. Všetko sa dá zvládnuť, ale za svetla!
Po tme to bol už iný masaker. Orientuje sa tu ťažšie ako v Kirgizsku, tým, že tu jazdia všetci na motorkách, je len ťažko rozoznateľné kto je domáci a kto turista.
Pomaly som dorazila k vstupnému mostu do mesta. Stefan stále nikde. Už som mala seriózny strach, nie o seba, ale o neho! Pretože hľadať ho tu po tme nie je len ako hľadanie ihly v sene, ale na viac je to hľadanie ihly v sene, ktoré vás môže pekne dogabať. Stála som tam asi 20 min. Potom mi napadlo, že Pišta vždy hovorieval „ Najlepší hotel v meste je náš“. Pozrela som do mapy, našla hotely a valila tam, nikde nebol a ani jeho KTMa. Tak šup späť k mostu. Po ďalších 10 minútach som naštartovala a vyrazila späť do kopcov. V diaľke som zbadala iné reflektory ako sú bežné mongolské. Otočka a za ním. Pred mostom som zistila, že je to zase len domáci. Musím nájsť policajnú stanicu alebo niekoho s jeepom a veľkými halogénami a aj tak by sme ho v tom teréne nemuseli nájsť, veď kto vie kam sa zatúlal alebo spadol. Moje hľadanie policajnej stanice na mape prerušili osie reflektory KTM. PIŠTA! Zabijem ho hneď, nech nemusím počúvať tie drísty o tom prečo sa stratil !!?? Ani si nestihol vydýchnuť od radosti a zasiahla ho spŕška mojich nekoordinovaných anglicko-slovenských nadávok, že kde v prdeli bol, prečo sa nezakempoval hore ako sme sa dohodli, nečakal alebo ja neviem čo. Napadlo ho totiž, že je asi moc napred, tak ma čakal. Chvíľku. Keď som nešla tak ma chcel hľadať no nešiel po rovnakej ceste späť a tak sa stratil. Potom v diaľke videl svetlá, a tak si myslel, že som to ja ... no, bol to mongol koho naháňal, a tak sa stratil už úplne. Divím sa, že sa dostal až sem živý a zdravý.
Nevadí, už len hotel, sprchu a posteľ, prosím. Ani večerať nejdem, nemám chuť. Veď kto by aj mal.

01.08.2016 Ráno sú tu ešte nejaké pokusy ospravedlniť sa, no stále zúrim. Som splachovacia, ale toto už bolo cez. Fakt nemám záujem vysvetľovať jeho manželke a matke, prečo sa ich milovaný Pišta nevrátil domov. Alebo predstavovať si moju rodinu ako smúti, kvôli tomu, že je niekto sebec a nerozmýšľa. Do pol dvanástej Stefan lieta po meste a zháňa širšiu hadicu ako mu kázal Viktor aby mu tam nevznikal pretlak. Keď už má všetko nahodené a aj veci pobalené, vyrážame na cestu smer Altai city. Jazdíme pieskom, po novo budovanej ceste, ale aj po asfalte. Je to taká únavná zábava. Je horko, nad 40 stupňov. Slnko praží ako ďas a ja mám toho dosť. Nespala som poriadne a sucháre zo mňa Pepka nespravia. Pri jednej otočke pokladám motorku na zem, nemám silu ju zodvihnúť. Musím počkať na Pištu, ktorý mi ju pomáha prekotiť späť na kolesá. Počas pauzičky sa tlačím teplou Colou a sladkými perníčkami, ktoré som zohnala ráno v obchode. Na chvíľku to snáď zaberie.
Keďže sme vyrazili neskoro, začína sa pomaly stmievať. Hľadáme miesto na kempovanie. Na mape sú nejaké jazerá. Navrhla som ísť k nim. Bolo by fajn mať vodu vedľa stanu. Jazerá boli skôr také malé močariská. A čo žije a množí sa v močarisku?? Komáááááre. Boli ich tam stovky. Ani repelent, ciga alebo oheň nezaberali. Nevadí, napapali sme sa a zaliezli do stanov. Do môjho sa dostali asi 5 hostia no Pišta tlieskal hádam dve hodiny. Čistá škodoradosť.

02.08.2016 Ráno, po komároch ani vidu ani slychu. Tak šup pobaliť a hybaj na cestu. Altaj sa nachádza medzi kopcami, takže aj cesta bola zaujímavejšia a počasie chladnejšie. Krásne kopce, zákruty, scenérie. Stále som zastavovala a fotila. Dohodli sme sa, že ma nemusí vyčkávať, do mesta trafím. Celý deň ubehol veľmi rýchlo. Jazdu som si užívala. Cesta bola pevnejšia, piesku pomenej a mňa to neskutočne bavilo. XTéčka je ľahká, dá sa s ňou dobre manévrovať. Neviem, alebo skôr nechcem si tú jazdu ani len predstaviť na TDMe.
Zrazu sa pripájame na novú cestu, potom na asfalt a hľa, stojíme pred Altajom. Ubytovávame sa v novom hoteli nad mestom. Je taký nový, že kým sme nosili veci do izby, chlapi montovali lustre a podlahové lišty.
Altaj by som prirovnala k Dubnici. Dokonca aj ta sovietska architektúra by celkom sedela. Ulice boli prázdne, na ihriskách bolo zopár deciek a psov, ale inak nič extra. Našli sme si malú zapadnutú reštauráciu. Boli sme jediní hostia. Rečovú bariéru je tu cítiť z každej strany. Objednať izbu, spýtať sa na raňajky alebo objednať si jedlo v reštaurácii je občas celkom slušná pantomíma. Po večeri sme sa ešte prechádzali po meste, no prázdne ulice s postkomunistickými budovami aké mám aj doma ma dlho nebavili. Tešila som sa na izbu, sprchu a odpočinok.

03.08.2016 Ďalšou zastávkou na našej ceste do ULN je Mestečko Bayankhongor. Dnešnú jazdu som si veľmi užila. Mali sme opäť krásne počasie, cestou sme stretali ťavy, stáda ovečiek s pastiermi v tradičných krojoch. Jurty uprostred ničoho. Ale so solárom, satelitom a zaparkovaným Patrolom. Taktiež malý Ford KA s anglickou značkou a nápisom Mongol rally. Mongolská príroda je prekrásna a vie prekvapiť. Celý deň idete kopcami kde okrem trávy alebo malých kríkov nerastie nič, ani tu nie je žiadna hora, no za kopcom však narazíte na lúku doslova posiatu malými i veľkými balvanmi. Na jeden taký som sa vydriapala a užívala si slniečko.

Snažila som sa pochopiť odkiaľ sa to tu vzalo. Veľmi sa ospravedlňujem, no sklamem vás, absolútne na nič som neprišla. Alebo vidieť na tomto púštnom kúsku zeme zelenajúcu sa trávu, dážď a dúhu je tiež veľmi zaujímavý pocit. Rusi, s ktorými sme sa rozprávali na hraniciach nám hovorili, že tento rok je výnimočný na objem zrážok. A tak aj vyprahnuté územia sa teraz zazelenali. Vjazd do Bayankhongoru vyzeral ako vjazd do mesta, ktorého ulice boli zaviate pieskom. Našťastie to bolo len pár ulíc. Ako sme sa blížili k centru mesta vykukol krásny asfalt dvojprúdových ciest. Vyhliadnutý guest house nám vyfúkol zájazd Číňanov, tak nám nezostalo nič iné ako hľadať ďalej. Objavili sme zapadnutý hotel, kde sme opäť boli jedinými hosťami. Dohovoriť sa bol problém, no keď prišlo na platenie bolo hneď jasné, že ceny na cenníku sa nás netýkajú. Turisti platia v dolároch a mali cenu v prepočte viac ako dvojnásobnú. To ma naštvalo a spustila som na ňu po Slovensky, že ja nie som žiadna zadzobaná Američanka a ani doláre nemám. Mám iba tie ich Tugriky a som z bývalého Česko-Slovenska, takže ja jej budem platiť cenu ako ktokoľvek iný. Na stôl som jej položila peniaze a založila ruky. Slečna si však trvala stále na svojom, no ja tiež. Nakoniec sme sa dohodli na miernej prirážke a šli sa ubytovať.
Na prechádzku aj večeru už bolo neskoro a tak sme skočili len do miestneho marketu nakúpiť nejaké drobnosti.

04.08.2016 Už dýchame Ulaanbaataru na krk. Nemáme sa kam ponáhľať a tak sa ideme ráno prejsť po meste. Väčšina domácich nosí tradičné kroje, pestrofarebné a krásne vyšívané. V miestnom parku je mnoho rôznych sôch a preliezačiek. Všade tu pobehujú psy. Niektoré pekné iné v úbohom stave. Netreba sa ich báť, sú to mojkovia, nie ako v Kirgizsku, kde Pištu jeden skoro chňapol na križovatke. Ešte drobné nákupy a vyrážame. Sme nabudení, tešíme sa na ULN. Cesta ubieha rýchlo. Niekedy je to tankodrom, no väčšina cesty je už asfaltová. Dobre sa na nej ide. Nemusím sa toľko sústrediť na terén, môžem sa viacej kochať okolím. O pitný režim sa stará Pištova KTM, ktorá musí zastaviť každých 100 km aby Pištik prelial olej z nádobky späť do motorky.
Prechádzame okolo nádherného pamätníka. Všade dookola sú kone s modrými šatkami vôkol krku. Je to pamätník závodným koňom. Motkali sme sa tam asi 30 minút a ďalších 30 sme strávili fotením detí na motorkách. Decká sú tu perfektné. Také bezprostredné a usmiate.
Predsa len ešte jedna zastávka pred vytúženým cieľom. Nocujeme v Arvaikheere. Malé mestečko na hlavnom ťahu na ULN. Výber ubytovania nie je práve najširší, ale dá sa vybrať. Pri večernej prechádzke sme zapadli do hotelovej reštiky na opačnej strane mestečka. Napapali sme sa do prasknutia. Po tej mojej diéte to bola iná hostina. Nedá sa mi zaspať. Neviem či preto, že som sa prežrala alebo som taká nadšená zo zajtrajška. Dúfam, že sa nič nepokazí. Pišta si už vybral všetky poruchy aké má KTM v repertoári, tak snáď dôjdeme.

05.08.2016 Po skromných raňaječkách sa vydávame na cestu. Asfalt, slniečko, Pišta prelievajúci olej, štandardne krásny deň v Mongolsku. Ubiehalo to rýchlo, kilometer za kilometrom sme sa blížili k veľkomestu. Stefan vyhladol a tak navrhol zastaviť sa niekde na obed. Nenamietala som, dochádzala mi voda, avšak som nikde v Mongolsku nevidela pri ceste motorest, vlastne ani cestu poriadne
Napravo jurty, naľavo murovaný domček s nápisom Coca Cola, pred ním zaparkované autá, tož stojíme. Pár ľudí vybehlo von, okukávali striedavo nás a motorky. Jeden z nich vedel jemne anglicky. Pýtal sa kto sme, čo tu robíme a všetky tie bežné otázky, ktorých odpovede sme už vedeli naspamäť. Spýtal sa či chceme jesť. Samozrejme, vyletelo zo Stefana. Hneď ako sme vošli dnu sa mi niečo nezdalo. Stoly uložené do „Učka“, sladkosti na stoloch, Coly, vody, vodky. Pýtam sa chalana či je to reštaurácia alebo tu majú nejaký rodinný žúr. Takže oslava 60-ky ak som dobre pochopila, ale vraj sa nemáme obávať, už sme pozvaní. Tož sme vyhrabali nejaké sladkosti pre deti a švajčiarsky nôž pre oslávenca, nech tam nie sme len tak naprázdno. Deťúrence sa rýchlo naučili ako sa volám a stále ma volali von aby sa mi predviedli. Ja som ich za odmenu fotila a ukazovala im fotky na displeji. Darovaný baraní loj s kúskami mäsa som upratala pod tanier. Pre nich je to delikateska, no ja by som to nedala. Tento pokrm nespadal do kritérií mojej diéty. Zato mrkvovo – vajíčkový šalát s konským mäsom bol skvelý. Cola, slaný čaj a mala som dosť energie na dokončenie výletu. Rozlúčili sme sa s celou rodinkou, poďakovali a vyrazili.

Posledné kilometre ubiehali neskutočne rýchlo. Onedlho sa pred nami začali objavovať jurty, potom domčeky, ulice, doprava hustla a domy rástli. Sme tu! Sme v Ulaanbaataare! Zvládli sme to. Pištova motorka sa z toho tak tešila, až vyvarila. Posledná porucha Števovej KTMy. :) V poradí celkovo na ôsmom mieste. Ubytovali sme sa v hoteli, z ktorého výhľad bol na rovnaký panelák v akom bývam v Dubnici. Skoro som odpadla. Môj pôvodný plán ubytovať sa v guest house ďalej od centra neprešiel schvaľovaním, tak sme odparkovali v hoteli, vybalili všetko a vyrazili osláviť našu cestu z Kirgizska do Ulaanbaataru.

06.08.2016 – 10.08.2016 Posledné dni trávime viac menej každý po svojom. Asi nám to aj treba. Pišta zháňa servis pre motorku, kaderníka a pod. Chce vyzerať feši keď sa vráti domov. Ja behám po meste a hľadám nejaké pekné suveníry pre Dávida, rodičov a priateľov. Pár dní mi spoločnosť robili Maťo Remiš so Zuzkou. Posádka Bonca - Bronco namiesto hotela. Dovolili mi pridať sa k nim na tour de múzeá. Ani neviem koľko kilometrov sme nabehali v ten deň, ale bola to paráda. Na večer sme si dohodli ešte stretnutie aj so Stefanom v centre na nejaké dobré jedlo a opätovnú oslavu nášho malého dobrodružstva. Na námestí bol práve koncert, čo ma veľmi potešilo. Mongolská mjúzik s tanečnými vystúpeniami...paráda. Taktiež sme sa tu opäť stretli s Larsom, Nemcom, ktorý cestoval so svojou rodinkou po Mongolsku. Prvý raz sme sa stretli, ak sa dobre pamätám, v Bayankhongore.
Za tých pár dní sme tu toho stihli naozaj veľa. Stefan našiel KTM dealera, pri objednávaní servisu spoznal Dašku, ktorý nám teraz snáď stále stráži motorky a nerozpredal ich ešte na diely. Objavili sme prekrásne zákutia veľkomesta a už teraz sa tešíme na opätovnú návštevu tejto neskutočne nádhernej krajiny.

Cesta je cieľ.... aj na KTM
Veronika