Vďaka, "Šenkvičan", Mr. Modrá Bunda

Táto titulka avizovala novopostavenú rozhľadňu nad dedinou pri Šenkvickom Háji. Môj prvotný zámer bol zorganizovať výpravu s rodinou vrátane vnúčat v počte osem kusov a ich rodičov na bicykloch po stopách dedkových potuliek po okolí z ranej mladosti a fotrovského obdobia, kedy holdoval jazde po výmoľoch na prekopaných Pinčlákoch a neskoršie na Babette. Mojou obvyklou trasou bol Háj a jeho zákutia. Na tejto stránke som to aj dávnejšie priblížil vo dvoch spomienkových vstupoch: "Spomienka na prázdninové story školopovinných pod Karpatskými Vrchmi" a "Spomienka na mládežnícke story...".

Bohužiaľ, Veľkonočné obdobie tomuto zámeru naklonené nebolo. Musel som teda svoj zámer prehodnotiť a po sobotnej vypekacej šichte ako pikolík v našej kuchyni som sa rozhodol pre sóloakciu v podobe jarného starodávneho kolečka s GilWay-om ako zahájenie mojej druhej sezóny v sedle všestranného Keeway X-Light-u od DNX z Hodonína.

príjazdová cesta do Šenkvíc od Pezinka

V minulosti som to realizoval najprv cez polia na konci ulice, odkiaľ som vždy niečo doniesol (ďatelinu zajacom, slamu na postielku, či som tam vyviezol ostrihané viničné šviháre, ktoré som tam spálil). Neskoršie na Babette som to riešil po asfaltke k cintorínu (ktorý je na začiatku ulice) a po výpadovke do Pezinka. Vždy som ale započal svoje kolečko na poľnej ceste k Háju. Iné to bolo v zime, vtedy býval v týchto končinách aj trvalý sneh. Vtedy som prešiel len cestu a na náprotivnej roli som si dal bežky a dal som ich dole až pri návrate na tom istom mieste. Dnes to je ale nemožné. Obrábané polia ustúpili modernej výstavbe. Vyrástla tam nová obytná štvrť s rodinnými domami a jednou podhorskou drevenicou, ktorá akoby omylom stojí na rovine ďaleko od nejakého lesa.

na mieste niekdajších polí k Háju je teraz nová štvrť

Takže po vyjdení z domu som to vzal doprava a potom doľava na súkromnú cestu popri rampe, ktorú si dal zainštalovať jeden podnikateľ, pretože vlastní dve parcely vedľa seba a autá po jeho ceste na jednej z parciel jednoducho nestrpí. Niektorí, tam bývajúci, majú od nej čip, no len tí najbližší a spriaznení. Pokračoval som pomedzi domy, z ktorých mi niektoré pripadajú dosť zvláštne, na výpadovku na Pezinok až k odbočke k Háju. V sezóne sa na jej začiatku obyčajne objaví nejaká reklama ako v prípade dávnejšieho kolečka s mojimi najstaršími vnukmi.

Poľná cesta býva zvyčajne po zime dosť rozrytá, no nebol to prípad z ostatnej veľkonočnej nedele. Mal som šťastie na pocestných na bicykloch či peši. Obehol som suseda, ktorý jazdí jógurt 400 zrejme od Hondy. Ako motorkári sme sa ešte na ceste nestretli.

Do galérie som vložil zimné momenty z rokov dávno minulých a neskorších, ktorých spoločným znakom je zimný slnečný svit a hlavne sneh, ktorý v súčasnosti už dlhodobo vidieť nie je. Už aj náš psík ledva chodí pre starobu. Občas zimné kolečko so mnou absolvovala aj najstaršia princezná. V jarnej náladovke som sa popri túre, či už peši, či na Babette alebo na bicykloch s rodinou vždy povenoval sledovaniu srniek, ktoré sa v háji a okolitých húštinách riadne rozmnožili. V prvopočiatkoch to bol jeden srnček a tri srnky, ktoré si dávali dostaveníčko v predjarí práve na poli medzi šenkvickým Hájom a Panholcom s ostatnými podobnými skupinami srniek. Pozdejšie ich neustále pribúdalo. Vždy každoročne som ich sledoval počas cesty do práce do Pezinka. Samotný Háj bol husto porastený, pretože v ňom zo strany od Viničného bola protivzdušná raketová základňa ČSĽA a Vojenské lesy neodporúčali do hája ísť civilistom. Aj tak sme tam chodili a vozili sa všetkom možnom. Mimo pinčláka som tam chodil aj na aute samozrejme po okraji, pretože tam býval (vo Viničnom) môj nadriadený mechanik z JRD Pezinok. Každopádne dnes je les riadne preriedený a na jar na poli sa objavujú niekedy aj štyri skupiny srnčej zveri po asi 20-40 kusov. Pri výlete s vnúčencami sme dokonca zahliadli aj stádo "vysokej" tri lane s jeleňom, ktoré si to šinuli cez porast a cez betónovú cestu v háji k starej horárni. Na zimnej vychádzke 2020 bolo dosť hmlisto a 2021 síce slnečno no veterno a sychravo. V januári 2024 už sneh vôbec nebol a vyšli sme si s najstaršími vnúčencami za slnečného počasia.

Vychádzka 2021 bola prelomová, pretože po dlhých rokoch vnímania starej horárne ako opustenej nemovitosti sme s najstaršou princeznou narazili na majiteľa, ktorý tam bol na sánkach s koňmi a prišiel zo Svätého Martina. Na výlete 2024 sme sa k horárni nedostali, pretože cesta bola upchatá lesnými traktormi a nákladiakmi a z vysokých plošín pilčíci spilovávali suché haluze už prestarnutých stromov. Podobne ako v zime 2021, tak aj 2024 sme sa zastavili pri krmelcoch, no na inom mieste. V tejto tradícii som pokračoval aj teraz a v hĺbke Hája som nafotil nielen krmelec, posed ale aj napájadlo. Mal som šťastie a na panelovej ceste som stretol kolegu veteránistu na pešej túre a mamou. Horáreň som neminul aj pri mojom tohtoročnom zahajovacom kolečku. Prikladám aj staršie foto s mojimi vnukmi a rodinou na bicyklových výletoch do prírody.

je tam aj krmelec

Do hĺbky Hája som sa znovu odvážil po dlhých rokoch. V mladíckych časoch som sa tam zatúlal na Pionieri. Najčastejšie to bola ale cesta do Viničného a späť. Ostatná jazda na Babette bola, keď som sa vracal z Bernolákova z Pérák GP, a povedal som si opäť nikdy viac Bernolákovo. Do galérie som vložil fotky "na všetky svetové strany" z lesných križovatiek, ktorými som sa prepracoval na okraj Hája od Svätého Martina. Potom som sa vrátil opäť do nášho chotára a ohliadol sa po ceste vedľa Hája a zaspomínal na predjarný piknik s vnúčencami. Pristavil som sa pri novom kríži na okraji hája. Už dlhší čas je to pravidelná zastávka pri každom výlete. Než bol vztýčený, tak som sa zastavoval pri bunkri ktorý po zrušení povinnej vojenskej služby stratil význam a už len chátra.

Kríž je miesto, kde sme si s chlapcami dali sladkosť. Kríž je miesto kde chodia rozjímať turisti, Kríž je miesto, kde sa pri vysviacke konala omša a je to miesto pre odpočinok v horúčavách počas turistiky, či každoročnom "Behu šenkvickým chotárom".

Po chvíľke samoty som sa vybral späť popri Háji a na rázcestí sa v diaľke začala črtať motocrossová trať a nová dominanta "rozhľadňa" z titulky časopisu Šenkvičan. Než som sa k nej prepracoval, tak som sa zastavil pri obelisku so soškou Svätého Urbana patróna vinohradníkov. Obyčajne to bývala posledná zastávka na mojom kolečku. Donedávna som od neho šiel, či šli do dediny na zmrzlinu a domov.

Tentokrát to bolo ale so zastavením sa pri rozhľadmi, ktorá stále voní novotou a je okolo nej príjemné prostredie aj so zázemím. Už z ďaleka na mňa mával kolega veteránista so svojou mamou. Zachytil som ich práve na najvyššom poschodí rozhľadne. Podebatovali sme, vymenili si zážitky z minulých akcií, poinformovali sa o akciách v nadchádzajúcej sezóne a mimovoľne dokumentovali pohľady na okolitú krajinu, ktorú z takej výšky doposiaľ nikto na živo nevidel. Samozrejme ak si odmyslíme fotky z balóna, lietadla, či drona. Po príjemne strávených chvíľach sme sa rozišli. Prešiel som okolo školy, do ktorej chodili moje princezné a spomenul som si na ich školopovinnú dochádzku, kedy neboli verejne dostupné detské ihriská ako dnes, kedy sme sa s rovnako naladenými rodičmi a ich deťmi stretali na školskom ihrisku. V nedeľu si tu chalani chodili zahrať fucík. Samozrejme tam chodili na bicykloch či motorkách. Občas som tam aj s chalanmi zo susedstva šiel tiež. Oprotivní mali Pinčle, Stadiony, starší Kývačky. Bol som vtedy za exota, pretože prekopaného Pioniera na ENDURO nemal nikto. Nebolo to vlastne ozajstné enduro, pretože som nemal na ňom drapáky ale len normálne plášte. Vtedy nikto ani nechyroval o tom, že by to mohlo byť SUPERMOTO.

Po jazde cez dedinu som sa už nikde nezastavoval a šiel som hneď na oslavu narodením môjho krsniatka Mateja. Meškal som, no bola to len akdemická polhodinka. Po oslave som si neodpustil crossovú vložku popri novej železnici okolo záhradiek a lúk z ktorých asi čoskoro budú stavebné parcely. Bola to príjemná veľkonočná nedeľa s mojim obľúbeným kolečkom na otvorenie novej GilWay 4XH1 sezóny.