Plán

Zháňanie informácií už som mal čiastočne za sebou. Predsa len som to už na 2018 myslel vážne. Takže som vedel čo a ako. Región, kde cesta kostí leží je zemou permafrostu a motorkárska sezóna je tam pomerne striktne daná. O to viac, keď chce človek prejsť viac ako len samotnú federálku do Magadanu. Stará cesta, to je oč tu beží. V júni je federálka v pohode zjazdná, ale na starej je ešte veľa vody. Júl je už reálnejší, väčšinou ale až druhá polovica. August je z hľadiska vody ešte bezpečnejší, ale pri horšom počasí už môže byť dosť veľká zima. Skrátka okno na prejdenie OST, ako sa stará letná cesta označuje (Old Summer Road), je dosť úzke. Zhruba mesiac. Bol som si dobre vedomý, že stará letná je veľmi o počasí a ešte viac o nejakom parťákovi. Táto cesta jednoznačne nie je vhodná pre solo jazdcov.

Mne v hlave vŕtala ale ešte jedna cesta. Dlhšia, trochu civilizovanejšia, teoreticky ľahšia. A čo je najlepšie, dala sa ideálne prepojiť s Cestou Kostí. Označuje sa BAM, čo je skratka pre Bajkalsko-Amurskú magistrálu. Jedná sa o železničnú trať, ktorá je paralelná s trans-sibírskou magistrálou v jej zraniteľnejšej pohraničnej časti. Taký backup transsibu, ako mu Rusi hovoria. Železnica vznikala od 30-tych rokov, no dokončenie v plnej dĺžke bolo realizované až po 1980. Pozdĺž tejto trate bola vybudovaná servisná cesta, ktorá po jej dokončení prestala byť udržovaná. Na veľkej časti tejto cesty už mosty dávno zobrala voda. Okrem toho vedie pomedzi hory a preto prekonáva nespočet malých tokov stekajúcich z hôr. Tam kde cesta existuje, môže byť v ľubovoľnom stave. Od normálnej šotoliny, cez kamene, piesok, blato alebo ľubovoľný predstaviteľný terén. Táto cesta sa stala mojím cieľom rovnako dôležitým ako cesta kostí.

BAM začína v meste Tajšet a prechádza väčšími mestami Bratsk a Usť Kut a od Severobajkalsku vedie pomedzi hory do Tyndy. Je to cca 2100km. Táto časť sa nazýva západný BAM. Má aj východnú časť, ktorá končí až pri brehu Pacifiku v meste Sovetskaja Gavaň. Prejazd západnej časti som po starostlivom prieskume odhadol na 14 dní. Vzhľadom na to, že v okolí starej letnej cesty som chcel byť koncom júla, tak aby šanca na prejazd bola najvyššia bolo potrebné opustiť ruský hlavný ťah v Krasnojarsku alebo Irkutsku začiatkom júla. Vyrážať na cestu som chcel začiatkom júna. To mi dávalo približne mesiac času na preskúmanie Ruska od západu až po Bajkal.

Preto som v priebehu zimy zosnoval potenciálne zaujímavé miesta, ktoré by mohlo stáť za to v tejto časti Ruska ešte navštíviť. A aby som sa z Magadanu nevracal celou 3000km cestou znova do Tyndy, naplánoval som z Jakutska cestu na západ po tzv. Viljuskom trakte. Je to menej známa a cestovateľmi takmer ignorovaná cesta. Vedie srdcom Jakutie cez mesto Mirny, kde je gigantická povrchová diamantová baňa, až do prístavného mesta Lensk, odkiaľ je nutné pokračovať loďou.

Čo sa týka pred-BAM časti, tak ma zaujal severný región pred Uralom – Nenecko. Tu by sa malo dať dostať cez polárny kruh a chcel som aj viac preskúmať hory Altaja a ideálne ešte republiku Tuva. Že to nestihnem všetko, mi bolo jasné. Nechával som to teda celé otvorené podľa okolností a hlavne počasia. Vyšla mi z toho teda ako nástrel zhruba nasledovná mapa

Motorka a príprava

Na CRFke som nabehal niečo cez 80tisíc a jej jediným neriešiteľným problémom je nízky výkon. Po ostatných stránkach je to fantastický stroj pre jazdenie môjho typu. Chcel som sa ale jednak niekam posunúť a druhak nadštandardné náhradné diely na Hondu, ako som sa presvedčil, stoja pomerne závratné sumy. Stál som teda pred rozhodnutím buďto preventívnej investície do CRF, lebo nepatrím medzi ľudí, čo vláčia veci so sebou a menia veci radi po ceste až keď sa pokazia. Alebo teda zadovážiť niečo nové. Vlastne mi to vŕtalo hlavou už celú sezónu 2018...

Nebudem to rozoberať, ale nakoniec po naozaj veľmi dôkladnom prieskume to pomerne jednoznačne vyhralo AJP PR7. Motorka pre cestovanie jednoznačne s ešte väčšími predsudkami ako malá CRFka. Snáď som sa nestretol so slovákom/čechom ktorý by ju neodsudzoval z bežných, nazvime to krátkozrakých, dôvodov. Ja som si ale spravil svoj názor a bez výčitiek za ňu na jar zaplatil plnú sumu. Aktuálne na trhu pre moje potreby nie je lepšie postavený kompletný stroj.

Úpravy pred cestou boli minimalistické

• Kryty riaditiek Cycra
• Výmena spojkového valca za Oberon s lepším tesnením
• Výmena spojkovej a brzdovej páčky za krátke nastaviteľné kvôli mojim krátkym prstom
• Vyhrievané rukoväte Oxford
• Konštrukcia pre uchytenie zadnej platne a rám pre ochranu pravej tašky od kontaktu s výfukom

Kvôli veľmi peknému ale z hľadiska batožiny veľmi neprakticky vedenému výfuku som nahradil svoje staré textilné tašky za výrobok XCountry.pl Rally tašky ktoré sadnú na motorku ideálne. Do zadu klasická taška Ortlieb 49L. Tankvak zostal Enduristan 4S.

Pneumatiky som obul pomerne overené. Dopredu fantastickú Mitas E-05, ktorá ma minulý rok neskutočne milo prekvapila a dozadu starú dobrú Mitas E-09 Dakar.

Z hľadiska vízovej prípravy to bolo jednoduché. Stačili víza do Ruska. Pôvodne som chcel ročné vízum, aby som nebol časovo obmedzený, ale agentúra ma informovala, že aj s ročným vízom môžem za 6 mesiacov na území Ruskej Federácie stráviť dohromady len 90 dní. Z toho dôvodu som vybavil iba 90 dňové vízum a začal počítať ako mi to vyjde s výjazdom...

Obsah

Pre rýchlu orientáciu uvediem stručný obsah ak niekoho zaujíma len určitá časť:

• Slovensko, Poľsko, Litva, Lotyšsko – 1. až 4.deň
• Európska časť Ruska a severná Sibír – 5. až 18.deň
• Altaj a Tuva - 19. až 35.deň
• BAM – 36. až 47.deň

Deň 1 – 02.06. – 330km – Žilina – Trstená – Dukla

Štart sa podaril ešte o deň skôr ako som predpokladal. To mi umožnilo ešte viac uvoľniť trasu. Zo Žiliny idem hlavným ťahom cez Dolný Kubín na Trstenú a do Poľska. Tu už sa ťahám viac na východ až do Dukly. Je pekný deň a v pohraničí tu poznám pekné vybudované miesto na noc.

Celý deň vlastne len ladím veci. Nie som zvyknutý na AJP jazdiť v MX čižmách, mám novú kombinézu a klasicky hľadám systém, ako vždy s novým systémom batožiny, kde čo poukladať aby som nemusel vždy všetko prehrabovať a otvárať.

Večer pokecám s Čechom ktorý je so psom na ceste autom už viac ako mesiac pohraničím až po UA.

Deň 2 – 03.06. – 479km – Dukla - Ustrzyki Dolne - Przemysl – Zamosc - Chelm - Wlodava

Ráno pokračujem až na najvýchodnejší bod a následne točím na sever cez Ustrzyki Dolne, Przemysl, Zamosc, Chelm a končím až pri Wlodave.

Celý deň je pekne, nikam sa nenaháňam, kochám sa okolím a šetrím zadnú gumu. Len zriedkavo prekračujem 80km/h. Doobeda mám okolo seba hory, potom už len lúky a sem tam nejakú pahorkatinu. Kvôli batožine som utiahol pružinu tak aby som aj pri naložení mohol ísť dosť ostro. Má to ale nepríjemný vedľajší efekt, že motorka je veľmi vysoko oproti sériovému stavu. Dosť s tým cez deň bojujem.

Na večer som našiel parádne miesto pri nejakom rybníku. Prvý kontakt s komármi, tak testujem moskytieru na hlavu. Každý ma straší, že sa z nich v Rusku zbláznim. No uvidíme.

Deň 3 – 04.06. – 504km – Wlodava – Terespol - Bielsk Podlaski – Bielostok – Augustow - Merkine

Ráno nejak skoro vstávam, tak vyrážam fakt skoro. Ale ide sa fajne. Tesne kopírujem už bieloruskú hranicu cez Terespol až niekam pred Bielsk Podlaski, kde to dávam už na hlavnejšie ťahy a idem už seriózne na sever.

Cestou ma zaujme vyhliadka. Je vybudovaná na rovine, ale tak prečo nie. Z nej vidím blízku pomerne nepoužívanú MX trať, tak idem pozrieť. Pri vjazde ma víta dosť hlboký piesok, pár zákrut dám. Potom ale prichádza veľká do kopca, volím zlú stopu a padám. Motorka hore kolesami, natankovaná. No dvihnúť ju veru je dosť vzdialené CRFke. V piesku ju musím otočiť dolu kopcom a aj tak mám čo robiť ju dostať na kolesá. Pri výjazde mám ešte jedno zaváhanie a pád a tak po 10min a polovici koliečka skoro ráno, spotený a značne vysilený som konfrontovaný s realitou ťažšej motorky a mojich schopností.

Poobede keď už sa napojím na hlavnejšie ťahy mám také dumavé. Čakajú ma v Rusku pomerne náročné úseky a takéto zaváhania môžu byť nebezpečné. Tieto myšlienky podporuje ešte Noro, ktorý mi volá a potvrdzuje mi to že sa ku mne na BAMku definitívne nepridá. Takže som v tom zase sám. Ohníček nádeje živí ešte Boris, ktorý špekuluje sa pridať. Má ale cestnú motorku a osobne to nevidím príliš perspektívne... Uvidíme.

Večer trávim už v Litve na mieste, kde som minulý rok bivakoval po celodennom brutálnom daždi. Uvoľňujem pružinu aby som motorku znížil a znova upravujem nastavenie podvozku.

Deň 4 – 05.06. – 578km – Merkine – Vilnius – Utena – Rezekne – Balvi - Aluksne

Ráno cestou na Vilnius nevynechám vyhliadku na rieku Nemunas. Zaujmú ma ešte drevené totemy pri ceste v poli. Potom už na obchvate Vilniusu dávam na multipumpe raňajky a pokračujem. Minule som ťah na Utena stratil, tentokrát som si dával pozor ale fakt to majú na chuja označené a motám sa bočnými cestami. Ale nevadí, je tu pekne. Litvu len križujem až do Lotyšska. Chcem sa dostať čo najbližšie RU hranici aby som ráno prekročil hranicu.

V Lotyšsku líznem Daugavpils, strelím Rezekne a potom odbočujem na sever cez Balvi až ku Aluksne. Tesne pod Estónskou hranicou som na google maps našiel fotku od parádneho jazera, tak tam smerujem na večer. Posledných 15km je hodne piesčitá cesta, ale baví ma.

Miesto je prázdne, dávam bohémsku večeru, prepieram veci, lebo celý deň je cez 30 stupňov a počas toho si 2x rozlievam pivo. Deň je kompletný.

Deň 5 – 06.06. – 511km – Aluksne – Misso – Pskov – Porchov – Veliký Novgorod - Kiriši

Ráno som chcel čo najskôr vyraziť, aby bola RU hranica čo najprázdnejšia. Ako naschvál sa mi vôbec nechce vstávať. Nejako sa ale pozbieram a šotolinovou cestou prechádzam hranicu najskôr do Estónska a v mestečku Misso točím na východ smer Pskov.

Hranica je trochu zvláštne zorganizovaná. Kamióny idú cez nejakú predzónu ale cesta rovno na hranicu nie je zablokovaná, tak idem tam. Posielajú ma ale späť, že niečo potrebujem. Anglicky colník nevie, takže neviem, čo zháňam. V okienku musím zaplatiť poplatok, tetuška mi ani nevie vysvetliť za čo. Vypadne z nej že zo zaradenia, či čo. Posiela ma ďalej na parkovisko. Odstavujem moto, idem do budovy, kde netuším čo mám robiť. Stále som v EU. Odtiaľ ma posielajú preč, na hranicu. Na hranici mi berie lístok, že dobre. Zjavne išlo len o ten poplatok. Super. Európska časť nejako prebehla.

Prichádzam na ruskú stranu. Stojí tu 2x8 áut, čo je celkom dosť. Klasika deklarácia, vypisujem na betónovom múriku, posielajú ma do budovy, že tam je stôl. Áut je v rade dosť, tak idem tam to v kľude vypísať. Keď sa po 10min vrátim predo mnou je zaradené auto, ktoré bolo za mnou. Na moju sťažnosť, že nakázal colník posunúť. Fasa.

Colník berie vstup fakt vážne. Splnomocnenie na vedenie vozidla a pýta sa ma či mi stačí vjazd na mesiac. Chalan, nestačí! Idem cez celé Rusko na ďaleký východ a späť. Tak mi to teda dáva na 90 dní, tak ako mám víza. Novinka. Tento dokument bol doposiaľ vždy na rok.

Po cca 4 hodinách som konečne v Rusku. Upokojuje ma, že najbližšie 3 mesiace ma toto hraničné peklo už nečaká. Vchádzam do mesta Pskov, to už celkom poznám. Idem rovno do veľkého nákupáku a kupujem SIMku s internetmi Megafon a vyberám love. Náhodou zvolím iný bankomat BTV a aha konečne sa dá vybrať viac ako 5000rub na jeden krát. Radostne vyberám 15000rub, nakupujem nejaké potraviny a padám z mesta.

Pokračujem cez Porchov na Veliký Novgorod. Chvíľu špekulujem či vlezem do mesta, minule sa mi celkom páčilo. Dumám na odbočke na obchvat ale google traffic ma odradí a beriem obchvat. Deň končím niekde pri mestečku Kiriši v poli. Pomerne núdzové miesto nič moc.

Deň 6 – 07.06. – 658km – Kiriši – Olonec – Suojarvi – Porosozero – Segozero

Ráno zlomím 200km po hlavnom ťahu a konečne odbočujem mimo na Olonec. Je to poznať, tip-top ruský asfalt nahradil starší jemne doplátaný. V Olonec sa občerstvujem a špekulujem kade ďalej. Smerujem na Suojarvi, beriem to nejakými dedinkami. Sem-tam asfalt, sem-tam gruntovka, ale dobrá. Ešte raz prekrížim kvalitnú hlavnú cestu a potom už na Suojarvi mám takú starú dobrú ruskú. Prekvapí ma kontrolný check-point, ale iba pozrú doklady a vyzvedajú kam.

Pred Suojarvi bolo pri ceste ešte jedna fajná piesková plocha, tak som trochu poblbol. Šlo to lepšie ako som čakal. Cestu ďalej po Porosozero poznám. Šiel som to aj na GSe aj CRFke, ale ja AJP je to konečne naozaj zábava. Za Porosozerom odbočujem na sever, smer Padany. Tu už je cesta výrazne menej používaná, rozbitejšia a členitejšia. Rýchlosť preto trochu klesá. Míňam nejakú ospalú dedinku a v Padany nakupujem poživeň a nejaké pivo. Posledných 10km ku brehu jazera Segozero už trochu tlačím, ale stojí to za to. Môj flek je voľný a užívam si parádny teplý večer pri jazere.

Deň 7 – 08.06. – 468km – Segozero – Medvedegorsk – Pudož – Vodla - Lekšmozero

Ráno sa neponáhľam je parádny deň. Doobeda sa motám a robím kontrolu motorky. Je veľmi sucho a prašno, trochu mi pískajú prachovky na vidlici. Tak ich sťahujem a niečím to mažem. Potom pokračujem do Medvedegorsku. Cestu si na CRFke pamätám ako dosť kamenistú, ale buď sa niečo zmenilo alebo z nej lepší podovzok robí menej nepríjemnú.

Prekvápko. Na mojej známej pumpe nemajú benzín. Musím ďalej do mesta, ale nevadí, mám to po ceste. Na Rosneftke je rada, zisťujem jednu povolenú skrutku na zadnom držiaku batožiny. Nechce sa mi to riešiť, po asfalte to nevadí, v Pudož poriešim. Tankujem a idem popri Onežskom jazere na juh. Trochu ma láme na spánok, tak si zdriemnem pri ceste chvíľu pod stromami.

V Pudož tankujem pokusne aj do vaku, lebo ma čaká jedna odbočka kde benzín asi nebude. Následne som svedkom odchodu auta od stojanu s pištoľou v nádrži. Ženština. Dotiahnuť skrutky som samozrejme zabudol, takže keď z pomerne kvalitnej cesty na Kargopoľ odbočujem pre spestrenie do lesov po gruntovke, tak pri jednom náhodnom fotení zisťujem, že už som jednu skrutku stihol stratiť. Ostatné dotiahnem, snáď podržia.

Bočná cesta tentokrát nenaplnila očakávania. Už bola fakt dosť rozbitá a celá v lese. Spestrenie bola len dedinka so zálivom na rieke Vodla. Deň končím niekde pri jazere Lekšmozero. Miesto super, len komárov je fakt dosť.

Deň 8 – 09.06. – 614km – Lekšmozero – Kargopoľ - Onega

Ráno dorazím kilometre do Kargopoľa. Benzín, raňajky, na pumpe sa pýtam na skrutky, starší pán mi radí obchod hneď za rohom. Na moje prekvapenie v nedeľu otvorený. Rýchlo kúpim čo treba a plnohodnotne pokračujem na sever smer Archangeľsk.

Prenasledujem búrky a vyzerá to, že sa im nevyhnem. Na dnes sa aj výrazne ochladilo. Míňam Plesetsk a odbočujem na Onega. Asfalt končí a víta ma po búrke mokrý piesok. Ide sa celkom dobre, ale okolie nie je príliš zaujímavé. Neskôr ale cesta kopíruje breh rieky Onega a okolie sa otvorí a zazelená. Povodie je úrodné, je tu veľa dedín, polí. Aj reliéf cesty je členitejší.

Asi 50km pred Onegou ma chytá silnejšia búrka. Piesková cesta sa dosť rozmočí a dosť to vo vyjazdených stopách vozí. Posledných 20km do Onegy už je asfalt a celkom padne vhod. Rovnako aj vychádza slnko a celkom úspešne ma suší. Mám radosť z čižiem. Držia sa pred premoknutím výrazne lepšie ako staršie. Za Onegou prichádzam na breh Bieleho mora. Asi je odliv, pretože je dosť ďaleko, breh je zjavne plytký. Okolie je čistý piesok, rozmýšľam kde zakempujem. Okolo ide motorkár, tak sa ho pýtam na nejaký flek. Volá sa Jura a vedie ma k nim domov, dávajú mi izbu, večeru. Že načo by som stanoval. Tak reku ok.

Deň 9 – 10.06. – 614km – Onega – Severodvinsk – Archangeľsk - Bereznik

Ráno nechávam na pamiatku nejaký suvenír a za slnečného počasia pokračujem popri Bielom mori smer Archangeľsk. Do Severodvinsku je to okolo 120km peknej šotoliny. Včerajšie búrky nechali na motorke vrstvu piesku + dnešná šotolina nepomohla. Na umývarke to narýchlo spláchnem. Nemám rád piesok zalezený všade.

Do Archangeľsku už vedie asfalt, premávka sa zhusťuje. Za stále slnečného počasia zbežne prebehnem mesto a pospomínam na výlet z pred 3 rokov. Kúpim olej na výmenu a pokračujem na chvíľu smer Moskva. Potom beriem odbočku na Kotlas a som zvedavý čo ma čaká. Do Kotlasu je to 300km z ktorých 200 bolo šotolinových. Vtedy mi ale pršalo, teraz je fajne.

Krátko po tom ako začína šotolina končím deň niekde na lúke pod stromami. Dumám ako ďalej. Predpoveď neklamala, ochladenie prišlo a má prísť aj dážď. Predpoveď na moje severné ciele pred Uralom je veľmi nepriaznivá.

Deň 10 – 11.06. – 556km – Bereznik – Kotlas – Vizinga - Kažym

Cestou do Kotlasu ma nejak berie na spanie. Rieši to blízky breh rieky Severná Dvina, kde na parádnom mieste pod borovicami v znova slnečnom počasí dávam očiam pauzu.

Do Kotlasu vchádzam asi iným vjazdom, lebo to nejak nespoznávam. Môj cieľ je len vymeniť olej. Na pumpe sa pýtam kde by sa dalo zbaviť starého, chlapík ma zavedie ku kontajneru, dá mi nádobu tak to riešim rovno na pumpe. Kúsok opodiaľ dávam obed a diagnostikujem prečo mi nenabíja dorábaná USB nabíjačka. Káble sú dobré, takže mením zásuvku za druhú a pokračujem.

Za Kotlasom sa dlho ťahajú dediny ale je tu nový asfalt. Prechádzam do republiky Komi. Oblohu zatiahnu ťažké mraky a po napojení na ťah na Syktyvkar ma chytá búrka. Vo Vizinge tankujem a musím sa rozhodnúť čo ďalej. Predpoveď pre sever sa nezmenila. Je zima a ešte väčšia zima ma neláka, takže sever ruším a korigujem trasu ďalej na východ. Zime tak úplne neujdem ale aspoň nebude väčšia a budem mať viac času na Altaj a Tuvu.

Beriem nejaký benzín aj do zásoby do vaku a odbočujem smer Kažym. Je večer, už je po búrke, no tá ustupuje presne mojim smerom. Čím dlhšie idem, tým je všetko mokrejšie. Aj by som zobral gastinicu, no toto nie je zrovna používaná cesta, takže hľadám aspoň trochu suchý flek na stan. Podarí sa mi nájsť fajn pieskový flek na ihličí pod stromami asi 100km pred Kažymom. Život je krásny.

Deň 11 – 12.06. – 556km – Kažym – Usť Černaja – Gajny – Kudymkar - Kupros

Ráno ma budí slnko svietiace do stanu, paráda. To sa rýchlo mení, keď prídu oblaky. Fučí a je celkom zima. Predpoveď neklamala, ale hlavne že neprší. V Kažyme sa tentokrát trochu pomotám. Je tu zaujímavý polozarastený kostol a vodná nádrž s posedením. Dávam raňajky a pokračujem na Usť Černaja. Tam ma minule dobre preveril hlbší piesok. Ten je tu furt, pár krát ma zmotá, ale nič hrozné. Cesta ďalej už je parádna.

V dedinke Usť Černaja sa znovu trochu motám, minule som to len strelil, čo bola škoda. Celá dedina žije ťažbou dreva v okolitých lesoch, cez deň tu moc života nie je. Ale miesto majú pri riečke pekné.

Ďalej až do Gajny je cesta parádna. Tabuľa pred dedinou je už skoro zarastená, ale cesta je stále rovnaká. Na Lukoilke tankujem pár litrov a pokračujem už celkom často po asfalte ďalej. Ešte ma zláka kaféška, kde som sa minule dobre najedol a ani na tom sa našťastie nič nezmenilo. Polievka a nejaké mäso so zemiakmi a čaj za 193 rubľov.

V Kudymkare na pumpe sa rozmrazujem, lebo teploty padli niekam ku 10-12 stupňom a fučí silný vietor. Tu stretávam motorkára, čo sa živí vozením vecí práve do Gajny. Údajne je tam celkom dosť motorkárov. Sám má nejakú Ducati. Zaujímavé.

Večer v odbočke už len nájdem na kopci miesto na stan. Celkom nepríjemne sa mi darí pri tom zapadnúť do neviditeľných blatových koľají v tráve, ale po zhodení batožiny sa z toho vyhrabem.

Deň 12 – 13.06. – 490km – Kupros – Berezniki – Gornozavodsk – Serov

Ráno ma víta slniečko a je príjemné ráno. No realita je taká, že je pod 10 stupňov a za jazdy teda nič moc. Za krátko končí asfalt a zo stále tmavších mrakov chvíľu prší, chvíľu neprší. Pred mestom Berezniki prechádzam obrovskú rieku Kama. Mesto je zvláštne. Napriek tomu, že nie je úplne maličké, tak nemá vstupný ani výstupný monument a ani normálnej európskej pumpy som sa nedočkal. Zastavujem teda až v kaféške za mestom. Okrem toho, že som hladný, tak mi je fakt zima. Oblečené mám už skoro všetko čo sa dá. Neznížil som sa ale ešte k nepremoku. Nepomáha fakt, že kombinézu mi podfukuje a ide mi to rovno na chrbát, krám jeden.

Následne začínajú už trochu kopčeky. To je znamenie, že sme na Urale. Prechádzam niekoľko celkom pekných dediniek, aj slnko na chvíľu vyjde. Akonáhle sa ale pripájam na ťah od Permu, tak sa zvyšuje koncentrácia kamiónov. Prechod Uralu je spojený aj s prechodom do Ázie, pri dokreslenom monumente dávam pár fotiek.

Za Uralom ma dosť dlho čaká hlavný ťah, tak sa mu vyhýbam ešte cez dedinu Nižná Turá a je to príjemné spestrenie. Tu niekde objavujem stopy po oleji na zadnej gume. Nie je to moc, takže si robím mentálnu poznámku a neriešim. Potom už niekde pred Serovom hľadám miesto na noc.

Deň 13 – 14.06. – 682km – Serov – Ivedeľ – Jugorsk – Talinka

Už to býva skoro zvykom, že ráno ma víta slnko. Vydrží to prvých pár mestečiek. V Serove skočím na námestie a chvíľu sa na slnku pokochám okoložijúcim mestom. Na výjazde z mesta na pumpe doťahujem vypušťák oleja, ktorý presakuje. Potom už míňam Severouralsk, Ivdeľ a točím sa na východ smer Chanty Mansijsk.

Slnečné počasie už dávno nie je pravdou a pod pochmúrnu zatiahnutu oblohou ťahám už po Sibíri. Smerujem na miesto pri rieke, ktoré som našiel kedysi. Cesta sa ťahá, nejak mi to dnes nejde. Míňam Jugorsk a zastavuje ma policajná hliadka. Pozrú dokumenty, atkuda-kuda a už pokračujem nerušene ďalej.

Za Jugorskom sa okolie mení na už naozajstnú, nezameniteľnú Sibír. Zisťujem, že miesto pri rieke je fakt ďaleko, tak ťahám. Aj tak nie je pekne. Za mestom Talinka je už aj fakt zima a ku rieke dorazím už fakt cez zuby. Sú tu aj nejakí rybári, ale len postavím stan a zaleziem.

Deň 14 – 15.06. – 556km – Talinka – Chanty Mansijsk - Toboľsk

Ráno zhodím motorku na bok a robím inšpekciu vypúšťáku. Evidentne som pri výmene v Kotlase nenainštaloval podložku, preto presakuje olej. Riešim to silikónom na tesnenia, uvidíme či to zafunguje.

Kým sa pozbieram, znova sa zatiahne obloha a tak úsek do Chanty, na ktorý som sa najviac tešil neukáže svoj potenciál. Aj som sa snažil zreprodukovať niektoré z tých fantastických fotiek z pred pár rokov, no márna snaha. Ďalej už len strelím zbytok do Chanty.

V Chanty fotím mamuty, hore na vežu spravili rampu a nedá sa k nej dostať na motorke, tak im na to kašlem. Motám sa aspoň po námestí. Chanty je pekné, moderné mesto. Je viac v európskom štýle skôr ako ruskom. Kupujem nejaké suveníry a pokračujem preč.

Idem prepojom smer Toboľsk, ktorý prehlasujem za najnudnejší úsek cesty. Je to asi 200km, kde nie je vonkoncom nič a za celú cestu sa v okolí nič nezmení. Step v Kazachstane je zaujímavejšie sledovať.

Deň končím niekde v lese pred Toboľskom. Je po búrke a na mokrej tráve idem ale najskôr niekoľkokrát k zemi. Je zima.

Deň 15 – 16.06. – 801km – Toboľsk – Išim - Omsk

Ráno niekde pri Toboľsku na pumpe dávam raňajky. Robím minirevíziu motorky. Potešujúce je, že zasilikónovaný vypušťák drží. Menej potešujúci je stav zadnej gumy. Hlavne vzhľadom na veľmi opatrnú jazdu som očakával nájazd aspoň 15000km. Má za sebou 8000km a sme niekde na posledných 25%-30%. Je mi jasné, že ak sa chcem v Altaji povoziť, tak budem musieť zohnať novú.

Pokračujem bočným ťahom smer Išim. Míňam dedinku Vagina. Tabuľu s jej začiatkom som ale nenašiel. Možno si ju niekto zobral domov :-)

Cesta celkom ubieha, povrch je trochu zvlnený ale ide sa mi dobre, vylieza slnko a postupne sa otepľuje. Veľmi vítaná zmena po 4 dňoch teplôt neprevyšujúcich 12-13 stupňov.

Pri Išim sa napájam na hlavný ťah na Novosibirsk a krájam kilometre. Na ceste sú brutálne kolóny pretože robia nový koberec a je striedavá jednosmerná premávka. Obieham tak doslova kilometre po krajnici.

Večer sa mi podarí dotiahnuť až za Omsk kde teplota dosahuje neuveriteľných 18 stupňov.

Deň 16 – 17.06. – 699km – Omsk – Čulym – Kameň na Obi

Ráno je pekne a slnečno. Blízkosť Kazachstanu sa podpisuje na príjemnejších teplotách. V priebehu dňa sa formujú viditeľné búrkové mraky. Našťastie ich je vidno dlho dopredu a vďaka fantastickej ruskej appke Yandex Weather je možné odsledovať ich vývoj a podľa toho buď urýchliť prejazd alebo naopak vyčkať kým sa preženú.

Poobede pri meste Čulym odbočujem z hlavného ťahu, lebo mi z tej rovnej cesty už drbe. Zakrátko končí asfalt a míňam chudobné dedinky v kazašskom štýle. Podvečer pri Ob sa napojím znova na asfalt a je to pekná cesta. Ob je už tu obrovská rieka.

Pred mestom Kameň na Obi ma zláka krásna, asi spasená lúčka s nízkou trávou a niekoľkými stromami. Parádny večer.

Deň 17 – 18.06. –545km – Kameň na Obi – Barnaul - Manžerok

Ráno uháňam do Barnaulu zháňať pneu. Je znova sychravé počasie. Mám po ceste brutálnu krízu, ale tlačím, lebo tuším, že to nevyriešim úplne promptne. V prvom šope oblepenom gigantickými nálepkami KTM okrem oleja nemali nič. Snáď ani jednu KTM. Druhý navštevujem showroom Yamahy Motoman. Jedna guma v kompatibilnom rozmere je, ale vzorka je dosť riedka, To dlho nevydrží. Potom idem ešte do známeho Motohausu22, kde čakám a čakám a čakám. Lena otvára asi o 2 hodiny neskôr ako by mala. Zatiaľ vonku dosť prší, takže aspoň dopisujem denník a dumám čo ak guma nebude. Na Altaj mi tá z Yamahy stačiť bude, ale asi sa nevyhnem tomu aby som aktuálnu Dakarku musel použiť znova ešte pred BAMkou.

Keď Lena konečne shop otvorí, tak ma už ani moc neprekvapí, že guma nieto. Kupujem aspoň sudový olej na výmenu za dobrú cenu. Skočím do obchoďáku kúpiť nejaké hlúposti a vybrať cash. V Motomane nefunguje terminál, takže gumu musím zaplatiť cash. Cena 4000rub je celkom ok. Cestou som v jednom servise ešte zohnal podložku pod vypušťák. Za 10rub :-)

Barnaul opúšťam za dažďa a hrozne ma to nebaví. Smerujem rovno do Altaja do dedinky Manžerok. Cieľom jem motorkárske útočisko Altai Moto, kde plánujem údržbu a oddych. Po ceste veľa zastavujem, je mi zima a zase mám krízu. Už brutálne ma serie moja nová kombinéza, ktorú nech robím, čo robím, podfukuje a ide mi to rovno na kríže. Hrozný deň.

V Manžeroku v Altai Moto je živo. Je tu asi 10 Poliakov. Zájazd. Motorky doviezli vlekom a užili si trochu Altaja a severné Mongolsko. Taká rodinná cestovka. Super stretnutie.

Deň 18 – 19.06. –0km – Manžerok

Celý deň nerobím nič, len oddychujem. Do dnes som stále kempoval a hlavne uzimené dni sa na mne podpísali. Fakt cítim únavu.

Poobede robím malú prechádzku po Manžeroku, nakúpim nejaké dobroty a pivo na večer. Až večer sa konečne odhodlám a mením olej. Podložka pod vypúšťák je super, ale je to rozmer pod druhý vypušták, kde podložku mám. Som si to zle pozrel. Takže zase dávam silikón. Potom mením gumu, ide to ľahšie ako som čakal. Pár tisíc kilometrov aj Dakarke pomohlo k tomu aby zmäkla.

Deň 19 – 20.06. –208km – Manžerok – Čemal – Vožan – Kujus

Ráno odchádzajú Poliaci. Počas toho znova znižujem motorku. Aj vo vidlici, aj predpätím pružiny tlmiča. Vladimír mi ešte radí ohľadne toho čo v Altaji nevynechať. Trochu mi trasu zamotá severom, tak uvidíme. Vyrážam až pred obedom, stále nie som 100% oddýchnutý ale počasie je super, takže to vidím na flákareň dolinkami a zakempenie niekde pri vode.

Pomaly sa suniem Čujským traktom, na asfalte šetrím novú gumu. Odbočujem na Čemal, premávka zrazu takmer zmizne. Turistov je dosť, všade šašlíky, kaféšky, pútače na splavy, štvorkolky, turistiku, baňu a pod. Napriek tomu že je pekne, len okolo obeda a mám za sebou len desiatky kilometrov, mám dosť krízu. Odbočujem nejakým náhodným mostíkom cez rieku Katuň. Cesta kopíruje rieku a krásne miesto v chládku pod stromami ma zláka. Vyvalím sa do trávy a zatváram oči.

Za hoďku som ok, sadám na moto a frčím skúmať Altaj. Vrátila sa mi sila aj prieskumný duch. Netrvá dlho a odbáčam na kadejaké cestičky lúkami lesmi len tak na kochačku. Zníženie motorky výrazne pomohlo. Istota pri každom zastavení už je akceptovateľná. Stále dočiahnem len na jednu špičku, ale už ma nerozhádže hocijaká diera, či odklopený povrch.

Do večera sa motám slepými dolinkami, kde sú malé Altajské dedinky. Väčšinou bez asfaltu. Okolie je parádne, lúky, lesy, hory, skaly. Kde tu vybehnem na bočný hrebeň nad cestu to všetko nasať. Enduro na dobrých gumách je parádna vec.

Večer míňam poslednú dedinku v doline - Kujus a idem pozrieť vodopád, ktorý mi naordinoval Vladimir. Vodopády v Rusku sú ošemetná záležitosť. Oni označujú za vodopád akúkoľvek vodu ktorá tečie väčším uhlom ako bežná rieka. Tentokrát ale vodopád naozaj je. Naokolo už nikoho a pár kilometrov naspäť na brehu rieky Katuň potom rozkladám bivak na noc.

Deň 20 – 21.06. –323km – Kujus – Edigan - Kaspa – Šebalino – Beloe – Altajskoe - Belokuchycha

Krásne ráno. Idem najskôr do dedinky Edigan, kde skutočne zastal čas. Tetušky perú prádlo na valchách v potoku, dobytok a hydina sa prechádza po dedine. Všade všetko z dreva, asfalt žiadny. Iba betónový most. Magické.

Pokračujem cez rieku Katuň a odbočujem na vyjazdené koľaje cez hory do Kaspy. Vlad vravel, že bude tak 12 brodov, ale malých, tak som zvedavý. Musím si otvoriť závoru a za ňou je jasné, že to nebude žiadna pekná šotolinka. Sotva viditeľné stopy v tráve, kde-tu koľaje v blate a prvý brod. Krátky, tak 3-4 metre ale voda tečie celkom rezko. Je ľadovcová, kalná, takže nevidno dno. Pre srandu fotím a idem do toho. Voda nebol problém, ale dno bolo z veľkých kameňov, takže ma kus povozilo.

Ďalej je „cesta“ horšia a horšia. Vyššia tráva maskuje nerovnosti, koľaje a blato. Som rád keď viem ísť na dvojke. Rýchlejšie až keď vyjdem z lesa. Na lúku. Brody sa striedajú triviálne a hravé. Niekedy sú dlhšie a plytké, inokedy hlbšie krátke. Občas spestrené prudším výjazdom alebo vjazdom. Tak 6 ich dávam celkom v kľude, potom prichádzam na miesto, kde mi nie je jasné ako pokračovať. Po pešom prieskume cesta pokračuje tak 10m hore prúdom na druhom brehu. Premyslím kadiaľ brodiť a idem do toho. Hore prúdom to ako tak dávam, ale tesne pred miestom, kde musím prekrížiť riečku ma kamene zmotajú k opačnému brehu. Je tam perej a vody nad čižmu. Je mi jasné, že na motorke to neotočím. Zostupujem a vediem motorku pešo bližšie pereji ako by bolo vhodné, lebo inak sa mi nedá. Zrazu stúpam do vody hlbšie a hlbšie, až mám riaditká v úrovni hlavy a je mi jasné, že ak sa motorka rozhodne padať, tak ju neudržím. Pridávam plyn aby som sa rýchlo dostal na breh, tam už nech si padne. Akonáhle sa predné koleso dostane von z vody motorka je už tak vysoko nado mnou, že ju neudržím a padá na bok na poly do vody. Ja stojím vo vode už nad kolená a nemám šancu ju zodvihnúť. Našťastie je sanie kúsok nad vodou riaditká sú do poly vo vode. Kolesá sú hore.

Niekoľkokrát to skúšam, ale nijak sa mi nedarí ju zodvihnúť. Zadný vak ide dolu. Z tašky ktorá je nad vodou vyberám všetko čo má zmysel. Pokúšam sa motorku trochu natočiť aby som mal lepšiu pozíciu pre zapretie sa. S vypätím všetkých síl, na niekoľko pokusov ju nakoniec dostávam na kolesá! Takto som sa naposledy mordoval s GSom v piesku. Som vyšťavený. Pomerne ľahká motorka ale s vysokou stavbou je na zdvíhanie výrazne ťažšia ako CRFka. A potom mi niekto bude tvrdohlavo tvrdiť, že pre mňa je najlepšia motorka o 50kg ťažšia AfricaTwin. Nie, 200+kg motorka naozaj nie je pre osamelého jazdca v teréne. 150kg je až-až. Pre mňa určite.

Zbytok trasy do Kaspy je stále dosť technický, veľa spojkovania v koľajách, ale brody sú našťastie už len strednej náročnosti. Dáva mi to fyzicky zabrať, ale nie je to nebezpečné. Nová agresívna zadná guma mi tu dosť pomáha. So zjazdenou E09 by som sa tu trápil o dosť viac.

Kaspa je za odmenu, možno je to aj tým intenzívnym zážitkom. Pekná dedinka. Ďalej pokračujem normálnou peknou šotolinkou až do Šebalina a vôbec mi to nevadí. V Šebaline nakupujem a dávam na slnku nanuk. Prichádza chlap v strednom veku na Nive a vyzvedá atkuda-kuda. Takých je denne tak 5-10 ale tento je sám cestovateľ. Vypadne z neho, že je z Neryungri, čo je cestou do Magadanu. Dáva mi číslo a že sa mám istotne zastaviť. Spasiba.

Čujským traktom sa vraciam kúsok na sever. Nevydržím na asfalte dlho a beriem nejakú prašnú cestu bokom. Tá je postupne dosť zarastená a je to trochu stres aby som niekam nevbehol odkiaľ sa nedostanem, ale nakoniec sa znova napájam na asfalt a už slušne pokračujem do Čergy. Tu odbočujem na západ smer Beloe. Nad mestom ma zaujme vysielač. Pokukujem po ceste hore, nakoniec obídem kopec a nájdem hore cestu. Zase zarastená, dosť členitá, ale zjazdná. Hore s výhľadom na Čujský trakt podumám ako som tu pred 2 rokmi prechádzal krížom len po asfalte. Ostatne tak ako 99% ľudí, ktorí to majú len ako tranzit do Mongolska. Je to veľká škoda. Altaj stojí za samostatný výlet. Na správne zvolenej motorke sa tu dá stráviť skutočne veľa času.

Cesta ma ďalej vedie trochu nudnejším okolím. Vyzerá to tu ako u nás medzi kopcami. Iba tu nie je asfalt alebo je zlý. Míňam Beloe, Nižný a Vyšný Komár. Skúšam na spestrenie jednu odbočku, ale nie som odmenený žiadnou zmenou k lepšiemu. Strelím to do väčšieho mesta Altajskoe, kde ma zláka výjazd poľom ku krížu nad mesto. Veľké kopce Altaja sú tu minulosťou. Ďalej do Belokurycha idem po rovinách a deň sa chýli ku koncu. Stihnem ešte na doporučenie Vladimira osadu Belokurycha-2 kde je pekný prejazd ale miesto som nepochopil. Vyzerá to ako zimné stredisko, kde sa v lete len čosi stavia.

Deň končím niekde na kopci nad Belokuchyrou a celkom nepríjemne na mňa útočia komáre. Som na ne už aj zabudol, v Altaji je to neznámy pojem.

Deň 21 – 22.06. – 406km – Belokurycha – Usť Kan – Ondugay – Čike Taman

Ráno vyrážam skoro, nech strelím roviny a som znova v horách. Nakoniec to nie je také hrozné, cesta sa celkom príjemne vlní, pomedzi kopce, niečo ako naše Kopanice. Asfalt nespomaľuje postup a tak stúpam do sedla, kde ma znova uvíta Altajská flóra. Ešte pred ním ma ale zlákajú na odbočku niekam do hôr jazdiace 4x4 UAZy. Celkom slušné stúpanie, potom prejazd lúky, nejaký zošup ku potoku do rozmáčenej cesty a zase na lúky a tak dookola. Cesta sa rozdvojuje a idem vrchnou. Tá ma miestami celkom prudkými ale technicky nenáročnými pasážami dovedie až na bod kde pasažieri vystupujú. Je to nejaký vodopád, ďalej sa ide pešo. Na to nejak nemám chuť, obzriem infotabule a idem naspäť.

UAZy sú tu dosť špinavé, ja som mal cestu ale pomerne suchú. Volím pre návrat druhú stopu a tá je fajnová. Viac kamenistá, viac rozmočená, členitá. Jazdu si fakt užívam. Jeden technický blatistý úsek cez veľké kamene. Ako to tu skáču na UAZoch nechápem, pre mňa je to tak akurát. Dalo by sa tu rozbiť slušne. Potom už len lúky a naspäť na asfalt.

Zašpinený, kus unavený ale dobre nabudený pokračujem do vnútra Altaja. Za spomínaným sedlom ma cesta nepustí dolu, ale som na náhornej plošine a o niekoľko kilometrov som znova v krajine ktorá je na pohľad ako v Mongolsku. Výhľady od nevidím do nevidím. Sem tam nejaký kopček. Brutálne sa mi to lúbi. Odbočujem na nejaké náhodné kopčeky. Sú tu dosť ostré skaly vystupujúce zo zeme a všade porozbíjané sklo. Altajci. Výrazne odlišná rasa od bežných Rusov. Sú bližší Mongolom, majú snedú pleť, mongolské črty tváre, vlastnú reč a problémy s alkoholom. Akurát väčšina z nich vie aj Rusky.

V Usť Kan nakúpim jedlo a pokecám s jedným miestnym chlapíkom ktorý klasicky zisťuje atkuda-kuda. Ďalej na juh ísť bohužiaľ nemôžem, je to pohraničná zóna a je potrebné povolenie. Očakával som, že sa to bude dať vybaviť na počkanie, ale Vladimír ma vyviedol z omylu. Už je všetko elektronické, schválenie trvá až mesiac. Pakáreň.

Pokračujem teda na východ cez Jabogan. Okolné kopce ma ale zlákajú ku prieskumu. Povrch je dobrý, nie je potrebná žiadna cesta, tak sa tu po kopčekoch s fantastickým výhľadom motám dobré 3 hodiny. Zatiaľ najzaujímavejšia časť Altaja.

Potom ma vyháňa prichádzajúca búrka, mám trochu obavu čo môže voda spraviť s povrchom, tak chtiac-nechtiac kopčeky opúšťam a už po gruntovke pokračujem cez Jelo a Šiba na hlavný ťah.

Deň pokročil ale zatiahlo sa, tak sa presúvam hlavným ťahom na najbližšiu odbočku za Ondugaj ku priesmyku Čike Taman. Cezeň vedie parádna asfaltka, fakt pekná. Ale zistil som, že aj stará cesta je stále prejazdná, tak odbočujem do spleti prašných ciest a intuitívne nachádzam začiatok stúpania. To je luxusné, iba z jednej strany začína už zarastať.

Hore v priesmyku je veľa stánkov. Stará a nová cesta sa tu stretá. Lenže stará je na opačnom konci stánkov, ľudí je tu fakt dosť až ma to vyplaší tak radšej pokračujem starou cestou dolu a suveníry nechávam na neskôr. Klesanie je veľmi pekné, kvalitná cesta pre jedno auto, miestami viac štrku ale v pohode prejazdná na ľubovoľnom stroji.

Pod priesmykom je nádherné miesto pri vode a tak s poslednými lúčmi slnka rozkladám stan.

Deň 22 – 23.06. – 227km – Čike Taman – Aktaš - Ulagan

Ráno medzi horami slnko vychádza neskoro, no ja vstávam ešte neskôr. Nejak sa mi nechce. Od mestečka Aktaš, kde znova odbočujem, ma delí len okolo 120km ale cesta je nekonečná. Prišli mraky a nejak ma to nebaví. Dávam v kaféške jedlo na prebratie, ale dostávam jednoznačne najhnusnejší mastný boršč výletu a vysušený chlieb – lipjošku. Fuj!

Pred Aktaš ma chytá dážď, na pumpe vyčkávam a špekulujem ako ďalej. Nakúpim potraviny, na chvíľu prestáva pršať a vyrážam smer Ulagan. Akonáhle opustím Aktaš, začne znova pršať. Míňam Krasnoe Vorota a začínajú jazerá. Vyčasuje sa, vykúka slnko a je to paráda. Robím jednu odbočku, kde som nakukol aj pred 2 rokmi, ale tentokrát idem ďalej. Niekoľko jazier v nádhernej vysokohorskej scenérií, až dobrá cesta končí pri niekoľkých chatkách. Pokúšam ešte jednu odbočku ďalej, ale na mape nie je a cesta je blatistá, tak sa vraciam na hlavnú gruntovku smer Ulagan.

Cestu si užívam. Odbočujem, fotím, kochám sa. Cesta je pól na pól gruntová a starý zvlnený asfalt. Po miernom daždi je dobrá, nepráši sa. V Ulagane odbočujem na dedinku Jazula. Niekde som sa dočítal, že sa jedná o jednu z najizolovanejších celoročne obývaných dedín v Altaji. No neprejdem od Ulaganu ani 10km, keď si všímam parádne miesto pri vode. Vybehnem kúsok na kopec, fotím a stále ho vidím. Nakoniec ma zlomí, volím skorý záver jazdy a užívam si pohodu pri riečke s parádnou večerou čo som nakúpil v Aktaš a aj plnohodnotnou hygienou v riečke.

Deň 23 – 24.06. – 345km – Ulagan – Jazula – Ulagan – Katu Jaryk – Teleckoe ozero

Ráno pokračujem v ceste neznámou cestou smer Jazula. Je trochu chladno, som dosť vysoko, ale ok. Cesta je fajn, míňam dedinu Saratan, ktorá ma nezaujme a pokračujem. Posledných 40km cesta prekonáva sedlo. Prišli mraky, ochladilo sa, padlo pár kvapiek, ale nič vážne. Klesanie do Jazuly je zaujímavé. Také mini-Omalo. V dedine pokecám s jedným miestnym, ktorý tvrdí že sem chodí veľa turistov. No moc sa mi nechce mu veriť. Pýtam sa čo tam ľudia robia. Škola, nemocnica, obchod ostatní žijú ako vedia. Pánko bol ale trochu pod vplyvom. Takto pred obedom. Altajci.

Cesta naspäť rovnakou trasou. Iná nie je. Ale užívam si to, v horách je cesta v každom smere trochu iná. V Ulagane dávam polievku lagman a nejaký koláč, ktorý je fantastický. Pokračujem cestou na dedinu Pasporta, má viesť cez nejaké sedlo. To je ale tak pozvolné, a nudné, že dedinu ani nedôjdem. Benzín, ktorý je tu len v Ulagane radšej spálim cestou krížom cez kopce smerom na Katu Yaryk. Mapa cesty nepozná, ale ja som nejaké do kopcov videl a podľa vrstevníc by ma to mohlo doviesť až na turistický ťah. Okolie je fantastické, križujem lúky, kochám sa výhľadmi na zasnežené vrcholky hôr z kopcov a popod lesy sa dostávam až na hlavnú gruntovku. Nabudený si to po nej celkom valím, až mám na pár miestach čo robiť dobrzdiť. Človek si hold musí vybrať, buď ide piánko 60-70, kochá sa okolím alebo valiť 90+ ale plne sa sústrediť na jazdu. Kombinovať tieto 2 režimy je dosť nebezpečné.

Katu Yaryk už poznám, takže som sa zdržal len krátko. Klesám dolu padákom do doliny ku rieke Čulyšman. Po jeho toku je to nejakých 80km ku južnému brehu Teleckého jazera. Moja predstava je, že tam bude trochu života, možno nejaká baza atdycha, postavím palatku, dám pivko, pohoda. Časovo to trochu nevychádza, tak prepínam do režimu 90+. Ku brehu prichádzam tesne pred západom slnka. Tetuška v rozpadnutom domčeku pýta vstupné 250rub. Si vravím OK. Sú mraky, miesto vyzerá pochmúrne. Po vjazde som trochu v šoku. Breh je hlboký hrubý piesok, celý naplavený konármi a kadejakým bordelom. Na stan je tu fajn pár miest. Točím a idem preč, tetuška mi vráti len 200rub, reku, že prejechal. Tak si ich zožer.

Ešte skúšam jednu bazu ale môj pocit je rovnaký, žiadne pekné miesto, iba opití Altajci. Nakoniec staviam stan kúsok hore prúdom v delte rieky.

Deň 24 – 25.06. – 189km – Teleckoe ozero – Ulagan – Aktaš

Celú noc pršalo. Ráno to nevyzerá o nič lepšie. Prestáva pršať až okolo 10, lenivo robím raňajky. Okolo 11 to vyzerá, že z dňa možno aj niečo bude. Balím a pred 12 odchádzam. Je zima ale cestou hore kaňonom sa dosť prekvapivo otepľuje. Cesta je mokrá, nemá zmysel valiť, idem volnejšie. Na štítoch okolo cesty sa držia obláčiky a na vrcholkoch niektorých sa ukazuje čerstvý sneh. Prekvápko.

Cestu hore si užívam viac ako dolu. Koncom kaňonu ma to chytí a znova viac ťahám ako sa kochám. Výjazd hore Katu Yarykom na jeden nádych. Hore sa zase skokovo ochladzuje a pred Ulaganom mi začína pršať. V kaféške v Ulagane znova dávam lagman, ale super koláč už nemajú, škoda.

Valím smer Aktaš, ale počasie je stále horšie a horšie. V Ulagane bolo 10 stupňov a cestou sa stále ochladzuje. Čerstvý sneh na štítoch hôr už je všade naokolo. Teplota padá až ku 5 stupňom a ja už len čakám kedy začne padať sneh. Do Aktaš prichádzam vyzimený a mokrý, na pumpe špekulujem čo idem. Počasie na dnes hrozné, na zajtra hlásia len jemné zlepšenie a oteplenie, ale stále zrážky. Vyššie po Čujskom má byť dobre. Dumal som ešte skočiť južnejšie ku mongolskej hranici, pomotať sa stepou, ale po dažďoch a v zime, to už nevyzerá tak lákavo. Medzitým sa púšťa fakt lejak, kašlem dnes na to. Rozhodujem sa nájsť ubytko a ráno sa uvidí. Prvý hotel skúšam len tak. Tetuška vraví dve sto za izbu bez sprchy a toalety a tri sto za izbu s. Ešte sa pýtam či tristo, ona že da tri-sto. Berem. Navláčim mokré veci dnu, prezúvam pár suchých vecí a idem to vyplatiť. Ejha! Na termináli svieti suma 3100rub! Uzimený, unavený a nasratý som to ale prekusol a naťukal PIN... Takto dobehnutý som v Rusku prvý krát.

Deň 25 – 26.06. – 334km – Aktaš – Manžerok

Ráno nič moc. Dážď prestáva až pred 8. Je zima ako v Rusku, zatiahnutá olovená obloha. Predpoveď neveští žiadne zlepšenie. Juh ruším, idem na sever za teplom.
Krájam asfaltové kilometre. Čike Taman idem tentokrát po asfalte. Hore je v horšom počasí aspoň menej ľudí. V stánkoch nakupujem suveníry a pokračujem. Míňam Seminsky pereval, druhý na Čujskom trakte. V Šebaline konečne výjde slnko a oteplí sa na príjemnú teplotu. V obchode som našiel nejaké čerstvé zapekané pečivo, ktoré je fantastické. Som špinavý, motorka na komplet od blata z Ulaganu. Od odchodu som sa neholil, od zimy vysilený sedím na obrubníku a tlačím pečivo a pepsi max, tak už asi pôsobím takým adventure dojmom. Počas toho mám 2 atkuda-kuda rozhovory.

Tých pár slnečných kilometrov do Manžeroku do Altai Moto si v teple užívam aj po asfalte. Altaj mi dal zabrať aj za tých pár dní. Altai Moto nachádzam prázdne, Vladimír je s partiou niekde na ľahkých endurách a manažér Anton drieme.

Do večera ešte aspoň umývam motorku a periem veci. Večer Anton robí BBQ a učí ma hrať ruské kartové hry. Napríklad hru Durak :-)

Deň 26 – 27.06. – 0km – Manžerok

Celý deň oddychujem. Altai Moto je prázdne, tak nie sú rušivé elementy. Celkom mi to vyhovuje. Vypral a premazal som vzduchový predfilter. Až večer dorazil Vladimír a jeho skupina. Baba, taký ten modelkotyp ma šokne tým, že pred 8 rokmi išla BAM na SuperTenerke s frajerom. Som v šoku, ale na druhej strane, snáď tá cesta nebude teda taká zlá :-)

Deň 27 – 28.06. – 555km – Manžerok – Gornoaltajsk – Artybaš - Novokuzneck

Ráno som celkom oddýchnutý. Naložím skorozjazdenú E09, ktorú som prezúval pred týždňom a vyrážam. Prekrižujem Gornoaltajsk, dobijem kredit na SIMke a pokračujem smerom na sever Teleckého jazera, kde by to malo žiť viac ako na juhu. Cesta je nuda, okolie ako u nás, asfalt. Zaujímavé to je až tesne pred jazerom popri jednom jeho prítoku. Dedinka Artybaš je celkom príjemné miesto, je tu kľud, moc turistov tu nie je. Je to asi dosť od ruky. Vúčšina turistov je na Čujskom trakte. Dám niečo pod zub, pomotám sa po brehu. V stánkoch obzerám tričká, nejaké by som si vzal na pamiatku, ale sú také gýčové, že si nič neviem vybrať.

Ďalej valím cez Turočak smer Novokuzneck. Onedlho končí asfalt a začína prašná šotolina. Chvíľu ma baví, ale to ma rýchlo prejde. Týchto čisto prejazdových šotolín som už najazdil tak 1500km a za každú cenu po šotoline jazdiť nepotrebujem. Unavuje to, človek tranzitne ťahá čím rýchlejšie a je to zbytočne nebezpečné.

Asfalt začína až na večer niekde pred Novokuzneckom a celkom ho vítam. Tankujem plnú a pokračujem smer Kemerovo. Niekde cestou v poli rozkladám stan. Miesto nič moc, taká núdzovka pocestná.

Deň 28 – 29.06. – 628km – Novokuzneck – Kemerovo – Marinsk – Ačinsk

Ráno je celkom chladno. V poliach sa mi znova objavila alergia. Som na ňu už aj zabudol. Celkom ma ničí. Za mestom na pumpe ma chytá lejak. Už to nie je búrka, ale niečo veľkoplošnejšie. Musím sa rozhodnúť či idem najskôr do Tuvy alebo do Krasnojarsku pre diely. Čakajú ma tam pneumatiky a potrebujem preventívne spraviť pár vecí pred BAMkou. Ďalej sa mi zbytočné problémy a opotrebené veci riešiť nechce, mohlo by to jednak stáť hodne času a vyjsť pekne draho.

Predpoveď a fakt, že možno na niektoré veci bude treba čakať na objednávku, ma smeruje do Krasnojarsku. Ťahám teda asfalt cez Kemerovo. Inak hrozné mesto, križovať ho bez navigácie, tak minimálne 3x zle odbočím. Aj sa mi to minule tak stalo. Tentokrát to mám jednoduché, stačí prepnúť na aplikáciu, ktorá vie navigovať. Ďalej mám cestou Marinsk, kam omylom odbočím. Rozbitá cesta v centre, no aspoň cvaknem lokomotívu na piedestáli pred vokzálom.

Nocujem na celkom peknom mieste v poli pred Ačinskom. Akurát je to také mäkučké, že keby zapršalo ráno to môže byť veselé.

Deň 29 – 30.06. – 407km – Ačinsk – Krasnojarsk

Nepršalo! Z poľa sa vymotávam v pohode. Už okolo obeda som v Krasnojarsku a smerujem rovno do šopu, kde ma majú čakať gumy. Je ale nedeľa, shop je síce otvorený, ale moja kontaktná osoba nie je prítomná a o mojich gumách nikto nič nevie. No nezačína to dobre. Zbytok vecí, ktoré potrebujem je ale skladom, až som prekvapený. Iba rozeta je o 1 zub väčšia ako by som chcel, uvidíme, či zoženú tú čo chcem. Potom riešim s obsluhou kde by sa dalo spraviť si na motorke veci sám. Pýtam sa na bajkpost a navigujú ma tam.

Je to celkom ďaleko. Pred mestom v takej chatkovej oblasti. Majiteľ Saňa, super chlap, v garáži má Hondu Valkyrie. Masakrálny stroj. Ubytovanie pre motorkárov je na poschodí, všetko je nové, iba vybavenie je staršie. Odporúča mi čo sa dá vidieť. Údajne priehrada a nejaké veci cestou tam. Večer je ďaleko, do zajtra čakám na info o dieloch tak sa idem previezť na priehradu. Je to za mestom na druhej strane.

Nedeľa večer, ľudia sa vracajú do mesta. Ale tá kolóna áut tlačiacich sa jedným smerom nemá u nás obdoby. Priehrada fasa. Až múr som videl zo spodu a poď ho do kolóny. No hrozne strávené poobedie, ale každý zážitok sa počíta.

Večer dorazil ešte bajker z Novosibirsku smerujúci na Bajkal. Nebol moc v obraze o povodniach, ktoré zobrali cestu, takže aktuálne na Bajkal nem prejazd. Čaká sa kým padne voda a spraví sa prejazd nový. Násilná zmena plánov.

Deň 30 – 01.07. – 45km – Krasnojarsk

Pomalé ráno. Kolega Anton zisťuje, že fakt neprejde, tak ide pozrieť stolby, kamenné útvary pri Krasnojarsku. Ja oddychujem, až poobede sa zbieram do mesta na nákupy. Vo Fanbajku našli moje gumy, tak som dobre naladený. Najskôr nakupujem bežné potreby, jedlo, pivo a potom valím do Fanbajku po diely. Gumy sú trochu kríž, objednané boli 4ks ale môj pôvodný dohodnutý kumpán sa nedostavil, tak riešime čo s tým. Nakoniec platím len svoje a z depozitu, ktorý som platil dopredu sa druhé pošlú naspäť. Čo zostane dostanem neskôr naspäť. Nakupujem ešte motorový olej, do vidlice, brzdové obloženie predné, zadné, komplet reťazový kit. Suma sumárum asi 400eur.

Spracem sa naspäť do Bajkpostu a špekulujem čo ďalej. Boris valí sem ale má to ešte na 3 dni. Špekulujem, že to by som stihol Tuvu. Je rozhodnuté. Ak ráno nebude pršať, idem do stredu Ázie.

Večer keď dojde naspäť Anton, tak nadáva na stolby. Pól dňa behal pešo aby videl pár kameňov. Vraj prejazd Altaja po hlavnej je to isté len na motorke. Potom sa zbehlo ešte zopár motorkárov, ktorí umývajú a pucujú motorky do nemoty. Čopristi. Iný druh.

Deň 31 – 02.07. – 618km – Krasnojarsk – Abakan – Tanzybej

Ráno neprší. Dohoda so Saňom, nakúpené veci nechávam v garáži a za 4 dni som späť. Nejdem cez mesto, jeho križovanie mi už stačilo. Idem alternatívne kúsok naspäť na Ačinsk. Potom cesta po odpojení z transsibírskej magistrály je dosť dlho nezaujímavá, vedie stále v lese. Cestu opravujú, samé obmedzenia, sem tam kolóny.

Zmena nastáva po prekročení hranice republiky Chakasja. Stromy skokovo takmer miznú a predo mnou sú šíre pláne a pahorkatina. Akurát to počasie. Sem tam sprchne, sem tam vykukne slnko, ale teplo moc nie je.

V Abakane na kruháči fotím monument, zastavuje sa pri mne motorkár. Prezident klubu, že mám u nich prespať. To mi moc nezapadá do plánu, ešte potrebujem nabehnúť nejaké kilometre aby sme sa s Borisom stretli v Krasnojarsku. Tak mi natlačí niekoľko telefónnych čísel na ľudí z Kyzylu. Fajnový týpek.

Cestou na Kyzyl mi posiela ešte cennú informáciu, že v Tanzybej, poslednej dedine pred horami, nie je benzín a mám natankovať skôr. Cesta ďalej znova vbehne do lesov a je pomerne nudná. Je dosť mokro, zjavne tu dosť pršalo. Tak v Tanzybej hľadám ubytovanie, ktoré mi minule pomohli nájsť tetušky z miestneho obchodu. Tetuška sa netvári nadšene, ale asi si ma pamätá a za noc pýta 100rub. To ma prekvapí a spomeniem si na situáciu z Altaja. Ona ale fakt chce 100rub. Dávam jej teda aspoň 300 lebo za 100 by som sa cítil, že ju okrádam.

Deň 32 – 03.07. – 565km – Tanzybej – Kyzyl – Ak Dovurak

Ráno ma víta zatiahnutá obloha. To ma neteší, pretože prejazd cez hory som dúfal že sa podarí slnečnejší. Sú tu veľké skalnaté hory ako naše Tatry, čo v Rusku nie je bežná vec. Na výjazde z Tanzybej raňajkujem šašlík. Dosť ťažké na ráno, ale nič iné tu chalan nemá. Pumpa je fakt bez benzínu, Igor z Kyzyl mal pravdu.

Potom už stúpam do hôr, postupne bohužiaľ aj do oblakov. Zadná guma z Barnaulu už má celkom dosť. Ešte by čosi dala, odhadom tak 500km na placku. Ale v Tuve ju niekde pri ceste meniť nechcem, všetci ma varujú, že opití Tuvianci vedia byť agresívni a v situácií, keď sa nedá zbaliť a odísť sa mi potenciálny problém riešiť nechce. Mením teda na odpočívadle v oblakoch a tajne dúfam, že kým to dorobím oblaky sa zdvihnú, rozplynú alebo niečo.

To sa bohužiaľ nestalo a tak pokračujem oblakmi až do Tuvy. Na checkpointe ma tentokrát nikto nezastavuje a v prvom meste v pneuservise sa zbavujem zjazdenej gumy. Do Kyzyl je to trochu ďalej ako som si pamätal. Cestou ešte vybehnem na pár bočných kopčekov. Stále je veľmi oblačno, fotky nestoja za moc.

Na vjazde do mesta ma prekvapujú 3 motorkári, ktorí tu čakajú. Ukazuje sa, že čakajú na niekoho iného. Snažia sa pribaliť aj mňa a poslať jedného so mnou do bajkpostu, to ale znova odmietam, potrebujem dôjsť ďalej.

V Kyzyle si v známom podníčku dávam parádne cestovinky a kapučíno. Mesto som chcel pôvodne odignorovať a skočiť len ku monumentu stredu Ázie, ale nakoniec som to obehal poriadne. Zháňal som magnetky. Dobrú hoďku to trvalo, až sa nakoniec podarilo v národnom múzeu.

Na výjazde z mesta smerom na Ak Dovurak ma víta znova iná scenéria. Celá Tuva má charakter čistého Mongolska a tu už sa nedá nevšimnúť si to. Naokolo je step, iba okolo mohutnej rieky Jenisej je normálna vegetácia. Cesta ubieha, robím kopec odbočiek. Až sa musím krotiť, lebo to stojí dosť času.

Keď cesta opustí breh rieky, krajina výrazne spustne. Neskutočný kontrast. Medzičasom sa vyčasilo a jazda je fakt parádna. Ďalej ma vedie cez jeden pereval bez asfaltu a povrch je celkom bojový. Teda pre autá musí byť teda riadne. Premávka je už ale slabá. Za perevalom znova úchvatné scenérie. Fakt šupa. Som rád, že som toto kolečko nevynechal.

Nocujem niekde pred Ak Dovurak v kopcoch nad cestou.

Deň 33 – 04.07. – 728km – Ak Dovurak – Abaza - Abakan

Ráno ma budí slnko a teplo! Parádny pocit, tak to mám rád. Zároveň je sucho, žiadna rosa. Rýchlo balím a valím vyprahnutou krajinou. Dediny sú tu dosť dezolátne, ale ľudia na mňa nepôsobia nepriateľsky alebo mi nedávajú pocit, že nie som vítaný, ako som mal niekedy napr. v Turecku. Pohoda.

Za Ak Dovurak sa cesta točí viac na sever. Vedie ma do kaňonu a nemôžem sa zbaviť pocitu, že to je presne ako v južnom Arménsku. Vyprahnuté vysoké kopce a zeleň len tesne okolo vody. No netrvá to dlho. Pár kilometrov jazdy na sever a zrazu sa okolo mňa znovu rozprestierajú lesy. Tu niekde je aj checkpoint, kde sa kontrole už nevyhnem. Jeden poliš je dosť zvedavý, ale v dobrom. Po kontrole dokumentov pokračujem. Cesta stále jemne stúpa. Sranda je, že tu je takmer nulová premávka a vždy keď stretnem kamión tak je to na moste, čo je jemne nepríjemná situácia, lebo je to zúženie a kamioňáci sa s tým moc neserú.

O chvíľu sa krajina otvorí a ja si pripadám pre zmenu ako na Aljaške, iba asfalt tu chýba. Stúpanie do horského prejazdu je bomba. Hore v sedle je hranica republiky Chakasja. Cestou dávam zopár odbočiek. Pokochať sa, nasať hory a úžasné scenérie. Toto miesto si fakt užívam.

Klesanie je niekoľko kilometrov zaujímavé, objavuje sa asfalt, ale potom sa to ťahá a ťahá a ťahá. Stále to isté bez zmeny. Spestrením je Abaza. Benzín, zbaštím nejaké sladkosti a ťahám ďalej. Pred Abakanom zase len polia a potom už sa napájam na cestu, ktorou som prišiel. Tuvianske kolečko je komplet. A stálo fakt za to. Toľká rôznorodosť na nejakých 1500km je fakt úchvatná.

Do večera už len ťahám kilometre a niekde v poli rozbíjam bivak. Prekvapuje ma veľké množstvo komárov.

Deň 34 – 05.07. – 206km – Abakan – Krasnojarsk

Ráno mrholí celú cestu do Krasnojarsku. Idem znova okolo priehrady a pri obchoďáku v pizzerke sa stretávam s Borisom. Má za sebou riadnu nálož kilometrov. Pod 700 denne nešiel viac ako týždeň. Dávame pizzu, nákup poživne a ideme do Fanbajku zobrať jeho veci. V princípe to isté, gumy, brzdové obloženie, reťazovku a olej. Ešte mu riešime výmenu reťaze a vývodového koliečka, lebo nitovačku nemáme. Zbytok berieme so sebou. Do večera len klábosíme a zbežne umyjeme motorky, aby sme zajtra nešróbovali všetko špinavé.

Deň 35 – 06.07. – 49km – Krasnojarsk

Servisný deň. Boris vymieňa rozetu a vlastne len kontroluje všetko. Ja mám toho viac. Najskôr výmena oleja, potom kontrola ventilov. Potešujúco všetky v norme. Potom výmena reťazovky. Bojujem so spojkou reťaze, ktorú neviem stlačiť aby som nasadil perko. Zachraňuje ma Boris jeho kliešťami so svorkou, super vec. Musím zaradiť do výbavy miesto obyčajných klieští. Potom výmena oleja vo vidlici. Nerozoberám nohy celé, iba cez hornú maticu vylejem starý a nalejem nový. Starý olej je ale fakt špatný.

Pri skladaní ale nastane taký úsmevný zádrhel. Brzdová platnička od piestikov mi pri nasádzaní kolesa vypadne a visí na poisťujúcom čape ale mimo trmeňa. To som si samozrejme nevšimol a brzdu nie a nie napumpovať. Keď sa to konečne podarilo chod nebol dobrý. Pri presune motorky na lepšie svetlo si všímam problém. Rozborka. No piestiky nejde zatlačiť naspäť. Pri napumpovaní sa museli vzpriečiť a proste nejdú naspäť. Skúšame všeličo možné, pomáha aj Saňa. Nakoniec celú brzdu rozoberáme ale nič nepomáha. Nakoniec cez drevo sa piestiky tlakom poddajú, kompletujeme rozobratú brzdu, odvzdušnenie prebieha bez problémov. Uff. A přitom taková blbost...

Potom ešte skočíme do mesta, Boris potrebuje nejaké hovadiny nakúpiť, ja kupujem pár vecí Saňovi do bajkpostu, lebo mi je blbé mu dávať peniaze. Večer rozvešiame v garáži opraté veci a končíme pilný deň. Mal byť oddychový.

Deň 36 – 07.07. – 547km – Krasnojarsk – Tajšet - Čunsky

Ráno sa dosť dlho balíme, lebo musíme pobrať veci, ktoré sú nové. Ja len gumy, ale na kúsok ešte bordel a spotrebované veci zo včerajšieho servisovania. Starú, stále dobrú reťazovku spolu s nejakými drobnosťami nechávam u Saňu v garáži, pretože cez Krasnojarsk pôjdem naspäť. No aj tak odchádzame nabalení ako cigáni. Nič proti cigáňom.

Na pumpe sa zbavujeme bordelu, dávame čistič vstrekov, prémiový benzín, raňajky a vyrážame na prvé spoločné kilometre. Musíme si nájsť systém ako budeme spolunažívať a komunikovať. Jak na ceste, tak mimo.

V Kansku dávame celkom fajn kaféšku a obed. Po 400km z Krasnojarsku po bezchybnom asfalte odbočujeme do mestečka Tajšet. Tu začína BAM – Bajkalsko-Amurská magistrála. Dávame ešte kvalitnú pumpu, nanuk, kecáme s pumpárom. Je celkom teplo.

Dobrý asfalt pokračuje len niekoľko kilometrov za mesto k druhému výjazdu na federálku. Ďalej kvalita cesty klesá. Hneď prvý úsek bez asfaltu odhaľuje nedostatky Borisovho systému naloženia batožiny. Riešime operatívne a pomaly pokračujeme. Striedajú sa úseky so starým asfaltom s rozbitým asfaltom a bez asfaltu. Do večera to dotiahneme do mestečka Čunsky, kde dávame celkom v poho gastinicu.

Deň 37 – 08.07. – 548km – Čunsky – Bratsk – Usť Kut

Po raňajkách v kaféške nám končí asfalt a najbližších 130km do Bratsku sa neukáže. Mne to nevadí, Boris sa zoznamuje s gruntovkou na cestných gumách. Ale ide statočne. Ideme okolo 50-60. Ja tak mám viac času na kochanie alebo fotenie. Príjemná zmena.

V Bratsku sa napájame na asfalt a obchádzame obrovský rezervoár. Pri kaféške zisťuje Boris zadný defekt. Jeho prvý v histórií. Nafúkneme na vedľajšej pumpe, zatiaľ dáme obed. Bohužiaľ nepomohlo, koleso je znova prázdne. Našťastie oproti je pneuservis, nafúkneme a ideme tam. Trochu nechápavo sa na nás pozerajú, keď chceme opraviť defekt na kolese, ktoré je nafúknuté.

Zhodiť zadné koleso na cestnej motorke je trochu komplikovanejšia záležitosť ako na mojej. Chvíľu to trvá. Chaloši sa činia a za hoďku odchádzame so zalepenou gumou.

Výjazd z mesta je brutálne rozdrbaný, ide sa tam 20. Borisa a autá nechávam za sebou. Ale iba na chvíľku, kým nestojím a nefotím. Ďalej cestu do Usť Kut dávame skoro na šupu. Celkom pekná cesta cez kopce, väčšina asfalt. Posledných 50km ma už ale nejak nebaví a fakt to tlačím. Fotíme sa pred tabuľou. Ak všetko pôjde podľa plánu o mesiac a pól by sme sa tu mali vylodiť. Uvidíme.

Ubytovanie v meste je riadna dražoba. Až na štvrtý pokus nájdeme ubytko v spoločnej izbe za 800rub na hlavu. Dosť. Vonku stojí upravená Yamaha XT660R. Jej jazdec – Alexej má tiež v pláne BAMku.

Deň 38 – 09.07. – 343km – Usť Kut – Magistraľny – Severobajkalsk

Ráno Alex odchádza do Bratsku, kde zabudol pas. Náš cieľ je prezuť gumy. Ja to mám jednoduché, prezujem si sám hocikde. Ale Boris tie bezdušáky nízkoprofilové nie. Nájdeme servis, kde sa ho ujmú. Rodí sa tak Yamaha FZ1 Masaker Edition. Inak naháč na TKC80 v rozmere 180 vzadu popísať neviem.

Slniečko riadne pripeká a ja sa začínam cítiť nejaký zmátožený. Časovo nám výmena vyšla skoro narovnako. Použiteľné gumy nechávame v servise, mohli by sa cestou späť hodiť. Boris ide ešte k Číňanom opraviť zips na bunde, ja chcem zmeniť peniaze. Behám od čerta k ďáblu. Banky buď nemenia, alebo nemenia inostrancom, alebo majú inventúru. Keď už tretí krát križujem mesto a znova neuspejem, kašlem na to a vyberám z bankomatu. Dávame na dlho poslednú pumpu v európskom štýle a opúšťame mesto. Asfalt je minulosť a začína BAMka. Už naozaj.

Cesta je viac kamenistá, nie moc kvalitná. Boris má nový problém. Štuplová guma má jemne vyšší obvod a koleso na doraze má kontakt s nosičom batožiny. Máme obavu aby to nepoškodilo gumu alebo niečo iné. Tlmič pritvrdzujeme na max, odľahčujeme bagáž a sťahujeme niektoré veci ku mne. Trochu to pomohlo ale nie úplne, v civilizácií to budeme musieť vyriešiť nejako perspektívnejšie.

Aby som to ja nemal také jednoduché, tak ranná slabosť pri prezúvaní pneumatík už je jasná. Niečo na mňa lezie. Snáď to bude len klasická sračka. Po 50km som ale hotový, vôbec nevládzem a zbytok dňa už len sedím a idem pomaly popri Borisovi. Do stupačiek nemám síl.

Popri ceste sa sem-tam objaví nejaká dedinka. Hlavne sa ale už ukazujú rôzne monumenty a iné pripomienkovače, že sme na BAMke. Cool.

Do mestečka Magistraľny je to z Usť Kut asi 170km. Sem som prišiel už fakt hodne použítý. Dávame neskorý obed a oddychujeme v chládku. Vonku je hic. Pokračujeme ďalej a za mestom nás víta skutočne nepríjemný prašný úsek s veľkou premávkou nákladných áut. Jedno obehneme, ďalšie ide oproti. Kým sa prach rozplynie a niečo vidno, znova dobehneme ďalšie. Peklo. Z čista-jasna nabiehame na asfalt a prajeme si, aby vydržal čo najdlhšie.

Pri Uľkane známy monument a potom už zase len gruntovka. Kvalita najskôr ok, postupne sa ale zhoršuje. Tu som čakal, že cesta bude ešte v lepšom stave. Priblížili sme sa k horám. V Rusku nevídaným, fakt veľkým. Cesta nás vyvedie až hore do sedla kde je hranica Burjatie a odtiaľ už je to fakt zlé. Aj cesta, aj náš stav, aj svetelné podmienky. Tlačíme, čo sa dá, ale je jasné, že Severobajkalsk nedôjdeme. Nájdeme nejaké horúce pramene, ktoré Borisovi odporučil jeden Ruský kamoš. Cena OK, akurát príplatky za všetko. Za uterák, za kúpanie atď.

Ja dlho v horúcej vode dlho nevydržím a rýchlo padám do spánku. Dúfam, že ráno mi bude lepšie.

Deň 39 – 10.07. – 73km – Severobajkalsk – Nižneagarsk

Ráno sa cítim lepšie. Výrazne lepšie. Až som prekvapený. V kaféške v areáli dávame celkom v poho raňajky a vyrážame do Severobajkalsku. Na ceste je roleta, Boris s ňou bojuje, ja konečne pri sile, ju dávam v stupačkách v pohode. Cestu do Severobajkalsku si užívam.

Fotíme sa pri monumente a zisťujeme že Borisovi z motorky tečie olej. Ale je nejaký podozrivo čistý a na divnom mieste. Nad zadným kolesom. Nakoniec je to len PETka s novým olejom na výmenu. V meste potom hľadáme avtozapčasti – autosúčiastky a Boris musí nejak zimprovizovať tlmič, ktorý stále púšťa zadnú gumu k rámu. Kupuje zopár rôznych silentov. Pri tejto akcí nás nájde miestny bajker Max a ťahá nás do servisu, že tam všetko vyriešime. Boris vyťahuje tlmič, inštaluje silent ako doraz, ja len fotím a kecám s chalanmi. Nadávajú na Putina, na situáciu v Severobajkalsku. Nie sú moc nadšení zo života.

Pokračujeme po brehu Bajkalu, všade naokolo sú slušné hory. Na Rusko je to šok. Dotiahneme to len do najbližšej dediny a cestou na najsevernejší bod Bajkalu sa zhodujeme, že tu to dnes zapichneme a dáme oddych pred BAMkou. Poobede dorazí Alex aj s pasom a tak kecáme o tom čo nás čaká a neminie. Zoznamovacie pivo.

Deň 40 – 11.07. – 317km – Nižneagarsk – Kičera – Novy Ujan – Severomujsk

Ráno sa kupodivu efektívne balíme a vyrážame po BAMke. Ladíme jazdu v trojici. Až do dediny Kičera je asfalt. Je síce miestami riadne zvlnený, ale pohodička. Len si nejak neviem zvyknúť na tie hory všade naokolo. V Kičere dávame magazin, niečo ako raňajky. Milá miestna tetuška nám sama od seba kupuje nanuky, lebo že je žarka. Skoro 30.

Ďalej už nie je asfalt, ale až do Nového Ujanu je cesta fajná. Boris valí aj 70. Ideme parádne. Mosty sú stále luxusné. Prechádzame ich niekoľko celkom veľkých, kde je obrovské koryto a ani kvapka vody. Zaujímavé.

V Ujane hľadáme pumpu a nejak sa nám nedarí. Miestny nás potom zavedie, je to trochu mimo mesta. Potom nás vedie aj do kaféšky, tú by sme tiež len tak netrafili. Dávame fajné jedlo a nejaké chladené drinky. Vonku je už dosť cez 30 a v prachu nám to dáva zabrať.

Za Ujanom nás víta piesok. Najskôr len tak pozvoľna, ale postupne prituhuje. Miestami je už fakt hlboký. Chalani majú tendenciu ísť pomaly v sede na káčera. Mne sa tak ide zle a potrebujem ísť rýchlejšie, takže im periodicky utekám a čakám. Keď sa utrhne Alex, tak idem radšej za Borisom keby čosi. Boris s tým dosť bojuje. Ja za ním pár krát tiež. S krátkymi nohami na vysokej motorke sa mi zle rieši situácia v nízkej rýchlosti, keď ma zmotá.

Piesok trvá výživných 30km, ktoré ideme asi hodinu. Ale tu to nie je o hrdinstve. Potom sa cesta zlepší. No zlepší. Zmizne piesok. Už nejdeme po peknej šotoline ako do Ujanu. Často ideme po kameňoch a po členitejšom teréne. Je vidno, že prechádzame vyschnuté kaluže. Niektoré z nich sú impozantných rozmerov a radšej si nepredstavujeme aké to tu je po dažďoch keď sú plné vody.

Tu niekde nám zdrhol Alex a keď ho stretávame je s miestnymi, a tí nás ťahajú na nejaké jazero sa okúpať. Opatrne sa ponárame do ľadovej vody a kým schneme tak od nás ťahajú kadejaké informácie. Príjemný pokec. Samozrejme chcú potom ale chlastať, čo nikomu z nás moc nešmakuje. Ďakujeme a pokračujeme po BAMke.

Podvečer cesta začne stúpať. Míňame čertov most, známy točitý železničný most na BAMke. Až tesne pred západom slnka sa nám podarí dôjsť do dediny Severomujsk, kde by sme chceli prenocovať. Nakoniec sa nás ujíma miestna komanda. Je to niečo ako ochrana železnice. Strážia mosty, tunely a strategické objekty na železnici. Dajú nám izbu a majú tu aj sprchu. Jediný háčik je, že musíme do 7 ráno vypadnúť, aby nás nevidel veliteľ. Samozrejme sa to neobíde bez chlastu. Kým je vodka, tak je dobre, keď vyťahujú samogon(domáca), začína ísť do tuhého. Už je skoro polnoc a chaloši sa netvária, že chcú končiť. Holt dnes si asi moc neoddýchneme. Na záver fotenie pri, na a pod motorkami a po polnoci konečne zalíhame.

Deň 41 – 12.07. – 187km – Severomujsk – Taksimo – Vitim

Ráno pokračujeme nie úplne čerství, holt družba nie je zadarmo. Do Taksima je cesta stále celkom OK. Miestami už trochu technická cez kamene a objazdy mostov. Ale stále po suchu, takže len ideme pomalšie.

V Taksime zastavujeme v kaféške na vjazde. Mne sa láme bočák. Už niekoľko dní bol taký smutnejší, ale nechcelo sa mi to riešiť. Opieram motorku o stenu a ideme sa najesť. V kaféške je menu písanou azbukou, ktorú nedávame, tak sa pýtam obsluhy, či nám môže povedať čo má, lebo nevieme čítať písané. Začne polievkou Ši o ktorej som nikdy nepočul a robím osudovú chybu, keď sa pýtam čo to je. Nasraná že nevieme čítať, ani nevieme čo je čo. Rezignuje. Že majú všetko v menu, nech si vyberieme. Zjavne má nejaký problém. Zachraňuje nás Alex, ktorý lúšti písanú ruštinu. Už ani neviem čo sme si dali, ale nebolo to nič moc.

Ďalej musíme vyriešiť 3 veci. Benzín, nákup a môj bočák. Ja primárne teda hľadám svarku – zváračku. Chvíľu beháme, ale nakoniec sa darí. Vedie nás chlapík autom. Taksimo je dosť rozsiahle a postavené veľmi freestajlovo medzi stromami a kopčekmi. Úplná haluz. Zvárač sa dáva do práce. Moc sa mu nedarí a niekoľkokrát to musí prerobiť, kým je to na poriadok. Trvá to tak hoďku-čosi a vypýta si 300 rubľov. Mám radosť, platím, odovzdávam nejaký suvenír so Slovenska a valíme na pumpu. Videli sme tu celkom modernú. Potom nákup. Normálne aj ovocie a tak tu majú. Cool!

Za Taksimom sa má podľa informácií cesta už výrazne zhoršiť. Preto nás prekvapuje, že si to valíme po kvalitnej širokej gruntovke. Lepšej ako viedla do mesta. To sa mení tak po 20km keď z nej odbočujeme a hneď nás víta brod popod železnicu. Nič vážne. K Vitimskému mostu je to necelých 30km ale tie už ideme vážne pomaly. Najskôr sa ukáže prvý most, ktorý musíme okuknúť, potom ďalší a ďalší. V princípe sú stále OK, myslím že jeden alebo dva sme šli malými brodmi. Dlhšie nás zdržia ale hlbšie kaluže v kamenistom podklade. Idem prvý a dosť s tým bojujem. Kamene v stojatej vode sú šmykľavé a voda tmavá, nie je dobre vidno dno. Alex to dáva lepšie a Boris s prstom v nose. Karta sa obracia. Takýchto kaluží nebolo veľa, ale každú sme skúmali a zabralo to dosť času.

Potom už prichádzame k známemu Vitimskému mostu. Je krásne slnečné počasie. Vody je v rieke prekvapivo málo a most na prvý pohľad vyzerá byť omnoho kratší. Je to ale klam. Vidno ho totiž len po stredovú platformu, ktorá je vyvýšená. Je presne v strede a druhú polovicu nevidno.

Vydávame sa na peší prieskum. Stav mostu nie je už moc dobrý. Pred 2 rokmi na jar dokonca zmylo jeden pilier, ale most ostal stáť. Oficiálne je samozrejme zatvorený a na oboch stranách bol vytvorený aj násyp. Miestni most ale používajú, lebo v lete inej cesty niet. Teda možnosť je naložiť sa na vlak, ale je to proste drahé.

Ale naspäť k mostu. Je široký presne na nákladiak, jeho povrch tvoria železničné pražce, ktoré boli kedysi prekryté aj pozdĺžne. To už ale dávno nie je pravda Aktuálne je už aj nemálo pražcov proste rozpadnutých alebo úplne chýbajúcich. Aby to nebolo málo, tak stredom mosta sa vlní plastová hadica s priemerom tak 10cm. Zrejme určená na čerpanie paliva. Nie je ale natiahnutá po celej dĺžke, takže jej použitie je otázne.

Po pešom prechode sa zhodujeme, že prejazd po vlastnej osi je príliš riskantný a budeme tlačiť motorky po jednej a istiť sa navzájom. S Borisom si strihneme kto z nás pôjde prvý, lebo naše motorky blokujú Alexa. Ja som vyhral, alebo teda prehral, už neviem a idem prvý. Motorku tlačím z ľavej strany naštartovanú a cez spojku pridávam cez diery. Kráčam tesne po kraji mosta, občas dosť stresujúci zážitok. Navyše pred polkou mosta už nevládzem spojkovať, lebo aj vyspojkovaná jednotka je na nás príliš rýchla, takže ju treba väčšinu času držať. Po oddychu stredovú platformu len preskočíme a pokračujem ďalej. Vôbec ma nenapadlo tam zastaviť, preto odtiaľ nemám bohužiaľ fotku. Druhý oddych je na mieste, kde skončí hadica. Počas oddychu si chcem na moste na motorku aspoň sadnúť. Akonáhle na ňu sadnem a vidím pred sebou most už bez hadice, štartujem a poslednú tretinu dôjdem po vlastnej osi. Skvelý zážitok. Nebyť tej prekliatej hadice, tak som si istý, že by som most prešiel. Škoda.

Následne tlačíme Alexa. Ide to hladko, až na jedno miesto, kde ho zmotá a motorka sa mu rozbehne. Mne sa zozadu vytrhne, ale Boris ho duchaprítomne strháva na správnu stranu a situácia je zachránená. Na konci mostu nás Alex vrúcne objíma, je to silný emotívny moment.

Borisov prechod je najhladší, skoro až nuda. Nakoniec motorku tlačíme na neutrál a ide to asi najľahšie. Človek sa učí celý život. Celý tento cirkus nám zabral hádam 3 hodiny. Naposledy ideme most ešte raz pre oblečenie a prilby, ktoré sme nechali na začiatku mosta. Cestou späť slnko zapadá a my rozbíjame kemp na druhej strane mosta, na miestečku pod ním. Večer debatujeme a vidíme 2 autá ako idú po moste po tme. Jedno je osobné, ale druhé je zjavne nákladné. Večer špekulujem, že ráno by som pokúsil dosiahnuť stredovú platformu ešte raz a spraviť fotky a video.

Deň 42 – 13.07. – 66km – Vitim – Kuanda

Ráno nás budí dážď. Ja dúfam, že je to len tak a rýchlo prejde. Stále mám chuť ešte raz opáčiť most do stredu. Utícha až o nejakú hodinu, tak rýchlo balíme. Visia na oblohe ale ťažké oblaky a mne je jasné, že z mosta nebude nič. Kým dobalíme, začína znova pršať a vyrážame už celkom v lejaku. Mierime do neďalekej dediny Kuanda. Celú cestu celkom slušne leje. Našťastie sú všetky mosty na tejto časti cesty dobré natoľko, že sa dajú prejsť, takže žiadna dráma.

Kuanda je taká pochmúrna dedinka. Staré socialistické budovy. Berieme útokom magazin a zisťujeme čo a ako. To nás vonku prepadne miestny čávo, ktorý údajne 30r žil v nemecku, potom sa vrátil a má tu kaféšku. Že nás tam môže zatiaľ prichýliť. Obetavo sa nám snaží vybaviť nejaké ubytovanie na noc, ale márne. Nič nie je na prenájom. Stále prší a vyzerá to tak, že budeme kempovať pod strechou kaféšky. Teda ono je to taká letná terasa so strechou skôr. Vedľa je otvorený obchod, takže si doprajeme zopár somarín, ktoré by sme inak nekupovali.

Poobede prestáva pršať, chvíľami vykukuje slnko. Pokúšame sa aspoň trochu nechať obschnúť do nitky mokré veci. Prichádza čávo, že bude musieť otvoriť kaféšku, že ho ľudia otravujú. Ale že nás niekde odprace. Medzičasom volá vodičovi Uralu, ktorý nás má prepraviť cez rieku Kuanda. Ten sa obáva, že ak bude znova pršať, že stúpne voda a neprejdeme, takže lepšie bude ísť hneď. Tak balíme veci, odovzdávame suveníry na pamiatku ako prejav vďaky a vyrážame z Kuandy ku brehu rieky Kuanda.

Cez Kuandu cestný most nestojí už roky rokúce. Rieka je príliš hlboká a rýchlo tečúca na brodenie motoriek. Železničný most je strážený a kedysi sa nechala stráž ukecať alebo podplatiť, ale niečo sa muselo stať a od určitého momentu už tejto možnosti niet. My preto ideme na korbe Uralu, ten nás za 5000 rubľov všetkých prepraví na druhý breh. Nakladanie už majú zmáknuté. Žiadny freestyle ako vo videách z pred 10 rokov. Rieka nie je príliš hlboká, ale zjavne je dosť rýchla. Ani neuvažujeme nad inou možnosťou.

Na druhom brehu akonáhle vyložíme poslednú motorku, prichádzajú dvaja poliaci na BMW G650XC, ktorí idú BAMku v opačnom smere. Majú celkom šťastie na timing. Dáme rýchly pokec. Železničných mostov by nemalo byť veľa a vody je všade málo. Nuž len aby to tak ostalo.

Do večera už sa ďaleko neprepracujeme. Alex nájde fajné miesto na brehu rieky pod kamenným násypom. Robíme oheň a máme fajn večer. Neskôr zisťujeme, že na rovnakom mieste kempovali minimálne 2 ďalšie posádky o ktorých vieme. Sranda

Deň 43 – 14.07. – 154km – Kuanda – Novaja Čara

Ráno pokračujeme v zamračenom počasí. Sem tam padne pár kvapiek, ale nič tragické. Cesta je už výrazne menej používaná. Vystupujú z nej kamene, je dosť členitá. Už je na ceste dosť popadaných mostov, ktoré obchádzame brodmi. Po dažďoch sú na ceste kaluže, väčšina ale neškodná.

To sa mení až v okolí Leprindských jazier (Veľké, Malé, Leprindskoe). Najskôr na uvítanie jeden hravý mostík a potom kaluže po celej šírke cesty evidentne v priehlbine. Robíme prieskum a prvých niekoľko dávame celkom v pohode. Potom v jednej si Boris vyberie stopu viac ku stredu ako sme šli my s Alexom a zrazu len stojí vo vode po koleno. Výfuk je pod vodou, ale zvody našťastie trčia,takže motor by zaplavený byť nemal. Skúšame tlačiť, nepomáha, Yamaha sa zahrabáva do piesku. Alex podkladá nejaké konáre, Boris skladá tašku a ja fotím. Nakoniec sa nám podarí motorku vytlačiť bez ujmy, fyzickej. Boris je kus vyklepaný a avizuje, že už si bude všetko prešľapávať, stejne je celý mokrý. No zopár ďalších skutočne prešľape. Vody ale tento deň križujeme toľko, že jeho odhodlanie postupne predsa len chladne a chodíme väčšinu brodov a kaluží na oči. Míňame aj niekoľko miest, kde je stále sneh. Na jednom z nich keď som prvý, zliezam z motorky, chystám guľu a čakám na chalanov. Útok snehovou guľou v strede júla nečakali.

Celý deň je zamračené a výrazne sa ochladilo. Cesta je mokrá, piesková, sem-tam trochu blata, ale nič extra náročné. Iba postupujeme pomaly. Poobede dorazíme do dediny Novaja Čara, dávame celkom fajn šašlík, robíme nejaký nákup a riešime čo ďalej. Alexovi sa moc kempovať nechce a zháňa ubytko. Všetko je obsadené robotníkmi železnice. Ideme teda ďalej. Dostal som tip na horúce pramene za mestom, ktoré potvrdzujú aj miestni. Zaujímavé je, že odbočka z gruntovej cesty je asfaltová.

Horúce pramene, no. Je tu nejaká partia na offroadoch a majiteľ nám dáva nejakú kuticu za 4000rubľov a že sa môžeme kúpať koľko chceme dolu v nejakých vaniach. Nie som úplne nadšený, ale berieme to. Dolu sú 2 staré vagóny alebo niečo podobné a tam nainštalované staré ošarpané, fľakaté vane. Z horúcej vody smrad, je to taká vajcovka. Je mi z toho skôr špatne, tak sa otáčam na päte a oddychujem v kutici.

Boris sa ešte pokúša nainštalovať do partie, ktorá má luxusný bazénik pod našim ubytkom. Je ale drsne vykázaný preč, zjavne uzavretá partia, kamoši majiteľa. Toto miesto mi fakt nesadlo. Ale keby tu neboli protekční kamoši majiteľa, tak by to nemuselo byť úplne špatné.

Deň 44 – 15.07. – 208km – Novaja Čara – Chani – Oljokma

Za Čarou je asi tak 100km slušnej cesty aj s mostami. Jazdí tu dosť nákladných áut. Tipoval by som to na nejaké bane alebo niečo také. Naša rýchlosť stúpa. Cesta nás vedie cez zaujímavé horské sedlo. Ochladí sa a úplne v okolí zmizne vegetácia. Ja jednom mieste sa pokúšam o výlet pomedzi kamene na vyšší bod, ale v piesku netrafím ideálnu stopu a padám do kameňov. Alex mi pomáha dostať sa potupne naspäť. Ideme tam aspoň pešo. Zaujímavé miesto. Taká severská scenéria.

Nakoniec dobrá cesta odbočuje niekam inde ako BAMka. Na ceste je pekný pozváraný rozcestník a tabuľa na Chani ukazuje na starú dobrú členitú kamenistú cestu. Do Chani je to 30km takej hravejšej trasy. Dosť mostov je takých, prejazdných, ale na pováženie. Niektoré prejdem, ale chalani idú radšej brodmi. Mne sa tie brody nelúbia. S vysokou motorkou sa mi vo veľkých kameňoch jazdí zle. Radšej strelím technický most v stupačkách. Pred Chani sú na ceste už fakt veľké napršané kaluže. Zjavne tu padlo výrazne viac zrážok ako nám v Kuande.

Chani je kúsok od cesty. Síce nepotrebujeme benzín ani nič konkrétne, no aj tak odbočujeme. Bola tu kedysi nejaká továreň alebo niečo také, ale už je schátraná. Dedina je vlastne len niekoľko starých panelákov. Na ceste sú veľké kaluže vody. Je to smutný pohľad. Na námestíčku sú asi 3 obchody, tak dávame kolu a tuším nejaké ovocie, pokecáme s miestnymi. Varujú nás, ako skoro všetci už dávno, že ďalej cesta nie je, mosty nie sú, len medvede. Doteraz to ale šlo, snáď to pôjde aj ďalej.

Za Chani je cesta evidentne viac zarastená, ale stále jasne viditeľná. Netrvá dlho a prichádzame ku prvému väčšiemu problému. Most cez rieku Chani, ktorý je spadnutý. Rieka Chani je fakt veľká a brodenie neprichádza do úvahy. Je nám jasné, že prišiel čas použiť železničný most. Backtrackujeme a hľadáme výjazd na násyp. Ono železničná trať je v tejto časti jednokoľajová, ale násyp je vytvorený pre dvojkoľajovú trať, takže väčšinou keď nie je inej možnosti, dá sa ísť bezpečne po násype. Akurát je to po sypkých kameňoch, takže sa tadiaľ nejde tak pohodlne ako po ceste.

Ku mostu sa dostávame o chvíľu, prechádzame pešo, upravíme nájazd a výjazd a ideme na to. Ja ho prejdem prvý a signalizujem chalanom, že ide vlak. Potom celkom hladko prechádzajú aj oni. Vychádza slnko a deň začína byť krajší. Teraz už sme skutočne na BAMke. Zdolali sme zase nový naozajstný problém a užívame si to.

Ďalej pokračujem po násype, kým nenájdeme zjazd na cestu. Chvíľu ideme po ceste no netrvá to dlho a sme znova pri rieke bez mosta. Znova železničný most, tento je trochu technickejší a ani ja si ho netrúfam na prvý krát prejsť. Je to celé na úzko, priestor medzi zábradlím a železničnými pražcami dáva skutočne minimum priestoru na omyl. Zaberie nám to celkom dosť času.

Ďalší pokus o návrat na cestu. No opäť netrvá dlho a hľadáme cestu na násyp. Keď nie je spadnutý veľký most, tak sú obrovské kaluže alebo bažina. Násyp je bezpečnejšia voľba. Chalani idú po násype trochu pomalšie. Boris dosť nadáva, lebo sa mu ide fakt zle. Hreje ho ale aspoň myšlienka, že je asi prvý blázon na litrovom naháči na BAMke.

Jazda po násype má ale niekoľko úskalí. Okrem sypkého povrchu teda. Každý jeden potôčik znamená zúženie a nutnosť prejsť cez most. Malý ale most. Je potrebné sa vyštverať vyššie ku pražcom do väčších neujazdených kameňov, prebalancovať 10-15m a potom naspäť. Niektoré sú celkom nepríjemné. A týchto mostíkov je proste každý kilometer niekoľko. Druhý problém nastáva, keď sa objaví druhá koľaj alebo stanica. Staničky sú malé, v podstate ide len o servisné stanoviská. Ale to nás násilne vyženie z násypu a musíme ísť cestou/bažinou okolo. Ako kedy.

Na večer dôjdeme do dedinky Oljokma. Asi tak 10km pred dedinou už bola cesta ok. Dokonca sme videli jedného medveďa na ceste. Nebol príliš veľký, ale konečne. O medveďoch nám rozprávajú od kedy sme na BAMke a ešte sme žiadneho nevideli.

V dedinke nakupujeme poživeň a pýtame sa na ubytko. Majiteľka obchodíku nám ponúka svoju záhradnú chatku a údajne aj benzín vybaví. Chatka je trochu mimo, ale pekné miesto. V miestnych pomeroch celkom luxus. Keď ideme ešte raz do obchodu po zásoby, tak prichádzajú sa s nami odfotiť nejakí miestni a hlavne nespočet deciek. AJP alebo ja sa im moc nepáči, hviezdou je jednoznažne naháč a potom Alexove XTčko. Holt decká ešte nemajú vkus :-)

Deň 45 – 16.07. – 119km – Oljokma - Juktali

Deň železničných mostov. Ale nepredbiehajme. Ráno robíme nejakú údržbu. Boris mení predné brzdové obloženie a pri tom nachádza ložiská v alarmujúcom stave. Tu s tým nič nevymyslíme. Musí to vydržať. Tetuška nám prišla nadeliť benzín. Cenu dáva normálnu 50rubľov. Teda normálnu v tejto oblasti. Ešte nákup a pokračujeme na východ. Cesta z dediny ako vždy ok. Srandujeme ako dlho to asi tak vydrží. Nebolo to také zlé, hádam aj 15km. Cesta končí náhle na planine, kde je znova nejaký lom alebo čosi. To čo by sa dalo nazvať cestou ďalej končí ani nie o 200m niečím, čo kedysi bol most. Takže zase naspäť, na násyp a hybaj.

Dnes už ani nezliezame z násypu pokiaľ to nie je nutné. Včera vždy, keď sme to dobrovoľne skúsili, tak do hodiny sme hľadali cestu naspäť. Po násype to ide pomalšie, ale ide to. Prechádzame nespočet železničných mostov. Stav je veľmi podobný, takže už riešime len či je pre naháča dobrý nájazd a výjazd, keď nie, tak improvizovane vyrábame. Je pekný slnečný deň, možno až moc teplo, ale lepšie ako dážď. Míňame veľké množstvo chatrčiek, ktoré slúžia ako útočisko pre robotníkov pri nepriazni počasia alebo ako núdzový nocľah. Sú v dobrom stave, väčšinou majú aj nejaké kachle a stôl.

Ten hlavný najotáznejší most nás ale čaká cez rieku Oljokma. Je to najväčší železničný most, ktorý musíme prejsť. Je strážený a všetci nám cestou vravia, že sa musíme s ochranou najskôr dohodnúť. K mostu prvý prichádzam ja, ochrana ma vidí a chlapík nie je zrovna nadšený. Vykrikuje na mňa nech ani náhodou nejdem hore, že sa mám vrátiť na stanicu či čo. Nie úplne mu rozumiem. Idem teda ešte kúsok ďalej, lebo ani nevidím výjazd na trať. Cesta vedie popod most, ale je zatopená tak sa vraciam. To prichádzajú chalani. Ja som ticho, nechávam to na nášho domáceho diplomata Alexa.

Nakoniec ideme podjazdom na druhú stranu trate a tam je rampa pred výjazdom. Pešo ideme na pokec s ochrankárom. Ten postupne poľaví v drsnosti, je to dobrák. Vypadne z neho, že nedávno tadiaľto šiel jeden Čech (Marek Havlíček). Most si ani nepozrel, vybral si zlú stopu a na výjazde spadol a zrovna šiel vlak. Narobil mu celkom slušné problémy. Za prejazd nás skásol po 1000rub, ale peňazí za jeho riziko do kapsy mne osobne vôbec nie je ľúto. Ľudia to tu nemajú ľahké. Keby bol hajzel pýta omnoho viac.

Počkáme na jeho signál a valíme po moste. Tento je spravený inak. Pražce sú betónové a bez medzier, takže ideme po nich. Nemusíme tak riešiť ani nájazd ani výjazd.

Na druhej strane nás ešte ponúkne vodou, je teplo aj keď je už večer. Podľa všetkého je cesta v zlom stave až po Čilči a čaká nás ešte jeden podobne veľký most. Čilčinský. Uvidíme.

Do večera to dotiahneme ešte do mesta Juktali. Juktali je celkom veľké mesto. Od Taksima najväčšie. Konečne nám funguje internet, v Chani aj Oljokme to mal podchytený iný operátor, raz Beeline, potom MTS. My máme všetci Megafon. Riešime benzín. Miestni motorkár nás dovedie do chatkovej oblasti, kde je odstavený vagón a v ňom má miestny čávo nádrž a čapuje benzín. Iná pumpa tu nie je.

Alex potom ešte vybavuje ubytovanie v byte za magazinom. 1000rub na hlavu a je to totálny luxus. Byt normálnej slovenskej úrovne. Akurát zrovna nejde teplá voda. Inak je tu ale fakt všetko. Bomba!

Deň 46 – 17.07. – 144km – Juktali – Čilči

Alex ráno bookuje letenku z Magadanu, takže už má daný dátum, kedy tam musí byť. Robíme nákup a vyrážame. Boris škrípe zubami, bo jeho ložiská v prednom kolese sa dosť zhoršili. Dobrá cesta za mestom sa nekoná. Okamžite nás víta brod a ani potom nie je úplne jasné kadiaľ ďalej. Osobne som čakal, že cesta už bude lepšia ako doteraz a mal som takú malú dušičku, že by sme to mohli strihnúť dnes už do Tyndy. No po prvých pár kilometroch je jasné, že sotva.

Cesta nás vedie preč od železnice do kopcov. Stále viac zarastá a sú na nej vymyté koľaje. Vo vysokej tráve nie je vidno kam človek ide. Všetci v nejakom momente padáme. Boris sa drží dobre. Ale je vidno že to v ňom vrie. Mňa prekvapuje, že stále drží jeho spojka.

Po prechode dávame oddych a obed a následne už kašleme na zarastenú cestu a ideme znova na násyp. Cesta už vedie po opačnej strane železnice. Horšie je s násypom ale to, že často sa stavia druhá koľaj a tak nie je pre nás miesto. V mape z Horizons Unlimited mám poznačených ešte niekoľko bodov s označením “funky“. Sám som zvedavý, čo sa pod tým skrýva.

Prvý tento bod, je už fakt dosť rozpadnutý most, navyše nahnutý na jednu stranu. Ten po prieskume zavrhujeme. Most mal vybudovaný už objazd, ale ten evidentne zmyla voda, pretože vidíme nákladiak s cisternou ako cez zmytú cestu hadicou čerpá naftu do na druhej strane pristaveného nákladiaku. Objazd teda nehrozí. Takže znova železničný most. Už výjazd na násyp ale vyzerá zle. Hlavný problém je ale to, že násyp je pod úrovňou mostu a na okraji betónového piliera je ešte tak 30cm vysoký pražec. Teda oni sú asi 2 na sebe, ale to je jedno. To rozumne neviem prejsť ani ja, nie to Boris. Prejazd mosta ale definitívne padá keď zisťujeme, že na druhej strane niet cesty. Tým pádom je naša jediná šanca krížom cez „funky bridge“.

Nájdeme tam stopu, ale je dosť kľukatá, raz treba ísť jednou stranou, potom druhou, stredom a tak. Ja sa pokúšam o prejazd na motorke, ale nedávam to. Na plynulý prejazd to nie je kvôli výjazdom a zjazdom z pražcov a zároveň nutnosti navigácie doľava doprava. Nohami sa neviem podoprieť, lebo buď nie je kam, alebo je motorka vyššie ako dočiahnem. Musíme tlačiť. Aspoň koniec mostu dôjdem na motorke. Potupa podobná ako Vitim, čo už. Pretlačíme aj chalanov, pre Borisa je pomerne zaujímavý ešte zjazd cez zábranu nasypanú za mostom, ale zvládame.

Takúto dilemu prejazdu vlastne riešime už od Chani. Či pôvodný cestný most (ak stojí), alebo brod alebo železničný most. Týchto rozhodnutí denne robíme desiatky. Väčšina z nich nie je kritická, ale po celej BAMke bolo tak 10-15 miest kde sme naozaj špekulovali ktorú možnosť zvoliť.

Prekračujeme ešte niekoľko veľkých železničných mostov podobných ako tie predchádzajúce, no jeden je špeciálny. Nie je príliš dlhý, ale aktuálne sa pracovalo na druhej koľaji. To znamenalo, že nebolo zábradlie a bolo nutné prejsť po stredovom nosníku, ktorý z jednej strany nemal žiadnu oporu a z druhej bola trať vyššie ako motorka tak zastavenie bolo vylúčené. Pre Borisa bol hravý aj nájazd a výjazd. Na nájazde sa zavesil na zvody a na výjazde sme sa museli podieľať všetci lebo bol zase taký nepriamočiary v tom kde sa dalo istiť nohami a kde nie. Ale zvládli sme.

Čilčinský most bol nakoniec úplne v pohode. Bola tam pomerne veľká stavba, vyzeralo to že stroja nižšie položený cestný most, ale ťažko povedať. Nebola tu ani ochrana a násyp aj betón boli na jednej úrovni, takže klíďo-píďo.

Dorazili sme do Čilči všetci už fakt dosť vyčerpaní. Ešte sme mali čas a ja som mal zálusk na nocľah v nejakej železničnej búdke, ktoré som spomínal. Boris mal toho ale už evidentne fakt dosť a Alex pri pokece s miestnymi zase vybavil nejaký nocľah. Takže sme sa rozhodli zostať. Boris následne zistil, že stratil zadný valec v ktorom mal nemálo dielov na motorku. Kým sa chalani šli zabývať, tak ja som sa vydal naspäť aspoň nejakých 15km či ho nenájdem. Došiel som po most a ďalej mi to prišlo zbytočné riziko ísť 2x cez most, tak som sa vrátil. Valec som nenašiel, tak som aspoň v obchode kúpil pár fliaš piva.

Deň 47 – 18.07. – 250km – Čilci – Lopča - Tynda

Ráno vstávame a už sme všetci na poriadok rozbití. BAMka nám dala zabrať. Dúfame, že už to bude ďalej lepšie. Ale cesta za Čilči je už naozaj celkom slušná. Keď prekonáva nejaký kopec, tak je ešte kamenistá a spomaľujeme, ale inak je už fajn.

V dedine Lopča zháňame benzín. Klasický postup nabehnúť do magazínu a popýtať sa. Tetuška niekomu volá, prichádza po nás auto a vedie nás niekam. Tankujeme a kecáme s „pumpárom“. Za benzín nič nechce a pozýva nás na čaj. Má pekne prerobenú garáž. Také doupě. Rozpráva nám o živote tu. Sám sa prisťahoval skrz prácu na železnici. Keď prišiel nechápal ako tu môžu ľudia žiť, no nakoniec sám privykol. Zaujímavé. My sme ešte v tej prvej fáze. A to je leto. Zima je tu z úplne inej dimenzie. Teploty -30 sú bežné, tak mesiac býva -40 a keď je -20 tak to už je celkom teplo na zimu. Uff.

Zbytok cesty do Tyndy je už nezaujímavý. Kopce zmizli, mosty sú už dobré. Cesta je kvalitná, prášime si čo to dá. Boris trochu strečkuje, lebo ložiská, ale už to nejako doklepeme. Pri tabuli Tynda sa fotíme, nabiehame na asfalt a do príjmu mobilného signálu. Tým nám končí západná časť BAMky. Máme radosť a zároveň sme smutní že je koniec. Uvidíme čo prinesie Cesta Kostí do Magadanu.

Chvíľu zháňame ubytovanie, buď je plno alebo draho. Nakoniec sa podarí za klasických 1000rub na osobu. Ale trochu mimo centra. Večer sa prejdeme bližšiu časť mesta a dáme zase v civilizácií celkom fajn pizzu.

Pokračovanie v ďalšej časti