http://motoride.sk


Internetový magazín o motorkách, motorkároch a o všetkom okolo nich....
Šport, Novinky, História, Technika, Vaše Stroje, Video-Foto Galéria, Motoride Klub, Diskusia, Inzercia, MotoChat, Ankety... a a ešte o mnoho viac...

Pamir Trip 2017 - 1. časť - Stredná Ázia

[Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Plán cesty na sezónu 2017 vznikal vlastne do poslednej chvíle, pretože som nevedel koľko voľna budem mať. Smer som mal jasný a pôvodný hlavný cieľ bolo, ako už názov cestopisu prezrádza, pohorie Pamír.

Úvod

Pamír je rozsiahla horská sústava v Tadžikistane, Číne a Afganistane. Spája Hindúkuš, Karakoram, Kchun-lun a Ťanšan. Pohorie križuje známa cesta M41 - Pamir Highway, ktorá prekonáva najvyšší bod Ak Bajtal vo výške 4655mnm. Ako najvyšší vrch Pamíru sa potom uvádza Štít Ismaila Samaniho s výškou 7495mnm.

Druhotným cieľom v prípade dostatku času bolo ruské pohorie Altaj o ktorom som mnohokrát čítal a podporovalo to aj veľké množstvo fantastických fotiek. No a keď už človek pozerá do mapy a je prstom v Altaji, tak zistí, že Bajkal, ktorý bol mojím snom tiež už nejaký čas, už nie je tak ďaleko. No a logická cesta z Altaja na Bajkal na mape vedie jednoznačne cez Mongolsko.

Pred odchodom mi z toho vyšla zhruba takáto mapka

Predbežná približná trasa - najoptimistickejší variant
Predbežná približná trasa - najoptimistickejší variant

Trasa teda viedla tranzitne cez Ukrajinu a Rusko do Kazachstanu, následne Uzbekistanu, Tadžikistanu a cez Pamír do Kyrgyzstanu. Tu končila najpesimistickejšia verzia výletu návratom domov. Optimistickejší variant pokračoval Kazachstanom do Ruska až na Altaj a v ideálnom prípade prejazd Mongolskom do Ulanbátaru a následne okolo Bajkalu domov.

Je to pomerne dlhá štreka, nič také som nikdy neabsolvoval, takže som sa držal pri zemi. Prvým cieľom bol teda Pamír a všetko ďalej bolo vo hviezdach podľa času, peňazí a všetkých možných nepredvídateľných okolností.

Príprava

Príprava na takúto dlhšiu cestu bola náročnejšia ako doposiaľ, hlavne nutnosťou vybavenia víz. Kazachstan vízovú povinnosť pre nás tento rok zrušil kvôli výstave Expo v Astane. Zostávalo teda vybaviť Rusko, Tadžikistan a Uzbekistan. Vybavenie ruských víz má hladký priebeh. Tento rok som potreboval viac ako 2 vstupy, takže som vybavoval ročné multi-vstupové, preto sa trochu predražili. Tadžikistan a GBAO permit sa dá vybaviť online za deň. Kvôli Uzbeckým vízam som musel podpísať niekoľko dokumentov vrátane jedného, ktorým som potvrdil, že beriem na vedomie zákaz voľného stanovania, couchsurfingu a nutnosti mať potvrdenú každú noc z ubytovacieho zariadenia pre hladké opustenie krajiny.

Po vízach prišli na rad mapy. Tie už dnes nie sú úplne nutné, no ja mám papierové mapy radšej ako elektronické verzie. Niekde v procese vybavovania ma napadlo, že by možno nebolo od veci zistiť vhodné očkovania. Tie som stihol tak akurát.

Čo sa týka vybavenia, zostal som verný všetkému, čo som používal po minulé roky. Snažil som sa o minimalizáciu vecí a hmotnosti, ktoré budem ťahať so sebou. Ťažký a nepraktický benzínový varič MSR Whisperlite som nahradil fantastickým ľahučkým integrovaným plynovým varičom Jetboil. V rámci experimentu som na odporúčanie nahradil ešte nafukovaciu karimatku Thermarest skladacou postelou rovnakej značky. Rolku Louise nahradila taška Enduristan Tornado. Ťažké hlinníkové kufre som po skúsenostiach vylúčil a na ich miesto som zavesil textilné tašky Andy Strapz. Cieľ bola úspora hmotnosti, kompaktnejšie rozmery, zníženie záťaže na podsedlový rám a bezpečnosť zranenia pri pádoch.

Pobalil som sa celkom v pohode, neťahal som so sebou žiadne zbytočnosti ako druhé pneumatiky, olej, filtre a pod. Z náhradných dielov som mal len jeden vzduchový filter, páčky, menšie vývodové koliečko do hôr, nejaké zadné špice, lanko spojky a prednú dušu.

Komplet výbava, ktorú som bral so sebou
Komplet výbava, ktorú som bral so sebou

Motorka

Na túto sezónu som vymenil svoje BMW F800GSA, na ktorom som sa skrátka necítil mimo asfaltu ani trošku dobre, za motorku na ktorej ma konečne jazdenie fakt baví. Na jar som kúpil novú Hondu CRF250L a začal ju pripravovať na cestu. Na veľkú turistiku sa jedná o netradičný stroj. O jej vhodnosti, hlavne do horských podmienok, hovorili skúsenosti mnohých ľudí, ktorí na nej vo viacerých prípadoch dokonca obišli celý svet. Spoľahlivosti som sa teda rozhodne neobával. Fakt, že primárne na takéto použitie nie je zameraná, znamená absenciu klasických turistických doplnkov ako nosiče kufrov, padacie rámy a pod.

Úpravy pred cestou neboli nijako zásadné. Riešil som len základné veci:
• Kryt motora
• Vyhrievané gripy
• Kryty rúčok
• Rám pre opretie a uchytenie textilných kufrov

Jediná nedoriešená vec bola väčšia nádrž. Acerbis a IMS dodávajú väčšiu nádrž a všetko nasvedčovalo tomu, že pasovať bude, no opak sa ukázal byť pravdou. CRFka na rok 2017 prešla malou modernizáciou a tá zahŕňala aj zmenu nádrže a palivovej pumpy. A tak som sa 2 týždne pred odjazdom musel zmieriť s tým, že vyrážam s 7,7L nádržou a 5L kanistrom na sedle.

Ca cestu som obul Continentaly TKC80. Zadný rozmer nie je presne podľa techničáku, obutá pneu má vyšší profil 90 namiesto 80.

Kompletne nabalený pred odjazdom
Kompletne nabalený pred odjazdom

Obsah

Pre rýchlu orientáciu uvediem stručný obsah ak niekoho zaujíma len určitá časť:
• Ukrajina – 1. až 3.deň
• Rusko – 4. až 6.deň
• Kazachstan - 7. až 21.deň
• Uzbekistan – 22. až 24.deň
• Tadžikistan – 24.deň až 41.deň
• Pamír (GBAO) 27. až 41.deň
• Kyrgyzstan 42. až 52.deň

Deň 1 – 05.06. – 517km – Žilina – Prešov – Užhorod – Mukačevo – Sinevir

Deň D nastal v pondelok piateho júna. Ráno ešte kontrolujem všetky dôležité veci, balím na motorku a nakoniec okolo 9 ráno opúšťam moje rodné mesto. Idem hlavným ťahom krížom cez Slovensko. Fučí mi dosť silný protivietor, nie je veľmi pekne a pomerne chladno. Cestu si spestrujem obľúbenou vyhliadkou na Tatry pri Važci a potom pokračujem smerom na Prešov. Niekde pri Vranove sa konečne oteplí a je fajn deň.

Prechod hranice pri Užhorode na Ukrajinu je najrýchlejší aký som zažil. Obidve hranice mám hotové snáď za pól hodinu. V Užhorode zháňam bankomat a simku s internetom. Všetko rieši nákupné centrum a pokračujem cez Mukačevo do kopcov. Odbočujem cez dedinku Volovec smerom na Sinevir a po ceste míňam známy penzón u Leva. To bola záloha keby pršalo. Je ale pekne a tak idem do údolia pri jazere Sinevir, kde si z minulého roka pamätám pekné kempovacie miesta.

Za Ukrajinskou hranicou pred Užhorodom
Za Ukrajinskou hranicou pred Užhorodom

Stan rozkladám na zarosenú trávu a pri večeri rozmýšľam nad tým na čo som sa to vlastne zase dal...

Deň 2 – 06.06. – 548km – Sinevir – Dolina – Ľvov – Novohrad Volynskyj

Ráno je riadna rosa, balím mokrý stan a vyrážam. Kúsok sa vraciam, prechádzam cez sedlo a mesto Mižirja, následne odbočujem na Stryj. V ďalšom sedle stretávam partiu Čechov na bicykloch a po krátkom pokece pokračujem.

Zakarpatská Ukrajina
Zakarpatská Ukrajina

Za mestom Dolina končia Karpaty a víta ma ukrajinská rovina. V Stryj sa pripájam na hlavný ťah a celý deň sa bez nejakých pamätihodných udalostí približujem ku Kyjevu. Bojujem so silným protivetrom, často musím ísť s úplne plným plynom aby som udržal svoju cestovnú rýchlosť 90. Vinu na tom má aj guma s vyšším profilom a štuplami. Motor na to na 6ke ledva stačí. Na hlavnom ťahu ma prekvapuje veľké množstvo púmp, ktoré sú snáď každých 20-30km.

Deň končím niekde v poli kúsok od hlavnej cesty a opäť prekvapivo sa objavujú komáre, inak pohoda.

Deň 3 – 07.06. – 570km – Novohrad Volynskyj – Kyjev – Hluchyv – Ryzhovka

Ráno vyrážam pomerne skoro a doobeda sa mi ide dobre. Prejazd Kyjeva je jednoduchší ako som čakal. Áut je dosť, ale prejazd je pomerne plynulý. Na úzkej motorke nemám problém sa dostať vždy na semaforoch až do prvej rady.

Za Kyjevom pokračuje stále dobrá cesta, no viditeľne ubudli benzínové pumpy. Po odbočení z hlavného ťahu na Bielorusko, smer Moskva, už si musím na benzín dávať trochu pozor. Nie je to nič hrozné, stačí vždy na pumpe pozrieť na mape o jednu pumpu dopredu. Na toto sa mi výborne osvedčila offline mapa Maps.me a pumpy som si takto hľadal bez problémov v celej Ázií. Kanister som musel počas celej cesty použiť na hlavných ťahoch len skutočne výnimočne.

Sumská oblasť. Ruská hranica už je neďaleko
Sumská oblasť. Ruská hranica už je neďaleko

V Hluchive odbočujem už na vážne vedľajšiu cestu smerom na Kursk a blížim sa k Ruskej hranici. Hranicu nakoniec prechádzam ešte dnes. Ukrajinci sa nezapreli a znova pýtajú „na kávu“, no ja už mám peniaze všetky schované tak zapieram akúkoľvek hotovosť. Ruble ešte nemám a hrivny už nie.

Ruská strana sa trochu ťahá, tlačivo colnej deklarácie mi tetuška nepotvrdzuje ako vždy, ale prepisuje na nejaký iný formulár. Tam je polovica vecí vypísaných jej písanou azbukou a keďže písané čítať neviem, takže si to ani neviem skontrolovať. Nakoniec som so zapadajúcim slnkom vpustený do Ruskej federácie a len niekoľko kilometrov za hranicou si pri poli nachádzam fajn flek na noc.

Deň 4 – 08.06. – 475km – Kursk – Prochorovka – Novy Oskol

Ráno je chladno, zamračené. Prichádzam do mesta Kursk a zháňam ruskú SIMku a predplácam internet. Balík funkčný v celej federácií u operátora Megafon síce podražel, ale mám pocit, že pokrytie je lepšie.

Na pumpe dávam okrem benzínu obvyklé cestovateľské raňajky a smerujem do dediny Prochorovka. Tu sa konala jedna z najväčších tankových bitiek 2.sv.vojny. V dedine je, ako inak, park pobedy a na námestí potom známy monument zakliesnených tankov. Na múzeá nejak nemám chuť a tak len fotím a oddychujem.

Prochorovka - pamätník bitky pri Kursku
Prochorovka - pamätník bitky pri Kursku
Prochorovka
Prochorovka - park pabedy
Prochorovka
Námestie v Prochorovke

Volím jeden z menej frekventovaných výjazdov z dediny a musím ho trochu hľadať. Pri konzultácií s mapou a GPS v telefóne ma oslovuje na mol opitý rus, ktorý má zjavne rád motorky. Čosi blabotal, že mal ČZtu a tak. Moc sa s ním nevybavujem a pokračujem v tranzite smerom na Volgograd. Do večera ešte prejdem mestá Koroča, Nový Oskol a Alexejevka, pri ktorej rozbíjam niekde v poli bivak na noc.

Dnes som celý deň znova bojoval s vetrom a znižujem cestovnú rýchlosť na 75-80 kvôli komfortu a náročnosti udržovať 90.

Deň 5 – 09.06. – 528km – Ostrogožsk – Bobrov – Michajlovka

Ráno ma budia okrem okolo prechádzajúceho vlaku, kvapky dopadajúce na stan. Je to len mrholenie ale na oblohe sú ťažké mraky a keďže stanujem v poli, tak zrýchlene balím a odchádzam aby som sa vyhol blatistej rallye hneď z rána.
Počas dňa je počasie striedavo uspokojivé až mrzuté. V jednom momente prechádzam nejakú imaginárnu čiaru za ktorou sa púšťa nenormálny lejak. Začal ale tak náhle, že skúšam zúfalý čin otočenia na ceste a výjazd z dažďa cez magickú čiaru. Na moje prekvapenie to funguje a necelých 100m delí brutálny lejak od miesta kde vôbec neprší. Obliekam nepremok a vydávam sa skrz dážď znova mojím smerom.

Volgogradská oblasť
Volgogradská oblasť

Do večera už dážď neustáva a iba mení intenzitu. Rýchlo sa stmieva a tak hľadám ubytovanie potupne v platených inštitúciách v meste Michajlovka asi 200km pred Volgogradom. Cez booking robím rezerváciu, no hotel sa mi ani s pomocou miestnych nedarí po tme nájsť. Nakoniec ma poslali do celkom fajn hotela Medvedica, kde nocujem celkom v pohodlí za 500rub + 65rub za parkovanie motorky.

Deň 6 – 10.06. – 651km – Michajlovka – Volgograd – Astrachaň

Ráno vstávam a vonku leje ako z krhly. Moc sa preto neponáhľam a zisťujem predpoveď. Vo Volgograde pršať nemá, takže nakoniec okolo 10 vyrážam. Cestou do Volgogradu prší už iba jemne.

V meste sa počko lepší a rozhodujem sa navštíviť znova známu mohylu Mamajev Kurgan. Je tu viacero svadobčanov, ale v pochmúrnom počasí sa mi nedarí nič poriadne odfotiť.

Mamajev Kurgan
Mamajev Kurgan

Pokračujem smerom na Astrachaň, netriafam správny výjazd, tak sa trochu motám po meste. Na správnom výjazde je celkom silná premávka, ale po hoďke som z mesta von a vidím, že smerujem znova do búrky. V Astrachani mám dohodnutý couchsurfing u nejakej motorkárky. Dohadujeme sa, že prídem ešte dnes. So západom slnka prestalo pršať a posledné 2 hodiny do Astrachane už idem po tme. Príjemne sa oteplilo a v Astrachani je úžasná klíma.

Jekaterina u ktorej v Astrachani nocujem sa živí babysittingom psov. V jej byte je patričná psia aróma. Berie ma do obchodu. Aj ona vyráža na moto trip, tak obaja robíme zásoby. Ja pred Kazachstanom a ona s priateľom idú na Krym po nejakú motorku.

Deň 7 – 11.06. – 234km – Astrachaň – Zineden

Ráno je krásne počasie. Lúčim sa s hostiteľkou, jej priateľom a vyrážam krížom cez Astrachaň, smerom na hranicu s Kazachstanom. Na jednej pumpe vidím starú Yamahu Tenere s kuframi, tak sa zastavujem a dávam sa do reči s majiteľom. Je to nemec Jurgen smerujúci do Uzbekistanu. Má asi takú angličtinu ako ja nemčinu, takže komunikácia je veľmi základná, ale pokračujeme teda spolu.

Motáme sa mestom, lebo cesta ktorú som podľa mapy našiel nie je prejazdná, most je zavretý. V situácií nám ochotne pomáha miestny vodič v Land Cruiseri, ktorý nás vedie na správnu cestu von z mesta.

Krajina za Astrachaňou sa viditeľne mení, prechádzame jeden platený známy pontónový most. Môj pokus o dobrú fotku kazí ochrana, takže mám len takú telefónovú. Cesta až na hranicu je povodím rieky, takže je tu ešte dosť zelene aj dobytka. Už je ale vidieť chudobné príbytky a cestu lemovanú viac pieskom ako zemou.

Známy pontónový most pred Kazašskou hranicou
Známy pontónový most pred Kazašskou hranicou

Prichádzame na hranicu, klasicky je tu celkom šóra. Odstavujeme motorky a idem sa pešo spýtať, či nás pustia dopredu. Pokus sa darí a tak už za chvíľu stojíme pri okienkach a opúšťame Ruskú federáciu. Jurgenovi tlmočím čo je v mojich silách do angličtiny. Ide to celkom hladko.

Prejazd na Kazašskú hranicu vedie cez most a na hranici sa začína stredoázijské papierové kolečko. Službu majú ale mladí colníci, ktorí majú odhadom tak 20 rokov a celá kontrola nezaberie snáď ani 30 minút.

Za hranicou meníme u priekupníkov nejaké ďengy za Kazašské tenge a riešime strachovku. Tá je celkom drahá. Ja vzhľadom na plánovaný druhý prejazd Kazachstanom, o viac ako mesiac, beriem 3 mesačnú. Stojí ma cez 30eur, ale aj základná na minimálne obdobie nie je o veľmi lacnejšia. S Jurgenom dávame ešte nejaký plov v kaféške a vyrážame smerom na Atyrau.

Hneď po prvých kilometroch sa ukazujú prvé dediny. Domy sú skôr hlinené ako murované. Stromov tu nieto, takže z dreva nie je nič. Stretávame prvé ťavy, Jurgen ich nadšene naháňa po stepi.

Dedinka v KZ
Dedinka v KZ
Prvé ťavy
Prvé ťavy v Kazachstane
Kazašský kontrast
Pokus o dobytie Kaspického mora

Cesta je dosť rozbitá, nedá sa postupovať rýchlo, ideme tak 30-50km/h a stretávame v protismere plaziaci sa kamión. Táto bizarná situácia sa bude v strednej Ázií opakovať pomerne často. Jazdiť tu s naloženým kamiónom chce silné nervy alebo dobré drogy.

Stretávame aj prvú políciu. Jurgen nesvieti a že hrozný prúser. Nejak sa mi policajta ale podarí ukecať že nič, a bez ujmy pokračujeme ďalej. V okolitej rovnej stepi sa ukazujú ropné vrty. Pri jednom zastavujeme, fotíme a ja si všímam v mape, že sme neďaleko brehu Kaspického mora. Vydávame sa ho hľadať. Po niekoľkých neúspešných pokusoch, keď vždy skončíme v sypkom piesku, sa nás v dedine ujíma chalan na starom Urale a vedie nás až na breh. Nie je to zrovna krásna piesková pláž, skôr blatistá, ale nachádzame fajn flek na stanovanie. Tam nás ešte prekvapí miestny na Lade aj s pivom tak pokecáme, dáme nejaké foto a pod oblohou plnou hviezd končíme deň.

Ďeň 8 – 12.06. – 360km – Zineden – Atyrau – Kulsary

Ráno sa vraciame na hlavý ťah a po rozbitej ceste smerujeme do Atyrau. Je polojasné počasie a napriek mojim očakávaniam vôbec nie je nejaké extra teplo. Skôr príjemne okolo 25 stupňov, pohodička.

Jurgen si to valí aj cez 80, ja sa pri takej rýchlosti necítim komfortne. V ceste sa často znenazdajky objavujú obrovské diery, po zopár incidentoch radšej spomaľujem a nechávam Jurgena ísť si svoje. Takto sa prebíjame, občas zastavujeme a fotíme. Po nejakej rozbitej pasáži v stupačkách si sadám a pozerám, že nevidím Jurgena, ktorý šiel za mnou. Vraciam sa a vidím ho nešťastného stáť na krajnici. Motorka si sedí na zadnom kolese akoby praskla pružina tlmiča alebo pákovanie. Pozeráme ale nevidíme nič evidentne zlomené. Ísť sa s tým ale nedá, tak stopujeme. Druhé auto je nákladný Gaz z Ruska, ktorý šoféruje parádny starký Alexej. Ten Jurgena ochotne berie, zastavujeme ešte jedno auto aby nám pomohli naložiť ťažkú motorku a pokračujeme na Atyrau.

Sediaca Yamaha
Sediaca Yamaha
Naložená Yamaha
Typický Kazachstan 2
Atyrau
Ťavy majú praktické rozlišováky

Nákladné auto ide po rozbitej ceste výrazne pomalšie ako ja na motorke a tak mám priestor často zastavovať a fotiť. Asi po 70km sme v Atyrau. Na pumpe nám Alexej pomáha zohnať servis, spoločne nájdeme jeden fajn, majiteľ dokonca rozpráva anglicky, takže pohoda. Vykladáme Yamahu dorovnávame sa s Alexejom a ja nechávam Jurgena so servisákmi. Idem do mesta zháňať SIMku a obchod. Atyrau nie je veľké mesto, navigácia je bezproblémová. Cestou do centra a späť 2x križujem rieku Ural, ktorá oddeľuje Európu a Áziu.

Po mojom návrate do servisu už Tenere stoji tak ako má. Nakoniec to bola len zaseknutá zadná oska o nosič kufra. Z majiteľa servisu sa vykľul celkom hajzlík. Snaží sa Jurgena pumpnúť o viac ako 50eur, do toho som sa moc nemiešal. Jurgen to nejako vybavil a spoločne opúšťame Atyrau a ideme už v Ázií ďalej na východ na mesto Dossor.

Pred západom slnka
Pred západom slnka

V Dossore sú na ceste nenormálne kaluže vody, no obloha je čistá ako len môže byť, takže to pôsobí dosť surreálne. Berieme benzín, lebo púmp po ceste ubúda a smerujeme na juh cez Kulsary na Beyneu. Slnko sa blíži ku horizontu a zháňame nejaký nocľah. Ideme dosť dlho ale okolie už je úplne prázdne, nie sú tu ani stromy, ani kríky ani kopce. Len sem-tam cintorín. Po tme ísť nechceme, tak to pred západnom slnka len zatiahneme vedľa cesty do priehlbiny v ktorej nás nie je vidieť a rozkladáme stany.

Deň 9 – 13.06. – 278km – Kulsary – Beyneu

Ráno nás od Kulsary delí len 50km. Zastavujeme na raňajky v kaféške na začiatku mesta. Jedlo je fajn a za dobrú cenu. Väčšina osadenstva sú šoféri nákladných áut a majú z nás atrakciu. Nikto ale nie je nepríjemný. Je to v pohode.

Moslimský cintorín
Moslimský cintorín

Pri odchode sa cez parkovisko preženie malá piesočná búrka, cez ktorú čiastočne prechádzame. Tesne za mestom stretávame prvého cestovateľa v opačnom smere. Zastavujeme, je to ďalší nemec, tento na KTM990 sa bol povoziť v Mangystau. Navštívil všetky miesta, kam smerujem aj ja, má to načítané. Kecajú s Jurgenom asi pól hodinu, dáva aj mne nejaké rady kde, čo a ako. Príjemný týpek. Cesta do Beyneu, asi 200km z Kulsary, je stále po rovine. Stretávame asi 2 motorkárske posádky v protismere, ale len sa zdravíme, nikto nezastavuje.

Do Beyneu dôjdem na nádrž len tak-tak. Nájdeme pumpu a je čas sa s Jurgenom rozdeliť. On smeruje ďalej na juh do Uzbekistanu, ja na juhozápad do Mangystau. Je už neskoré poobedie, tak sa obaja rozhodujeme zostať v Beyneu a scivilizovať sa. Ochrankár na pumpe nám odporúča hotel v meste. Cena je fajn, má sprchu takže pohoda. Motorky schovávame za hotel a na pešo sa vydávame pozrieť si posledné kazašské mesto pred hranicou s Uzbekistanom.

Stretko s nemcom pri Kulsary
Stretko s nemcom pri Kulsary
Takto vyzerala cesta celých 121km do Beyneu
Beyneu - kravička si pochutnáva na plastovom obale
Beyneu main street
Trhovisko na železničnej stanici v Beyneu

Smerujeme do „centra“, ktoré je pri vlakovej stanici. Na nej sa nachádza čulý trh, nakúpiť sa tu dá všetko možné. Sám si robím nejaké zásoby. Cestou na hotel dávame ešte večeru, pár piviek a končíme deň.

Deň 10 – 14.06.2016 – 352km – Beyneu – Shetpe – Šerkala

Po raňajkách sa s Jurgenom lúčime a vyrážame každý vlastným smerom. Je to ťažko vysvetliť, ale som celkom rád, že si môžem ísť znova „to svoje“ bez akýchkoľvek obmedzení. Asi som na ceste sám ešte príliš krátku dobu.

Napriek tomu, že cesta za Beyneu prvých viac ako 100km neukáže oku žiadnu zaujímavosť, tak si cestu užívam. Zastavujem a fotím to nič naokolo. Sem-tam obchádzam nejaké prežúvajúce ťavy, inak tu nie je vôbec nič. Horizont na všetky strany je totálne prázdny.

Na pól ceste do Shetpe je kaféška, ktorú ignorujem. Zastavujem kúsok za ňou pri altánku a označení dediny Sary Otes, ktorá je vzdialená ešte zopár kilometrov. Dávam pauzu, kukám do mapy a tak nejak nasávam to cestovanie. Tu niekde si po prvý krát skutočne uvedomujem, že cestujem a že už som vlastne v pomerne exotickej krajine. Cool!

Chlapci sa ten vozík ešte natlačia...
Chlapci sa ten vozík ešte natlačia...
Kazachstan...
Rodinka ide na dofču z Aktau do Almaty. Asi 3500km
Ukazuje sa Mangystau
Na kopčeku nad cestou

Rovnako si púšťam myšlienky na špacír a dávam si do pomeru to čo mám naplánované s tým čo som prešiel a to ma hneď uzemní. Mám prejdených nejakých cca 4000km a pred sebou aj pri najúspornejšej variante ešte viac ako 10000km... Zbežne kuknem, kde by som to dnes asi mohol zapichnúť na noc a pokračujem.

Pokračujem mimo kurz práve do dediny Sary Otes pretože tu niekde by sa mala z juhu pripojiť moja cesta, ktorú mám vytrackovanú ako návrat z Mangystau. Jej prejazd bude umožnený ale len, ak tu zoženiem benzín. Oficiálne tu pumpa nie je, no podľa môjho zdroja by v dedine malo byť možné ho kúpiť.

Po pár pokusoch ma miestny vedie ku priekupníkovi, od ktorého skusmo kupujem 5L za mierne vyššiu cenu. Je ale celkom dotieravý, chce si sadnúť na moto a previezť sa. To mu zatŕham a pokračujem pôvodným smerom pustatinou na mesto Shetpe.

Asi 100km pred Shetpe sa začína Mangystau tak ako ho mám naštudovaný. Cesta klesá a okolo sú obrovské útesy, ktoré pred miliónmi rokov obmývalo more. Útesy majú rôzne farby od bielej cez celú škálu žltej až po hnedé. Moc nápadité to nie je, ale po niekoľkých dňoch pustatiny je to vítaná zmena.

Z Shetpe som sklamaný, je to neskutočná diera. Všade odpadky. Púmp prejdem asi 5, ale nikde nie je benzín. Naveľa jednu nájdem, dotankujem a opúšťam mesto na sever ku hore Šerkala.

Na odbočke z asfaltu kde fotím, sa zastavuje ďalší Land Cruiser. Rozprávame mojou chabou ruštinou aj čosi o histórií Šerkaly, potom ma Kazach volá k nemu domov v gosti. Hovorí sa, že tieto veci sa neodmietajú, no on býva asi 100km úplne mimo môj kurz. Navyše už vidím Šerkalu, takže predsa odmietam.

Šerkala
Šerkala

Ku Šerkale to mám len kúsok. Slnko sa blíži ku horizontu, takže si pod horou nájdem už len pekný flek na noc a rozjímam. V noci ma ešte budí prichádzajúca motorka, tak o sebe dávam vedieť. Ukáže sa, že to sú dvaja mladí chalani na 125ke, ktorí sa len chceli prísť pozrieť. Nevedia moc rusky takže po 10 minútach sme dorozprávaní a idú si po svojom.

Ďeň 11 – 15.06. – 202km – Šerkala – Aktau

Ráno mám v pláne objazd hory a pokus prejsť stepou na západ až na hlavnú cestu. Od západu ale fučí silný vietor a tlačí ťažké mraky. Rýchlo balím a pri odchode už ma stihnú prvé kvapky dažďa. Objazd hory teda ruším a vraciam sa do Shetpe. Tam neprší a po asfalte sa točím znova na severozápad, smerom na Fort Ševčenko. Už po pár kilometroch v silnom protivetre je zrejmé že smerujem do búrky. Z hlavnej cesty ma zláka na odbočku do hôr, kde je ešte pomerne jasno, pútač v Hollywoodskom štýle s nápisom Adaj Ata. Stavba je síce zamknutá ale mám dobrý výhľad na okolie.

Adaj Ata
Adaj Ata

Po návrate na hlavnú cestu sa po chvíli púšťa dážď, ochladzuje sa a ja si vravím, že takto som si Kazachstan fakt nepredstavoval. Na jednom horizonte v plnej rýchlosti chytám najväčšiu dieru na celej ceste. Darí sa mi odľahčiť len predok, zadným kolesom chytám silný náraz, že mám čo robiť sa udržať na motorke. Motokrosová duša to na moje prekvapenie vydržala, no ráfik je viditeľne preliačený. Musím podoťahovať pár špíc, ale inak to vyzerá byť bez ujmy na technike.

Už v slušnom daždi dôjdem na odbočku Fort Ševčenko a Aktau a po prehodnotení situácie to točím na Aktau, kde je evidentne lepšie počko. Na pobreži pri Fort Ševčenko som mal v pláne takú offroadovú vložku, ale po výdatnom daždi je pohyb v stepi nereálny. Takže nič a točím na juhozápad do hlavného mesta regiónu Mangystau. Pršať prestáva až pred Aktau. V meste zháňam pomerne bezproblémovo olej na výmenu a zadarmo mením v blízkom autoservise.

Pri balení po výmene zisťujem, že mi chýba nepremok. Asi som ho zabudol upevniť keď som balil kúpený olej. Ani návrat do predajne s olejom neodhalí kde som ho nechal, takže rovnako ako minulý rok, hlúpo strácam tento dôležitý diel motooblečenia. Chvíľu sa ho snažím zohnať v Aktau. Pomáha mi veľmi ochotný offroaďák na Defenderi, ale motopredajňu tu majú len jednu a značkový KTM nepremok za 140eur nie je príliš lákavou voľbou. Čakajú ma najhorúcejšie krajiny na mojej ceste, tak sa ukľudňujem tým, že nepremok snáď nebudem potrebovať, kým ho v nejakom väčšom meste znova nekúpim.

U Mansura v Aktau
U Mansura v Aktau

Prechádzam mestom na juh po pobreží a zastavujem na prázdnom parkovisku. Ide okolo motorkár v čiernom na Kawasaki ER6n, ktorého som v meste už stretol. Zdravíme sa a zastavuje sa pri mne. Volá sa Mansur, hovorí slušne anglicky. Je pôvodom Uzbek, žijúci ale celý život v Kazachstane po tom, ako sa tam presťahovala jeho rodina kvôli práci. Pozýva ma k nemu domov a tentokrát už neodmietam. Jeho sestra pripravuje jedlo a keďže je ramadán a Mansur je moslim, všetko je len pre mňa. Mansur je stavebný inžinier a má pekný dom, auto, skrátka žije si celkom dobre. Do večera sa rozprávame o živote v Kazachstane, Uzbekistane ale aj Európe. Je nadšený mojou cestou a otvorene priznáva nutkanie vyraziť niekam rovnako. Rád chodí do Taškentu, kde má veľa známych a rodinu.

Deň 12 – 16.06. – 308km – Aktau – Žanaozen – Božira

Po kráľovských raňajkách sa lúčime a ja vyrážam smerom na Žanaozen a Mansur do práce. Cesta do mesta Žanaozen je pomerne nezaujímavá, ale aspoň kvalitná. V meste beriem zásoby, pretože ma čaká prvá dlhšia mimocivilizačná offroadová cesta.

Na výjazde z Žanaozen sa znova ukazujú ťažké mraky a silno fučí. Nadávam do prilby, že to snáď nie je možné, v Kazachstane malo byť cez 30 stupňov a azúrová obloha a ja som ešte nemal asi žiadny jasný deň bez oblakov. Teraz znova pri pláne opustiť asfalt to vyzerá na dážď. Ležérne teda smerujem na dedinu Senek pred ktorou plánujem odbočiť do stepi smerom na podzemnú mešitu Beket Ata.

Na vjazde do mesta
Na vjazde do mesta
Cesta na Beket Ata
Smer Beket Ata
Spestrenie
Farbičky

Míňam ešte veľké ropné pole. Všade naokolo sú fungujúce vrty a v oblačnom počasí to pôsobí depresívne. Pokračujem až po dobre značenú odbočku na Beket Ata. Tam opúšťam asfalt a po kamenisto piesčitej ceste smerujem do stepi. Zatiaľ neprší, stále iba silno fučí, ale s občasným pieskom na ceste mám niekedy čo robiť. Nie je to nič strašné, no po toľkých dňoch sedenia a jazde po asfalte je potrebné prepnúť do obozretnejšieho módu. Jazda po hrboľatej a kamenistej ceste ma unavuje, ale pri zastávkach aspoň fotím.

Okolie nie je také fádne ako okolo hlavných ťahov. Cesta vedie cez rôzne kopce, okolo menších vápencových útesov. Zhruba po 100km začínam hľadať odbočku ku skalnému útvaru Božira. Tú mám len poznačenú ako bod v mape a značenia tu nie sú. Vydávam sa teda nejakou vyjazdenou koľajou do stepi. Po niekoľkých kilometroch blúdenia prichádzam na útes a padá mi sánka. Stojím na niekoľko sto metrov vysokom útese a zízam do krajiny, ktorá nie je ani trochu podobná čomukoľvek, čo som doteraz videl. V diaľke vidím niekoľko stolových hôr a okolo útesov vysušené korytá a niekoľko vyjazdených koľají. Nikde nikto, kde-tu preletí nejaký vták. Úplné ticho. Bomba.

Prezentačná
Prezentačná
Hľadám Božiru
Božira z diaľky
Neuveriteľné útesy
Fantastické miesto

V diaľke vidím skalný útvar, ktorý si pamätám z fotografií, tak po chvíľke rozjímania idem zase stepou paralelne s líniou útesu ďalej na juh ku skale. Na vyhliadke na Božiru nachádzam aj nejaké pozostatky starých múrov, ktoré poslúžilia ako fajn vetrolam pred tým prekliatym vetrom, ktorého sa nemôžem zbaviť odkedy som vyrazil z domu. Na večer prišlo dosť mrakov, takže západ slnka je poznať len tým, že sa zotmie. Škoda.

Ďeň 13 – 17.06. – 360km – Bažira – Beket Ata – Žanaozen – Shetpe

Vstávam s očakávaním lepšieho počasia. Chcel som spraviť nejaké fajn fotky, no počasie je horšie ako večer. Balím campsite a vraciam sa stepou znova na cestu ku Beket Ata. Cestou niekoľkokrát zle odbočujem a trochu blúdim stepou. Znova na ceste uvažujem, či ku mešite fakt idem. Predsa len počasie je biedne a neviem ani čo od moslimov na ich posvätnom mieste čakať. Zvedavosť ale zvíťazí.

Po mešitu je to len necelých 15km. Zastavujem na parkovisku a idem sa rozhliadnuť. Klesám dolu útesom po schodoch ku podzemnej komnate, ale je to celkom štreka. Cesta dolu, prehliadka komnaty a výšľap naspäť hore mi zaberie skoro hodinu. Po výstupe ku komplexu budov ma volajú dnu na raňajky alebo skrátka nejaké jedlo. Som teda pohostený a na odchode mi nanútia ešte chlieb, nejaké sladkosti a dokonca 2000 tenge na benzín. Moslimovia...

Smerom ku podzemnej komnate
Smerom ku podzemnej komnate
Výhľad z Beket Ata
Štýlové schodisko v Beket Ata
Podzemná komnata
Pohostinní ľudia v Beket Ata

Cesta naspäť do Žanaozen sa krátko po odchode mení na boj s elementami. Začína pršať a fučí silný vietor. Keďže nemám nepremok, ale iba starú nepremokavú vložku v oblečení, netrvá dlho a som mokrý. Slnko sa ukazuje až za Žanaozen a cestou do Shetpe sa mi podarí skoro uschnúť. Motorka je po terénnej vložke taká zadrbaná, že v Shetpe ju radšej umývam, inak by som mazal komplet zablatenú reťaz.

Tu sa hodí spomenúť ešte problém, ktorý v Kazachstane nastáva počas dažďa. Ono tu moc neprší a asfalt je len na ceste, každá dedinka, či zariadenie pri ceste z pravidla má len v stepi ujazdenú plochu. Akonáhle zaprší je seriózny problém zísť na motorke z asfaltu. Step sa mení na lepkavú bahennú hmotu a obyčajné zastavenie na krajnici neprichádza do úvahy. Zastaviť je možné rozumne len na križovatke ciest, kde je väčšinou asfalt aspoň niekoľko metrov od križovatky.

Nocľah v stepi
Nocľah v stepi

Neďaleko Shetpe som si našiel na niekoľký pokus fajn miesto na kopčeku, rozbil stan a po náročnom dni celkom zaslúžene oddychoval.

Deň 14 – 18.06. – 280km – Shetpe – Beyneu

Do Beyneu sa vraciam rovnakým 300km úsekom ako pred pár dňami. Znova stojím pri Sary Otes ale tentokrát v kaféške, ktorú som minule obišiel. Cestou uvažujem, že som vlastne od kedy som vyrazil, nemal žiadny voľný deň. Čosi aj potrebujem vybaviť, tak sa v Beyneu ubytovávam v rovnakom hoteli. Predzásobím sa pochutinami a do večera pol dňa relaxujem.

Čas na relax v Beyneu
Čas na relax v Beyneu

Deň 15 – 19.06. – 357km – Beyneu – Kulsary – Aktologay

Do Kulsary ráno idem znova rovnakou cestou, pretože iná tu nie je. Tankujem a pripravujem sa na ďalší výlet mimo civilizácie a asfalt. Zopár kilometrov za Kulsary odbočujem na východ smer Mukur. Nemec na KTM990, ktorého sme s Jurgenom stretli, spomínal, že prvých 50km tejto cesty je veľmi zlých. To sa vzápätí potvrdzuje. Na ceste kedysi bol asfalt, no súčasný stav je taký, že použiteľný asfalt pravidelne tak po 400-500m strieda približne 100m úsek, ktorý je nenormálne zmasakrovaný. Diery majú hĺbku aj cez pól metra a na dĺžku tak 2-3 metre. Niekedy sa dajú obísť, inokedy si treba vybrať len najmenšie zlo krížom cez diery. Paralelne s cestou sú v stepi vyjazdené koľaje, no tie nie sú o moc lepšie.

Odbočka na Mukur road. Smerujem na Aktologay
Odbočka na Mukur road. Smerujem na Aktologay
Mukur road
Nie všetci ju pokorili šťastne
Mukur road
Krížom stepou ku Aktologay

Zhruba po 70km obchádzam starú rafinériu na asfalt alebo niečo podobné a odbočujem do stepi do vyjazdených koľají. Smerujem ku ďalšiemu skalnému útvaru – Aktologay. Cesta sa mi opakovane stráca pod kolesami resp. smeruje iným smerom ako potrebujem ísť. Nakoniec sa ale predsa ku snehovo bielym skalným útvarom dopracujem. Na oblohe sú znova ťažké mraky a dúfam, že aspoň teraz už nebude pršať. Od asfaltu som vzdialený 100km a teraz by som s dažďom mal vážny problém.

V stepi neviditeľná hrobľa
V stepi neviditeľná hrobľa

Obchádzam skalné zoskupenie severom a kempujem znova na malom útese zo severovýchodnej strany. Je ako vždy silný vietor a nemám žiadny vetrolam, takže v noci mám celkom hluk od trepotajúceho stanu.

Deň 16 – 20.06. – 415km – Aktologay – Sagiz – Aktobe

Ráno ale konečne vstávam do krásneho slnečného dňa a kochám sa bielymi skalami. Nikde nikto, som tu úplne sám. Magický moment.

Parádne ráno nad Aktologay
Parádne ráno nad Aktologay
Aktologay
Zaujímavé kopce sú tu všade. V pozadí zoskupenie Aktologay
Cestou do Senek
Cestou stepou

Balím stan a začínam hľadať cestu na sever do dediny Sagiz. Je to asi 100km a po chvíli zisťujem, že žiadna z viditeľných ciest nejde týmto smerom. Našťastie mám vytrackovanú cestu od jednej ruskej výpravy, takže sa uchyľujem ku tejto variante smerovania. Prvých 10km idem teda krížom stepou smerom kadiaľ prechádza vytrackovaná trasa. Na moje prekvapenie ani trasa nejde po ceste. Nejaká stopa sa objavuje až o ďalších 10 km.

Hmm... Kam teraz?
Hmm... Kam teraz?

Po tejto celkom fajn vyjazdenej stope dorazím celkom luxusne až do Sagiz, tesne pred ktorým sa cestná spleť neuveriteľne skomplikuje. Často mám pod kolesami piesok a musím sa viac krát otáčať lebo idem zle. Nakoniec sa mi ale dedinu podarí dobiť, tankujem a dávam jedlo v kaféške. Miestni kamionisti ma po obvyklej spovedi varujú, že cesta do Aktobe je dosť zlá.

Majú pravdu. Nasledujúcich 70km túžobne spomínam na vyjazdené koľaje v stepi, pretože cesta je tankodrom. Jednoznačne najhoršia cesta doposiaľ. Niečo ako Mukur road predchádzajúci deň, ale bez prestávky. Proste masaker. Idem to skoro 3 hodiny.

Potom sa cesta trochu umúdri a po ďalších 30km už je to celkom v pohode a som schopný držať moje bežné cestovné tempo až do Kandyagaš. Tam som zvažoval strihnúť to kratšou cestou A-26 cez Shalkar. Miestni ma ale odhovárajú, že tadiaľ nikto novým autom nejazdí, že to je zlá cesta.

Farmár neďaleko Senek a jeho Iž
Farmár neďaleko Senek a jeho Iž

Po dnešnej skúsenosti už mám predstavu o tom čo to znamená. Dobre si ešte z plánovania pamätám, že aj google maps vás pošle jednoznačne 510km po A-27 okolo cez Aktobe namiesto 390km po A-26 cez Shalkar.

Moc sa mi do toho proste nechce, navyše potrebujem vybrať prachy v bankomate, lebo tenge sa nejak viac míňajú takže to beriem na istotu cez Aktobe. Cestou na sever do Aktobe sa okolie celkom mení, ukazuje sa tráva, stromy a krajina získava viac ruský charakter ako južnejšie časti KZ. Tesne pred mestom nakoniec stanujem niekde pri rieke neďaleko cintorína. Inak pekné miesto.

Deň 17 – 21.06. – 518km – Aktobe – Aral

Do Aktobe som dorazil ráno. Ešte tesne pred mestom som dal v kaféške raňajky a miestny týpek zjavne po ťažkej noci sa dožadoval fotky s motorkou a donútil k fotke aj obsluhu kaféšky :-) V Aktobe to bol potom rýchly proces, vybrať prachy z bankomatu, nájsť schopné potraviny a nakúpiť zásoby. Pred sebou som mal 1500km roviny bez plánovaných zastávok. Proste tranzit mode.

Raňajky v kaféške pred Aktobe
Raňajky v kaféške pred Aktobe

Počasie je fajn a s postupom na juh sa otepľuje. Teploty presahujú 30 stupňov a Kazachstan začína pôsobiť tak, ako som ho očakával. Rovnako ubúdajú stromy a zeleň, ktoré sa na severe krajiny znova ukázali.

Postupne okolo mňa miznú všetky známky života. Všade naokolo je rovná step, sem tam nejaké pieskové kopce. Nejaký čas je to zaujímavé, ale pomerne rýchlo sa to človeku preje. Jediné čo sa tu dá robiť, je držať plyn. Na rovine a našťastie na celkom dobrom asfalte to ide bez problémov.

Do Šymkentu 1341km. Všetky rovnako zaujímavé
Do Šymkentu 1341km. Všetky rovnako zaujímavé

Pumpy nie sú príliš často, musím si na to dávať pozor. Bez varovania nachádzam úsek kde nie je pumpa asi 300km. Prehliadnuť tak poslednú pumpu a mám problém aj napriek zásobe v kanistri. Večer si pri ceste hľadám nejaký krík za ktorý postavím stan . Schovať sa tu inak nie je kde.

Deň 18 – 22.06. – 535km – Aral – Bajkonur – Kyzylorda

Po 2 pekných dňoch sú na oblohe znova ťažké mraky a stan ráno balím za jemného dažďa. Ten ma s rôznou intenzitou sprevádza až do neďalekého mesta Aral. To kedysi stálo na brehu Aralského mora, no dnes už prežívajú len nejaké pozostatky jazera ďaleko od pôvodného brehu. Mesto Aral je pomerne bezútešné, obzriem bývalý breh, vlakovú stanicu a pokračujem ďalej na juh.

Mesto Aral
Mesto Aral

Počasie sa lepší, síce stále fučí, ale oblaky miznú a otepľuje sa. Ďalšia zastávka je pri kozmodróme Bajkonur, ktorý sa nachádza zhruba 200km ďalej pri rovnomennom mestečku. Síce sa nachádza v Kazachstane, ale územie na ktorom leží má prenajaté Rusko. To znamená napríklad, že sa tu na pumpe dá platiť rubľami a pod.

Mierim najskôr na sever od hlavnej cesty, kde sa nachádza kozmodróm. Zastavujem pri zatvorenej bráne, kde mi milícia slušne a ochotne vysvetlí, že ďalej nemôžem. Zdvorilostný krátky pokec. Fotky ale nie sú problém, tak si robím pár povinných. Následne mierim na juh do mesta, kde sa opakuje rovnaký scenár. Fotím sa pri onálepkovanej značke mesta a zakrátko som už znova na ceste smer Šymkent.

Kozmodróm Bajkonur
Kozmodróm Bajkonur
Povinná fotka. Jediné budovy, ktoré je z kozmodrómu vidno
Mesto Bajkonur. Aktuálne znova neprístupné.
Cestou
Študáci majú oslavu

Niekde pri meste Žosaly križujem rieku Syrdarja, jeden z prítokov Aralského mora. Tu má ešte celkom slušný objem. Okolo cesty celkom prekvapivo začína byť veľa zelene. O chvíľu mi dochádza, že táto zeleň je práve vďaka vode odčerpávanej z rieky a používanej na zavlažovanie bavlníkových plantáží. Ako som sa dozvedel a na vlastné oči vidím, toto zavlažovanie je zrealizované veľmi nekvalitne a tak veľké množstvo vody končí úplne inde ako na plantážach. Vidím tak veľké bažinaté plochy, kde sa stretávam s rojmi komárov. Takto uprostred stepi, je to pomerne exotický zážitok.

Kone sa kúpu v rieke Syrdarja
Kone sa kúpu v rieke Syrdarja

Tu niekde medzi zelenými poľami pred mestom Kyzylorda nachádzam aj miesto na noc. Je to jedno z tých horších. Mám spoločnosť komárov a už po zabývaní prechádza v tesnej blízkosti aj niekoľko áut. Už sa mi to nechce riešiť, tak zostávam.

Deň 19 – 23.06. – 643km – Kyzylorda – Šymkent – Burguluk

Ráno vyrážam veľmi skoro, chcem z poľa vypadnúť kým začnú znova okolo jazdiť miestni. Pri výjazde som zistil, že som stanoval na uzavretom pozemku a musím sa dostať von cez zatvorenú bránku. Je to ale len taká „dobytková“, takže si otváram a následne za sebou zase zatváram a valím preč.

Už veľmi skoro sa teploty dostávajú na nepríjemne vysoké hodnoty. Akonáhle teplota prekoná telesnú teplotu človeka, tak chladenie vzduchom sa mení na ohrev a je príjemnejšie ísť v zavretej prilbe. Vďaka tomu moc nefotím a len idem. Niekde medzi Kyzylodou a mestom Turkistan ma dobieha ruský bajker. Je to Anton na čopri a vraví mi o motorkárskom festivale pri Šymkente, že mám isto prísť. Meníme kontakty a vzhľadom na našu vzájomnú nekompatibilnú rýchlosť mi Tony okamžite mizne z dohľadu.

Turkistan
Turkistan

Cesta je pomerne nezáživná. Iba pred Šymkentom vidím znova ťažké mraky z ktorých zjavne prší. Kuriózny pohľad pri teplote 37 stupňov. Jasne vidím, že idem do búrky, ale aj keby som nepremok mal, tak nehrozí aby som si ho obliekol. O chvíľu už som komplet mokrý a vchádzam do mesta. Tam už našťastie neprší. Našťastie preto, lebo premávka je hustá, smerové tabule neexistujú a ja blúdim. Prejazd Šymkentu si fakt neužívam. Hľadám výjazd do horského strediska, kde sa koná festival.

Z mesta som sa vymotal až za súmraku a na miesto festivalu dorážam už takmer za tmy. Zapisujem sa do evidencie, anglicky hovoriaci organizátor mi ukazuje kde čo je a kam sa zložiť. Nežije to tu tak ako som čakal, ale to je aj dobre. Som unavený, rozkladám stan a idem na večeru a pivo.

Bajkerský festival v Šymkente
Bajkerský festival v Šymkente

Keďže mám na sebe červené tričko so slovenským znakom rýchlo sa ma ujímajú nejakí bikeri a večerná zábava napriek jazykovej bariére naberá na obrátkach. Hudobný stage je priamo nad bazénom, od baru na pár krokov. Takže postupne v ňom končia bikeri, bikerky, modelky a vlastne snáď všetci účastníci zrazu...

Deň 20 – 24.06. – 0km – Burguluk

Ďalší deň som venoval oddychu. Doobeda sa konal MX pretek ale na slnku som vydržal stáť len pár kôl. Čítal som knihu, dopĺňal zápisky, kukol nejaký film, počúval muziku a kecal s bikermi.

Horské stredisko Burguluk
Horské stredisko Burguluk

Podvečer to začalo znova žiť, zrazu bolo v areáli aspoň dvojnásobok ľudí, čo predchádzajúci večer. Ja už som sa držal na uzde a skôr pozoroval ako sa bude zábava vyvíjať. V rámci vyhlásenia všemožných udalostí som utŕžil cenu za najvzdialenejšiu účasť. Boli aj nejaké vystúpenia ako fire-show, tanečníčky a pod. Mal som v pláne ráno vyraziť na Uzbeckú hranicu, takže som tento večer strávil zľahučka.

Ocenenie za najvzdialenejšiu účasť
Ocenenie za najvzdialenejšiu účasť

Deň 21 – 25.06. – 150km – Burguluk – Žybek Žoly – Taškent

Ráno ma pri balení stretol organizátor a dal ma dohromady so skupinou Uzbekov, ktorí smerujú tiež do Taškentu. Sprievod cez potenciálne najproblémovejšiu hranicu sa neodmieta. Vyrazili sme až okolo obeda. Na hranicu to nebolo ďaleko, okolo 100km.

Po príchode na hranicu nič nevybočovalo z bežného štandardu. Zopár áut a zopár motorkárov, tiež zo zrazu, už čakajúcich pred hraničným priestorom. Situácia sa ale po pol hodine vôbec nezmenila. Bikeri vravia, že to dnes bude trvať asi dlho.

Keď sa po niekoľkých hodinách konečne dostávame dovnútra začína najkomplikovanejší prejazd hranice aký som kedy absolvoval. Najprv odstavenie motorky tak aby bolo na kamere EČ, čiže motorka musela byť odstavená proti smeru jazdy. V kopci, vo vyjazdených koľajách, na spaľujúcom slnku si takto každý odstál aspoň 10 minút. Následne byrokratické kolečko výstupu z KZ. Pýtajú po mne dokument – VOZ. Netuším čo to je. Dávam im všetko čo som dostal na vstupe do KZ, ale nestretávam sa s úspechom. Vykladám aj papiere, ktoré zostali z Ruska a voilá. Tu je VOZ. Až neskôr som sa dozvedel že medzi RU-KZ a KG je nejaký druh únie, ktorá sa vzťahuje na vozidlo, takže dokument zo vstupu do Ruska som tu musel odovzdať. To bol ten papier, ktorý som spomínal, že mi colníčka z polovice vypísala písanou azbukou a nemohol som odkontrolovať. Rovnaký problém má aj colník, ten síce čítať vie, ale krasopis nejak nedáva. Vzniká teda problém, ten rieši jeden z uzbeckých bajkerov úplatkom. Výstup z Kazachstanu sa teda podaril. To bola tá jednoduchšia časť prechodu.

V území medzi KZ a UZ čakáme všetci niekoľko hodín. Hladní, smädní sa napokon dostávame na vstup do UZ, ja idem medzi prvými. Pasová kontrola v pohode, akurát treba vypísať zase nejaký papier. Potom batožina, všetko chcú dať na skener. Moja batožina ale nie je uspôsobená na to aby som ju kompletne zosňal z motorky. Ono by to aj šlo, ale v tajných vreckách mám väčšiu hotovosť, takže tomu nie som naklonený. Takže všetko von. A keď poviem všetko, tak úplne všetko a z každého vrecka. Nerozpakujú sa ani zapnúť si môj tablet a hrabať sa v ňom a podobne. Trvá to tak dlho, že miestni bajkeri mi zatiaľ vybavujú nejaké papiere, pri ktorých nemusím byť osobne. Keď sú colníci uspokojení, tak všetko balím naspäť.

Kto niekedy skúšal počas cesty komplet všetko vybaliť a znova zbaliť, si vie predstaviť ako dlho to zhruba trvá. Navyše sa snažíte si odkontrolovať, že naozaj máte všetko. No maximálna zábava. Vstup sa ale podaril. Suma sumárum výstup z KZ a vstup do UZ zabral 7 hodín. Miestni vravia, že bežne to trvá 2 až 4 hodiny.

Vyrážame do Taškentu. Je to sotva 15km, no po tme a po viacprúdovej ceste je príjazd pomerne adrenalínový. Najkrajnejší pruh je totiž využívaný na všetko od odstavenia vozidiel, predaja tovaru až po stopovanie.

Pred vstupom do mesta je checkpoint. Takých som po Rusku, Ukrajine a Kazachstane videl desiatky. No iba v Uzbekistane sú stále funkčné. Samozrejme nás polícia odstavuje a rieši. Situáciu riešia bajkeri, ktorí ma potom vedú do hotela s parkoviskom. Jeden z nich zostáva tiež, pretože býva ešte asi 200km za Taškentom. Dohodneme si spoločnú večeru, dávam sprchu a hádžem sa do gala. Takže sandále, kraťasy, tričko Slovakia a jedem. Ideme taxíkom do kórejskej reštiky a na stôl sa nosia všemožné jedlá od šašlíku cez šaláty, výbornú studenú kórejskú polievku kuksy, melón a iné ovocie. Do toho samozrejme vodka, či pivo podľa chuti každého účastníka. Je nás tam asi 6 a ako je tu zvykom každé kolo niekto prednesie krátky prípitok.

Taškent a moji sprievodcovia cez hranicu z KZ
Taškent a moji sprievodcovia cez hranicu z KZ

Po večeri ma berú ešte do jedného baru. Musím povedať, že v Taškente je pomerne zaujímavá zmes typov žien Nemálo práve aj európskeho typu.

Deň 22 – 26.06. – 10km – Taškent

Neskoré ráno v Taškente. Jeden z mojich uzbeckých sprievodcov, Ivan, štartuje domov a iný mi zariaďuje program. Berie ma autom do mesta, fasujem simku, nech vieme byť v kontakte. Potom mi vybavuje taxikára, aby ma povozil po meste a poukazoval zaujímavosti. Od návštevy Taškentu ma niekoľko ľudí odhováralo, že vraj je to moderné mesto bez histórie, no mne sa mesto úprimne páči. Moderná architektúra spolu s klasickou, dobre zorganizovaná doprava, široké a prehľadné cesty. Paráda. A to mestá nejak nemusím.

Taškent
Taškent
Taškent
Taškent
Taškent
Taškent

Pozor akurát na to, že do centra centrovatého sa na motorke nedostanete. Všade sú zákazy, údajne preto, že motorkári sú bezpečnostné riziko.

Po prehliadke mesta ma znova berú motorkári na neskorší obed. Servíruje sa nejaké miestna špecialita. Údajne sa to ani v Kazachstane nedá kúpiť. Je to nejaká noha alebo čo a servíruje sa to na zelenom liste z neviem čoho s rôznymi druhmi omáčky. Musím sa priznať, že mi to vôbec nesadlo, takže sa celkom premáham. Samozrejme celý obed platia bikeri.

Potom ešte zbehneme za mechanikom a znova mením olej, pretože neskôr až do Kyrgyzstanu už nemusí byť možnosť. Pri tejto aktivite sa zoznamujem s ďalšími motorkármi a dohadujeme sa na večeru. Tá už našťastie nie je taká exotická ako obed, takže si pochutnávam.

Taškent a druhá partia bajkerov
Taškent a druhá partia bajkerov
Taškent
Taškent
100 dolárov v uzbeckých somoch
A takto sa platí za večeru. 215200 somov

Cestou z večere ma bikeri berú metrom. To majú veľmi pekné. Nemôže sa ale fotiť. Kým mi to dopne, tak sa pokúšam to cvaknúť a už ma rieši ochrana. Nie je to tu zrovna stelesnenie slobody...

Deň 23 – 27.06. - 326km – Taškent – Samarkand

Taškent je pravdepodobne jediné mesto v UZ, kde je možné natankovať benzín normálne na pumpe. Mimo mesta je na predaj len po domoch „na čierno“. A aby to nebolo také jednoduché, tak je len 80 oktánový. Väčšina áut jazdí na plyn. Ten je dostupný aj mimo Taškentu.

Tesne pred výjazdom, z mesta teda tankujem a vyrážam na cestu do Samarkandu. Na výjazde samozrejme checkpoint. Klasická procedúra, spomaľujeme a obchádzame krokom. Už keď som vonku a pridávam plyn na mňa kričí a máva policajt. Že čo je, akoby som sa mal automaticky odstaviť alebo čo. Papiere, čo, kam, odkiaľ. Ruštinu zapieram a rozprávam s nimi anglicky. Asi 5 minút rieši alkohol a vymenuje mi snáď všetky druhy, či som naozaj žiadny z nich nepil. Čerešnička na torte je fúkanie do zrolovaného papiera. Úplná komédia. Po 10 minútach odchádzam. Keďže je to druhý checkpoint a rovnako veľa krát ma zastavovali a zároveň riešili, tak si hovorím, že ak toto bude na každom checkpointe, tak mi Uzbekistan bol čert dlžen.

Samarkand
Samarkand

Cesta do Samarkandu je nuda, krajina je veľmi podobná Kazachstanu, iba popri ceste je viac predavačov ovocia, zeleniny a iných pochutín. Tesne pred Samarkandom sa ukáže zopár kopčekov. Na spestrenie fajn.

Zastavujem ešte pred mestom dotankovávam z PETiek. Potom volám na kontakt, ktorý mi dali bikeri a vchádzam do mesta. Checkpoint pohoda a po chvíli sa stretávam s bikerom Ivanom na mne neznámej Kawasaki. Ten ma vedie mestom najprv za benzínom. Prechádzame krížom celý Samarkand a tak ako mi ho každý ospevoval, že to je top Uzbekistanu, tak mám pocit, že vidím úplne iné mesto. Rozbité cesty, hrozná premávka, smog, všade odpadky. Hrôza.

Takto sa tankuje mimo Taškentu. Samarkand
Takto sa tankuje mimo Taškentu. Samarkand

Po natankovaní z PETiek mierime znova do centra, kde mi Ivan zháňa hotel. Samozrejme je neprípustné aby som parkoval pred hotelom, takže motorka ide pekne do recepčnej haly na mramor. Tým si odškrtávam jednu z položiek osobného bucket-listu.

Hotel stojí priamo pred Registanom, takže mi len rukou ukáže kde je čo zaujímavé a odchádza. Voľne sa dohodneme, že večer dáme prípadne nejaké pivo. Po skultúrnení seba sa, vyrážam na pešo preskúmať legendárne mesto na hodvábnej ceste.

Akonáhle sa priblížim ku námestiu Registan, platím prvé vstupné, asi 7 dolárov. O chvíľu ma už prví naháňači otravujú s vyhliadkou z madresy za 20 dolárov. Keď odmietam, tak za 7, potom 5 a napokon sa len pýtajú koľko dám. Motám sa radšej po areáli Registanu. Z interiéru, ktorý je veľmi pekne a honosne zdobený si spravili obchody so suvenírmi. Pôsobí to na mňa dosť smutne. Nakupujem nejaké magnetky. Vedľa Registanu sú potom ďalšie pamiatky, ktoré vyzerajú veľmi podobne. Do každej chcú zase samostatne vstupné, takže im na to kašlem a smerujem na bazar. Ten je tesne pred záverečnou, takže už je poloprázdny. Ešte sa pokúšam nájsť jednu zaujímavosť ktorú mi ukazoval Ivan, ale nachádzam len špinavé a smradľavé uličky s odpadom tečúcim po kraji cesty. Cestou späť nakupujem nejaké zásoby a idem na hotel.

Registan
Registan
Parkovanie v hoteli v Samarkande
Madresa vnútri
Keď to tu vyzeralo a žilo takto, tak to muselo mať atmošku. Teraz je to už len turistická atrakcia
Samarkand

Celkovo by som povedal, že Samarkand sa bude páčiť každému, kto má rád mestá kvôli pamiatkam. Mne by po dnešnej skúsenosti vôbec neprekážalo, keby som sem vôbec nešiel. Večer sa celkom teším, že odtiaľto ráno zmiznem.

Deň 24 – 28.06. – 478km – Taškent – Boka – Buston – Khujand – Istaravshan

Ráno sa snažím vyraziť čím skôr smerom na hranicu s Tadžikistanom. To sa mi nie úplne darí, pretože sa s motorkou neviem dostať von z hotela, kým ráno nepríde obsluha. Ešte pred výjazdom z mesta si uvedomujem, že mám veľa Uzbeckých peňazí a už ich nebudem potrebovať. Snaha o výmenu naspäť za doláre ale po niekoľkých pokusoch zlyháva. Ani Uzbeci nechcú vlastnú menu a každý pýta doláre.

Na prechod volím severný z 2 medzinárodných hraničných prechodov. O juhu som počul a čítal kadejaké historky, takže sa mi to riskovať nechce. Na hranicu to mám asi 300km z ktorých väčšinu idem späť po ceste na Taškent. Potom odbočujem na mesto Boka a prichádzam na hranicu Oybek – Buston. Zmena peňazí pred hranicou sa nepodarí, lebo kurz je dosť zlý, tak dúfam, že zmením v Tadžikistane.

Uzbecká hranica je na moje prekvapenie celkom dobre zorganizovaná. Všetko riešim znova len po anglicky a funguje to. Pri pasovej kontrole mi kontrolujú aj všetky potvrdenia z hotelov, takže tie treba dobre odkladať. Potom kontrola bagáže, kde už som psychicky pripravený na rovnakú tortúru ako na vstupe. Colníci sú ale celkom rozumní, takže to nie je také hrozné.

Tadžikistan. Konečne hory a zeleň
Tadžikistan. Konečne hory a zeleň

Tadžická strana ide ako po masle. Je to prvá hranica po opustení Ukrajiny, kde nemusím nič vypisovať. Vyložím papiere a colníci všetko zošrotia sami. Trochu sa obávam víz a GBAO permitu, pretože je to len vytlačená A4. Nie je to ale žiadny problém, takže pohoda. Odovzdávajú mi papiere a zbežne sa pýtam na čo ktorý je, keď si tam všímam dátumy v blízkej budúcnosti. Ukazuje sa, že ja mám síce vízum na 90 dní, ale vozidlo ma povolený vjazd len na 2 týždne.

Bleskovo to prepočítavam a zisťujem, že tu mám v pláne zostať dlhšie. Smerujú ma do Dušanbe, kde sa to dá vybaviť. Už sa vidím behať po úradoch v 40 stupňoch. Skúšam ešte fintu, že mi stačí pár dní a zafungovalo. Colník berie papier a ručne prepisuje dátum a dáva razítko. Keby sa na to niekto pýtal, mám povedať, že sa asi pomýlili...

Vstupujem do Tadžikistanu a okamžite sa mi tu začína páčiť. V nie príliš veľkej diaľke vidím konečne kopce a v každej druhej dedine je pumpa s benzínom. Ako málo stačí ku šťastiu.

Pred mestom Khujand riešim s mapou nejaký bankomat a zastavuje sa taxikár na pokec. Keď mu vysvetlím čo potrebujem sadá do auta a nech ho sledujem. Berie ma do mesta. Riešim bankomat, simku s internetom a darí sa mi zbaviť aj uzbeckých somov, nakoniec za rovnaký kurz ako na hranici.

Za svoje služby si vypýta natankovať. Ale keďže to stojí asi 5eur, tak je to v poho. Opúšťam mesto smerom na Istaravshan. Cesta je fajn, na noc sa skladám niekde v dolinke u miestneho farmára na pozemku.

Deň 25 – 29.06. – 152km – Istaravshan – Iskanderkul

Počas ranného balenia prichádza farmár a ukazuje mi príbytok, ponúka čerstvé mlieko, chlieb a chváli sa mašinou z éry Československa, ktorú má na oranie. Pri balení môjho príbytku stále pobehuje okolo a všetko komentuje. Jako však pohostinný je, ale trochu mi už aj lezie na nervy.

Keď sa konečne zmobilizujem, namiesto cesty späť dolu dolinou ku hlavnej ceste, smerujem nahor zo zvedavosti kam ma cesta dovedie. Cesta nepokračuje dlho, dostávam sa ku závore, kde si nerozumieme s obsluhou. Zákaz tam údajne nie je, no otvoriť mi závoru za boha nie. Po 5 minútach ma to prestane baviť a otáčam sa.

Tadžikistan a veľhory
Tadžikistan a veľhory

Pri riečke na slniečku mením vývodové koliečko. Dobre robím, pretože už o chvíľu začínam stúpať do vysokých kopcov. Krajina sa mení. Ani som nespomenul, že sa objavili stromy a iná zeleň, no so stúpajúcou výškou znova všetko mizne. Ukazuje sa pravý Tadžikistan, je to taká mesačná krajina. Kde je voda, tam je zeleň, inde je všetko vyprahnuté alebo len vysoké skalnaté hory.

Celkom pekným asfaltom pokračujem cez hory kde obieham plaziace sa alebo pokazené Kamazy. Sem tam tunel. Celkom rapídne sa s výškou mení teplota. Každopádne takmer po mesiaci som znova v horách, strašne si to užívam a každú chvíľu fotím.

Tadžikistan
Tadžikistan
Ajny - Tadžikistan
Cestou na Iskanderkul
Cestou na Iskanderkul
Cestou na Iskanderkul

Prechádzam mesto Ajny, kde dávam obed a nakupujem zásoby. Mimo iného aj pivo značky Žiguli. Smerujem na Dušanbe a prechádzam úžasným kaňonom. Za ním míňam zo skaly vytekajúci vodopád a onedlho odbočujem na západ ku známemu jazeru Iskanderkul.

Ku jazeru je to asi 25km po nenáročnej šotoline. Okolo sú neuveriteľne sfarbené skaly a celkovo je príjazd fajn. Za vstup sa platí, ale je to pár dolárov. Jazero samotné ma až tak nezaujalo, nikde sa pri ňom nedá voľne stanovať. Do kempu sa mi nechce a pokračujem cestou popri jazere ďalej. Míňam obydlie s heliportom a stúpam do prudkého kopca kde je osada ako z rozpávky. Nachádza sa na zelenej lúke pod obrovskými skalnatými horami, ktoré hrajú úžasným spektrom farieb. Chvíľu sa tu motám a s miestnymi sa dohadujem, že zostanem na lúčke pri rieke.

Iskanderkul ráno
Iskanderkul ráno
Smerom dolu je jazero
Posledná osada v doline
Posledná osada v doline.
Pomôž si ako vieš. Na motorke som cez to ísť ale nemusel

Rozkladám príbytok, likvidujem pivo Žiguli a mám svet gombička.

Deň 26 – 30.06. – 250km – Iskanderkul – Dušanbe – Nurek

Ráno smerujem naspäť na hlavnú cestu popri jazere, ktoré je pri rannom slnku ďaleko fotogenickejšie ako pri večernom. Klesám do Dušanbe. No, klesám. V ceste mám ešte Anzob pass resp. tunel, ktorým sa tento prechod prekonáva. Tento tunel je neslávne známy ako tunel smrti. Pred niekoľkými rokmi bol ale opravený, takže jeho prejazd je už brnkačka. Taká trochu na tadžický spôsob, ale v princípe pohoda.

Priateľskí Tadžici
Priateľskí Tadžici
Smerom do Dušanbe. Tadžikistan
Ako v alpách
Tunel smrti

Potom už fakt klesám do Dušanbe a teplota priamo úmerne stúpa až nad 40 stupňov, ktoré sú v meste. To si v motorkárskom oblečku moc neužívam, takže sa obmedzujem len na výber peňazí z bankomatu a minimalistický nákup v blízkych stánkoch.

Dušanbe
Dušanbe

Nechávam teda mesto fontán za sebou a pokračujem najskôr na východ. Z M41 sa ale už onedlho odpájam na juhovýchod na mesto Nurek. Odbočujem do mesta, na mape to vyzerá na veľkú vodnú plochu v jeho okolí. Už na vjazde do mesta ma prekvapuje vlhký vzduch. Vzápätí nachádzam úchvatný výpust vody cez akvadukt, ktorý končí ako veľký skokanský mostík a rozprašuje tak vodu niekoľko desaťmetrovým stĺpom vody. Akvadukt ústi z vodnej nádrže ktorá je v horách nad mestom, takže prietok je kontrolovaný a je to fantastický spôsob ako osviežiť vzduch v meste.

Vodná nádrž Nurek - výhľad z miesta kde som kempoval
Vodná nádrž Nurek - výhľad z miesta kde som kempoval
Nurek
Cestou do Kulob
Objazd tunelu na ceste do Kulob
Vodná nádrž Nurek

Pri pohľade na okolité hory je mi jasné, že príjazd ku nádrži nebude z tejto strany a pokračujem cestou na mesto Kulob. Neberiem to cez tunely, ale starými cestami cez kopce. Je tu ešte stále slušný asfalt a pekné výhľady. Po prekonaní hrebeňa sa mi naskytuje pohľad na Nureckú priehradu v celej svojej kráse. Po pár odbočkách s cieľom nájsť ešte lepší výhľad je rozhodnuté a zostávam na noc. Sledujem tak nad jazerom zapadajúce slnko. Akurát nemám žiadne pivo...

Deň 27 – 01.07. – 360km – Nurek – Kulob – Kalay Khumb

Za slnečného počasia ráno pokračujem až do mesta Kulob celkom príjemnou cestou. Prvý stret s políciou. Za policajným postom ma namerajú a chcú po mne klasicky strašné prachy. Končime niekde okolo 10eur a celkom nasratý pokračujem ďalej. Ani nie kvôli tým peniazom ale kvôli tej hlúposti.

Kulob
Kulob

V Kulobe je celkom hustá premávka. Prepletám sa pomedzi autá na križovatkách, pri bazare a iných miestach zgroupovania obyvateľstva. Odbočku z mesta tak triafam až na druhý pokus. Smerujem na hranicu s Afganistanom, ktorú tvorí rieka Panj. Cesta stúpa, teším sa do hôr, mizne asfalt. Na vrchu prejazdu je policajný post a kontroluje sa povolenie vjazdu – GBAO permit. Jedná sa o autonómnu oblasť Gorno Badachšán. Za postom je neveľká veľmi chudobne pôsobiaca dedina, kde nezastavujem. Za dedinou ma víta novučičký asfalt, ktorým klesám do údolia.

Zrazu dobieham kolónu vozidiel, prepletám sa dopredu a zisťujem, že cesta je zablokovaná. Na ceste sú veľké skaly a na odprataní sa pracuje. Prišiel som ale v správny moment. Ani tú informáciu nestihnem vstrebať, už buldozér odstraňuje skaly a prejazd sa otvára. Je neuveriteľne prašný, ale má našťastie len niekoľko sto metrov.

Hranica GBAO
Hranica GBAO
Klesanie ku rieke Panj na hranici s Afganistanom
Klesanie ku rieke Panj za Kulob
Dolu je rieka Panj. Za ňou je Afganistan
Cestu popri hraničnej rieke lemujú obrovské hory

Cesta ďalej klesá až ku spomínanej rieke Panj a v rozpore s mojimi očakávaniami teplota rastie až na nepríjemných 37 stupňov. Cestu z oboch strán lemujú neuveriteľné horské steny. Na tadžickej strane je pekný asfalt a na afganskej je len úzka cestička vytesaná do skaly, často prekonávajúca prudké prevýšenia, či miznúca pod hladinou rieky. Jazda popri rieke sa po čase stávala jednotvárnou, ale sledovanie tejto afganskej paralelky bola veľmi inšpiratívna. Tú cestu by som chcel niekedy prejsť.

V Tadžikistane je asfalt v Afganistane len cestička zarezaná v skalách
V Tadžikistane je asfalt v Afganistane len cestička zarezaná v skalách
Afganci skúmajú brod
Domčeky v skalách v Afganistane
Kde je voda, tam je zeleň. Inak len skaly
Životadárna voda v Pamíre

Asi 30km pred Kalay Khumb znova mizne asfalt a miestami sú na ceste celkom slušné kamene. Cítim sa prekvapivo slabý a kúsok za mestom sa skladám za kríkmi na noc. Počas noci začína byť jasno, že mám tú česť s legendárnou stredoázijskou žalúdočnou nevoľnosťou. Nie nadarmo sa hovorí, že človek proste neprejde strednú Áziu bez toho aby mu bolo aspoň raz zle.

Deň 28 02.07. – 243km – Kalay Khumb – Khorog

Ráno sa cítim vyžmýkaný ako rezanec, balím motorku a vyrážam na cestu do Khorogu. Počasie sa zhoršilo, je zatiahnuté. Dúfam, že nebude pršať. Asfalt je tu neznáma veličina. Cesta je zlá, deravá, ja nemám síl na jazdu v stupačkách. Celú cestu potupne sedím a idem preto pomalšie a odpočítavam kilometre.

Cestou do Khorogu
Cestou do Khorogu

Po niekoľkých dedinách, mi jednoduchou matematikou vychádza, že mi cesta zaberie okolo 6 hodín. V dedinách je bežné, že do cesty vám skáču deti a všetky si chcú plácnuť. Pomerne nebezpečná zábava. Prebíjam sa dedinu za dedinou a cestou spravím možno 5 fotiek.

Poobede pred Khorogom sa už cítim trochu lepšie a sem tam cez veľké diery už aj vstávam zo sedadla. V Khorogu mierim do medzi cestovateľmi známeho hostelu Pamir Lodge. Voľnú majú len veľkú izbu za asi 40 dolárov, tak čakám kým sa niečo uvoľní. Partia zo Švajčiarska na 4 starých afrikách sa balí. Zo slušnosti prehodíme pár slov, ale asi je na mne vidno, že so mnou zábava nebude. Po ich odchode sa nasťahujem do izby a oddychujem.

Pamir Lodge v Khorogu
Pamir Lodge v Khorogu

Večer si už trúfnem aj na nejaké jedlo a oddychujem.

Deň 29 – 03.07. – 25km – Khorog

Nasledujúce ráno zisťujem, že žalúdočný problém je minulosť. Ešte som slabý, ale cítim sa dobre. Doobeda sa len povaľujem, kontrolujem motorku, šponujem, čistím a mažem reťaz. Okolo obeda sa vyberám do mesta. Primárne mierim do informačného centra a na moje potešenie zisťujem, že údolie Bartang by malo byť prejazdné. Bojím sa počasia, ale sprievodkyňa hovorí, že v Pamíre nemám dať na predpoveď. V horách môže byť úplne inak ako hlásia. Radí mi aj fungujúci bankomat neďaleko parku a väčší obchod, kde potom robím taký preventívny nákup.

Kadejaké koniny sa tu dajú kúpiť
Kadejaké koniny sa tu dajú kúpiť

Večer kecám prevažne s cyklistami, ktorí križujú Pamír v rôznych smeroch. Väčšina z nich je na ceste už mesiace, niektorí už aj viac rokov. Ich ciele sú nezriedka rovnako exotické. Jeden sa vracia z Kambodže do Anglicka, iný najčastejšie zo Švajčiarska do Austrálie, alebo Číny. Pri týchto pomeroch tento môj výlet, v tom najambicióznejšom prevedení plánovaný na 3 mesiace, pôsobí až komicky uponáhľane.

Deň 30 – 04.07. – 195km – Khorog – Rushtan - Bartang Valley

Počasie sa do rána ešte trochu pokazilo. Napriek tomu vyrážam, som optimista a nechce sa mi čakať. V Khorogu beriem benzínu, koľko dokážem a vraciam sa asi 70km smerom na Kalay Khumb do mestečka Rushtan. Tu znova dotankujem. Čaká ma takmer 400km bez pumpy, s prevýšením 2000m a z toho 300km + celé prevýšenie bez asfaltu. Navyše údolie nemusí byť prejazdné ani na motorke, takže musím byť pripravený, že sa budem musieť vrátiť. Môj cieľ sa volá Bartang Valley a podľa informácií, ktoré som našiel by to mala byť najzaujímavejšia trasa, ktorou sa dá prekrižovať Pamír na cestovnej motorke.

Odbočka do Bartang Valley za Rushtanom
Odbočka do Bartang Valley za Rushtanom
Bartang Valley
Pastier v Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley

Za Rushtanom teda odbočujem doľava pri nevýraznej, ošarpanej ceduľke, ktorá sľubuje, že dedina Bartang je vzdialená 40km. Počasie sa horší a začína pršať. Nezačína to teda príliš optimisticky. Prvých 10km je dokonca starý asfalt a okolo je veľa zelene. S koncom asfaltu prestáva pršať a ja celý deň ležérne sledujem breh rieky Bartang. Stretávam miestneho pastiera. Moc nepokecáme, lebo nevie rusky. Potom v jednej z dedín zase nejaké deti a klasické pozvanie na čaj a pokec so sympatickým dedulom oddychujúcim na priedomí.

Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley
Príjemné posedenie a pohostenie v Bartang Valley

Takto sa striedali úseky v dychberúcom povodí rieky Bartang s dedinami, ktoré sem-tam spestrili cestu. Tak som si užíval niekedy ľahšiu, niekedy ťažšiu cestu svojím vysnívaným údolím. Na večer som rozbil stan niekde pod cestou na zelenom plácku. Dobehli miestne decká na oslíkovi a znova ma strašne volajú na čaj k nim. Mám už všetko rozložené, tak odmietam. Rozdávam im magnetky a drobnosti zo Slovenska. Strašne ich zaujíma mapa, tak im rozkladám mapu strednej Ázie na zem. Nadšene po nej jazdia prstom a pomenúvajú miesta. Na otázku odkiaľ som prišiel ukazujem na miesto v tráve asi o meter mimo mapy.

Decká v Bartang Valley. Prišli ma pozvať na čaj
Decká v Bartang Valley. Prišli ma pozvať na čaj
Ale zamestnal som ich mapou. Sedeli nad ňou asi pól hodinu
A takto som si tam nažíval. Bartang Valley

Deň 31 – 05.07. – 125km – Bartang Valley

V noci som sa celkom fajn vyspal a tak vyrážam znova v smere proti prúdu rieky Bartang. Cesta je technicky taká akurát. Za riaditkami sa nenudím, no nie je to ani nič extra náročné. Povrch je prevažne kamenistý a ujazdený, miestami moju bdelosť skontroluje sypký piesok alebo prejazd nejakého malého potoka. Míňam niekoľko dediniek, v jednej z nich sa obvykle pýtam na vodu a následne som pozvaný do ich obydlia, pohostený chlebom a čajom. Mliečnym výrobkom sa zatiaľ radšej vyhýbam. Tu v Bartangu sa mi ďalšie žalúdočné ťažkosti riešiť nechce. Po vyčerpaní obvyklých tém a mojej slovnej zásoby sa poberám ďalej. Zistil som, že voda je niekde medzi 20 metrami a 20 kilometrami.

Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley

Prechádzam množstvo malých mostíkov a sem-tam sa cesta vzdiali od rieky, aby prekonala nejaký úsek cez hrebeň a potom znova klesla k brehu. Takto sa postupne dostávam až do posledného civilizovaného miesta v údolí – dediny Kudara. Dedinka je to chudobná, hneď ako zastavujem sa okolo mňa zhŕkne kŕdeľ zvedavých detí. Nechávam im nejakú drobnosť na pamiatku zo Slovenska a vyrážam na najotáznejší úsek údolia.

Cesta vedie tadiaľ, kadiaľ tečie voda. Bartang Valley
Cesta vedie tadiaľ, kadiaľ tečie voda. Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley
Pod tým kocom je posledná dedina Kudara. Bartang Valley
Kudara Boyz. Bartang Valley

Nasledujúcich 25km cesta ešte stále kopíruje breh rieky, no je už viditeľne menej používaná. Sú tu väčšie kamene a cestu často križujú bočné prítoky, ktoré sú teraz už neškodné. No stopy, ktoré na ceste zanechali, dávajú najavo, že sa vedia tiež riadne rozparádiť. Míňam buldozér s dvojčlennou posádkou, ktorý odpratáva kamenný zásyp. Jeden sa sťažuje na sračku, tak mu dávam nejaké živočíšne uhlie a pokračujem ďalej.

Cesty nieto. Bartang Valley
Cesty nieto. Bartang Valley

Sem tam je cesta fajn, inokedy si musím na pešo oskautovať kadiaľ vlastne ísť, keď ju v kameňoch vôbec nie je vidno. Blížim sa ku gigantickému spoju dolín, kde cesta začína stúpať. Je čiastočne zasypaná veľkými kameňmi a stúpanie je také prudké, že len zriedkavo môžem zaradiť 2ku. Ako bonus sa mi do cesty stavajú 2 úseky kde je cesta úplne zmytá vodou, ktorá po úbočí tiekla. Je vidno vyrobený chodník a som neskutočne rád, že som na ľahkej motorke. S ťažkou by som naozaj veľmi silno zvažoval pustiť sa do obchádzania. V prípade pádu by to s ťažkou motorkou bola konečná. Pre motorku určite.

Zásyp v prudkom stúpaní. Bartang Valley
Zásyp v prudkom stúpaní. Bartang Valley
Pozor skaly. Bartang Valley
Stúpanie na Pamírsku náhornú plošinu. Bartang Valley
Megalomanský spoj dolín. Bartang Valley
Bartang Valley

Na CRFke to dávam nakoniec v sedle a stúpam ďalej. Cesta sa zalomí okolo kopca a prudké stúpanie začína byť ešte prudšie. Prakticky sedím na nádrži a na jednotke držím plný plyn. A keď hovorím plný myslím naozaj plný. Takto sa prebíjam hore a dúfam, že to čoskoro skončí. Niekoľko vracákov a neustále voľné kamene preverujú moju chabú motorkársku zdatnosť. Miestami si hovorím, čo tu do prdele vôbec robím.

Prekonám ešte jednu alebo dve strže a 2 zásypy v prudkom svahu a konečne sa cesta začína narovnávať. Na asi 5 kilometroch sme nastúpali cez 500 výškových metrov do výšky tesne pod 4000mnm a na motorke to je cítiť. Pred sebou vidím dúhu. Povznášajúci pohľad. Dokonca na fotkách to pôsobí malebne, no v praxi to znamená že kúsok predo mnou prší. Teplota klesla niekam ku 10 stupňom.

Dúha. Romantika. Idem do dažďa. Bartang Valley
Dúha. Romantika. Idem do dažďa. Bartang Valley

Míňam jedného pastiera a popri nejakej riečke ma cesta vedie do úžasného otvoreného priestranstva Pamírskej náhornej plošiny. Po niekoľkých kilometroch je pri riečke pekný trávnatý flek. Ešte sa preveziem kúsok ďalej ale nakoniec sa vraciam a končím tu tento pomerne náročný deň.

Deň 32 – 06.07. – 310km – Bartang Valley – Murgab - Alichur

V noci bola celkom zima, ale po vylezení zo stanu sa na mňa smeje krásna modrá obloha a na slnku je úžasne. Vyrážam na cestu krížom po Pamírskych pláňach. Podklad je akoby dno vyschnutého jazera. Je tu vyjazdených viac ciest, ale dá sa bez problémov ísť hocikade kam si to namierim. Mať tak väčšiu benzínovú rezervu, tak by som sa tu milerád pomotal. No nedá sa. Ale aj prejazd „po hlavnej“ je fantastický. Plošina má obdivuhodné rozmery a lemujú ju stále vysoké hory, ktoré vzbudzujú rešpekt. Slnkom zaliatou krajinou smerujem ku kopcom, ktoré sú zjavne čerstvo zasnežené.

Panoramata. Bartang Valley
Panoramata. Bartang Valley
Toto je jeden z momentov kedy je človek fakt rád, že je tam, kde je. Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley
Bartang Valley

Často stojím a fotím. Stretávam ďalšieho cyklistu. Opäť Švajčiar, sťažuje sa, že už 3 dni nikoho nestretol. Je parádne vybavený, vždy obdivujem kam to tí cyklisti na ten bicykel všetko napchajú. Tento dokonca nemá žiadne veľké bočné tašky ako väčšina ostatných, ide celkom na ľahko. Ideme z rovnakého smeru, tak si porovnávame zážitky.

Od hlavného pamírskeho ťahu M41 ma delí už necelých 50km, keď sa cesta a okolie opäť zmenia. Znova brodím malé riečky a viac krát riešim križovatky a smer ktorým pokračovať. Často sú to len obchádzky úsekov keď je vysoká voda. To ale nemám vopred odkiaľ vedieť, tak sa tu motám trochu ako zblúdený Holanďan. Z pomedzi kopcov ma cesta dovedie na úplne rovnú prašnú plošinu, ktorá je na pohľad rovná ako zrkadlo. No realita taká hladká nie je. Cesty sa následne delia a delia až zmiznú, a ja idem znova len podľa smeru ku hlavnej ceste.

Do cesty sa mi postaví ešte jeden plnohodnotný brod. Cez ten ale cesta viditeľne ide, takže sa do neho vrhám bez nejakého väčšieho rozmýšlania. Celkom som ho podcenil, voda mi ide cez predný blatník čím si na seba robím krásnu sprchu. Po prejazde som skoro celý mokrý. Aj tak začína pršať, takže je to jedno, hlavne že som to prešiel. Druhý krát by som ho ísť ale nechcel.

Skvelá partička Po vlastní ose
Skvelá partička Po vlastní ose

Po napojení na cestu M41 - Pamir Highway sa poriadne obliekam, lebo je zima. Idem smerom na mesto Murgab. V ceste mi stojí najvyšší bod Pamir Highway, a síce sedlo Ak Bajtal s výškou 4655mnm. Tesne pred záverečným stúpaním vidím na odpočívadle odstavenú zaprášenú Toyotu. Na ceste je slušná roleta, takže detailne ju neštudujem. Napriek tomu si všimam, že je na nej nejaký nápis česky, takže sa točím a zastavujem. Vykľuje sa z toho veľmi príjemné stretko s Jolčou a Luďou alias „Po vlastní ose“. Tí majú svoju cestu naplánovanú snáď najvoľnejším možným spôsobom. Pamír majú už celý pobehaný, tak mi dávajú tipy a rozprávajú ako kde bolo. Ja ich inšpirujem s Bartangom, teda aspoň jeho vrchnou časťou, ktorá bola skutočne fantastická.

Onedlho narazím na tabuľu s nápisom sedlo Ak Bajtal. Toľko krát som ju videl na fotkách a teraz stojím pri nej. Je to ale zavádzajúca tabuľa, pretože je niekoľko sto metrov pod samotným sedlom a na druhej strane je potom ešte jedna. V samotnom sedle nie je nič a v zamračenom počasí po daždi pôsobí až deprimujúco. Klesám teda dolu, na chvíľu sa mi roztrhá oblačnosť ale do Murgabu už prichádzam s jemným dažďom.

Ak Bajtal
Ak Bajtal
Ak Bajtal - sedlo
Výška podľa GPS 4662mnm
Klesanie z Ak Bajtal do Murghabu
Klesanie z Ak Bajtal

V hoteli Pamir si dávam celkom fajn boršč a nejaké mäso. Potom už hľadám pumpu, ale nič podobné ako klasická pumpa tu nie je. Na konci mesta nachádzam šopu a kupujem len 5L s tým, že podľa mapy v 100km vzdialenej dedine Alichur by mala byť tiež pumpa. Vyrážam teda po M41 „naspäť“ smerom na Khorog. Za Murgabom ma na chvíľu zastaví ďalší pohraničný checkpoint, ale obsluha obeduje, takže je to rýchly proces a neobťažuje sa obvyklým zapisovaním údajov GBAO permitu.

Cesta do Alichur je pekná, vzdialene pripomína otvorené priestranstvo na konci Bartang Valley. Je tu ale asfalt, premávka a dokonca aj mobilný signál. Cestou stretávam znova partiu 4 švajčiarov na afrikách z Khorogu. Prešli Wakhan a navštívili jazero Yashikul. Veci, ktoré mňa ešte len čakajú.

M41 - Pamir highway
M41 - Pamir highway

V Alichur potom končím deň. Je zima, fučí a možno bude znova pršať, tak beriem homestay za 7 dolárov.

Deň 33 – 07.07. – 238km – Alichur – Khorog

Ráno je krásne slnečno, v dedine sa pýtam po benzíne. Zakrátko zisťujem, že benzínu tu niet. Najbližší je v Murgabe a potom až niekde pred mestom Khorog. To nie je ideálne, do Khorogu je to totiž cez 200km a všetko čo mám so sebou, je niečo málo v nádrži a 6L v kanistri.

M41 - Pamir highway
M41 - Pamir highway

Chcel som pôvodne odbočiť do Wakhanského koridoru, no v tejto situácií si to netrúfnem a preto smerujem rovno do Khorogu. Cesta za Alichur po náhornej plošine je úchvatná. Premávka je slabá a na obrovskom otvorenom priestranstve sa vyníma niekoľko jazier. Po neoznačenej odbočke do údolia Wakhan míňam ďalšiu zaujímavú odbočku do dedinky Buluknul. Aj tá musí počkať.

Môj najobľúbenejší pohľad. Kochal som sa ním pri 4 prejazdoch. Pre mierku hľadaj napravo cestu
Môj najobľúbenejší pohľad. Kochal som sa ním pri 4 prejazdoch. Pre mierku hľadaj napravo cestu
Pamírska náhorná plošina. Výška približne 4000mnm
Pamírska náhorná plošina
M41 - Pamir highway
M41 - Pamir highway a prekvapenia

Ešte chvíľu idem po slušnom asfalte, no to sa rýchlo mení a asi 30km idem po veľmi zlej ceste-neceste. Po opustení murgabského rajónu začne cesta klesať a nakoniec sa objavuje aj asfalt. Oteplilo sa a postupne sa mení aj okolie. Najprv sa ukazujú len nejaké kríky a trochu zelene, ale čím nižšie sa dostávam do údolia tým je zelene viac a cestu lemujú dokonca stromy.

M41 - Pamir highway a prekvapenia
M41 - Pamir highway a prekvapenia
M41 - Pamir highway
Murgabský rajón
Klesanie z náhornej plošiny do Khorogu
V nižších výškach sa objavuje aj zeleň. Tu sme okolo 2500mnm

Posledných 50km pred Khorogom je už pomerne husto osídlených. Sú tu už aj nejaké pumpy, ale vyzerá to, že dôjdem až do mesta, takže nezastavujem. V Khorogu mierim do potravín, doplniť nejaké zásoby a náhodou nachádzam parádne bistro, kde majú burgery na európsky spôsob. Po zhruba mesiaci stredoázijskej kuchyne si túto príjemnú zmenu jedálnička vychutnávam naplno aj s kolou.

Khorog
Khorog

Končím znova v Pamir Lodge. Znovu stretávam niektorých, ktorí prišli pri mojom odchode a naopak.

Deň 34 – 08.07. – 0km – Khorog

Nasledujúci deň len oddychujem, kontrolujem motorku. Zisťujem, že ložisko riadenia už začína mať vymlátenú polohu a má tendenciu aretovať rajdy na stred, zatiaľ je to ale v poho. Skladám ďalší plán, poobede sa prechádzam po meste a riešim nákup. Večer s jednou cyklistkou zo švajčiarska ideme na večeru do indickej reštiky.

Deň 35 – 09.07. – 266km – Khorog - Iškašim – Langar

Dnes ma čaká Wakhan. Názory naň sa rôznia. Niektorí vravia, že je to top z Pamíru, iní vravia, že to nie je nič špeci a hlavne cyklisti vravia o zlej ceste. Všetci motorkári, ktorých som stretol sú drsní a vravia, že cesta je v pohode.

Smerujem do Wakhan Valley
Smerujem do Wakhan Valley

Počasie nie je nič moc, vyrážam za jemného dažďa. Na ceste je ale väčšinou asfalt, takže to ubieha. Prvých 100km do Iškašimu mám pocit, že cesta je ako cez kopirák cesty medzi Khalay Khumb a Khorogom a tak nejak ma to nebaví. Za Iškašimom sa údolie zatočí na východ a po chvíli sa trochu otvorí. To už je zmena, ale nejak ma to neberie. Aspoň počasie sa vybralo.

Asi po 50km končí asfalt a cesta je pomerne sypká. To ju spolu s výjazdmi a zjazdmi nerobí príliš zábavnou. Je mi jasné, prečo sa cyklistom moc nepáči. Po sypkom podklade sa nedá do kopca šliapať a musia všetky aj malé stúpania tlačiť. Ak je povrch dostatočne zlý tak musia na tenkých gumách tlačiť aj po rovine. Nezávideniahodná situácia.

Starký sa strašne dožadoval fotky
Starký sa strašne dožadoval fotky

Na motorke je to lepšie, no povrch je tak akurát na pomedzí toho, že akonáhle dosiahnem rýchlosť pri ktorej motorka už pomerne stabilne drží smer, idem tak rýchlo, že sa necítim komfortne. Akonáhle spomalím, tak začína predok aj zadok plávať. Tak sa postupne kilometer za kilometrom prebíjam až po dediny Zong a Langar. Tu cesta odbočuje do svahu a stúpa prudkými serpentínami vysoko nad úroveň rieky Panj. Stúpanie je ale kamenisté a hoci je rozbité, ide mi sa lepšie ako dolu v údolí.

Zopár kilometrov nad dedinou stretávam odstavené auto a vodič sa pýta, či mu nemôžem dať nejaký benzín. Zásobu nejakú mám, no pre auto v týchto podmienkach je to žalostne málo. Napriek tomu mu venujem aspoň 1,5L PETku s tým, že snáď niekto pomôže aj mne, ak to bude niekedy nutné. Pre mňa je to takmer 50km, taká železná rezerva. Pre neho možno tak dolu do dediny na pumpu.

Hindukúš
Hindukúš
Čerpačka v dedine Zong. Posledná pred mojim ďalším stúpaním na náhornú plošinu. Najbližší benzín je potom v Khorogu alebo Murghabe
Odtiaľ idem. V pozadí Hindukúš
Hory
Epické miesto. Aj keď dosť veterné ako všade v Pamíre

Cesta pokračuje zarezaná vo svahu a za mojím chrbtom sa začínajú otvárať parádne výhľady na pohorie Hindúkuš, kde sa nachádza nemálo 7 tisícoviek.

Na večer nachádzam fajn zelený spotík aj s nejakými stenami, ktoré využívam ako vetrolam. Celkom nečakane mi končí sprej na reťaz, tak núdzovo mažem aspoň WDčkom.

Deň 36 – 10.07. – 110km – Langar – Khargush – Bulunkul – Yashikul

Na ceste ďalej smerom ku M41 ma čaká ešte jeden horský prechod. Cestou k nemu sa niekoľkokrát navzájom obieham so starou Toyotou Rav4 s britskou značkou. Stretávame sa na pohraničnom checkpointe pri osade Khargush. To je zrejme len obydlie pre poharaničiarov. Neskúmal som to ale pôsobilo to na mňa tak. Kecám s Britmi, auto kúpili za 300 libier a vydali sa na cestu do Ulanbátaru.

Po kontrole začína cesta pomerne prudko stúpať a sú na nej celkom veľké kamene. Po výjazde na hrebeň sa ukáže jazero Khargush. Pod polooblačnou oblohou má zvláštnu farbu, tak trochu splýva s okolím. Je celkom zima, tak čosi obliekam, znova ma dobiehajú Angličania.

Za mnou jazero Khargush
Za mnou jazero Khargush

Záver Wakhanského koridoru už je len roleta, roleta a ďalšia roleta, až kým sa nenapojím na Pamir Highway. Znova sa kochám úžasnou scenériou Pamírskej náhornej plošiny s nádherným výhľadom na jazero Tud-Kul. Pokračujem pár kilometrov po asfalte po odbočku na Bulunkul. Prašnou cestou prichádzam do chudobnej dedinky. Hneď ma odchytáva miesta kuchárka, či sa chcem najesť. Ponúkne mi pečenú rybu, tak neváham a už o chvíľu si parádne pochutnávam. Spoločnosť mi robia 2 cyklisti z nemecka a zhovorčivý Angličan James, ktorý cestuje miestnou dopravou.

Vonku ešte navštívim obchod , ktorý je neprehliadnuteľne označený nápisom SHOP a ako zjavenie tu pôsobí zelená Škoda Felicia s tadžickou značkou. Od miestnych sa dozvedám, že ju dostali darom od českej posádky pred niekoľkými rokmi, po neodstrániteľnej poruche. Šikovní Tadžici si ale poradili a Felda si v Pamíre veselo behá ďalej.

Odbočka z M41 do dedinky Bulunkul
Odbočka z M41 do dedinky Bulunkul
Cestou do Bulunkul
Obchod v Bulunkul
Ubytko v Bulunkul
Aj volejbalové ihrisko tu majú

Pokračujem zopár kilometrov a po prejazde hrebeňa sa mi ukazuje nádherné jazero Yashikul. Je zasadené medzi nehostinné kopce no tesne nad ním vyviera teplý prameň a steká dolu do jazera. Okolo tohto prameňa až dolu ku jazeru vznikla krásna zelená oáza a ja neodolám a celé poobedie trávim na brehu jazera. Fučí ale silný vietor. Motorku mám postavenú ako vetrolam pre stan a ja ležím až za stanom v závetrí. Túlam sa trochu po okolí a uvedomujem si, že tu nelieta žiadne vtáctvo. Pri takomto jazere, kde je pravdepodobne dosť rýb, je to podivuhodné. Je možné ale, že lietanie vo výške 4000m už nie je také jednoduché, lebo fakt som tu nič lietať nevidel.

Kemping pri Yashikul
Kemping pri Yashikul
A funkčnú feldu
Za dedinkou Bulunkul
Jazero Yashikul

Do večera prichádza anglická posádka na RAV4 a k večeru ešte aj cyklista. To je môj známy Švajčiar, ktorého som stretol v Bartangu. Na večer s obomi posádkami kecáme až do tmy. Vietor ako každý večer ustáva a po celkom oddychovom dni zaspávam na brehu jazera.

Deň 37 – 11.07. – 163km – Yashikul – Alichur – Murgab

Nasledujúci deň vyrážam rovnakou cestou naspäť cez dedinku Bulunkul až na M41ku a mierim znova do mesta Murgab. Cesta uteká, je fajn počasie, tak si to užívam. Stretávam dosť motorkárov, ale zastaví len jeden Rumun. Chudáčisko, mal naplánovanú cestu na 3 mesiace od Bajkalu cez Mongolsko domov podobne ako ja len naopak. Ale už v Ulanbátare sa mu začal zamestnávateľ vyhrážať, že ho vyhodí, ak nepríde skôr. Takže teraz sa len zrýchlene presúva a znovu vybavuje všetky víza, pretože ich mal s inou platnosťou.

M41 - Pamir highway
M41 - Pamir highway

Cestou do Murgabu sa stretávam ešte s niekoľkými posádkami, s ktorými som sa zoznámil v Khorogu v Pamir Lodge. V Murghabe sa ubytovávam v hoteli Pamir asi za 10 dolárov a stretávam veľkú skupinu asi 8 motorkárov z Ameriky a Anglicka tak kecáme. Majú motorky prenajaté od Farika z Dušanbe, na ktorého mi dávali kontakt ešte uzbeckí motorkári. V Dušanbe som ale nemal chuť sa zdržiavať, takže som to neriešil. Farik ich sprevádza na Land Cruiseri a robí im sprievod po miestnych zaujímavostiach.

V dobre vybavenom magazine pri hoteli nakupujem chýbajúci proviant a rozmýšľam čo ďalej. Som v kontakte s posádkou Lada svetom. Tí smerujú cez Pamír do Číny a mal som pôvodne v pláne ich tu počkať. Má to ale háčik. Im sa cesta neplánovane predĺžila, pretože cesta z Kulobu, ktorú som ja ešte prešiel, znova zavalilo a musia to obchádzať po M41. Aktuálne sú niekde za Dušanbe takže do Murgabu to majú v lepšom prípade tak 3 dni cesty. V Murgabe nie je elektrická sieť, takže šťava je tu len večer keď nakopnú dízlový agregát. Nie je tu ani použiteľný internet a predstava čakania minimálne 3 dní v takomto prepychu nenaberá reálne kontúry.

V diaľke už sa črtá Murghab
V diaľke už sa črtá Murghab
Murghab
Bazar v Murghabe. V každom kontajneri je nejaký obchodník
Uličky v Murghabe
Austrálčan našiel parohy ovečky Marco Polo

Konzultujem to s mapou. Dalo by sa ísť na juh ku jazeru Zorkul a ďalej na západ napojiť sa na Wakhanský koridor. Ku jazeru ale treba permit a ten nemám. V mape nachádzam ale ešte údolie Shakdara, ktoré by ma malo doviesť až do Khorogu paralelne s M41 niekde od odbočky na Bulunkul ale na juh. Rozhodnuté.

Deň 38 – 12.07. – 367km – Murgab – Alichur – Khorog

Vyrážam celkom skoro. Skupinka vedená Farikom ma predbieha, pretože na pumpe sú skôr a bez natankovania z Murgabu nikto neodíde. Idem im teda v závese, míňam znova Alichur a pri odbočke na Bulunkul kontrolujem kde sa mám odpojiť do Shakdara Valley. Je to až pod klesaním z náhornej plošiny cez rieku. Pamätám si tam taký celkom fotogenický mostík a odhadujem to naň. To sa ukáže ako pravdivý predpoklad. Zrazu ma znenazdajky predbiehajú americko-anglický motorkári. Sú ale rozťahaní, stretávame sa pri moste a ukazuje sa, že aj oni plánujú ísť týmto údolím.

Na pumpe v Murghabe spolu s partiou amíkov ktorých vedie Farik
Na pumpe v Murghabe spolu s partiou amíkov ktorých vedie Farik

Čakajú posledných členov a sprievodné auto a ja pomaly vyrážam na cestu. Podľa mapy viem, že začiatok bude prudko stúpať a je mi jasné, že oni na ľahkých motorkách bez batožiny budú rýchlejší ako ja. Stúpanie je veľmi kamenisté a v jednej časti aj veľmi prudké. Dvojka znova neprichádza do úvahy. Podľa mapy som zistil, že cesta bude križovať nejaké riečky. Neviem ale posúdiť aké veľké a či sú tam mosty. Očakávam, že skôr nie.

Smerom do Shakdara Valley
Smerom do Shakdara Valley

Netrvá dlho a dostávam sa ku prvej rieke. Na pohľad nič hrozné, ale peší prieskum ukazuje, že vody je tam určite cez pol metra a obrovské kamene. Navyše prúd sa tvári tiež dosť seriózne. Prejazd sólo zvažujem len chvíľu a rozhodujem sa počkať na bajkerov z USA a UK. Keď si tam vylihujem už asi hodinu a motorkárov nikde, ešte raz kuknem vodu a definitívne prejazd zavrhujem. Nestojí mi to za to.

A tento brod ma zastavil. Je tam asi meter vody
A tento brod ma zastavil. Je tam asi meter vody

Vraciam sa kamenistým klesaním na cestu a valím do Khorogu. Na kontrolnom checkpointe pred mestom sa znova stretávame. Poctivá úradnícka robota takto veľkú skupinu zdrží aj hodinu. Do Shakdara Valley nakoniec nešli, pretože na sprievodnom aute sa pokazil posilňovač riadenia a nechceli ísť bez zabezpečenia.

V Khorogu majú nejaké fancy ubytko, ja mierim do obchodu nakúpiť pivo, na burger a potom do starého dobrého Pamir Lodge na kvalitný oddych.

Deň 39 – 13.07. – 0km – Khorog

Dnes sa v Pamir Lodge zišla celkom slušná zbierka motorkárov. Prišiel jeden člen z včerajšej posádky na silne prerobenej Tenere 660, trojica bavorákov z kanady a ešte jeden nemecký pár na starej afrike, ktorý je na ceste už rok. Nejak si ale každý rieši svoje, tak si väčšinu dňa len tak popíjam pivko. Medzičasom zisťujem, že mi končí aj môj „predĺžený“ pobyt pre motorku v TJ a už ďalší celý deň na Laďákov čakať v Khorogu asi nemôžem.

Prvé auto, ktoré prešlo Pamírsky trakt
Prvé auto, ktoré prešlo Pamírsky trakt

Vybral som sa nakoniec aj do mesta, ale ukázalo sa , že je nejaký obrovský pamírsky sviatok a všetko okrem bazaru je zavreté. V parku je nejaká slávnosť a aj ten je strážený a nechcú ma tam pustiť.

Večer ako obvykle ide väčšina osadenstva do indickej reštiky. Tá mňa neberie, dám si radšej pivo.

Deň 40 – 14.07. – 346km – Khorog – Murgab

Laďáci nedorazili. Bojujú s únavou a technickými problémami a do Khorogu im chýba cez 200km. Z vlastnej skúsenosti viem, že to je takmer deň cesty, takže ráno vyrážam znova krížom cez Pamír do Murgabu.

Idem to už vlastne štvrtý krát, spestruje mi to iba riadny lejak za Khorogom. Ja stále nemám nepremok, takže o chvíľu som mokrý ako myš. Vyhliadky na teploty okolo 10 stupňov a silný vietor na náhornej plošine ma moc nepovzbudzujú.
Nakoniec to nie je také zlé, na plošine sa počasie umúdrilo a cestou do Murgabu som skoro vyschol.

Deň 41 – 15.07. – 253km – Murgab – jazero Karakul – Sary Tash

Murgab opúšťam za krásneho slnečného počasia a cesta ma znova vedie cez sedlo Ak Bajtal. Stretávam veľa cyklistov, niektorých už po niekoľký krát. Zabúdam si odfotiť slnečnú tabuľu Ak Bajtal a tak nejak to celé bez povšimnutia míňam.

Výjazd v Murghabu
Výjazd v Murghabu

Teším sa na jazero Karakul, ktoré vzniklo po dopade meteoritu pred miliónmi rokov. Cestou k nemu prechádzam okolo dreveného plotu s ostnatým drôtom, ktorý označuje pohraničné pásmo s Čínou. Príjazd ku jazeru je monumentálny. Dlhočizná rovinka kde sa postupne po ľavej strane odkrýva obrovská plocha azúrovo modrej hladiny. Nádhera.

Na niekoľkých miestach sa vydávam z asfaltu preskúmať breh. Jazero je v bežnom veternom počasí celkom rozbúrené. Omočím len ruku pri brehu a pokračujem ďalej.

M41 - Pamir highway
M41 - Pamir highway
Jazero Karakul
Jazero Karakul
Dolinou sa prehnala trochu piesočná búrka
Stúpanie na hranicu s Kyrgyzstanom

Od hranice s Kyrgyzstanom ma delí jedna na pohľad ľudoprázdna dedinka s prozaickým názvom Karakul a o chvíľu už stúpam do horského priesmyku Kyzyl Art. Tesne pod ním je tadžická hranica. Umiestnená je v chatrných priestoroch a colníci moc práce v bežný deň zrovna nemajú. Hneď prvý rieši môj permit na motorku a zhodnocuje to na „big problem, my friend. Big problem.“ To mu vydrží asi 5 minút, ja len krčím ramenami a nakoniec ma púšťa. Pasová kontrola je brnkačka a valím do priesmyku.

V ňom sa nachádza ako obvykle symbol Pamíru – ovca Marco Polo so zakrútenými rohami. Stretávam tu kuriózne posádku starej lady, ale inú. Lada sa im prehreje a zastaví asi 20 metrov pod vrcholom. Posádku tvoria 3 mladí chalani z Kalifornie. Kúpili v Kyrgyzstane žigulu a idú krížom cez Pamír do Dušanbe a severom naspäť do Kyrgyzstanu. Svet je v pohybe.

Priesmyk Kyzyl Art už za hranicou Tadžikistanu
Priesmyk Kyzyl Art už za hranicou Tadžikistanu

Z priesmyku klesám dolu na Kyrgyzskú hranicu. Je to dosť ďaleko a v ceste mám aj niekoľko malých brodov. O územie nikoho sa fakt asi nikto moc nestará. Na hranici ide všetko pomerne hladko, akurát som im nerozumel, že ma posielajú ešte na colnú kontrolu. Nemajú výstupnú závoru, takže skoro opúšťam colnicu bez tohto dôležitého dokladu. Krikom a mávaním ma ale zastavia a usmernia a ideme na to. Papier taký, onaký, odkiaľ, kam, poplatoček za ochotu a je to.

Až tu mi colník vysvetlil ako to s tým papierom funguje. Ako som spomínal, pri vstupe do colnej únie kdekoľvek v KG-KZ-RU cestujete s jedným papierom cez hranice a odovzdávate ho až keď úniu opúšťate. Jasne mi teda vysvetlil, že s týmto papierom prejdem cez KG a KZ až do Ruska a budem ho odovzdávať pri výstupe z RU do Mongolska.

Okamžite za hranicou človek vstupuje do iného sveta ako v Pamíre. Všade naokolo je zeleň. Na lúkach sa pasie dobytok, stoja jurty a pobehujú kone. Do Sary Tash to je z hranice nejakých 30km. Trochu rozbitý asfalt, treba dávať pozor, ale inak pohoda. Na moje prekvapenie je tu napriek tomu, že som o 1000 výškových metrov nižšie, chladnejšie ako hore v Pamíre.

V Sary Tash mením na pumpe pár dolárov a zopár tadžických somov, ktoré mi zostali a tankujem. Pumpár doporučuje nejaké ubytko. Spomínam si, že ma v Murgabe zopár cyklistov varovalo pred guesthousom Eliza, kde prednedávnom jedného okradli o všetky peniaze. Keď sa im začal vyhrážať políciou, tak mu peniaze vrátili.

Večer v Sary Tash. Zima
Večer v Sary Tash. Zima
Made it!
Kyrgyzstan
Kyrgyzstan je proti Pamíru iný svet
Sary Tash

Stretávam ale posádku 2 motoriek z Poľska a tí mi doporučujú jedného dedula. Že má garáž, teplú sprchu aj nejaké jedlo, tak to na noc zapichnem u neho. Cena asi 13 dolárov, čiže celkom dosť. Vonku sa ale zotmelo, začína pršať a je zima, takže kašlem na to.

Deň 42 – 16.07. – 216km – Sary Tash – Pik Lenina Base Camp – Sary Tash

Tu v Sary Tash sa mám konečne stretnúť s nešťastnými Laďákmi. Prídu niekedy poobede. Musia, pretože vstup do Číny majú napevno a ak ho zmeškajú majú smolu. Mám teda voľný deň a rozmýšľam ísť sa pozrieť do základného tábora výstupu na 7 tisícovku Pik Lenina. Smerujem teda na západ širokou dolinou po kvalitnom asfalte. V diaľke obdivujem biele oblaky na horizonte. O chvíľu v oblakoch ale rozoznávam obrysy zasnežených hôr.

V pozadí to nie sú len oblaky
V pozadí to nie sú len oblaky

V správny moment odbočujem doľava a cez provizórnu bránu smerujem po poľnej ceste do základného tábora. Kvality cesty sa trochu obávam, po Pamíre mám rozbitých ciest celkom dosť. Je to ale úplne v pohode. Hlina je ujazdená, hladká a dá sa ísť pohodlne celkom rýchlo a bezpečne. Niekde na pól ceste stretávam veľkú skupinu asi 10 Poliakov. Väčšina sú veľké GSá 800ky, nejaká 1200ka. Vedie ju Sambor, známy poľský cestovateľ. On sedlá KTM640 a pri tempe ktoré v teréne dokážu udržať prerastené bavoráky nemusí ani vstávať do stupačiek.

Prehodíme pár slov, ja sa bežne pýtam na kvalitu cesty a prípadné nástrahy. Pozrie na motorku a len mávne rukou, že nič čo by stálo za reč. Cesta ďalej je úchvatná. Približujem sa ku masívnej bielej stene postupne super vlnitou cestou cez zelené hrebienky, jeden po druhom. Biela stena je za každým z nich mohutnejšia a obdivuhodnejšia. Takto sa dovlním až do základného tábora, ktorý je pomerne rozsiahly. Je tu dokonca Kirgizská obdoba našich guest housov – guest jurta.

Pamírsky masív a okrem iných aj Pik Lenin
Pamírsky masív a okrem iných aj Pik Lenin
Base camp a v pozadí aj Pik Lenin
Guest jurta
Pod Pik Lenina
Cestou späť z base kempu

Pokračujem za základný tábor, pretože vidím stopy po motorkách a predpokladám, že ma niekam dovedú. Predpokladám správne a dôjdem až na okraj zrázu za ktorým steká potok prameniaci z roztápajúcich sa ľadovcov, ktoré pokrývajú horský masív. Nemal som v pláne sem pôvodne ísť, ale voľbu hodnotím jednoznačne pozitívne.

Po provizórnom obede z vlastných zásob a rozjímaní sa vraciam rovnakou cestou naspäť. Tesne pred Sary Tash stretávam ďalších 2 Poliakov. Zháňajú svoju skupinu. Takto prvý deň po stretnutí 3 skupín poľských motorkárov uvažujem, či náhodou nezačali nejakú inváziu Kyrgyzstanu s cieľom obsadiť túto krajinu.

Odbočujem smerom na hranicu s cieľom počkať Laďákov na nejakom peknom mieste. Bolo ich cestou dosť. Cestou stretávam znova Poliakov. Tentokrát skupinu z rána, riešia defekt. Prichádza aj Sambor a vraví, že Lady sú už na hranici a za chvíľu sú tu.

Lada svetom prichádza asi za pol hodinu vo veľkom štýle. A to v počte 1 auto z 2. Druhé má technický problém a plazí sa s utrhnutým silentblokom.

Spoločný večer
Spoločný večer

Spolu ideme do Sary Tash a Laďáci si riešia servis. Ja beriem veci z ubytka, ktoré som si tam ráno odložil. Okrem servisu vyriešia aj camping na pozemku u niekoho v dedine, takže po nakúpení alkoholu ideme tam. Večer spravíme takú parciálnu párty. Časť Lada tímu chlastá, druhá spracováva materiál z cesty a sťažuje sa na hluk. Ja som v tej prvej, takže za mňa fajn večer.

Deň 43 – 17.07. – 471km – Sary Tash – Osh – Razan Say

Pôvodný plán ísť s Laďákmi na čínsku hranicu mi ráno kazí nevoľnosť od žalúdka. A nie je to včerajším členstvom v prvej skupine. Lúčime sa teda a ja smerujem cez hory do mesta Osh. Už v prvom stúpaní sa riadne ochladí a to ma drží pri vedomí. Po sklesaní do doliny sa konečne oteplí a mňa ničí únava. Zalamujem na lúke pri ceste a oddychujem asi hodinu kým nezaregistrujem dažďové kvapky.

Až do mesta Osh sa potom naťahujem s dažďom. Pred mestom konečne vyhráva modrá obloha a teplota stúpa nad 25 stupňov.

Oš

V meste je mojím cieľom nájsť bankomat, servis Muz Too, nakúpiť simku a potraviny. Bankomat je easy, v potravinách sa pokúšam platiť kartou. Výsledok je taký, že 2x neúspešne zaplatím kartou a nakoniec tretí krát hotovosťou. Dodatočne sa ukáže, že aj platby kartou boli úspešné, takže som platil 3x. Fasa. Simka bez problémov. Servis Muz Too už je iná káva. Nemať presnú polohu v GPS, tak to v živote nenájdem. Kupujem mazivo na vyťahanú reťaz, zbežne sa informujem o cenách pneumatík, ktoré už pomaly dosluhujú. Pri cenách cez 100 dolárov za kus bez ohľadu na rozmery, dúfam, že vydržia ešte aspoň Kyrgyzstan do Almaty alebo ideálne do Ruska.

Opustiť mesto Osh smerom na Biškek nie je také jednoduché ako by človek čakal. Prvých 100km až niekam po Jalal Abad je stále civilizácia. Dedina na dedine, v každej druhej polícia. Hrozná cesta.

Zhruba po hodine a pol jazdy za Osh zisťujem, že nemám vak na chrbte. Zastavujem a uvažujem, kde som ho mohol nechať. Najpravdepodobnejšie sa javí pumpa na výjazde z Osh. Predstava cesty späť a znova sem je ale doslova hrozivá. Navyše nie je isté, či som ho naozaj nechal tam alebo inde. Váham a nadávam si dobrých 15 minút. Nakoniec kašlem na to. Nemal som tam nič kritické. Prišiel som tak o camelbak, mapu KZ, Mongolska a malý statív. Najhorší je ten vak na vodu, ale predpokladám, že v Biškeku zoženiem náhradu.

Nocľah pod Toktogulským rezervárom
Nocľah pod Toktogulským rezervárom

Na večer sa mi nedarí nájsť žiadne vhodné miesto. Okolie je kamenisté a buď je všade civilizácia, alebo prudké kopce.

Deň 44 – 18.07. – 411km – Razan Say – Toktogul – Sosnovka

Ráno mi stále nie je úplne dobre. Cítim sa slabý a pokračujem skôr zo zotrvačnosti. Aspoň je pekne. Cesta ma vedie na sever najskôr okolo rezervoára Toktogul s nádherne azúrovo modrou vodou. Okolo sa všade predávajú ryby, ale nemám chuť.

Za Toktogulským rezervoárom začínam stúpať do hôr. Všade vôkol je zeleň, jurty, pasúce sa kone, dobytok. No skrátka paráda. Zároveň, keby sa tu ukázal hotel a odmysleli by sme si dobytok, tak to tu vyzerá ako v alpách, ešte aj asfalt je tu taký kvalitný.

Toktogulský rezervoár
Toktogulský rezervoár
Hlavný ťah medzi Oš a Biškekom
Typická Kyrgyzstká jurta
Hlavný ťah medzi Oš a Biškekom
Ako v rozprávke

Cesta vystúpa až na náhornú plošinu vo výške okolo 3000mnm a ja zisťujem, že som trochu podcenil sledovanie púmp na mojej trase. Okolo Osh boli v každej dedine aspoň jedna. Teraz už 50km nič a mapa hovorí, že do prvej civilizácie, kam ale nedôjdem bude len jedna. Dúfam teda, že tá jedna bude existovať a bude funkčná.

Náhorná plošina Susamyr je zase nový zážitok. Taký malý Pamír ale všade naokolo je zeleň. Míňam odbočku na Talas, kam sa tiež chystám. Teraz ale pokračujem najkratšou cestou do Biškeku. Primárne zažiadať o mongolské vízum a sekundárne zohnať camelbak.

Z náhornej plošiny cesta vedie priesmykom Too Ashuu do ktorého stúpa serpentínami s dych berúcimi výhľadmi. Pod vrcholom prekoná hrebeň tunelom a následne klesá v doslova Transfaragašanskom duchu.

Susamyrská náhorná plošina - Kyrgyzstan
Susamyrská náhorná plošina - Kyrgyzstan
Talas oblasť
Manas - miestny hrdina
Z priesmyku Too Ashu
Klesanie z Too Ashu do Biškeku

V klesaní už sa deň chýli ku koncu, tak to balím a rozbíjam stan pri riečke. Je tu aj jeden cyklista, tuším nemec. Smeruje tiež do Ulanbátaru a už sa začína ponáhľať aby ho nechytila zima. Celkom kuriózne takto v strede júla.

Deň 45 – 19.07. – 165km – Sosnovka – Biškek – Ala Arča

Nocovanie v doline pri rieke zaručuje rosu a tak ráno balím mokrý stan a vyrážam na cestu do Biškeku. Akonáhle odbočím z doliny na východ, doprava každým kilometrom hustne. Na vjazde do samotného Biškeku ani neregistrujem žiadnu tabuľu alebo označenie mesta. Proste som len v meste.

Ciele sú: zažiadať o Mongolské vízum, kúpiť camelbak a stretnúť sa s Antonom, slovákom žijúcim v Biškeku už niekoľko rokov. On mi dal tip, kde nakúpim čo potrebujem. Pri kľučkovaní po meste v malej rýchlosti cítim, že ložisko riadenia je už v citeľne horšom stave a bude treba naplánovať výmenu.

Mongolský konzulát je rýchlovka, vízum by som mal mať o niekoľko dní. Obed dávame neďaleko v typickej Kyrgyzskej reštike. Stále mi ale nie je dobre, takže si ho moc neužívam. Následne cestou do športových potrieb sa aj zastavujem v lekárni a pýtam niečo od žalúdka.

Piknik neďaleko Biškeku. Zaujme možno aj Toyota Yaris sedan
Piknik neďaleko Biškeku. Zaujme možno aj Toyota Yaris sedan

V športových potrebách, kde zháňam camelbak ma prekvapia ceny. Tie sú na úrovni cien u nás. Vzhľadom na výrazne nižšie zárobky, teda športovanie v Kyrgystane nie je lacný špás.

Poobede opúšťam Biškek a smerujem do neďalekého kaňonu Ala Arča. Pred vstupom ma odchytáva motorkár, ktorý ma prehovára, aby som šiel s ním na iné miesto neďaleko. Vykľuje sa z toho pol hodinové prašné stúpanie. Miesto je pekné, ale na slnku je veľmi teplo a bolí ma hlava. Vraciam sa teda do ústia kaňonu a smerujem do doliny.

Je tu dosť ľudí, ale nájdem si nakoniec celkom pekné miesto nad riekou a oddychujem.

Deň 46 – 20.07. – 453km – Ala Arča – Talas – Kyzyl Adyr

Ala Arča je pomerne vysoko, do rána sa celkom ochladilo. Teplomer ukazoval 7 stupňov a to si bežne ešte 2 stupníky pridáva. Klesám znova do Biškeku, pretože rozumná cesta okolo nie je. Opustiť ho ráno je ale výrazne jednoduchšie, ako bolo sa doň včera dostať.

Vraciam sa rovnakou cestou ako som do Biškeku prišiel. Prekonávam znova horský prechod Too Ashuu a ďalej pokračujem po Susamyrskej plošine s úchvatnými výhľadmi. Onedlho sa odpájam a odbočujem na západ, na mesto Talas. Kazí sa mi počasie a začína pršať. Prechod sedla Otmok vo výške 3326mnm sa tak mení na nepohodu. Je zima, fučí a ja stále nemám nepremok.

Kyrgyzský kontrast
Kyrgyzský kontrast

Za sedlom sa to ale postupne zlepší a cez Talas už prechádzam znova v slnečnom počasí. Cesta je rozkopaná a objazdy sú po bočných uličkách. Začiatok objazdu bol jasný, ale kam ďalej, už označené nie je. Navigácia ale nie je náročná. Potom už po dobrej ceste prichádzam až do Kyzyl Adyr, kde po natankovaní odbočujem na juh smer Jany Bazar a rezervácia Beš Aral. Túto cestu google nepovažuje za prejazdnú ale podľa satelitných snímkov to vyzerá, že cesta existuje a je kontinuálna. Obsluha pumpy mi hovorí, že tam sú len hory, hory a sneh. No uvidíme.

Vodná nádrž na začiatku stúpania na priesmyk Kara Buura
Vodná nádrž na začiatku stúpania na priesmyk Kara Buura

Asfalt končí už po pár kilometroch ale ďalej pokračuje celkom slušná šotolinová cesta. Míňam nádhernú vodnú nádrž ktorá je obklopená vysokými horami. Vo večernom slnku je to čistá kochačka. Práve kvôli slnku sa mi to ale nedarí dobre odfotiť. Potom už cesta pozvoľna stúpa hore dolinou. Po pravej strane cestu lemuje riečka popri ktorej sa začínajú ukazovať pekné zelené miesta na stanovanie. Je to síce hneď pod cestou, ale premávka tu takmer neexistuje. O chvíľu neodolám a jedno z tých miest volím na dnes za nocľažište.

Deň 47 – 21.07. – 427km – Kyzyl Adyr – Kara Buura pass – Kerben – Sary Chelek

Ráno pokračujem hore dolinou a stretávam dosť naložených nákladných áut. Takže je to jasné, v doline je baňa. Do nej smeruje kvalitnejšia cesta. Mňa ale odkláňa ceduľa smerom na Čatkal. Kvalita cesty šla dole, stúpanie zase hore, ideálna kombinácia. Stúpanie je extrémne prašné a krúti sa v svahu v množstve serpentín. Z priesmyku Kara Buura je dychberúci výhľad na obidve strany hrebeňa. Trávim tu skoro hodinu.

Kara Buura pass. Južná strana
Kara Buura pass. Južná strana
Kara Buura pass
Trochu prašná cesta. Kara Buura pass
Kara Buura pass. Severná strana
Kara Buura pass. Južná strana

Klesanie je nemenej epické, veľa zastavujem a fotím. Dnes si to fakt užívam. Cesta dolinou na južnej strane je zarezaná vo svahu a na niekoľkých miestach prechádzam cestou vyfrézovanou do pozostatkov snehovej lavíny.

Potom už tesné obklopenie horami končí. Cesta sa vyrovná a obchádza niekoľko dediniek. Je na nej miestami dosť hrubý štrk, možno až kameňmi by som to nazval a trochu mám obavy aby mi neprerazili plášte. Už majú za sebou asi 18000km a ich životnosť sa blíži ku koncu.

Prichádzam na odbočku so smerovníkom na Ak Taš. Je tu zaujímavá murovaná jurta, ktorá funguje asi ako autobusová zastávka alebo niečo podobné. Oddychujem, pozerám do mapy a zisťujem čo a ako. Rovnako zisťujem, že ak by som nešiel na Ak Taš, malo by byť reálne doraziť na jazero Sary Chelek. Chvíľu váham a rozhodujem sa pokračovať na Sary Chelek a spraviť si pohodu.

Odbočka na Ak Taš pri murovanej jurte. Škoda, že som tam nešiel
Odbočka na Ak Taš pri murovanej jurte. Škoda, že som tam nešiel

Cesta vedie ďalším veľmi pekným sedlom vo výške cez 2800mnm. Uvažujem, že náš Gerlach je vlastne nižšie. Klesanie dolinou opäť lemujú miesta ako stvorené pre stanovanie. Je ale skoro a ja mám pred očami obraz nádherného horského jazera. Cesta dolu ma fakt baví a vôbec nezastavujem. Niekde pri rezervoári Kasan Saj dokonca začína asfalt a dávam sa na cesty, ktoré podľa googlu neexistujú. Obchádzam v tesnej blízkosti Uzbekistan a križujem mesto Kerben. Značenie je tu biedne až žiadne, takže pár krát zle odbočujem a musím sa vrátiť. Za Kerbenom je to už ale v pohode.

Neznámy horský prechod  neďaleko Uzbeckej hranice
Neznámy horský prechod neďaleko Uzbeckej hranice

Odbočka na Sary Chelek tiež nie je nijako označená, aspoň teda z môjho smeru. Hneď za mostom cez rieku, ktorú cesta lemuje, sa kvalita zhoršuje až nakoniec asfalt úplne zmizne. K jazeru je to od odbočky skoro 40 kilometrov, takže hodina jazdy. Prechádzam jedným postom kde ma zapisujú a o chvíľu som na druhom. Tu ale narážam na problém, že na jazero púšťajú len do 16 hod. Už je 18 a vrátnik je neoblomný, odmieta akýkoľvek „padárok“. Nasratý sa otáčam a idem znova dolu na odbočku. Slnko už pomaly zapadá a musím nájsť alternatívny flek na noc.

Neďaleko odbočky na Sary Chelek
Neďaleko odbočky na Sary Chelek

Po pár zákrutách odbočujem niekam medzi kopce a cesta ma prudko ťahá hore. Nakoniec vyjdem až na úplný vrchol opusteného kopca s parádnym panoramatickým výhľadom. Vzhľadom na to, že slnko už skoro zapadlo nemám žiadne foto.

Deň 48 – 22.07. – 347km – Sary Chelek – Jalal Abad – Kazarman

Ráno na kopci je magické. Vstávam skoro, slnko je ešte za horiznotom. Kým balím vychádza. Fotku som zase spraviť zabudol, škoda.

Veľmi peknou cestou prichádzam až ku križovatke s cestou, ktorou som šiel pred niekoľkými dňami do Biškeku. Tu na pumpe stretávam 2 Hondy s japonskými značkami. Chlapík je díler Hondy v Japonsku a na starej Afrike má nálepky snáď z celého sveta – Nordkapp, Ushuaia, Alaska, Južná Afrika, a pod. Teraz ide so ženou na XR250 Baja a majú voľne naplánovanú cestu okolo sveta. Prešli už Mongolsko a vravia že to bolo veľmi náročné. Teraz sa vracajú od jazera Song Kul, kam mierim ja, ale že cesta cez Kazarman je zlá, tak to obchádzali. Ideme vlastne úplne opačne, tak si vymieňame skúsenosti. Oni mi doporučujú ubytko v ruskom Altaji, ja im zase v Pamíre. Svet cestujúcich motorkárov je fajn.

Japonský párik na ceste okolo sveta
Japonský párik na ceste okolo sveta

Po rozlúčke, po niekoľkých kilometroch zastavujem pri stánkoch pri ceste a kupujem niečo pod zub. V tom som si uvedomil, že vlastne ideme až po Jalal Abad rovnakým smerom a mohli sme teda ísť spolu. Stretávam ich stáť o kúsok ďalej tak zastavujem. Pomáham im nakúpiť, keďže ruštinou nevládnu.

Do Jalal Abadu je to už neďaleko, na kruháči pred mestom sa lúčime definitívne. V meste nakúpim a vyrážam znova do hôr, smerom na mesto Kazarman. Som prekvapený, že aj za mestom pokračuje kvalitný asfalt asi 40km, až do Taran Bazar. Tu cesta prekonáva rieku, začína stúpať do hôr a situácia sa rýchlo mení.

Jalal Abad
Jalal Abad

Stúpanie je ale celkom v poho až do priesmyku Kaldamo v 3000mnm. Hore sú stále zvyšky snehu. Sú tu aj nejakí turisti, možno aj miestni, a všetko si fotia. Je kuriózne sledovať viac ľudí naraz ako si každý sám robí selfie...

Krajina za sedlom sa rázom mení, je vidno do veľkej diaľky a až po ďalšie veľké hory. Priestor medzi tým vypĺňajú malé kopčeky, ktoré pôsobia ako reliéfna mapa. Kvalita cesty trochu klesá, sú tu vodou vymyté koľaje a pozostatky rôznych naplavenín, keď cez cestu tiekla voda z roztápajúceho sa snehu. Celkovo sa ale ide fajn.

Kaldamo pass
Kaldamo pass
Začiatok stúpania na Kaldamo pass
Ako pod Tatrami. Iba asfalt tu už chýba
Jurta v stráni
Stúpanie na Kaldamo pass. Hore jemne vidno cestu

Po klesaní je cesta už menej príjemná s množstvom štrku. Je aj dosť prašná niekoľko krát skúša moju pozornosť extra sypkým nánosom. Moc si to neužívam.

Miesto na noc večer nachádzam pri veľkej rieke, tesne pred mestom Kazarman. Z ideálneho spotu pre stan ma vyháňajú mravce, ktoré sú celkom agresívne. Musím sa preto presunúť na horšie miesto. Stanovanie pri vode uprostred ničoho je ale fajn, človek si dopraje plnohodnotnú hygienu, preperie veci. Svet gombička.

Kaldamo pass
Kaldamo pass

Deň 49 – 23.07. – 218km – Kazarman – Song Kul

Pred Kazarmanom sa veľmi nečakane napájam na kvalitný asfalt. V meste tankujem a neriešim nič iné. Pôsobí na mňa veľmi schátralým dojmom. Asfaltová idylka končí hneď za mestom a pokračuje šotolina.

Cesta vyšplhá do ďalšieho sedla - Kara Koo. Tu pri soche 2 labutí, pri oddychu si všímam, že mám defekt na zadnom kolese. Prvý na tomto tripe. Púšťam sa do opravy. Zadnú dušu nemám náhradnú, lebo zaberá veľa miesta, takže lepím. Diera na duši sa mi ale na pohľad nepáči, je príliš pravidelná a v smere kolmo na ráfik. V pneumatike nič nie je. Nafúkam a tvári sa že drží.

Prvý defekt, ale na peknom mieste na opravu
Prvý defekt, ale na peknom mieste na opravu

Klesám zo sedla a asi po 5km v zákrute cítim, že koleso je znova prázdne. Obavy sa potvrdili. Rovnaké miesto, duša sa trhá v spoji a trhlina sa zväčšuje. Šanca na úspešné zalepenie takéhoto defektu v teréne sa limitne blíži k 0. Napriek tomu dávam pokus s najväčšou záplatou akú mám a čakám extra pol hodinu pred nafúkaním. Napriek tomu tentokrát po asi 2 kilometroch je koleso znova prázdne. Mám 2 možnosti, rozložiť poblíž kemp a pokúsiť sa o zalepenie cez noc, alebo núdzovo použiť prednú dušu.

Nádherné klesanie. Škoda, že som v ňom ešte 2x riešil defekt
Nádherné klesanie. Škoda, že som v ňom ešte 2x riešil defekt

Nápad s prednou dušou som nikdy neskúšal, iba som o ňom počul. Láka ma to ale viac ako celovečerná prplačka. Počas tohto myšlienkového pochodu oslobodzujem koleso a prichádza motorkár na novej afrike, ktorá je naložená najviac ako som počas cestovania kedy videl. Ide rovno z Kórey cez Mongolsko a smeruje aj s 12 ročným synom na zadnom sedadle až do Portugalska. Celkom výlet.

Mne v hlave zabliká, že nová Afrika má predsa vzadu 18ku koleso a pri takom náklade neexistuje, aby nemal náhradnú dušu. To sa potvrdzuje a už sa duša sťahuje do môjho kolesa. Za dušu peniaze nechce, pýta iba drobné do obchodu pretože nemá miestnu menu. Fasa chalan! Vravím si, že toto šťastie mám snáď za tú pomoc s benzínom v Pamíre.

Môj záchranca. Kórejec s 12 ročným synom na ceste do Portugalska
Môj záchranca. Kórejec s 12 ročným synom na ceste do Portugalska

Pokračujem smerom k jazeru Song kul a v dedine nakupujem nejakú vodu. Obieha ma celkom veľká tlupa motorkárov, väčšina BMW. Dobieham ich na križovatke kde časť skupiny stojí. Sú to znova poliaci, ktorých som stretol pri Sary Tash. Časť z nich šla do dediny Ak Tal po benzín. To musím spraviť aj ja.

Je tu ale most v rekonštrukcii a obchádzka je dlhá. Most je zatarasený ale na druhej strane sa mi predsa len podarí zísť. Je mi ale jasné, že výjazd asi nebude v mojich silách. Míňam druhú skupinku Poliakov, ktorí už majú natankované. Po natankovaní sa stretávame na moste a tam sa organizuje výjazd motoriek nepríjemným strmákom. Navzájom si pomáhame a ja sa pripájam k nim cestou na Song Kul. Je to asi 50km cez sedlo Moldo Ashuu. Začína pršať a v stúpaní už ideme v oblakoch. Pri jazere ma Sambor berie do skupiny a noc strávim v jurte s niekoľkými členmi výpravy.

Samborovci pri odbočke na Song Kul
Samborovci pri odbočke na Song Kul

Keď vidím celú skupinu, celkom mám obdiv ku 2 babám, ktoré sa tu preháňajú na GS 800kách. Síce jazdia bez batožiny, lebo majú sprievodné vozidlo ale aj tak.

Miestni nám potom pripravili výbornú večeru, čosi sa aj vypilo. Fajn večer.

Deň 50 – 24.07. – 263km – Song Kul – Naryn – Eki Naryn -Tosor pass

Oblaky zmizli a nad hlavou mám parádne azúro, ani obláčik. Počasie ideálne na „katalógové“ fotky. Pred odchodom ešte debatujem so Samborom o mojej trase. Dáva mi tip na zaujímavejšiu cestu od jazera a na cestu dostávam náhradnú 18ku dušu a šatku ADVFactory. O platení nemôže byť reč. Svet motorkárov je fajn.

Jurtovisko na brehu jazera Song Kul ráno
Jurtovisko na brehu jazera Song Kul ráno

Od jazera sa púšťam najkratšou cestou okolo jazera cez priesmyk Tersky Torpok, smerom na Naryn. Klesanie je pokrútené ako leporelo a cesta dolinou je ako z rozprávky. Nikde nikto, riečka sa kľukatí popri ceste cez zelené lúky a dookola sú obrovské hory. Fantázia.

Song Kul
Song Kul

Na hlavný ťah do Narynu sa pripájam asi po 45km. To je už kvalitný asfalt, ktorý ma dovedie až do mesta. Pokračuje podľa mojich informácií až na hranicu s Čínou. V Naryne nakupujem poživeň, vyberám peňáze z bankomatu, bo sa nejak rýchlejšie míňajú ako som predpokladal. Na trhovisku ešte kupujem aj slnečné okuliare, ktoré som záhadne stratil v Kazarmane na pumpe.

Jonbulak pass
Jonbulak pass
Tersky Torpok pass
Fantastická Kyrgyzská príroda
Fantastická Kyrgyzská príroda a stromy !
Fantastická Kyrgyzská príroda

Moc sa nezdržujem a po dotankovaní sa dávam na východ okolo letiska. V dedine Taš Bašat končí asfalt a po šotoline pokračujem ďalej. Míňam poslednú dedinu Eki-Naryn a po dlhej rovinke ma vítajú hory. Cesta vbehne do údolia, ktoré mi pripomína Vrátnu dolinu. Príjemné spestrenie sú regulérne lesy naokolo. Tie už som nevidel odkedy som opustil Rusko.

Stelesnená fantázia
Stelesnená fantázia
Cítil som sa tu ako doma
Odkaz všetkým pocestným
A takéto parádne výhľady sa mi naskytli
Nocľah pod Tosor pass

Míňam skalnatý zdvihnutý prostredník a krajina sa znova mení. Nie sú tu ale žiadne ukazovatele, takže kontrolujem svoju polohu na každej križovatke voči GPS. Pôvodne som uvažoval dať sa cez Arabel pass až do Barskoon valley, ale jedná sa o neudržiavanú cestu a jednoduchý prepočet na benzín a môj dojazd, ma od tohto plánu odrádza. Idem teda bežnejšou cestou, ktorá vedie cez Tosor pass.

Deň 51 – 25.07. – 385km – Tosor pass – Tosor – Jeti Oguz – Karazol – Kaži Saj

Nocoval som na jednom z veľmi lákavých kopčekov, ktoré lemovali cestu ku Tosor pass. Celú dolinu som mal ako na dlani. Čo ma zarazilo, že napriek tomu, že týchto kopčekov sú v okolí desiatky, tak aj na tom mojom som stále našiel rozbité sklo. Rozbité sklo je v strednej Ázií taký celkom folklór. Pri ceste je všade a to doslova, ale takto kilometer od cesty ma to prekvapilo.

Ranné naháňanie dobytka
Ranné naháňanie dobytka
Kyrgyzstan
Cestou do Tosor pass
Zase cyklisti. Sú všade
Cestou na Tosor

Pokračujem v stúpaní na Tosor pass a cesta je úplne v pohode. Stretnem zopár cyklistov a hovorím si, čo mali všetci na mysli, keď spomínali náročný prejazd. Prebrodím zopár potôčikov vrátane jedného hlbšieho, ktorý je na objazde spadnutého mosta, ale stále žiadna dráma. Pri fotozastávkach si všímam, že už nie som ďaleko, ale chýba mi dosť výškových metrov. Cesta začne následne prudko stúpať a idem po veľkých kameňoch. O život nešlo ale robiť som mal čo.

Sedlo Tosor
Sedlo Tosor

V sedle stretávam posádku severoeurópanov na novej Toyote Hilux. Trochu pokecáme, ale inak sa nezdržujem. Nejak ma to moc nebaví. Začnem klesať a cesta je ešte horšia, ako z južnej strany. Ešte prudšie klesanie, po ešte väčších kameňoch. Ani zjazd nie je s prstom v nose. Kamenistá cesta pokračuje celkom dlho, aj keď ďalej už nie v takom prudkom duchu.

V poslednej tretine klesania, kamene nahrádza jemný štrk, alebo hneď piesok. Je tu vyjazdených viac ciest a nie vždy si vyberám tú správnu. Celé klesanie má človek čo robiť. Už mám toho aj celkom po krk. Cesta dolu zo sedla Tosor neprestáva byť zákerná až do posledného metra kým sa napojí na asfaltku, ktorá obchádza jazero Issyk Kul. Fajn akurát je, že v tejto poslednej pasáži už je vidno jazero Issyk Kul. Jazero je také veľké, že to nie je na prvý pohľad evidentné a vyzerá ako obloha. Vystupuje z okolitých kopcov a plynulo splýva s oblohou. Zaujímavý pohľad.

Klesanie z Tosor pass. V pozadí už je vidieť jazero Issyk Kul
Klesanie z Tosor pass. V pozadí už je vidieť jazero Issyk Kul

Okolo jazera Issyk Kul pokračujem na východ, smerom na mesto Karakul. Odbočujem ešte ku červeným skalám v Jeti Oguz. Asi nie som dnes moc cestovateľsky naladený, lebo vzhľadom na to čo som o tom počul, mi to až taká bomba nepríde. Ale pekné to je. Pohoda.

Jeti Oguz
Jeti Oguz

Dorazím až do mesta Karakul. Cesty sú tu v rekonštrukcii, takže do centra vôbec nejdem. Chcem ísť do doliny na juh, kde mám poznačené nejaké ciele, ale evidentne je tam búrka a nechce sa mi do toho. Chvíľu špekulujem, ale predpoveď, ani moje nadšenie, nie sú pozitívne. Stačilo, otáčam to na západ do Biškeku po víza a ideme ďalej.

Vraciam sa, na Samborove odporúčanie, po južnom brehu. Sever je že vraj komerčný a najkrajší je juhozápad. Na večer hľadám miesto pri brehu jazera. Všade je ale veľa piesku alebo odpadkov, alebo je už plno. Nie sú tu kempy, a dobré spoty sú vychytané. Nakoniec, síce už po tme, ale predsa len nejaké miesto nachádzam.

Issyk Kul
Issyk Kul

Deň 52 – 26.07. – 336km – Kaži Saj – Tokmok – Burana – Biškek

Ráno balím a vyrážam okolo jazera do Biškeku. Cesta je fajn. Už je trochu ďalej od samotného jazera, ale okolie je nádherné. V Balykchy sa začína cesta kaňonom. Hneď v úvode chytám pokutu, namerali mi 70 na 50ke. Vzhľadom na to, že som navyše obiehal cez plnú čiaru sa pre pokutu za 13eur vôbec nehádam. Asi by to šlo, ale svedomie mi to nedovolí. Zbytok cesty je paráda, kvalitná cesta s viacerými striedajúcimi sa pruhmi. Po ľavej strane mohutný tok a obrovské hory. Pripomína mi to cestu z Vancouveru do Whistleru v Kanade.

Cestou do Biškeku
Cestou do Biškeku

Po výjazde z kaňonu dostávam brutálnu facku horúcim vzduchom. Teplota stúpa cez 38 stupňov. V Tokmoku odbočujem na juh, smer Burana. Je to dnes už len malá dedinka s dochovanou časťou strážnej veže. Vo veľkom horku sa nezdržujem dlho. Nakupujem nejaké suveníry, super mapu Kyrgyzstanu a tričko s ich znakom a pokračujem do Biškeku.

Burana
Burana

Pred mestom teplota stúpa nad 40 stupňov a zrazu mi do cesty z krajnice vojde starý VW Jetta. Vodič si ma všimne na poslednú chvíľu a na ceste predo mnou zastaví. Mne sa už ale nepodarí sa mu úplne vyhnúť, auto zachytím bočnou taškou, ale stret ustojím. Keby som mal hliníkové kufre idem k zemi. Obhliadka škôd ukazuje len odtrhnuté úchyty na spodu tašky, inak v pohode. V strašnom horku to provizórne riešim kusom špagátu, ktorý som kúpil ešte v Pamíre.

Zbytok cesty mi hlavou chodia myšlienky, aké som mal šťastie a ako to mohlo skončiť zle. V Biškeku si bez problémov preberám mongolské vízum. Potom smerujem do medzi cestovateľmi známeho hostelu Nomad, ale zisťujem, že sa buď presťahoval alebo zanikol. Internety mlčia, obraciam sa znova na Tonyho, ktorý mi odporučí ubytko neďaleko centra.

Cestou mám ešte ďalší nepríjemný stret s ochrancami zákona, keď idem v pruhu pre autobusy. Je totiž jediný v mojom smere a nejak to neriešim lebo už som skoro na mieste. Ešte 2 ulice... Policajt je úplatkuchtivý, chce mi zobrať vodičák alebo 200 dolárov. Po dnešných udalostiach a v 40 stupňoch nemám chuť sa s ním naťahovať, otváram peňaženku a odovzdávam obsah. Asi 26eur. Len tak ich zhrabne a okamžite odchádzajú. Central Asia my friend.

Biškek
Biškek

Nájsť hostel mi dalo celkom zabrať, nebol nijako označený a doviedli ma tam stavbári, ktorí boli neďaleko. Osadenstvo je super a vybavenie tiež. Večer ideme s Tonym aspoň na pivo a dozvedám sa, tentokrát už bez žalúdočných problémov, viac o živote v Biškeku a Kyrgyzstane. Fajn večer.

Pokračovanie v 2. časti.

Pridané dňa: 11.12.2017 Autor: erbe

Galéria ku článku:

Uprav galériu

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

<ďalšie obrázky...>

http://motoride.sk