Rumunský motodenník

Deň 0

6.5.2014 utorok Celý dlhý čas kým bola zima sme o tom hovorili a zajtra je to už tu. Ideme do Rumunska. Cesta je naplánovaná a počasie vychádza tiež výborne. Transfagaraš je ešte zatvorený a tak dáme Transalpinu, ktorá je naším hlavným cieľom. Vyrážame o 8:00, ideme cez Zvolen, Miškolc, Debrecen, Oradea, Albac. Neviem či sa nám podarí prísť až do Albacu, lebo ideme ešte vo Zvolene vyzdvihnúť GPS-ko, ktoré malo dnes prísť do Žiliny no neprišlo. Každopádne sa nikam nebudeme ponáhľať.

Deň 1

7.5.2014 streda

Cesta cez Slovensko bola super. Úplne iný začiatok tripu, ako keď ideme do Álp. Žiadne pretrpenie diaľnice, ale hneď pekné „pojazdeníčko“. Na druhej strane Maďarsko ... - úplná katastrofa. Vedel som, že tam bude fúkať, ale dvestotridsať kilometrov som si pripadal, ako keby som držal boxovacie vrece a niekto do neho kopal. Taký bočný vietor som ešte nezažil. Jedno viem isto. Späť pôjdeme cez Maďarsko inou cestou. A už určite nie toľko kilometrov.

Keď sme prišli na hranice tak to bola konečne vytúžená radosť. Hneď sme sa odfotili a hlavne zmenili peniaze. To bol nápad za sto bodov, lebo neviem kde by sme ich menili počas cesty.
Rád by som napísal o nejakej peknej ceste tu v Rumunsku, ale nič sme ešte nezažili. Vlastne predsa niečo: V Oradea na prvom semafóre nás zbadali traja tmavší Rumuni a silno k nám na kus reči. Hovorím si – no to bude trip. Už boli skoro pri nás keď skočila zelená a už sme boli preč.

Do Albacu sme nedorazili. Rozhodli sme sa zostať na začiatku obce Hidelu de Jos. Ubytovali sme sa v Penzióne „Anca“ za 35evri s raňajkami. Nový penzión na pravej strane cesty s potravinami na prízemí a s krásnymi novými izbami. Pýtam sa majiteľky či má garáž na motorky? A ona že nie, ale motorky si vraj môžeme dať do kuchyne. Jej angličtina nebola jedna z tých lepších aké som počul a tak som jej otázku pár krát zopakoval aj s posunkami. A ona že fakt do kuchyne. Ešte volala jednej kamarátke, ktorá mi povedala to isté. To je pohostinnosť.

Deň 2

8.5.2014 štvrtok

Ráno sme vstali trochu skôr, aby sme im uvoľnili kuchyňu keď už boli takí milí. Odstavili sme ich na dvor a išli pre kufre. Boli sme vo vnútri keď sme počuli zvuk, ktorý neprajem žiadnemu motorkárovi. Hneď sme vedeli čo sa stalo. Brachova motorka spadla zo stojana rovno na moju, a už boli obe krááááásne na zemi. Ja mám len poškrábanú páčku, padák, odišla mi led žiarovka, ale nič viac. Druhá má kompletne roztrieskaný predok. Štít, maska... no štyri plasty v prdeli + držiak GPS z toho Zvolena. Do toho ešte aj začalo pršať - to len aby toho nebolo málo.

V daždi sme sa vrátili do Oradey, kde nám povedali, že štít zoženieme v Bukurešti. Touto informáciou sme zabili pol dňa – neviem ako sme si mohli myslieť, že ho budú mať na sklade. Z Oradey sme vyrazili až o 11:00. Cesta č. 76 až do Lunca bola kompletne rozkopaná a na každom semafóre sme stáli v neskutočnom daždi. V Lunca sme odbočili do Albac. Prostredie pekné, len asfalt bol fakt taký aký som v Rumunsku čakal – úplne na hovno. Už som myslel, žeby sme mohli po dni a pol aj trochu pojazdiť a furt nič. Žiadne strieľanie zákrut ani žiadne klopenie kľukatých ciest sa nekonalo. Cesta úplne rozbitá. Keby to bol aspoň štrk, že je to trochu zábavné tak sa postavím do stupačiek a užili by sme iný druh jazdy. Ale toto sa nedalo jazdiť vôbec. Neviem ako tu niekto cestuje na iných motorkách ako na endure. Proste samá diera ako na ceste zo Skýcova do Veľkých Uheriec. Nálada na bode mrazu – v intercomoch bolo ticho ako na pohrebe.

Z Albac sme pokračovali cez Zlatna do Sebes. To bola naozaj krásna cesta. Hovorím si, to asi bude to Rumunsko pre ktoré sme tu prišli. Nemyslím asfalt (ten bol stále na hovno), ale ľudí čo sedeli popri plotoch domov, popri ceste sa pásli kone, kravy, husi, sliepky ba dokonca som videl pásť sa prasa. Konečne sme videli túlavých psov, no proste iná zem.

V Sebes sme dali neskorý obed a rozmýšľali kam dôjdeme dnes. Posilnení „cesnakom a pivom“ sme ale urobili fatálnu chybu keď sme sa rozhodli ísť až do Novaci a dať celú Transalpinu ako sme včera plánovali. Navigácia ukazovala príchod o 19:30 čo sa nám zdalo v pohode a hlavne za vidna – realita bola úplne niekde inde. Zo Sebes bola Transalpina prvých 40 km prenádherný asfalt, skutočne európska ISOnorma. Až mi to bolo divno. Potom to bolo horšie, potom bol štrk, blato, kamene. Ale radosť bola prenáramná a už sme si na ten „Rumunský povrch“ aj trochu zvykali.

V polovici Transalpiny ju križuje cesta 7A z Brezoi do Petrosani. Tam bola zákazová značka no rozhodli sme sa pokračovať lebo sme si mysleli, že s motorkami prejdeme. Schyľovalo sa k najväčšej chybe tohto tripu. Najskôr krásny asfalt, krásne vracaky. Sem tam popadané stromy, ktoré by sa autom nedali obísť a tak sme si mysleli, že tá zákazová značka bola kvôli tomu. Pred vrcholom sme stretli dvoch Lotyšov – mimochodom jediných motorkárov za celý trip.

Išli sme spolu. Cesta bola perfektná – len po chvíli bol okolo ešte sneh. Potom bol sneh aj na krajnici, neskôr bol do polky cesty a nakoniec snehové jazyky cez cestu. Hovoríme si – konečne offroad. Obchádzali sme ich kade sa dalo - po tráve aj po blate (skôr po blate).

Brácho to ustál, ale ja som išiel okamžite k zemi. A hneď dvakrát. Žiadne veľké pády (skôr také prevrátenie), ale k nálade to neprospelo. Psychicky unavení sme dorazili hore a tam na ceste .... snehu ako keby ho tam naviezli. Bolo ho asi pol metra a to znamenalo cestu späť. Tu sa ukázala výhoda, že si nerezervujeme ubytko vopred. Lotyši ho mali zajednané v Novaci. Smola.

Hneď sme vedeli že pôjdeme už potme. Lotyši sa nejako nechystali dole a tak sme vyrazili bez nich. Asi tam zostali spať. Zišli sme dole a na spomínanej križovatke vyrazili smer Brezoi. Už sa ztmievalo. Po 30 km žiadny hotel, penzion, chata, proste absolútne nič. V lesoch sa rýchlo zotmelo a nikde nikto. Žiadne svetielko navôkol – absolútna tma v strede Karpát o pol jedenástej v noci. Keby brácho povedal – „vieš čo? Serme na to a poďme späť“, tak sa ani nepýtam kam. Dám do GPS-ka Žilina a už sa nikdy nevrátim.

Na chvíľu sme zastavili, aby sme posilnili morálku a dali „výrobnú poradu“. Hlavne kam ďalej. Vyzeralo do, že pôjdeme až do Brezoi a tam sa pokúsime o polnoci zohnať ešte hotel.
Vo Voineasa sme ale našli hotel ZAN, hneď na začiatku obce na ľavej strane. Anjel strážny nám ho tam postavil do cesty. Recepčná si myslela, že chceme jesť a tak nám stále hovorila, že je zavreté. Až keď sme sa s ňou zhodli, že chceme len spať, tak vraj „ok“.

Štyri hviezdy, wifi, minibar, wellnes v cene za 35 evri aj s raňajkami. Sme sami v celom hoteli. Nikto tu nie je ubytovaný - len my. Neviem ako to slušne povedať, ale teraz je skoro polnoc a som dojebaný, rozjebaný, unavený a mám toho aj dosť. Rumunsko je iné než celé Alpy s Rakúskom a Talianskom dohromady.

Deň 3

10.5. sobota

Včera som nebol v stave písať motodenník tak až teraz.

Deň 3. Cesta z Voineasa do Brezoi bola perfektná. Asfalt furt nahovno, ale to všetko navôkol proste paráda. Počas tretieho dňa som pochopil, že jazdenie v Rumunsku je o niečom inom než o klopení a užívaní si zákrut. Prestal som sledovať asfalt a čakať, kedy si vlastne zajazdíme, ale začal som sledovať okolie. Všetci ľudia v dedinách nás zdravili a mávali nám. Deti, starší, proste všetci. My sme samozrejme zdravili ich. Všetko živočíšne hospodárstvo som už ani nerátal a automaticky sme ho obchádzali. Dokonca som počas zastávky v tráve pri jarku našiel slepačie hniezdo asi s desiatimi vajcami. Zanášala – no aký zážitok.

Boli aj obce kde keď sme videli obyvateľov tak sme si hovorili „... no keď nám to tu zdochne, alebo nás zastaví defekt, tak sa po nás zľahne zem“. Jedli sme výlučne domáce tradičné jedlá. Niekedy z toho bola aj sranda a hlavne vtedy, keď sa aj kuchár prišiel pozrieť či to zjeme. Bola to držková polievka no od našej držkovej to malo poriadne ďaleko. Ale zase to ich mleté maso v kapustnom liste s kyslou smotanou – paráda.

Z Brezoi do Sibiu to bola rýchlovka a ďalej po ceste 106 cez Agnita do Sighisoara bola dobrá rýchla cesta kde sa dalo ísť stále 100-vkou (no že aká rýchlosť na Rumunsko). Skúsili sme ale dať nejaký offroad (plánovaný), keď už sme tu a tak sme odbočili v jednej dedine, kde bola cesta normálne zaznačená v mape – mierka 1 : 400tis. Boli to dve koľaje od nejakého jeepu v blate. Hneď som chytil spodok. Zapichol som sa tam ako mladý ženich do nevesty, ale bola sranda keď som s motorkou cúval 200metrov. Potom sme dali ešte jeden offroad (zase plánovaný) a tam sme sa na ceste plnej kameňov stretli s Rumunskou rodinkou na voze s koňmi. Radšej sme vypli motory, aby som nedostal po papuli od kopyta keby sa kone splašili. Boli od nás asi len pol metra. Rumun zastavil tiež a že celý voz aj s koňom vymení za motorku. Chvíľu bolo ticho a potom sme sa všetci traja naraz zasmiali.

Dnes sme Rumunsko zobrali na milosť. Cesty furt na hovno, ale to všetko okolo proste iné, krásne na čo sa nezabúda. Ubytovali sme sa v obci Secel v Penzióne Lacramioara. Cez google translator sme sa bavili s kuchárkou a čašníčkou, ktoré sme pozvali na pol deci. Keď to uvidel majiteľ, tak nás pozval ku stolu (kde sedel so svojim robotníkom, ktorý vedel po anglicky) a doniesol ich pálenku. Neviem čo to bolo, ale malo to minimálne 60 voltov a vnútri plávalo namiesto ovocia krásne vyrezávané drevo. Vraj je drevo ich tradícia.

Ešte že nie sme z hovna ulepení - tak sme sa s nimi popasovali. Kokos, po pol hodine som rozumel po rumunsky. Fakt neklamem. Čašníčka mu niečo hovorila a ja som vedel o čom je reč. Pili sme to už ako vodu a vlastenecky sa s nimi predbiehali v tom, kto má vo svojej krajine krajšie tradície. Rumunsko je fakt iné.

Deň 4

10.5.2015 sobota

Ťažké ráno. Z balkóna, ktorý sme mali rovno nad hlavnou ulicou sme pozorovali ráno v rumunskej dedinke. Všetci sa niekam presúvajú na vozoch s koňmi, od ktorých je osratá celá cesta. Všetci usmiaty, akýsi na prvý pohľad spokojnejší a šťastnejší ako u nás. Všetky husi, kravy, sliepky, kone a zase aj prasatá z celej dediny sa pasú všade naokolo kde je aspoň kúsok trávy. Večer sa zase vrátia domov. Všetky zvieratá vedia kade a všetci gazdovia vedia že sa im nič nestratí. Pri každej bránke a plote je lavička na ktorej domáci sedia, pozorujú cestu a rozprávajú sa. No proste neskutočná pohoda.
Najedli sme sa, poďakovali, zaplatilli „neuveriteľných“ 47evri za izbu a raňajky pre dvoch plus tri večere pár pív, pár poldeci a dve kávy (Rumunsko je fakt iné než Alpy) a vyrazili domov. Po ceste sme sa zastavili v Sapante pozrieť ten veselý cinter, čo bola naša posledná zastávka.

Vlastne ešte sme išli cez jednu dedinu kde boli neskutočné domy. Myslím veľké, honosné trojposchodové a viac. Na jednom dome boli také antické reliéfy, že tam isto býval Július Cézar alebo Bill Gates. Vždy bol jeden veľký dom v predu a jeden menší vzadu. Asi pre rodičov.

Cez Maďarsko sme prebehli tou najrýchlejšou cestou a teraz spíme na Zemplínskej šírave.

Janka sa ma v telefóne pýtala čo sme zažili v Rumunsku. Bola to krajina tisícich tvárí. Od usmiatych ľudí na vozoch ťahaných koňmi, cez neskutočnú pálenku až po krásnu prírodu doplnenú bohatou paletou živočíšnej ríše popri ceste. Na to čo sme zažili budeme ešte dlho spomínať. Všade sa píše že do Rumunska treba ísť, zažiť to, vidieť to - a je to fakt pravda. Vo štvrtok večer som si bol istý, že do Rumunska už viac nevkročím. Teraz je sobota večer a viem, že na budúci rok nepôjdem nikam inam.

P.S. Šak tú Transalpinu sme nedali 