Krížovým skrutkovačom pomaly povoľujem plexi a s nostalgiou sa začínam venovať spomienkam. Nie, nie som ten zarputilý motorkár, začínajúci Simsonom, prejduvší v čase, kedy "dozrel" na Jawu a až potom na motocykel pomyslene dospelý. Náhodná ponuka a neovládateľné nadšenie mi prifarili do garáže (vtedy ešte len pod celtu na dvor) Yamahu XJ600 S Diversion. Vraví sa, že prvá láska je najintenzívnejšia, „nehrdzavie“ a človek na ňu nezabudne nikdy. Či skutočne nikdy, neviem, ale dodnes som ju z hlavy nepustil, i keď bola viac v servise ako podo mnou. Dnes ju niektorí z vás poznajú ako Piťovu.

Náhodná ponuka číslo dva a tentoraz v kombinácii s chtíčom a vzrušením ma privádzajú k Yamahe FZS600 Fazer. Úžasná motorka, ktorá ma stála, len ma neukameňujte, majland v prerábke zo street na klasiku. Teda neštandardne opačný postup. Som už taký. Ďalší jeden a pol sezóny a do cesty sa mi opäť vplieta oná povestná náhodná ponuka a skôr, ako sa stíham so slzou v oku rozlúčiť so šesťstovkou, sedím a nekontrolovateľne sa smejem na jej naproteínovanej kolegyni z fabriky Yamaha, FZS1000, tiež Fazer.

Bez úprav, bez investícií, z naleštenej podlahy predajne, síce so siedmymi tisícami v pneumatikách, ale.... už mojej. A preto bezchybnej. Nie som ten zarputilý motorkár, ktorému výmena čohokoľvek nerobí problém, nepostavil som ani jednu z motoriek na zadné či ktorékoľvek koleso, ktoré sa na motorke vôbec nájsť dá. Nezvládol som montáž univerzálnej sady nosiča kufru (možno kvôli nedostatku fantázie, ale skôr mám pocit, že to jednoducho nešlo), výmena sviečok bola pre mňa vzrušujúcim zážitkom, ku ktorému som sa špeciálne obliekol a vyznačil čas v kalendári a keď som bol svedkom výmeny pneumatík, radšej som si zakrýval oči dlaňami. Ja si totiž stále myslím, že moje motorky majú nervové zakončenia akosi zvláštne prepojené s mojimi.

Nečakajte preto, prosím, v týchto informáciách detaily o rozobratom motore, ani miery času či dĺžky akrobatických výkonov alebo iné extra-technické špecifiká. Bude to viac emotívna výpoveď.

CELOK, alebo AKO TAKÁ

Nemôžem sa ubrániť ani nijako inak sa abstrahovať od porovnávania so šesťstovkou. Budem si dávať pozor, ale... voči šesťstovke je mohutná a veľká. Na prvý pohľad nepôsobí tak ľahko ovládateľne. Má svoju výšku, šírku a dĺžku, ktoré nikoho nenechajú na pochybách, že ide o čosi svalnatejšie.

O to väčie bolo moje prekvapenie, keď som ju prvý raz tlačil z garáže a manipuloval s ňou na mieste (pre neznalých sa musím uviesť, že meriam snaživých 170 a som veľmi útlej postavičky). Šlo to až podozrivo ľahko. Podobné je to aj po naštartovaní, zaradení "za jedna" a rozjazde. Trocha zvláštne mi pripadali riadidlá, ktoré sú dosť široké, čo ale možno uľahčuje samotnú manipuláciu na mieste, Šturec či Baba by zniesli aj užšie rozpätie.

Čo mi ešte trocha robilo starosti, bola bolesť v ľavom ramene. Taká ťahavá. Pripadalo mi to, akoby som mal ľavú ruku natiahnutú viac, ako pravú. Nechal som sa aj odfotiť zo zadu, či nesedím nejako krivo, nie. Keď uvoľním riadidlá, motorka si ide spokojne rovno ďalej. Pripisujem to opäť zvyku zo šesťstovky. Dnes si to už neuvedomujem.

Vzhľad motorky budí trocha rešpekt a obdiv, trocha mix oboch. Jej výzor osy deklaruje dôraz na športovú aerodynamiku, zbytok jej postavy je turista. Povedal by som, že dokonalý hybrid. Viem si však predstaviť o niečo objemnejšiu prednú kapotáž, dočítate sa prečo. Sedlo Fazera je veľké, pohodlné a nezahrozí, že by sa na ňom spolujazdec posúval ako v električke v hlavnom meste. Môže to byť na škodu, pokiaľ veziete niekoho, kto chcete, aby sa na vás tlačil. Ja osobne nezaberiem ani polovicu sedla jazdca, teda ku mne by sa ľudí vmestilo viac. Posed je pohodlný, osobne sa trochu naťahujem za riadidlami, ale nie každý má tú smolu, že práve v okamihu, kedy ochutnal prvú cigaretu za telocvičňou strednej školy, telo si povedalo, že prestane rásť. Nádrž je mohutná, je však dobre formovaná. Vyzerá väčšia ako na šesťkile, ale medzi nohami máte pocit, že je toho menej. Nie nie - je len lepšie tvarovaná. Veľmi dobre vyzerá obrovský výfuk.

OVLÁDACIE PRVKY alebo PRAKTICKÁ ČASŤ

Japonský štandard. Alebo, štandard vôbec, vynímajúc exhibicionizmus BMW. Vítam výstražný trojuholník.

Čo ma otravuje, je neochota naskočiť na prvý raz. Po zopnutí kľúčika do polohy ON sa rozsvieti celý kolotoč všetkých možných svetielok, zacvaká si benzínové čerpadlo a zákonite mi i s vytiahnutým sytičom naskočí až na druhý raz.

Scény akčných filmov, kde unikajúci hrdina skočí na svoj stroj a okamžite vyráža, by som asi kazil. Keďže ale môj motocykel bude slúžiť na ukájanie turistických chúťok, viem to stráviť. Horšie sa mi trávi absencia háčikov na zadnej kapotáži, o ktoré by sa dala prichytiť sieťka alebo iné veci, ktoré by si jej majiteľ prichytávať chcel. Nie sú tam. Jej kompaktnosť (zadnej kapotáže) tiež komplikuje proces rozoberania, ktorým sa práve pretĺkam, tiež potenciál upevniť oný univerzálny nosič na top case. V istej diskusii na tejto stránke myslím matuS spomenul, že montáž nosičov kufrov na tomto motocykli si vyžiada nenávratné zásahy do kapotáže. Je to škoda. Nie je tam nič, o čo by sa dali rôzne súčiastky uchytiť. Len hladký, celistvý plast. To ma štve. Neštve ma centrálny stojan, ktorý, predpokladám, je štandardom takýchto výrobkov. Bočný stojan bolo treba už za štyritisíc kilometrov premazať WD40, voda ho trochu znehybnila. Podľa môjho názoru mohol byť dlhší, alebo kolmejšie uchytený, motorka sa príliš nakláňa.

JAZDA, alebo EMÓCIE

Na motorke predtým som mal výfuk Laser, teda bolo dané okolitej pospolitosti vždy jasne najavo, že sa štartuje a ide vôbec. Tentoraz štartujem fabrickú (ne)úpravu. Nemôžem si pomôcť, ale štartovanie FZS1000 mi pripomína štartovanie nového hladkého dieselového motora. Po krátkom zahriatí motora (čas na prilbu, rukavice, zamknutie garáže, okríknutie psa: kvaltujem jednotku. Cvaknutie je hlučné, nie však tak, aby ma zabolelo. Keď som premýšľal, ako popísať chod motora, napadlo ma, že by to mohlo byť toto: zamatový od spodných otáčok, netrpezlivý v strede a šialený hore. Systém EXUP si príkladne plní svoju úlohu... Ale späť. Motor ešte nemá úplne správnu teplotu, tak pri 3 000 otáčkach radím dvojku. Pri uvoľňovaní spojky cítiť, ako chce ísť dopredu. Prechádzam mestom, okolo šesťdesiatky, po chvíli zaraďujem trojku. Ešte si na sedadle hľadám „miesto“, trochu presedávam, motorka si pevne drží stopu a ja mám pocit, že by som na nej mohol vystrájať čokoľvek. Jednou rukou ešte uťahujem suchý zips na golieri bundy, žiaden pocit z toho, že by si motorka vyžadovala pevnejšie uchopenie pri vedení. Železničné priecestie. Intuitívne sa staviam mierne do stupačiek, čo nie je žiaden problém. Cítim, ako zavibruje predné a zadné koleso, stupačky akoby sa ani nehli. Dosadnem späť a vychutnám si ten okamih, kedy zapracuje odpruženie. Koniec mesta. Zaklápam plexi, otáčam plynom. Stehnami stisnem nádrž, kútiky úst mi roztiahne a dostávam pocit, akoby číselník na otáčkomeri nemal koniec. Akcelerácia je plynulá, prudká a nekonečná. Cesta z Malaciek do Perneka má svoju „diaľničnú“ časť a skúšam kapotáž. Do 160 km/h je to v poriadku, ďalej sa to už zhoršuje. Pri 210 km/h ma začína bolieť krk aj napriek tomu, že som doslova prilepený na nádrži, hlavou mi sem tam zalomcuje a je mi jasné, že dlho by som takto nevydržal ísť. Blíži sa ďalšie železničné priecestie pred Pernekom a ja začínam brzdiť. Predné brzdy sú absolútna špička. Sú jasne a prehľadne dávkovateľné a silné.

Zadná brzda je kúsavá. Nie raz sa mi stalo, hlavne počas prvých stovák kilometrov, že som pred prekážkou nechával stopy po zadnej pneumatike. Je nutné ísť na ňu s citom a používať ju „doplnkovo“. A som na Babe. Pripadám si, akoby som hral počítačovú hru, obtiažnosti „easiest“. Autodráhová stopa, na požiadavky reaguje okamžite a presne. Jemným potláčaním riadidiel proti smeru zákruty si Fazer poslušne rieši svoje náklony sám. Po krátkej eufórii ale späť k turistike. Onen pološialený škleb na tvári mám vždy, keď idem stovečkou, na nádrži tankvak, v späťákoch vynikajúci prehľad o tom, čo sa za mnou pácha. Už nebudem márnomyseľne pripevňovať textilné tašky k motorke bez podložky, minulá sezóna na kapotáži zostane navždy vidieť. Bude sa montovať nosič na tri kufre (tu sa dovolím pripomenúť Rolovi). A takto, v spanilom posede s bezstarostným pocitom sa dá hltať cesta v stovkách kilometrov bez toho, aby som mal pocit, že neviem, či sedím, alebo či nemám zadok. Sedlo je tak priestranné, že sa dá v pohode meniť niekoľko polôh.

ČO MI VADÍ, alebo...?

Toto bude najkratší odstavec. Viem si predstaviť menej komplikovanú demontáž vecí, ktoré si rieši i motorkár-amatér sám. A to: predný blatník, predná polokapotáž, kryt reťaze, zadná kapotáž. Kryt reťaze a zadnú kapotáž sa mi nepodarilo demontovať vôbec...; ). Možno je to tým, že sa bojím s čímsi trocha silnejšie „trhnúť“, aby to nebolo trhnutím definitívnym.... Spomínal som náklon motorky na bočnom stojane, pri jej váhe mi dá trocha zabrať, kým ju narovnám. Plavák v nádrží si pomerne užíva, pri akcelerácii ukazuje paliva viac, pri brzdení menej. Je to trocha haluz, keď máte v nádrži už len pár litrov a oranžové oko na vás nemilosrdne, aj keď zbytočne mrkne. Zadná brzda, tú som už spomenul. Treba mať cit cit cit.

Tým, ktorý sa dostali až sem, ďakujem za trpezlivosť. A všetkým bez rozdielu prajem skorú, dlhú, bezproblémovú a hlavne v zdraví prežitú sezónu (a mimosezónu) 2005.