V podstate sa ani niet čo čudovať, pretože keď sme plán dokončili, smiali sme sa sami na sebe. Táto okružná jazda po Balkáne mala merať do 5.000 Km, ktoré sme plánovali spraviť za 14 dní. Proste šialenosť. Zimné mesiace sme strávili nad mapami a Autoroute programami, kde sme si vypočítavali jednotlivé etapy. Finálna verzia plánu skončila na 6 štátoch a 3 moriach: Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Grécko, Srbsko a navštíviť sme mali Čierne, Marmarské a Egejské more. Štartovať malo 8 motoriek a 10 ľudí. Feschi a Spyke mali úraz, tak konečný stav sa ustálil na 6 motoriek a 8 ľudí. Spoločnosť bola naozaj rôznorodá: Freedom a Rado na Yamahach Virago 1100, Pagy na Aprilia Tuono 1000, Rejdio na Honda Black Widow 750, Luky s Mišou na Honda Varadero 1000 a Drtič so Silviou na Yamaha Drag Star 1100. Ako vidíte, „najlepšiu a najkrajšiu“ motorku na svete mal len jeden z nás. Jazdecká tolerancia a úcta k druhému sú nám však veľmi blízke a tak vieme, že sa jeden na druhého môžeme spoľahnúť aj napriek tomu že nie sme dokonalí. Vlastne dokonalí ani nechceme byť. Na to sú tu iní.

Spravili sme si aj pred odjazdovú poradu na Počúvadle. Zišli sme sa všetci, no poradiť sa nám nepodarilo. Dôvody nech si domyslí každý sám.

Deň „1“ Bratislava – Simeria (Rumunsko) 647 Km

Odchod sme si stanovili na štvrtok z dôvodu ľahšieho prechodu hraníc, pretože všetci dobre poznáme ako je príjemné sedieť na motorke na slnku s helmou na hlave a krokom sa posúvať ku unudenému colníkovi pričom vám motor fúka príjemne teplý vzduch na kožené nohavice pri 30 stupňoch nad nulou.
Plán bolo odísť o 8:30. Pagymu však plne naložená motorka padla v garáži zo stojana a tak ešte narýchlo menil rozbitú smerovku na Tuonku. Brzdovú páčku novú nenašiel, tak celú dovolenku jazdil s jej kýptikom. Jeho frajerka Viva, nám všetkým zamávala vreckovkou a vyrazili sme.

Slovensko – Maďarská hranica prebieha v pohode a po krátkej prestávke sa dostávame na Maďarskú diaľnicu. Zastavujeme na pumpe, kde si kupujeme 4 dňovú nálepku za 1700 forintov. Lukyho chcel pumpár ojebabrať a schválne mu zle vydal, Drtičovi zasa chceli naúčtovať za 10 litrov benzínu 17 EUR, takže pokiaľ si nechcete zbytočne meniť peniaze, tak plaťte kartou. Na každej väčšej pumpe akceptujú aj VISA karty (vrátane Visa electron), takže žiaden problém. Nálepku treba skutočne mať, pretože ju naozaj kontrolujú. Dokonca sme videli ako chytili motorkára, ktorý ju nemal. Takže vyrážame po diaľnici do Kecskemétu, kde končí. Cesta je neuveriteľne nudná a najlepšie ju charakterizoval zvukovým prejavom Pagy: Vrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr, tššššššššššššš, vrrrrrrrrrrrrrr, tšššššššššššš. (zvuk motora a zvuk tankovania).
Cez Szeged vyrážame smerom na hraničný prechod Maďarsko – Rumunsko. Cesty sú výborné, ide nám to rýchlo. Prichádzame a vidíme, že to bol dobrý nápad vyraziť vo štvrtok. Pred nami je asi 10 áut, ale hýbe sa to len pomaly. Bundy na kufroch, nohavice rozopnuté a tlačíme motorky ku colníkovi. Ten si pýta aj technický preukaz. Mimochodom ten si neskôr pýtajú na každom hraničnom priechode. Po prechode hraníc si chceme zameniť peniaze a tu sa vraciame pred rok 1989. Vrhajú sa na nás cigáni pokrikom manyčejndž a ukazujú nám úhľadné ruličky. Nakoľko aj my sme si socík užili, tak sa vydávame ku zmenárni, kde sa okamžite stávame milionármi. Za 100 EUR získame 4 200 000 Lei. Narvali sme to do peňaženiek a zistili sme, že ich nevieme zavrieť. Výborný pocit. V prvej dedine, hneď za hranicou sme zašli do reštiky oplieskať zopár miliónov. Tu na naše prekvapenie žije asi 70% obyvateľov Slovenskej národnosti. Ešte aj reštaurácia sa volala Slovenská koliba. Čašníčka vedela lámano po slovensky a my sme si užili prvé a posledné slušné jedlo v Rumunsku. (pokiaľ vynechám KFC). Radi by sme vás upozornili, že Rumunštine sa nedá rozumieť. So slovanskými jazykmi nemá nič spoločné a Rumuni zásadne vedia len po Rumunsky. Tu prichádzajú na rad herecké výkony. Za dobu pobytu v tejto milej krajine sme sa naučili zahrať kura, prasa alebo aj cukor. Zistili sme, že také hranolky sa veľmi ťažko hrajú.

Rejdio vymyslel pomôcku na prepočet tých nešťastných peňazí. Je jednoduchá. Stačí vyškrtnúť posledné tri nuly a máte to v korunách. Jedlo stálo tak okolo 70 korún, pol litra minerálky tak do 20 korún. Bolo ho dosť a bolo chutné.
Vyrážame smerom na Devu. Rumunské cesty sú prekvapivo dobré. Nový hladký čierny asfalt, dobré značenie, vyvážené zákruty. Jediným mínusom bolo enormne veľké množstvo kamiónov. Toľko sme ich pokope nevideli. Tankujeme na miestnych pumpách za úžasných 27 Sk / liter. Benzín voní trocha inak ako u nás, ale na motoroch to nebadať. Policajti sem tam merajú, ale každý oproti idúci bliká ako o život. Rýchlosť do 110 Km / h je úplne bezpečná. Okolo 21:00 prichádzame do Devy. Zastavujeme za mestom, kde sú dva motely oproti sebe. V oboch vie recepčný len po rumunsky a oba sú plné. Vraciame sa do mesta, kde je v centre hotel. Tu síce recepčná tvrdí, že vie po anglicky, ale nakoniec zisťujeme, že pozná len číslovky. Motorky by museli stáť na hlavnej ulici a to sa nám veľmi nepáči. Milý rumunský človek sa nám ponúka, že za 20 EUR bude pri nich sedieť do siedmej rána, ale to sa my obávame, že o siedmej ráno bude pri nich sedieť vo vlastnej garáži a tak sa vydávame ďalej. Po ceste Pagy nájde ceduľu, odkazujúcu na nejaký penzión. Vchádzame do dediny Simeria za Devou a hľadáme. Po krátkom blúdení nachádzame niečo vysvietené s malým nápisom Bikers welcome. Vieme že sme správne. Milá pani majiteľka, ktorá mala to šťastie a vydala sa za Nemca vie aj inak ako po rumunsky a za 10 EUR na osobu nám prenajíma malý domček s izbami, kde je TV, rohová vaňa a podobné nezmysly, ktoré nám však po tých kilometroch padnú vhod. Krátko posedíme v bare, pretože stará čašníčka chce komunikovať iba po rumunsky, alebo maďarsky. Nepoznáme ani jednu z týchto rečí a tak ideme o 01: 00 spať.

Deň druhý po Rumunsku. Simeria – Dracula – Brasov 474 Km

Stretávame sa na raňajkách o 9:00. Motorky nabalené. V tom nám pani majiteľka prináša asi 40 ročného Nemca, ktorý tvrdí že je motorkár. Prestali sme naňho porezať pomedzi prsty až vtedy, keď nám ukázali jeho knihu, ktorá vyšla v Nemecku. Volá sa Prázdninový jazdec a popisuje jeho cesty s Afrikou Twin po Balkáne, Číne a iných krajinách. Veľmi milý chlap.

Posedeli sme nad mapami a poradil nám inú cestu, ako sme mali pôvodne v pláne. Máme ísť priamo cez Transylvániu okolo pravého hradu, kde pôsobil Rumunský vladár Vlad Dracul. Navyše nám poradil kempy v Brašove a Constante.
Po niekoľkých desiatkach kilometrov odbáčame z hlavnej cesty na Cartisoara a vyrážame do Trasylvánkych kopcov. Zdajú sa nám v diaľke nejaké vysoké, ale ako to už býva, čakáme, že prejdeme okolo nich.

Cesta sa však dvíha, miznú listnaté stromy a ihličnany sú husté, štíhle a vysoké. Sú iné ako ich poznáme my. Sú úzke ako ruky Draculu z prvého vydania knihy. Zákruty. Samé zákruty, vracáky a zasa zákruty. Kilometre zákrut. Keby sme neboli tak naložený aj si to viac užijeme. Zastavujeme v hoteli, kde čašník vie po anglicky len jes a nou. Identifikujeme nejaké jedlo a obedujeme. Cena jedla tak okolo 80 korún, porcia však detská. Ale aspoň nemáme taký hlad. Nad hotelom je v diaľke vidieť mohutný vodopád a zdá sa nám, že na končiaroch sú aj stopy snehu. Vyrážame. Cesta neustále stúpa.

V tej chvíli tušíme, že kopce sa nebudú obchádzať, ale pôjdeme cez ne. Taký fantastický pohľad sa nám ešte nenaskytol. Je to niečo ako motorkárske nebo. Takto to tam musí vyzerať. Však posúďte podľa fotografií sami. Túto cestu musel projektovať motorkár.

Freedom tvrdí, že je to podstatne krajšie ako Talianske Dolomity. Za zákrutou na nás čakalo najväčšie prekvapenie. Závej snehu do výšky rukovätí na motorke.

Zosadli sme a začala veľká guľovačka. Nik z nás sa v júli, na ceste ku moru ešte neguľoval. RAdovi sme napchali sneh za krk, ohadzovali sme sa s nim ako malé decká. Na vrchole stúpania sme našli toľko snehu, že by sa tam dalo sánkovať. Proste úžasné. Boli sme vo výške 2 000 metrov nad morom. Na druhú stranu pohoria sme sa dostali tunelom, ktorý skôr pripomínal dieru v kopci. Bol neosvetlený, plný vody a špiny. Napriek tomu sme s vďakou spomínali na nemeckého motorkára, ktorý nás sem nanavigoval.

Prechádzame tunelom na druhú stranu pohoria. Výborný asfalt a nádherný výhľad nás sprevádza i naďalej. Schádzame nižšie ku nejakej priehrade pri ktorej sa týči hrad Vlada Draculu. Neviem či to máme len vsugerované, ale pôsobí hrôzostrašne. Pokračujeme ďalej. Zákruty začínajú byť ostrejšie, vo vracákoch je naplavený štrk, takže musíme byť opatrný. Plyn, brzda, rýchlosť, plyn, brzda, rýchlosť. Začíname byť unavení. Neberie to konca. Mám pocit že budem klopiť ešte aj večer po ceste do kúpelne. Kilometre nám idú pomaly. Maximálnu rýchlosť máme tak do 70 Km / h, ale to len v krátkych rovinkách. Zákruty sú zábavné, ale keď máte takéto ostré bez prestávky 150 kilometrov začína to byť drina. Každopádne sme to nejako zvládli a prichádzame na cestu kde sa dá ísť aj 110. V Curtea de Arges s potešením tankujeme benzín po 27 Sk / liter. Chceme si kúpiť piť, ale nedá sa. Tovar je vystavený, no nie je nahodený v systéme. Takže sme smädný. Tu Rado stráca po druhý krát kľúče od motorky. Hanbil sa ako pes a tak ich hľadal „na tajňáša“. Odhalili sme ho až vtedy, keď vyšiel šéf pumpy a pýtal sa, že kto si tam zabudol kľúče. Tak sme mu rozpovedali o Radovej roztržitosti a on mu ich priviazal na bundu.

Pokračujeme ďalej na Brasov. Transylvánska krajina ja nádherná. Hlboké doliny, dedinky na ich úpätí. Slnko nám zapadalo a skutočne tá krajina mala takú atmosféru ako ju opísal Bram Stocker v Draculovi. Bez najmenších problémov si viete predstaviť ako kočiar unikal na hrad pri východe slnka. Toľko romantika. Realita je taká že v náklone zbadáte kravu pokojne prechádzajúcu cez cestu. Rumuni objavili symbiózu medzi prírodou a človekom. Domáce zvieratá sú všade. Na ceste sa pasú kravy a kone. Kozy behajú krížom cez hlavnú cestu, okolo vás idú desiatky konských povozov s vyhukujúcimi cigáňmi. Proste deti prírody.
V Brasove po krátkom hľadaní nachádzame ubytovanie v kempe Brasov. Cena je podobná ako minulú noc takmer 10 EUR za osobu v chatke, kde sú dve izby po dve lôžka, obývačka s televízorom, WC a kúpeľňa. Priestranná obývačka sa najviac páčila Lukymu, ktorý do nej okamžite nasťahoval Varadero a začal si meniť brzdové platničky.

Drtiplast chytil nerv a začal hučať na Lukyho, že čo je toto za blbý nápad. Po 7 vodke sa mu však tento nápad zapáčil.

Všetci vieme, že alkohol je metla ľudstva. Ale po tej únavnej ceste sme sa potrebovali nejako ventilovať. Na šport veľmi nie sme a navyše bola tma. Tak sme pili. A pili. Zrazu vznikol nápad, že Pagy má dlhé vlasy. Tak sa Drtiplast pasoval do role kaderníka a vyholil mu pol hlavy. Vtedy sa Pagy rozhodol, že mať na hlave kohúta, tak to je ten pravý dovolenkový účes, čo mu Drtiplast s radosťou vyrobil. Strihanie sa nám tak zapáčilo, že sme odchytili Rada a aj napriek jeho protestom sme mu dali hlavu na koleno. Vtedy sa nám to zdal úžasný nápad, ale kedy sme tušili, že Rado bude mať niekoľko dní ešte depky, že nemôže ísť za dievkou, tak by sme sa na to vykašlali. Toľko srandy sme si však dlho neužili. Ešte Miša oholila hlavu Lukymu ako Prodigy a šli sme spať.

Deň tretí Brasov – Costanta 436 Km

Ráno sme vyhlásili demokratické hlasovanie, že či nás viac zaujíma Draculovo múzeum, alebo more. Keďže Dracula v Brasove nikdy nežil a len tam je múzeum rozhodli sme sa pre more. Dali sme si raňajky a vyrazili na Rumunské pobrežie Čierneho mora. Cesta bola rýchla. Pred Bukurešťou sa rozšírila na štvorprúdovku. Nebyť Freedomovej agro turistickej zachádzky o dĺžke cca 40 kilometrov ušetrili by sme dve hodiny času. Bočné cesty sú skutočne katastrofálne. Neoznačené jamy, hlboko vyfrézované diery nás udržiavali v neustálom strehu. Bola to však poučná zachádzka. Predbiehali sme totiž doteraz neidentifikovateľný samohybný stroj, ktorému valec buchol hádam každých 10 sekúnd čím sa pohol o dva metre dopredu, prevod na zadnú nápravu zabezpečoval cca tri metre dlhý remeň, ktorý zároveň poháňal kotúč cirkulárky umiestnenej nad prednou nápravou. Sedelo na ňom hádam 5 Rumunov a mávali nám ako o život. Nakoniec sme našli nejakú spojnicu s hlavnou cestou a pokračovali sme smerom na hlavné mesto Rumunska. Na mape je vyznačený veľkolepý a rýchly obchvat. Opak je však pravdou. Vbehnete rovno do tohto mesta šialených križovatiek. Tu neexistuje vodorovné značenie, takže na križovatke sa radíte ako sa zmestíte. Keď sa zmestí vedľa seba päť áut, tak päť, keď sedem, tak sedem. Majú zaujímavú fintu. Keď na červenej stojí toľko áut, že sa už nezmestíte, prejdete na električkovú koľaj tam čakáte na zelenú. Po jej nabehnutí sa vmiesite do tejto masy. A na ďalšej križovatke znova. Potrebovali sme zameniť ešte nejaké drobné aby sme mali na obed, tak sme zastavili v meste pri zmenárni. Tu sa pri nás zastavil Rumunský motorkár na superšporte (inak to bol jediný motorkár v Rumunsku) a ponúkol sa nás vyviesť z mesta. A boli sme mu vďační. Majú tam takéto špeciality. Idete si vo svojom pruhu, po vašej ľavej ruke je mierne vyvýšená električková trať. Zrazu je vo vašom pruhu plot a cesta vám skončila. Tak to sa máte logicky rozhodnúť vyliezť na električkové koľaje a tak pokračovať v jazde. Neoznámi vám to síce žiadna značka, ale logika tohto mesta je taká. O správnosti vášho počínania vás za chvíľu presvedčí normálny semafor a zvislé dopravné značenie. Takže asi tak sa jazdí v hlavnom meste Rumunska. Chalanisko nás vyviedol za mesto, ukázal nám úplne novú diaľnicu. Potom sme pokračovali po normálnych cestách až do Constanta. Tu nám nastal problém s ubytovaním. Bola sobota a všetci Rumuni boli pri mori. Dokonca bol vyslaný aj pátrací tím v zložení Pagy, Rejdio a Freedom, ktorí našli ubytko v chatkách, ale sociálne zariadenia boli v tak dezolátnom stave, že vstúpiť sa tam dalo jedine v skafandri a gumákoch, tak sme sa rozhodli stanovať v jednom slušne vyzerajúcom kempe. Cena bola v prepočte na noc niekde okolo 200 Sk za osobu, stan a motorku. Takže za tmy sme postavili stany, vykonali dezinfekciu žalúdkov a šli spať.

Deň štvrtý Constanta

Ráno sme sa presťahovali do vedľajšieho kempu, kde sa uvoľnili nejaké chatky. Predsa len posteľ je posteľ. Chatka bola vybavená len dvoma posteľami, stolíkom a zlomenou stoličkou. Cena za dve noci pre dve osoby a jednu motorku. 1 360 000 lei. (1 360 Sk)

More bolo cca 150 metrov a my sme mali výhľad na dovolenkujúce Rumunské rodiny, ktoré na nás pozerali ako na tím kozmonautov. Vyhrala u nás rodina, ktorá prišla do kempu dovolenkovať v ťahači bez návesu. Proste zaparkovali v kempe a dovolenkovali v ňom. Rumunská pláž pri Constanta je dosť deprimujúca. Všade tony polo rozdrvených mušlí, odpadky a výhľad na neďalekú rafinériu.

More bolo chladné a fúkal studený vietor. Luky sa kúpal až po kotníky. Tak sme to tam nejako prežili.
Mužskú časť osadenstva však zaujal fakt, že Rumunky nenosia podprsenky. Fakt! Za celú dobu pobytu v Rumunsku sme nevideli Rumunku s podprsenkou. Ak by ste si tam otvorili s nimi obchod do mesiaca skrachujete. Možno aj to bolo príčinou, že podaktorí členovia výpravy trpeli až do prechodu hraníc permanentnou erekciou.

Deň piaty Constanta – delta Dunaja 301 Km

Tu bol naplánovaný fakultatívny výlet do delty Dunaja. Tak sa tam vybrali Freedom, Rejdio, Pagy a Rado. Cesta bola výborná popri pobreží.

Bol chladnejší deň, takže sa aj dobre jazdilo. Deltu Dunaja sa dosiahnuť nepodarilo, nakoľko bolo potrebné sa prepraviť kompou, ktorej sa nechcelo chodiť a chalanom zasa čakať. Takže mali aspoň malé spestrenie inak nudného ležania na pláži. A tu prišlo aj ku nášmu kontaktu s Rumunskou políciou. Rado si požičal od Pagyho 120 koňové Tuono a rozhodol sa ho vyskúšať. Ostražitý strážca zákona ho však nameral. Na 50 šiel 98. To policajtov dosť rozladí. Na naše veľké prekvapenie Rada predbehol a zastavil. Vypísal mu papier o ústnom napomenutí, kde mu pomerne slušnou angličtinou prisľúbil pokutu 1100 – 1500 Sk ak ho ešte raz chytí. Vrátil mu doklady, pozdravil a odišiel. Takéto korektné správanie plne sedelo s ich novými autami a bielymi uniformami. Vskutku milé prekvapenie.
Zatiaľ druhá časť partie Luky + Miša a Drtič + Silvia sa rozhodli prebádať vnútro turistického centra Mamaja. Nestálo to za nič, akurát bolo vidieť ako montovali lanovku, ktorou sa bude môcť previesť ponad hotely. Nik nevie prečo. Pravdou však je že turistické centrum bolo nádherne upravené, čisté. Človek by nepovedal, že je v Rumunsku. Jediné, že čašníci vedeli zasa len po rumunsky.

Deň šiesty Rumunská Constanta – Bulharský Lozenec 388 KM

Celkom sme sa na cestu tešili. Na pláži sa kvôli zime nedalo byť, rumunské rodiny sa z kempu po víkende vybrali budovať začínajúci kapitalizmus a my sme pomaly domíňali posledné milióny. Obávali sme sa však a Bulharských ciest.
Takže vyrážame smerom na juh. Počasie ideálne na motorku. Pod mrakom, nie príliš teplo. Cesty také ako doteraz – výborné. Až sa nad obzorom začali zjavovať čoraz ťažšie a čiernejšie mraky, vedeli sme že dažďu neunikneme. Ale bolo to v pohode. Pršalo iba dvakrát. Raz tri hodiny a raz dve hodiny.

Za relatívne hustého dažďa dorážame na Rumunsko – Bulharskú hranicu. Pagáč usúdil, že jeho kožená bunda premokla, tak je najvyšší čas si obliecť, tak ako zvyšok výpravy, regenku. Colník nám povedal že máme čakať, že vybavujú. Dodnes je nám záhadou koho vybavovali. Videli sme tam len jeden autobus. Pokúšali sme sa fajčiť, ale aj napriek tomu, že sme mali helmy a otvorené štíty nám dážď cigarety zahášal. Po 20 minútach státia v daždi nám milostivo oznámil, že sa môžeme presunúť o 150 metrov ďalej kde nás čakajú kolegovia. Tam to šlo pomerne promptne. Pas, techničák od motorky a po 10 minútach sme sa pohli smerom na Bulharskú colnicu. Tam sa táto procedúra opakovala, len trvala polovicu času. Takže vitaj Bulharsko! Cesty vynikajúce, benzín za 1,49 Leva (jeden Lev = 20 korún). Smerujme južne na Varnu. Husto nám prší, ale cesty sú relatívne prázdne a aj asfalt je dobrý. Mesto je prepchaté autami. Zrejme všetci turisti vyliezli z letovísk na malú kultúrnu vsuvku. V centre meníme peniaze a vidíme značku KFC. Pod vidinou obeda sa tam presúvame. Terasa je úplne preplnená ľuďmi a nieje tam jediné miesto na sedenie. Dorazili sme tam za prietrže mračien. Turisti nechápu, že sme suchí a pozerajú na nás ako v tej prietrži zosadáme z motoriek a pokojne sa bavíme čo ďalej. Výprava však chytá nerv, keď si jeden Bulhar pýta od nich poplatok za to že stoja na chodníku a z preplneného fast foodu a prchá. Drtič, Silvia a Rado sa nevzdávajú a naobedujú sa. Za 15 minút je po daždi a vychádza slnko. Výpravu dobiehajú hneď za Varnou, kde sa v reštaurácii výprava suší a obeduje.

Cesta na juh Bulharska potom prebieha bez najmenších problémov. Cesty vynikajúce, benzínových púmp dostatok a policajti stále merajú. V našom tradičnom čase, okolo 22:00 prichádzame do dedinky asi 50 Kilometrov južne od Burgasu. Freedom, naša vedúca matka predstavená neomylne vedie kolónu cez mestečko a zastavuje na jej konci 50 metrov od mora. Sme pred nejakým hotelom. Pýtame sa že či majú voľné. Majú. Pýtame sa kde si máme zaparkovať motorky. Tu pod prístrešok a ešte aj psa ku nim priviažu. Ideme si pozrieť izby. Po Rumunskej chatke hotový luxus. Dlažby, sedacie WC so sprchou a na každej izbe farebný TV. Všetci máme balkóny s výhľadom na more.

Proste sen za 12 EUR na osobu a noc. Po sprche sa vyberáme na obedovečeru. Ceny pre našinca smiešne. Veľký kus mäsa s hranolkami za 80 korún. Najdrahšie jedlo mala Silvia, poriadnu porciu kalamára za 150 korún. Čosi popijeme, Freedom si dá v rámci úsporného programu fľašu vína v hodnote polovice večere pre šesť ľudí a spokojne ideme spať. Na druhý deň sa Lukymu podarilo vybaviť od vedúceho hotela hadicu a tak sme aspoň troška deratizovali motorky zašpinené od Rumunských mušiek a Bulharského dažďa. Nasledovali dva voľné dni, keď sme si každý robili čo sa nám zachcelo. Niektorí sa vyvaľovali na pláži, niektorí sa pokúšali zameniť zvyšné Rumunské milióny v okolitých bankách. Niektorí mali šťastie a stretli aj Ozzyho s ochrankou. More bolo teplé, počasie krásne, ceny nízke a alkoholu dostatočné zásoby v bare. Škoda opúšťať takúto milú krajinu. Nič netrvá však večne. Začali sme sa chystať na najnáročnejší presun takmer bez diaľnice z Bulharska cez Turecký Istanbul do Gréckeho Alexandropolisu. Ale o ňom sa dočítate v pokračovaní tohto cestopisu, kde okrem iného vám povieme ako sme sa na motorkách dostali až do Ázie, ako sa chovajú holuby v sklade potravín, čo nového v Grécku a ako tak isto vám priblížime jednu úžasnú cestu popri Dunaji v Srbsku.

Napísal: DrTič
Odborná korektúra: Freedom
Vecné pripomienky: Silvia, Luky, Pagy, Rado