Začalo sa to celé jedného krásneho jesenného dňa telefonátom od Conora, že čo robím v sobotu 17. 11. 2012 poobede. Že prečo? Že sa ide stretnúť v Mullingare s Dereckom (raz sme spolu pomáhali organizovať rally v Nenagh, tak som ho poznal) a ide sa plánovať cesta na ostrov Man na budúci rok, či sa chcem pridať... ...reku ABSOLÚTNE ZBYTOČNÁ OTÁZKA, mu vravím, dobre on vedel, že som sa na TT pokúšal dostať sám od momentu kedy som tu v Írsku kúpil motorku a uvedomil si, že slávny ostrov Man je len „tuto za rohom“, teda 2 roky, ale nikdy mi to nevyšlo, kvôli nemožnosti skĺbiť uvoľnenie sa z roboty / termín dovolenky, vhodný trajekt a voľné ubytovanie. Ubytovanie na obdobie pretekov sa bookuje niekedy aj vyše roka dopredu a zohnať nejaké dajme tomu mesiac dopredu a navyše pre jednu osobu je totálne nemožné. V podstate si Conor len overoval, či mam stále záujem, no a ja som samozrejme mal. Môj záujem bol posilnený aj tým, že som v septembri dal výpoveď, takže som bol v danom momente nezamestnaný a tým pádom odpadal problém s vybavovaním dovolenky. A tak som toho 17-teho sadol na mašinu a hybaj za výdatných, typicky írskych dažďových prehánok približne 45 Km z Athlonu, kde som vtedy býval do Mullingaru, kde býva Dereck, na kutie cestovných pyklov. Posedenie pri čiernom čaji s mliekom bolo prijemné, plánovanie úspešné a po hodnej chvíli googlovania a mnohých telefonátoch priamo poskytovateľom ubytovania na ostrove sme našli 2 domy s voľnými izbami a našli sme aj vyhovujúce trajekty na zvolené termíny ciest tam – 02. 06. 2013 a naspäť – 08. 06. Výsledkom poobedia bolo zloženie 300€-vej zálohy a záväzné zabookovanie trajektu a ubytovania. Od toho momentu sme vedeli, že sen sa stáva skutočnosťou...

Dlhé netrpezlivé niekoľko mesačné očakávanie, znovu zamestnanie sa v Corku a presťahovanie sa z Athlonu do Midletonu (mesta kde sa vyrába najznámejšia írska whisky – Jameson, ležiaceho asi 20 Km východne od Corku) preskočím a presuniem sa v čase do 30. 05. 2013...

30. 05. 2013, Štvrtok

Dnes to konečne pomaly začína - počas obedňajšej prestávky pálim do banky vybrať 400 GBP (podľa vtedajšieho aktuálneho kurzu 486,40€), kalkulujúc a dúfajúc, že to okrem benzínu pokryje zvyšok nákladov na cestu. Večer, po príchode z práce sa balím... 45 litrovú tašku od fungel nových bočných kufrov zapĺňam veľmi rýchlo – čím viac miesta máte k dispozícii, tým viac blbostí si myslite, že budete potrebovať. Druhú tašku nechávam prázdnu, lebo do nej beriem veci ďalších dvoch spolucestujúcich, ktorí nemajú takmer žiadny, resp. úplne žiadny úložný priestor na motorkách. Miesto v hornom kufri je vyárendované pre tašku s foťákom a statív. Už za tmy všetko nakladám na mašinu.

31. 05. 2013, Piatok

Ráno na pracovné „slušácke“ nohavice, košeľu a kravatu naťahujem motorkárske nohavice a bundu, na nohy naťahujem čižmy, „slušácke“ topánky hádžem do prázdneho kufra a do roboty do Corku idem už na motorke, aby som sa po práci končiacej oficiálne o 18:00 (neoficiálne boh vie kedy, keďže je koniec mesiaca) nemusel vracať prezliekať opačným smerom domov do Midletonu ale z Corku mohol páliť rovno na severozápad do malého mestečka, nazývajúceho sa Abbeyfeale, kde býva Conor a ďalší Conor, ktorý ide s nami a ktorého budem „značiť“ „L“, podľa jeho priezviska, aby sa to nemýlilo. Toto je jeden z tých pracovných dní, ktorý trvá nekonečne dlho...

Okrem iných - pracovných - povinností mi Andy – mechanik na oddelení motoriek - dorobil konzolku na upevnenie kamery „čiernej skrinky“ ku prednému svetlu, došpanoval reťaz, dofúkal gumy a skontroloval celú motorku. Nie že by som si tieto veci pravidelne pred cestou nerobieval sám, ale v poslednej dobe na to akosi nebol čas a Andy je chlapík, ktorému sa nebojím zveriť do rúk ani vlastnú motorku (...nie len zákaznícke :o) ), takže mi to dnes prišlo vhod. Andy VĎAKA!!!

Preklad špeciálne pre Andyho ako som sľúbil:
Translation especially for Andy as I promised:

“Except of others – working – duties, Andy – motorbikes department technician – fabricated a bracket to mount a camera of “black box” next to my headlight, tightened chain, adjusted tyre pressures and carried out overall check of my bike. Not that I am usually not doing these things myself, regularly before each trip, but in last days there somehow was no time to do so and Andy is a man in to whose hands I am not afraid to confide even my own bike (…not just customer ones :o) ), so today it came handy. Andy THANK YOU!!!

KONEČNE!!! ...19:00, kravata, košeľa a „slušácke“ nohavice letia zmuchlané do spodného šuflíka v pracovnom stole a slastný pocit navliekania sa do motorkárskeho je tu. Ešte na pumpe za kruháčom dotankovať do plna a tieniac si šiltom prilby nízke slnko na čistej oblohe sa cez Mallow, Buttevant a Newcastle West vydávam do asi 110 Km vzdialeného Abbeyfeale. Ku Conorovi prichádzam okolo 21:00 už aj s fľaštičkou červeného „Piccini“ z miestneho Tesca. Až u Conora sa dozvedám, že je to najobľúbenejšia „značka“ vína jeho ženy, ktorá v kuchyni pripravovala pizzu a bola potešená mojim „výberom“. Moje tajomné úškľabky počas celej večere nikto z anglicky hovoriacich prísediacich nechápal, ale ja som vedel svoje – na večeru bola proste pizza s Piccini.

Kým slnko zapadlo úplne, ešte sme stihli z mojej motorky odlepiť legálnu írsku špz-tku a nalepiť síce nie „celkom legálnu“, ale zato oveľa lepšie sa hodiacu k farebnej schéme mojej motorky, ktorú mi Conor dal vyrobiť v jeho robote.

01. 06. 2013, Sobota

Lenivé a pohodové ráno sa cez ľahké raňajky - opekanú slaninku a klobásky - prehuplo do doobedia, počas ktorého sa dobaľovali motorky. Conor sa úhľadne a organizovane zbalil ešte včera večer, Conor L. okolo desiatej doniesol bachratú tašku pripomínajúcu veľký vak na prezuvky z mojich školských čias v ktorom mal zmuchlané všetko dohromady v jednej veľkej hrči - tenisky s tričkami, trenírkami a desiatou, no úplne presne tak ako kedysi ja v tom vaku na prezuvky :oD... Po miernej kompresii a preorganizovaní som tašky oboch Conorov natlačil do prázdneho kufra a to tak, že čosi voľného miesta aj ostalo a boli sme pripravení vyraziť. Ešte som mierne doladil smerovanie kamery, keďže včera Andy nemal príležitosť ísť sa na mojej motorke aj previezť a skontrolovať či je horizont na obraze naozaj horizontálny.

Tesne pred 13:00 odchádzam dotankovať do plna to čo som včera minul a o 13:19 už všetci traja za mierneho mrholenia naozaj vyrážame severovýchodne smer Limerick, Nenagh, Birr, Tullamore a Mullingar. Abbeyfeale leží necelých 50 Km severo-severo-východne od Killarney a Killarney-ského Národného Parku, v ktorom počas tohto predĺženého víkendu (v nasledujúci pondelok je tu v IE voľno) Harley organizuje najväčší írsky motorkársky zraz a tak stretávame desiatky motorkárov smerujúcich dole, opačným smerom ako ideme my. Všetkých samozrejme podľa motorkárskeho bontónu zdravíme - kývaním hlavy (...keďže v Írsku sa jazdí vľavo a pravačka ktorá by tým pádom mala kývať protiidúcim musí krútiť plynom) a všetci určite rozmýšľajú, prečo sa traja pomätenci hrnú hore, keď zraz je dole. Tí traja pomätenci ale vedia svoje... ...TT JE HORE!!! Počas jazdy do Mullingaru si okolo Newcastle West vyberáme jedinú dávku írskych prehánok, za celý začínajúci týždenný výlet, ale nič vážne, nič čo by poriadne motorkárske oblečenie nezvládlo. (Tu pozdravujem Tóna - Slováka, ktorý mi pri jednej nedávnej návšteve u mňa v robote a dozvedení sa, že idem na Isle Of Man kamarátsky poprial aby mi celý týždeň pršalo - Tóno, dík ale meteorológ z Teba našťastie nebude.)

Do Dereckovho domu, vzdialeného od Conorovho necelých 220 Km dorážame už za slnečného neskorého poobedia. Po malom občerstvení sa čajom, na ktorom sa prvý krát na chvíľu objavil a nám - príduvším predstavil aj posledný člen našej „výpravy“, Dereckov dobrý kamoš – Gary, odchádzam s obomi Conormi zaviezť ich batožinu na opačný koniec mesta, pretože oni do rana prespávajú v dome Conorovho bratranca a ja v Dereckovom dome. Cestou naspäť zas dotankovávam do plna a hľadám tamojšie Tesco, lebo som si zabudol spakovať zubnú pastu a rozhodol som sa robiť si „heslovitý denník“, aby som pri písaní tohto, vtedy ešte len plánovaného „článku“ pri očakávanom návale zážitkov na nič nezabudol, takže som potreboval nejaký malý notesík. Chvíľu mi to trvalo, lebo Tescá tu v IE nie sú nutne také veľké ako u nás na SK a môžu byť kadejako a kdekoľvek pozašívané, takže keď som dorazil naspať ku Dereckovi o pár minút šesť, všetci už žhavili linky a boli v panike, že som sa stratil... No v panike boli skôr preto, že medzitým na 18:15 zarezervovali stôl v miestnom vyhlásenom steakhouse - J. P. House - a báli sa, že to kvôli mne nebudú stíhať a ostanú hladní. Tak som sa len narýchlo umyl a prezliekol zo spoteného moto do civilu a naskočil do auta Dereckovej priateľky, ktorá bola taká zlatá, že nás s Dereckom do reštiky zaviezla. Nakoniec sme prišli presne načas, zasadli za stôl a ďalšiu polhodinu čakali na Conorov, lebo oni si z opačného konca mesta objednali taxík a ten ich nemohol nájsť :oDDD. Večera bola fantastická ale išlo skôr o nie celkom zvyčajný spôsob podávania, nie o jedlo samotné – chalani si objednali surový steak podávaný na rozžhavenom plochom kameni, takže si bolo treba z neho odkrajovať a na tom kameni opekať podľa chuti... Conor L. mal z toho najväčší zážitok, lebo to bolo asi prvý krát v jeho živote, kedy sám niečo „varil“. Keďže ja som sa tam prišiel „iba najesť“ a nie si variť, objednal som si lazane... Po dobrej večeri nasledoval presun do pohostinstva, kde sme zotrvali zhruba do polnoci.

02. 06. 2013, Nedeľa

Na budík v mobile o 7:30 nebolo treba čakať, lebo dnes je ten deň, kedy sa naše pneumatiky dotknú pôdy posvätnej pre všetkých motorkárov a nedočkavosť bola rýchlejšia, takže som hore už od 5:30. ...dosť času na veľmi pomalé znovu zbalenie tašky a napasovanie do kufra na motorke. Tesne pred ôsmou sa navliekam do motooblečka a podľa dohody na 8:00 idem znova vyzdvihnúť batožinu Conorov na opačný koniec mesta a naspať ku Dereckovi, kde už jeho zlatá priateľka čakala so skoro úplnými írskymi raňajkami = pečené malé klobásky (na slovenské pomery skôr párky) + tenké plátky slaniny + kolieska huriek s krvou aj bez krve + volské oká + pečená cibuľa + toast s maslom, pripravenými pre nás všetkých piatich, keďže medzi časom dorazil aj Gary na zbalenej motorke. Píšem „skoro úplnými“, lebo k úplnej úplnosti ešte chýbali opekané paradajky a šampiňóny, ale tie sa nekonali, lebo to sú podľa chalanov najzdravšie položky celých raňajok a preto si nimi netreba kaziť chuť :oD. Po „hodoch“ zoraďujeme motorky a samých seba za domom a robíme úvodné foto celého dobrodružstva.

• Dereck a jeho SUZUKI GSX R 600
• Conor a jeho BMW K 1200 S
• Ja a moja HONDA TRANSALP XL 700 VA
• Gary a jeho SUZUKI GSX F 600
• Conor L. a jeho HONDA CBR 600 F

9:00 za ideálneho slnečného počasia a pri skoro nulovej premávke (v nedeľu ráno všetci Íri zvyčajne vyspávajú opice z poslednej noci) odchádzame smer severovýchod, po nádhernej kľukatej N52-ke cez Kells do Ardee, kde na chvíľu stojíme na poslednej pumpe kde sa dá tankovať za €, niektorí z nás dotankovávajú do vyprázdnených nádrží, niektorí vytankovávajú z naplnených mechúrov a niektorí len ukájajú nezdravé návyky v dostatočnej vzdialenosti od stojanov s benzínom. Pri vychádzaní z predajne na pumpe si dvakrát pretieram oči lebo na jednom Goldvingu pri stojane zočím špz-tku s arabským rozsypaným čajom a len maličkým latinským nápisom „Kuweit“... Tak chvíľu čakám, kto sa k motorke prizná a naozaj, z predajne vychádza trochu priúdený chlapík, tak sa ho pýtam, že či ten nápis na špz naozaj sedí s krajinou odkiaľ prišiel... Že hej, tak sa dávame do reči - volá sa Bagli (teda neviem či sa to tak aj naozaj píše, ale napísal som to podľa Bernolákovej „zásady“), rozpráva o jeho trojtýždňovej 8500 kilometrovej ceste, ktorú má zatiaľ za sebou, o troch trajektoch ktoré na nej „použil“ a o tom, že ostrov Man vôbec nemal v pláne, dozvedel sa o ňom náhodne len pred 2 dňami, nemá poňatia kde tam bude spať a že ho potom ešte čaká cesta celou Európou, tak mu prízvukujem, že musí bezpodmienečne navštíviť aj Slovensko a lokálpatrioticky opisujem krásy a svetovú výnimočnosť Banskej Štiavnice... Ďalej sme sa nedostali, lebo chalani medzi tým všetci dotankovali, domočili a dofajčili a už na mňa kývali, že ideme ďalej... Za Ardee sa napájame na trochu nudnú diaľnicu M1, ktorá sa po prechode „čiary“ do Severného Írska premenováva na A1 a pálime smer Newry a Belfast. Po raňajšej dohode ma chalani na jogurtoch ako najpomalšieho a jediného s navigáciou púšťajú dopredu, aby som udával tempo a bez blúdenia nás previedol cez Belfast, keď do neho prídeme, rovno do prístavu na parkovisko pri trajekte.

A tak sa po asi 185 Km okolo 12:00 aj deje. V prístave sa dopredu posúva Conor ako vedúci zájazdu, vyťahuje lístky, vymieňa ich za palubné lístky rozdáva ich a presúva celú skupinu cez bránu do areálu na zoradenie sa pred samotným nalodením. Tu nás „panáčikovia igráčikovia“ v oranžových vestách za výdatného hulákania do vysielačiek a rozhadzovania rukami rozdeľujú do rôznych radov, podľa šírky motoriek na tých čo majú bočné kufre a tých čo nemajú. Tak sa stalo, že Conorovia bez postrannej batožiny parkujú ďaleko vredu a ja s Dereckom a Garym vzadu za Francúzmi, ktorí už vytiahli veľký, asi 5L tetrapak s kohútom na spodku a ponúkajú čapované víno :oD. Ja odmietam s tým, že nedostatok spánku poslednej noci vyžaduje skôr kávu ako víno a s chalanmi odchádzame dopredu kde je „čakáreň“ a predávajú „serióznejšie“ občerstvenie. Cestou pomedzi motorky, ktorých rýchlo a neprestajne pribúda čo-to fotím – napríklad pacienta zo Švédska, čo si na motorku namiesto poriadneho topcase-u prionáčil normálny cestovný kufor :oDDD. V čakárni je už Conor v rade na kávu skoro pri pulte, takže osvieženie prichádza relatívne rýchlo. Posilnení sa vraciame späť dozadu ku motorkám. Ďalšie čakanie využívam na montáž na tento účel už dávno zaobstaraných slovenských vlajočiek na kufre, mieniac, že na ostrove Man asi veľa Slovákov nebude a ak aj nejaký čírou náhodou áno, nech rozozná a vidí krajana „naďaleko“.

O 13:00 sa začalo naloďovať, igráčikovia začali hulákať do vysielačiek a rozhadzovať rukami ešte viac, ale malo to význam, lebo všetko napočudovanie prebiehalo organizovane a bez tlačenia sa... Po odobratí palubného lístka na hrane naloďovacieho móla a čestnom kolečku v „nákladných“ útrobách lode to vyšlo tak, že som zaparkoval motorku čelom ku vchodu / východu a asi štvrtý od začiatku radu... Od oranžových viest sme dostali pokyny dať motorky na bočné stojany, čo najtesnejšie ku polstrovaným „zábradliam“, o ktoré v záverečnej fáze naloďovania zamestnanci popriväzovali motorky lanami a zaradiť jednotky... Po týchto povinných cvikoch sme sa všetci odobrali na vyššie – „osobné“ - paluby, kde boli pohodlné sedadlá so stolíkmi, početné televízory so športovými prenosmi, obchody s občerstvením a suvenírmi.

Tu sme driemajúc, prípadne prechádzajúc sa, konzumujúc sendviče a fotiac strávili niekoľko nasledovných hodín. Asi o 16:30 sme sa vylodili, s Dereckom a Garym medzi prvými, na parkovisku v areáli prístavu sme čakajúc na Conorov, ktorých nalodili až po nás, obzerali motorky rojace sa z lode ako osi z hniezda, do ktorého niekto práve poriadne zarýpal...

Je to naozaj realita – OSTROV MAN!!! Ostrov, kde počas celého roka vylihuje zdochnutý pes alebo tá ich bezchvostá mačka ale počas dvoch týždňov na prelome Mája a Júna sa stáva celosvetovým motorkárskym centrom a rajom a my na ňom!!!

Po znovu spojení sa celej našej päťčlennej skupiny vyrážame do motorkami preplnených ulíc Douglasu cez ktoré nie je možné sa premotať bez toho, aby sme sa neroztratili a tak sa na jeho konci čakáme. Keď sme sa znova pozbierali a roztlačili Dereckovu motorku, ktorá sa rozhodla postaviť si hlavu a neštartovať, vydávame sa smerom na juhozápad po A5-ke, A7-ke a A29-ke, na ktorých koncentrácia motoriek mierne poklesla, do asi 23 Km vzdialeného mestečka v ľavom dolnom rohu ostrova – Port Erin, kde je jeden zo zarezervovaných domov a kde budú mať svoju základňu Dereck s Garym. Neviem či pokles koncentrácie motoriek mal(a) na svedomí veľmi silná(ý) vôňa (zápach) práve kvitnúceho medvedieho cesnaku ktorá(ý) nám celou cestou udieral(a) do nosa, alebo to bolo spôsobené tým, že tieto cesty nie sú súčasťou okruhu a netešia sa takému záujmu ako tie „okruhové“. V Port Saint Mary nám s orientáciou musel pomôcť jeden miestny obyvateľ, lebo moja navigácia na tomto ostrove neukazovala žiadne cesty (nemal som sa spoliehať na to, že keď naťahám mapy celej GB, budú tam zahrnuté okrem Severného Írska aj mapy ostrova Man aj keď v minulosti patril pod GB) a v Port St. Mary A29-ka skončila a ďalej boli už len „neznačené cesty. A tak musel domáci chlapák zo svojho telefónu volať majiteľke toho domu na číslo čo mu dal Conor, kde presne sa nachádza a napraviť nás na tú správnu cestu. Z nejakého dôvodu sa nám s našimi írskymi kartami nedalo telefonovať, aj keď sms-ky fungovali bez problémov a hovory sa nám tiež dali prijímať bez problémov... Po zásahu domorodca sme už našli Dereckove a Garyho ubytovanie bez problémov. Tu sme sa „na chvíľu“ rozišli, lebo ubytovanie zvyšku skupiny bolo zarezervované v meste Ramsey, ktoré je zas v pravom hornom rohu ostrova, od Port Erin cez Douglas vzdialené necelých 60 Km. Takže sa po rýchlom dotankovaní mojej motorky (keďže som nepotreboval tankovať v Ardee) vydávame cez územie zamorené cesnakovou vôňou po A29, A7 a A5 naspäť do Douglasu a odtiaľ už po západnej časti pretekárskeho okruhu na sever po A1-ke a A3-ke do Ramsey. Koncentrácia motoriek na okruhu je ohromná, niekedy idú motorky v neprerušenom rade jedným aj druhým smerom aj niekoľko Km a po chvíli dodržiavania motorkárskeho bontónu a kývania hlavou protiidúcim, ktorí mimochodom neodpovedali, to vzdávam aj ja, lebo som si začal pripadať ako plastový tučniak v našej chladničke za môjho detstva, do ktorého keď som drgol, tak kýval hlavou ako šialenec aspoň minútu bez prestania... Do Ramsey prichádzame asi o pol šiestej a bez problémov nachádzame „náš dom“. Je asi 300 m od trate a hneď za odbočkou ku nemu sa začína jednosmerne zregulovaná horská časť okruhu.

Jednosmerná premávka je tu počas trvania TT kvôli tomu, že horská časť je najznámejšia časť celej 60 km dlhej trate, každý sa po nej chce odviezť, preto je najfrekventovanejšia a zároveň sa na nej dosahujú skoro najvyššie rýchlosti – až 200 MPH a keby sa na nej jazdilo mimo samotných pretekov obojsmerne bolo by oveľa viac nehôd a mŕtvych ako takto. Na ostrove Man sú totižto len 4 druhy „povolenej“ rýchlosti - 30, 40 a 50 MPH v mestách a dedinách a NEOBMEDZENÁ RÝCHLOSŤ mimo nich a každý tu jazdí čo to dá... RAJ PRE MOTORKÁROV... Ovšem aj napriek jednosmernej premávke je, ako budeme zažívať neskôr a počas celého trvania nášho pobytu, táto cesta pod chvíľou uzavretá úplne, pretože sa na nej vybúral nejaký nešťastník, ktorý nezvládol nával slobody a voľnosti pravého zápästia a namiesto burácania zrýchľujúcich mašín počuť len zavýjanie majákov policajtov a záchraniek...

Parkujeme motorky. Naša domáca nám ukazuje izby a kuchyňu len v rýchlosti, lebo už dávno mala niekde byť, keďže očakávala náš príchod tesne po pristátí trajektu. Nevedela, že my ešte musíme ísť do Port Erin, preto je namrzená... Dom nie je veľmi vetraný, presnejšie povedané - je dosť zatuchnutý, po vstupe doň mám okamžite pocit ako keby som vstúpil do nejakej lesnej chatrče, ktorá bola celú zimu zatvorená... Navyše je prepchatý všakovakými haraburdami, šijacími potrebami, figurínami, obrázkami vláčikov, potuluje sa po ňom malý štvornohý podvraťák a vrcholom všetkého je zaplesnená nočná lampa urobená z britskej vlajky v izbe v ktorej budem bývať ja s Conorom. Okamžite ju vyhadzujeme... no čo už... nás to z rovnováhy nevyvádza, my sme na dovolenke snov a do domu budeme chodiť aj tak len prespávať na „krátke noci“... ...zvnútra dezinfikovaní... Aj z práve popísaných dôvodov sa v dome veľmi dlho nezdržiavame, vynechávame aj sprchu na ktorú sme sa po dni jazdenia tešili, len sa rýchlo prezliekame do civilu a ponáhľame sa (a to až tak, že foťák nechávam v kufri) do centra mestečka na autobus naspäť do Douglasu, ktorý odchádza o 18:15.

Bus dole do Douglasu nás vezie málo frekventovanou pobrežnou cestou východnou časťou ostrova. Je to klasický britský Doubledecker a mi sedíme na vrchu vpredu, takže máme výborný výhľad na nádherné pobrežné scenérie a útesy nad ktorými sa vinie elektrická železnička v minulosti využívaná na banské účely, dnes voziaca už len turistov, skoro by som povedal romantika, až sa mi z toho začalo pomaly príjemne driemať... a zrazu z ničoho nič na jednej dlhšej rovinke počujeme bleskovo sa blížiace a dlho sa vzďaľujúce „NEEAW-NEEAWWWWWWWWW....“ pozeráme sa na seba s ovisnutými sánkami a nechápeme čo to bolo... no čo... popri našom buse „preleteli“ dve motorky v plnej paľbe... ani sme ich poriadne nezazreli... len počuli... darmo, neobmedzené rýchlosti. Neskôr v Douglase pri dezinfekcii rozprávame Derreckovi a Garymu o tom, ako nás predbehli dve neriadené strely... To Garymu pripomenulo zostrih z Youtubu z jednej britskej animovanej blbosti o ktorej som ako vyrastajúci za socializmu dovtedy nepočul a nevidel ju – Postman Pat – ako vraj opisuje ako ho roznášajúc poštu na jeho červenej dodávke predbehne motorka a on len skonštatuje „eeen, eeeeeen, f*****g NEEAWWW“... Ohromne sa na tom zabávame a toto „f*****g NEEAWWW“ sa od toho momentu stáva mottom, ba skoro až pozdravom nášho celého pobytu.

Za zmienku z cesty autobusom stojí aj skutočná ochota šoférov dopraviť turistov - nás - presne na miesto kam sme sa chceli dostať bez ohľadu na to, že jeho linka tadiaľ nešla. Keď sme sa blížili k miestu, kde sa musel odkloniť od nášho smeru, bez mihnutia oka cez vysielačku zorganizoval iný autobus aby sa o jednu či dve ulice odklonil od svojej trasy a vyzdvihol nás na opačnej strane cesty ako nás on vyložil. Druhý autobus, ktorého šofér od nás nechcel peniaze na lístky s odôvodním, že sme predsa platili v prvom buse, nás doviezol rovno do centra Duglasu, na začiatok promenády, presne tam, kde sa začínali združovať aj ostatní motorkári z okolia a začínal sa nočný život.

Cestou ku vyhliadnutej dezinfekčnej stanici sme sa zastavili pred vchodom do jedného z mnohých promenádnych hotelov na vonku šéfkuchárom podávaný „hamburger“ s plátkami mäsa z čerstvo ugrilovanej bravčoviny, hovädziny alebo jahňaciny - podľa vlastného výberu a pečenou cibuľou. Mäsko bolo fajnové, ale za 4 GBP ho mohlo byť aj viac a tak sme ostali polohladní. Na dezinfekciu na stanici, za vstup do ktorej sa pri turnikete platila 1 GBP a podávané dezinfekčné prostriedky v nej potom stáli už „len“ buď 1 alebo 2 GBP, sa zišlo neskutočne veľa záujemcov a vnútri sa nedalo skoro ani pohnúť, nie to ešte sadnúť, hluk tam bol taký, že si človek nepočul ani vlastné myšlienky, preto ma to po druhom kole na stojáka ako kedysi v Blave v legendárnej 39-ke do Slávičieho Údolia prestalo baviť a vybral som sa preskúmať zvyšok promenády. Približne v je prostriedku som natrafil na obchod s „oficiálnymi“ suvenírmi kde som si vyhliadol peknú softshellovú bundu s vyšitými emblémami ostrova a TT. Opodiaľ som stretol Bagliho cupitajúceho oproti mne s veľkou mrazenou pizzou pod pazuchou a ešte väčším úsmevom na tvári, ako mi povedal na hotel, ktorý náhodne zohnal zanedlho po pristátí na ostrove. Vyzerá to, že aby ste na ostrove Man „bez problémov“ zohnali ubytovanie aj počas trvania TT stačí mať doma nejaké to ropné políčko... Tou pizzou mi chalan pripomenul poskromnú nádielku poživne v mojom žalúdku a tak som sa vybral hľadať poskytovateľa druhej, neskorej večere. Okolo 23:30 som zakotvil u číňana na kura v pikantnej cesnakovej omáčke, ktorou som zároveň dokončil tiež poskromnú tekutú dezinfekciu. Tesne pred polnocou sme sa zas všetci piati stretli pred krčmou v ktorej som zvyšok partie zanechal a vybrali sme sa na posledné autobusy na 00:15 späť do Port Erin a Ramsey.

Bus do Ramsey šoféroval ten istý mladík, ktorý od nás pred pár hodinami nechcel žiadne peniaze za „prestupový“ lístok, zato teraz si zapýtal dvakrát toľko ako sme platili cestou sem, že vraj nočná taxa... Autobus bol takmer prázdny, okrem dvoch Conorov a mňa tam boli už len štyria chlapíci, z toho dvaja bratia Američania, asi nevlastní, z ktorých jeden býval tu na ostrove a druhý ho doletel pozrieť zo štátov. S ním som sa dal do reči, takže sa skoro hodinová cesta celkom rýchlo minula. Ten zo štátov mal otca vraj pôvodom z Československa – nejakého Holleho...

Po príchode do Ramsey sa ešte ozvali žalúdky Conorov a tak sme sa po jednej v noci vybrali hľadať nejaké otvorené rýchle občerstvenie. Do postele sme sa dostali až asi okolo druhej.

03. 06. 2013, Pondelok

Deň sa začal Conorovým prvým a zároveň aj posledným kuchárskym pokusom v slušne povedané „ufúľanej“ a preplnenej kuchyni, robil, ako inak, klobásky (párky) a slaninu. Mohli byť dobré, ale v danom prostredí nám nechutili ani trochu, od zajtra aj raňajkujeme mimo domu... Čo najskôr sme vypadli z domu, aj preto, že sa nám v ňom nechcelo zdržiavať dlhšie ako je nevyhnutne nutné a aj preto, že dnes sú preteky a my sme sa po časti trate potrebovali dostať ku Ballaugh na „tribúnu“ na ktorú sme mali kúpené lístky ešte pred tým ako o 10:00 okruh na celý deň uzavrú.

Pretekový deň na tribúne pozostáva väčšinou z čakania na pretekárov v 2 doobedňajších a 3 poobedňajších pretekoch a v jednotlivých kolách, rútiacich sa popred nás v tiahlej mierne ľavotočivej zákrute, len na zlomok sekundy uvoľňujúcich plyn počas skoku na jej konci, z pokusov zachytiť tých šialencov foťákom „ostro“.

Z pozorovania a zabávania sa na spoluprizerajúcich sa – jednu pani – „zanietenú motorkárku“ - som zočil ako si čakanie kráti štrikovaním, ale v zápätí zočila aj ona mňa ako mi zízajúc na ňu šklbe kútikmi a kým som na ňu stihol namieriť objektív a zvečniť ju, ona stihla štrikovanie schovať, z podriemkavania pomedzi jazdy a navštevovania striedavo občerstvovacieho stanu a plastovej kadibúdky.

Ako posledné popred nás po 3 krát presvišťali elektrické motorky, ktoré verím, že boli minimálne tak rýchle ako klasické, ale dojem rýchlosti bol u nich oslabený o ten nádherný rev, ktorý zo seba lúdia spaľovacie motory. Takže na “f*****g NEEAWWWWWWWWW...“ u nich zabudnite, počuť len valenie sa pneumatík po ceste, aerodynamický hluk a mierne bzučanie...

O 17:00 znova otvárajú cesty a my sa najprv po okruhu a potom po už spomínaných A5, 7 a 29 presúvame do Port St. Mary kde má neskôr večer byť kaskadérska show. Motorky parkujme na stúpajúcej promenáde na koniec dlhého radu a pešo sa vydávame do centra za jedlom. Vyberáme si jedno čínske rýchle občerstvenie, kde si od Číňanky vyškerenej od ucha k uchu objednávame „hostinu“ o niekoľkých chodoch – okrem iného aj vyprážanú morskú trávu, ktorá chutila ako čipsy. Zaujímavá pochúťka. Pokrmy v uzavretých polystyrénových mištičkách odnášame naspať na promenádu, rozkladáme ich po plážovom múriku ako po „švédskom stole“ a pri ich konzumácii sa zabávame na nechápavých a hladných pohľadoch okoloidúcich. Jeden sa na našu trávu díval tak lačne, že mu Conor normálne ponúkol, či si nedá s nami, ale chlapík nenabral odvahu... Po naplnení žalúdkov špecialitami a všetkých okolitých odpadkových košov polystyrénom pokračujeme po promenáde na jej opačný koniec, kde je základňa morskej záchrannej služby na ktorej parkovisku sa koná spomínaná show. Ako prvá vystupuje známa tlupa recesistov a kaskadérskych parodistov – Purple Helmets, na ktorých som bol už v 2001-om v Londýne na motoshow v Queens Hall a vedel som čo od nich očakávať, ale napriek tomu prekvapili... Fotka povie viac...

Ako druhý sa ukázal chlapík na trialovej motorke, ktorý si hlavnú „prekážku“ urobil z vlastnej dodávky s prívesom. ...najväčší potlesk ale zožal, keď sa vyštveral na protiľahlý útes. Ako tretí sa predstavili White Helmets – armádna skupina, ktorá mi pripadla ako keby na svojich Triumfoch skombinovali predstavenie lešenárskych montérov s klasickými baletkami...

Po kultúrnom zážitku sme sa vrátili na svoje „základne“, dvaja Mullingarčania do Port Erin a my ostatní traja do Ramsey a keďže sme sa v dome zdržali v bdelom stave nepríjemne dlho, veď raz tá sprcha musela prísť, okolo deviatej sme sa odobrali na „povinnú“ vnútornú dezinfekciu. Dezinfekčná stanica v Ramsey, zvaná Swan = Labuť, je príjemná a útulná, voľný stôl pri okne a dostatočná vzdialenosť od reproduktorov spôsobili, že dokonca aj ja som sa v nej celkom dobre cítil, takže plánované „1-2“ sa „scvrklo“ na „12“... Conorovia, ako rodení Íri preplachovali útroby Guinessom, ja ako neprispôsobivý jedinec neznášajúci chuť piva som pre seba objavil vynikajúci švédsky cider – Rekorderlig a z neho som sa dostal do stavu, v ktorom už začala zadrhávať komunikácia... ...hlavne preto, že som na tých dvoch Írov začal hovoriť po slovensky... a tak sme usúdili, že ďalej to „nemá zmysel“ a okolo druhej sme sa vybrali hľadať cestu k našim lôžkam...

04. 06. 2013, Utorok

Zobudili sme sa do krásneho bezoblačného teplého lenivého rána. Dnes sa nepreteká, takže máme naplánovaný „výletný“ deň. S raňajkami sme sa už vôbec nezdržiavali a rovno sme vyrazili do Ramsey, na krátku „okružnú“ jazdu ulicami mesta, len tak kvôli spoznávaniu... Doobeda sa tu na nábreží koná drag-racing, tak sme samozrejme zašli pozrieť aj tam. Na lúčnom parkovisku sa zhromažďovali všetky motorky z okolia takže bolo zaplnené od nevidím do nevidím. Keď dorazili aj Dereck s Garym, vybrali sme sa pomedzi všakovaké stánky ku samotnej dráhe. Na jazdu sa mohol prihlásiť ktokoľvek s čímkoľvek, takže bolo veru na čo pozerať, od normálnych Hayabús, cez upravené Hayabusi, originál dragstars, BMW, Ducatky, crossy, minimotorky, až po najrôznejšie „nadupané samohyby“.

Hádam najzábavnejší bol „pacient“ na invalidnom kresle s motorom z nejakej ...no minimálne 600-vky... a s rampou proti prevráteniu vzadu... Pri pohľade na širokú škálu „pretekajúcich“ vozidiel ma napadlo, že by som sa prihlásil aj ja s mojimi kredencami po bokoch a aj som sa vybral ku prihlasovaciemu prívesu, ale pri pohľade na cenu za jazdu ma verva prešla – 35 GBP mi za 10 sekúnd „slávy“ nestálo, aj keď ako neskôr škodoradostne poznamenal Conor, v mojom prípade by z toho bolo skôr 25s čo by sa už možno „oplatilo“.

Po raňajko–obede v nábrežnej reštaurácii sme sa po horskej časti okruhu chceli dostať do Douglasu do paddockov a priestorov štartu a cieľa pretekov ale ďaleko sme nezašli, lebo nás stopla uzávierka, zas kvôli nejakej búračke a tak sme sa pobrali po pobrežnej A2-ke cez Laxey, kde je jedna z atrakcií ostrova - vodné koleso na začiatku 19-teho storočia slúžiace na čerpanie vody z baní na olovo a zinok. O kus ďalej nám všetkým „školu akcelerácie“ predviedlo strieborné Labmo pred nami, ktorého šofér sa na asi 50 m rovinke pred pravouhlou pravotočivou zákrutou do ktorej nebolo vidno rozhodol predbehnúť starenku vlečúcu sa ako slimák po hríbe (ako inak, v červenej Micre). Sám som na motorke váhal či by mi to vydalo alebo nie, ale mladík to dal s prehľadom... a my sme za starenkou vliekli potom ešte hóóódne dlho... Našťastie nie až do tých paddockov. Motorky sme zaparkovali pred hlavnou tribúnou a hybaj nasávať atmosféru. Počas zvyšku poobedia sme postupne absolvovali fotenie „víťazov“ (nás namieste kde po pretekoch striekajú šampanské),

fotenie pitgirls, nákupy suvenírov a „značkového“ Isle Of Man oblečenia + šiltoviek, ochutnávku nového produktu Monster energy nápojov s príchuťou čaju s citrónom, BEZPLATNÝ servis a výmenu poškodených dielov našich heliem v Arai stánku, prechádzku medzi „boxami“ jednotlivých pretekárov s obhliadkou „obnažených mašín“ a fotením sa so slávnymi a nakoniec fotenie teamu „električiek“.

Podvečer nasledoval kratučký presun do centra Douglasu do indickej reštaurácie na večeru a následne na promenádu, kde sa už davy zhromažďovali na leteckú show Red Arrows a MX freestile airshow. Red Arrows som už videl, takže to ma extra neohúrilo, ale chlapov na crossoch som naživo videl dole hlavou lietať po prvý krát...

Po show sme sa rozišli a pobrali sa za nízkeho slnka na základne. Premávka na okruhu z Douglas-u do Ramsey bola takto na večer prekvapivo pokojná preto sa Conorovia rozhodli, že si dajú súkromné preteky, takže uháňali o 106 (...MPH). Ja, keďže nie som súťaživý typ, som išiel „na kochačku“ a vychutnával si západ slnka po ľavej ruke... Na prekvapenie som do nášho spoločného cieľa dorazil len o 5 minút po nich (ako mi povedali), takže ešte ani neboli poriadne zosadnutí z motoriek... večerná jazda sa im tak zapáčila, že sa rozhodli ísť ešte pojazdiť na horskú časť okruhu začínajúcu za našou odbočkou, že či sa pridám. Síce nie som súťaživý typ, ale zato som za každú srandu a tak som sa aj napriek čiernemu priezoru na mojej prilbe pridal. Keďže na rovinkách horskej časti pretekári dosahujú okolo 200 MPH, chcel som vedieť čo tam dokáže môj Transalp a tak som ešte kvôli lenivosti v prepočítavaní a lepšiemu porovnaniu stihol prístrojovku prepnúť z KM/H do MPH režimu a vyrazili sme – po A18-ke. Sranda začala hneď asi po 200 metroch napojenia sa na okruh, v prvom vracáku v lese nad „naším“ domom v ktorom som za úplného šera a so spomínaným čiernym priezorom nejako zle prepočítal šírku vyznačeného jedného jazdného pruhu a ovešanej motorky a ľavým kredencom som odstrelil jeden z kužeľov z cesty do večných lovíšť. Kufor ostal chvalabohu nedotknutý :o). Usúdil som, že sa za daných podmienok pôjde určite lepšie s vetrom vejúcim rovno do tváre ako „po hmate“ a zvyšok cesty som absolvoval s vyklopeným priezorom. Chalani zas vyrazili dopredu ako vystrelení z kanóna a tento krát som sa aj snažil držať sa za nimi ale márne... No nič, schovaný za turistickým plexi som si dal vlastnú časovku – proti tachometru. Na jednej rovinke s nasledujúcou dlhánskou tiahlou pravou zákrutou čo sa skoro zákrutou ani nedala nazvať si už točím heftom, „nakladám“ tomu – 85, 90, 95, reku skúsim dať aspoň tú stovečku, už už sa chystám naklopiť doprava a „reznúť“ tú zákrutu nezákrutu, keď tu zrazu odnikiaľ, pomedzi mňa a múrik po vnútornej strane „f*****g NEEAWWWWWWWWWWWWWW“.... stihol som vnímať len červenú čiaru jeho zadného svetla – ako na nočnej fotke s dlhou expozíciou - čo sa odo mňa vzďalovalo - ...rýchlosťou svetla... Po sekunde ako popri mne preletel, dorazila aj tlaková vlna ktorá sa spojila s myknutím sa od úľaku a mňa aj s celou motorkou rozkývalo ako mliečny zub... ...no skoro som sa pos**l... Ešte pred chvíľočkou som si myslel aký som frajer, že si to valím skoro 100 MPH, ale v zlomku sekundy som si uvedomil, že vlastne len blbo parkujem a zavadziam uprostred cesty, takže som dal pravému zápästiu pohov a skromne som sa pekne po ľavom okraji vozovky dokotúľal až do Greg-Ny-Baa, kde sa horský úsek končí a kde na mňa už z diaľky mávali Conorovia, že sa odkláňame z okruhovej A18-ky na neznačenú Greg-Ny-Baa Black Road, neskôr na ešte užšiu, až skoro šotolinovú Ballacollister Road, kde som aj napriek otvorenému priezoru a húfu hmyzu v očiach bol voči chalanom a ich jogurtom pre zmenu vo výhode ja... Ballacollister Road sa po niekoľkých krkolomných vracákoch v Laxey napája na už známu pobrežnú A2-ku a po nej sme už „civilným“ tempom prišli až na sever naspäť do Ramsey – už za úplnej tmy.

V dome sme sa, ako nikdy za triezva a bdela, dlho nezdržali, zato v „mojej obľúbenej“ Labuti, kecajúc o okruhu v Brne a „starom dobrom socializme“ s chlapíkom z bývalého východného Berlína až do jednej... Po Labuti sme sa ešte zastavili na neskorú večeru v rýchlom občerstvení u araba obďaleč a chrúmajúc hranolky sme „hľadali“ cestu domov... Lôžka sme našli zas až okolo druhej.

05. 06. 2013, Streda

Ako inak, prebúdzame sa do bezoblačného horúceho rána a keďže dnes sa pretká, už o 8:30 odchádzame na horskú časť okruhu, ktorú sme si predchádzajúci večer „natrénovali“, takže dnes všetky kužele ostali na svojom mieste :o). Smerujeme do Greg-Ny-Baa, na tribúnu umiestnenú na vonkajšej strane dole s zvažujúcej stredne ostrej zákruty a ja sa teším na fotky jazdcov rajbajúcich slidery na pravom kolene ktoré sa mi hádam zadaria. Po pondelkových skúsenostiach s celodenným obsedávaním na tribúne v motooblečení a so zaparenými ... sa na parkovisku prezliekame do civilu a moto gate s bundami pakujeme do kredencov, čižmy a prilby nechávame len tak nadivoko pri motorkách, veď ako nás uisťovali domáci – sme na ostrove Man a tu sa nič nemôže „stratiť“. Miesto na fotenie si nachádzam nie na tribúne samotnej, ale pred ňou, tesne za plotom oddeľujúcim okruh od priestoru pre divákov a uhniezďujem sa pri kmeni statného stromu. Táto pozícia má 3 nesporné výhody a jeden kozmetický nedostatok. Výhody – 1) som v najtesnejšej blízkosti plotu, až takej že objektív opieram o jeho drôty, čo umožňuje foťáku ich úplne ignorovať a tak fotky ktoré strúham jednu za druhou vyzerajú ako keby medzi mnou a dráhou žiadny plot nebol, 2) z kmeňa mám celkom pohodlnú opierku chrbta, 3) sedím v tieni... Kozmetický nedostatok – z kmeňa som odkopol vyčnievajúci polosuchý zvyšok konára, ktorý sa mi chcel zarývať do chrbta a rušiť moje sústredenie a z diery po ňom ten drevený darebák ako pomstu začal púšťať živicu, ktorá mi dolepila moje obľúbené tričko. Darmo, za pohodlie sa platí... Neskôr doobeda sa komfort ešte vystupňoval, keď mi chlapík, sediaci na tribúne, ponúkol jeho kempingovú stoličku „povaľujúcu sa“ opodiaľ, ktorú si priniesol „pre prípad“ ale nakoniec ju nepoužíval. ...a tento komfort sa mi dostal „bez pomsty“.

Tesne po obede, keď sme už začínali mať dosť slnka a naše uši, keďže šiltovky chránia „len zpredu“, začínali byť do chrumkava, sme sa divákovanie rozhodli zabaliť a ísť za ďalšou „kultúrou“. Na parkovisku boli čižmy s prilbami presne tak ako sme ich ráno nechali! Nasúkali sme sa teda naspäť do nich a po včera večer natrénovanej neokruhovej = neuzavretej, polooffroadovej „skratke“ sme sa chceli vrátiť do Ramsey, „domov“. „Woops“ nastalo až v mieste, kde sme potrebovali „preťať“ okruh, aby sme sa dostali naproti do „našej“ odbočky, ale organizátori a miestni pandúri boli neoblomní, čo tam potom, že sme potrebovali cez okruh prejsť len asi 5m, na druhú stranu ulice... okruh bol proste celý deň „hermeticky“ uzavretý a basta!!! Takže nám neostávalo nič iné, len zaparkovať motorky tam kde boli, znova sa, uprostred ulice, vyzliecť a zbaliť do kredencov... tento krát sme už ale nechceli časť výstroje nechávať nadivoko, tak sme nakoniec požiadali úplne neznámu „susedu“, či by sme si nemohli nechať veci u nej „na polodivoko“ - v predzáhrade pod stromom, že si ich neskôr večer (ak budeme v spôsobilom stave) vyzdvihneme aj s motorkami... Ona, že bez problémov, veď sme na ostrve Man a tu sa nemá čo kde stratiť... Po striptíze sme sa pešo zgúľali dole na nábrežie na autobus do Doglasu, kde sme absolvujúc nákupy suvenírov a pohľadníc pre rodiny, večeru v steakhouse, fotenie motoriek zaparkovaných pozdĺž promenády, driftovačiek, hostesiek

a kaskadérskych vystúpení, no a pre mňa úplne nezáživnú „krčma tour“ zotrvali zas až do posledného autobusu naspäť do Ramsey o 0:15. V stave spôsobilom na vyzdvihnutie motorky zo susednej ulice som bol len ja, keďže som dnes zariskoval a vnútornú dezinfekciu vynechal. Do nočného ticha som zanôtil tú moju obľúbenú – výfukovú a na zvyšok noci zaparkoval Hondu pekne, ako sa slušné dievča patrí - „doma“.

06. 06. 2013, Štvrtok

Konečne sme sa riadne vyspali, ráno sme leňošili v posteliach hádam aj do 10:00, keďže dnes sa nepreteká, ale pre istotu so zavretými očami... No a keď sme oči otvorili, čím skôr sme vypadli pre motorky oboch Conorov a výstroj, ktorá sa spod susedovie stromu naozaj nikam nestratila (veď ako by aj mohla, sme predsa na ostrove Man). Jediné čo sa stratilo, bolo blato, olej a špina z evidenčného čísla motorky Conora L., ktorú si tam nechával naschvál, aby ho nikto nemohol „identifikovať“ keď na motorke „vystrája“. Nejaká „dobrá duša“ mu značku proste do čistúčka vyutierala a Conora L. išlo od zlosti rozdrapiť :oD. Nasledovalo rýchle nastrojenie sa a odchod do Port Erin, kde sa mali všetci stretnúť. Pôvodný plán, ísť celú cestu do Douglasu po okruhu samozrejme ako inak nabúrala búračka a Kirk Michael sme sa museli odkloniť doprava na A4-ku smer Peel, ale dobre sa stalo, lebo táto cesta vedie po západnej hrane ostrva po pobreží a veru bolo čo obdivovať. V Peel-e sa dávame na A27-čku, ktorá sa po pár kilometroch stáča späť do vnútrozemia a privádza nás na miestnu pahorkatinu, kde odbočujeme doprava na A36-ku, ktorá nás tesne pred obedom doviedla skoro až do Port Erinu. „Tamojších“ chalanov sme počkali na pumpe neďaleko ich domu. Keďže značku už mal ligotajúcu sa, prišiel Conor L. s návrhom na umytie celých motoriek, takže čakanie sa rýchlo minulo. Všetci pohromade sme sa naraňajkoobedovali, chalani si dali tradičné kompletné írske raňajky, ja som sa rozhodol, že dnes budem ochutnávať rôzne druhy „fish and chips“ a tak som začal „haddockom“ (druh tresky) v pivovom cestíčku. Pivo našťastie nebolo cítiť, zato cestíčko bolo fajnovo „nadýchané“. Po raňajko-obede sme si odskočili po neznačenej uzučkej ceste, ktorú ešte včera stihol preskúmať a prejazdiť „objaviteľ“ Gary, neskôr sa napájajúcej na A31-ku až na najjuhozápadnejší bod ostrova, kde sme si dali kratučkú poobednú siestu s výhľadom na tulene leňošiace na blízkom ostrovčeku.

Odtiaľ tými istými cestami naspať cez Peel, za ktorým Dereckovi zas na chvíľu zaštrajkovala motorka, Kirk Michael až do Ramsey, keďže chalani chceli mať fotky ako jazdia po horskej časti okruhu. Zvyšok poobedia sme teda strávili jazdením po prvej – fotogenickejšej polovici horského úseku a fotením. Celkovo sme si to dali dvakrát, prvý krát som dopredu išiel ja a cvakal chalanov klopiacich si to v jednej zákrute s výhľadom na zátoku v Ramsey, samozrejme až keď skončila ďalšia búračková uzávera, ktorá nás na hodnú chvíľu rozdelila, druhý krát išiel dopredu Conor a cvakal nás v jednom dvojitom esíčku v ktorom pretekári lížu kamenný múr pravým ramenom... chalani sa aj pokúšali napodobniť ich, ale nepodarilo sa to ani jednému, no a ja som sa po posledných osobných skúsenostiach s „f*****g NEEAWWWWWWWWWWWWW“ držal pekne „svojej“ ľavej strany cesty...

Z okruhu sme sa zakaždým po krátkej prestávke na spojene sa celej skupiny odpojili v mieste zvanom The Bungalow.

Tu sa z A18-ky doprava odkláňa pramálo frekventovaná, zato veľmi pekná úzka A14-ka zvažujúca sa úbočím 621m vysokého Snaefell-u s výhľadom na vodný rezervoár Sulby po ľavej ruke do doliny s niekoľkými samotami a množstvom oviec, ktoré sa z cesty neuhnú ani keď na ne trúbi 5 motoriek... Na konci sa znova napája na okruhovú A3-ku v mieste zvanom Sulby Straight a tvorí tak spojnicu dvoch spektakulárnych bodov okruhu, ktorú sa chystáme využiť zajtra, v posledný pretekový deň. Po druhom „kolečku“ sme boli už znova celkom vyhladnutí a tak sme si v Ramsey u miestneho Trawlermana dali (tento krát všetci) ale velikánsku porciu fish and chips, špecialitu podniku, úplne čerstvú, vytiahnutú z mora doslova pred pár minútami... Pri večeri sme „zistili“, že za celý pobyt sme vlastne doteraz ani raz neabsolvovali celý okruh naraz a tak sme sa o 19:08, riadne napakovaní, vydali na čestné úplné kolečko. Okruh, ako som spomínal má 60km a aktuálne ho „ostrí chlapci“, ako:

• John McGuinness na CBR1100RR v kategórii TT Superbike dáva za 17:11.572, priemerná rýchlosť 131,671 MPH = 211,904 KM/H,
• Michael Dunlop na CBR600RR v Supersport TT za 17:35.659, priemerná rýchlosť 128,666 MPH = 207,068 KM/H alebo
• Nick Crowe a Daniel Sayle na Honde 600 Sidecar v Sidecar TT za 19:24.240 , priemerná rýchlosť 166,667 MPH = 187,757 KM/H a
• Michael Rutter na „električke“ MotoCzysz 1Epc v TT Zero za 20:38.461 , priemerná rýchlosť 109,675 MPH = 176,505 KM/H...

Nám to v kategóriách „jogurt“ a „kredenc“ trvalo 58:??.???... (priemerná rýchlosť ...no to je už aj tak jedno...) – ovšem, na našu obranu - v premávke a hlavne teda s extra záťažou po tej večeri.

Tento debakel sme sa hneď potom v dome pokúsili spláchnuť sprchou, to ale nezabralo, takže sme sa následne okolo pol deviatej, hoci už len v trojčlennej zostave, vybrali na „očistu“ už tradičnými jedným až dvomi... Jedno, v Swan, ale nezabralo, druhé v druhej (krmičke) tiež ešte nie, ani tretie v tretej a tak sme nakoniec uspeli až vo štvrtej... ...o jednej...

07. 06. 2013, Piatok

Posledný deň pobytu :o(. Ráno teda zabralo balenie, ešte že sme nechali nejakú tú rezervičku v kufroch, takže sme boli bez problémov schopní zbaliť aj suveníry a handry čo sme tu zaobstarali. S napakovanými motorkami sa bez rozlúčky s domácou a želaním do nevidenia v tomto chlieviku vydávame v protismere okruhu do Salby Straight – úplne najrýchlejšej rovinky okruhu, ešte kým sú cesty otvorené.

Motorky parkujeme „zvnútra okruhu“, tam kde sa A14-ka pripája na A3-ku, za miestnym kostolom a vítame sa s príchodzím Garym a Dereckom. Conorovia sa vyzliekajú do civilu, veď pred nami je ďalší nádherný bezoblačný a horúci deň. Z predvčerajších a včerajších skúseností vieme, že na ostrove Man sa nemá čo kde stratiť a tak Conor nechal moto oblečenie len tak voľne pohodené na motorke a nás ostatných nenapadlo nič iné len poukladať ho do polohy jazdca zaľahnutého na nádrži... Skulptúru sme nazvali „Exhausted biker“ = „vyčerpaný / vyfučaný / vyparený motorkár“.

To nám pripomenulo, že máme prázdne žalúdky a vybrali sme sa hľadať nejakú poživeň. Nie ďaleko, len do kamrlíku na rohu, kde sme sa zásobili banánmi, žemľami, poniektorí aj čokoládovými tyčinkami a nedávno okoštovanými energetickými nápojmi... Lepšie „na sklade nebolo“ a do najbližšieho zariadenia podávajúceho riadne raňajky to bolo podľa dedka predavača „len dve míle“, dobrý marketingový ťah, takže sme sa uspokojili s tým čo bolo po ruke u neho. So zásobami napakovanými v igelitkách sme a vybrali pod stromy ku ceste = okruhu. Vyšli sme z kamrlíka na rohu, prešli cez cestu na druhý roh, naspäť ku kostolu a za zbierajúcimi sa divákmi objavili ceduľu oznamujúcu, že v kostole sa počas pretekových dní podáva jedlo. Tak sme neváhali a zavítali do príbytku pánovho na potravu pre telo :o)))). Miestna Kelyšová a spol. za miernu úplatu 3 GBP podávali malé, zato chutné sendviče s volským okom a klobáskou. Vďaka Ti pane aj za tieto „dary“.

Miestni si medzi tým pri ceste v tieni rozložili kempingové stoličky a čakali na „f*****g NEEAWWWWWWWWWWWWW“. My sme sa pridali len tak, na stojáka... Vydržali sme asi 3 alebo 4 kolá, počas ktorých som sa znova pokúšal o nejaké ostré fotky.

Keď nás to tu prestalo baviť vydali sme sa na posledný „divácky bod“ nášho pobytu. Po včera prejazdenej A14-ke sa dnes vydávme opačne, tahore, smer Bungalov. Dnes je tu podstatne viac národa ako bolo včera, nečudo, poobede sa ide najhlavnejší, najočakávanejší ...a posledný pretek celého TT – Seniors Race. Na rozľahlých úbočiach s parádnym výhľadom na trať sa ľudkovia poroztrácali, ale na úzkej príjazdovke je miesta málo a je problém zaparkovať blízko trate, takže stroje nechávame roztrúsené na krajoch A14-ky pomerne ďaleko od seba. Keď sa znova pozbierame, prechádzame cez nadchod a najblbšiu bráničku akú som kedy videl. Áno, je postavená tak, aby sa cez ňu nedalo prejsť ovciam, aby neušli z pozemku, ale mal som dojem že aj hadia žena by mala čo robiť aby sa cez ňu dostala. Navyše sa cez ňu dá prechádzať len po jednom, takže na oboch jej stranách sa často tvoria rady ako za socializmu na banány. Ešte že si nesieme svoje z kamrlíka.

Keď sme už úspešne na protiľahlej lúke uvelebujeme sa rovno pri trati a do 13:00 čakáme na štart v Douglase. Prvé motorky sa ku nám ešte ani nestihli dostať a preteky sú po 7 minútach prerušené... Ako sa dozvedáme z rádia, tesne po štarte, na vrchu Bray Hill-u to jeden z jazdcov - Jonathan Howarth - vpálil na svojej Kawasaki ZX-10R rovno do divákov, motorka na fašírku, on síce odkráčal po svojich, ale „za sebou nechal“ 11 zranených prizerajúcich sa, z toho 3 ťažko... Proste hrôza. A tak niet divu, že preteky sú odmávané červenými vlajkami a na reštart čakáme na páliacom slnku 3 a pol hodiny... na druhej strane radšej čakať na slnku na reštart ako v špitále na resustitáciu... Čakanie si krátime driemaním, pojedaním, prechádzaním sa a tak podobne,

ja aj sms-kovaním Zuzke, s ktorou sa mám zajtra stretnúť v Athlone a naspäť rodine a známym, lebo - a na to som v tomto motorkovom ošiali celkom zabudol, a keby ich nebolo ani si vôbec nespomeniem, 07.06. mám meniny a patrí sa poďakovať za gratulácie. Týmto ešte raz ďakujem všetkým čo si spomenuli :o)!

16:30 znovu odštartované!!! Až asi do 19:00 prežívame nádherný letný podvečer v nádhernom prostredí na svetových pretekoch, žijeme svoj sen, zažívame RAJ NA ZEMI!!!

Lenže aj raj na zemi raz musí skončiť a tak sa po 19:00 neochotne poberáme k našim mašinám a na nich po A14-ke a v motorkami zapchatej A3-ke do Kirk Michael-u, po A4, menej zapchatej do Peel-u a odtiaľ po prázdnych A27 a A36 v hlave si rekapitulujúc zážitky z týždňa do Port Erin-u pre Dereckovu a Garyho batožinu. Odtiaľ smer Douglas.

Cestou po A5-ke zastavujeme urobiť pár povinných „dôkazových“ fotiek pre Conorovu dcéru, ktorá, ako každé správne malé dievča, verí na rozprávky a kládla otcovi na srdce aby sa tam určite zastavil a vykonal čo legenda vyžaduje - asi 5-6 km pred Douglasom je Fairy Bridge – Most Víl – maličký kamenný mostík ponad potôčik, ktorý ani nie je na mape. O tomto mostíku sa traduje, že pod ním žijú miestne víly a vždy, keď cezeň prechádzate im máte zakývať / pozdraviť ich lebo inak budete mať veľké nešťastie. Možno aj preto sa (vraj) zaužívalo, že všetci pretekári sa každý rok, hneď na začiatku TT, ešte pre tým ako vôbec začnú tréningové jazdy prídu vílam pozdraviť. Kto chce, môže aj zastaviť a medzi kameňmi nechať zapichnutý peniaz, aby mu víly splnili tajné priania. My sme tadiaľ tiež prechádzali hneď v prvý deň nášho pobytu (a potom ešte pár krát), ale ja som o legende vtedy ešte nevedel, Conor mi o nej povedal až keď som sa ho potom dodatočne pýtal, čo malo znamenať to vykyvovanie „nikomu“ počas jazdy, no a potom keď som o nej vedel, som to celé bral ako e-maily, ktoré sa vyhrážajú, že ak ich neprepošlem 100 ďalším, o 10 dní zomriem pri zemetrasení a tak som vílam nikdy nezakýval. Napriek tomu som peniaz do múra zapichol, ani vlastne neviem prečo, s tým, že nechám na ne, čo splnia... :oD. Pri príchode do Douglasu tesne po 20:00, podľa časov nasnímania jednotlivých fotiek presne o 20 minút a jednu sekundu po zapichnutí mince sa stalo to, v čo som síce tajne dúfal ale dával som tomu minimálnu šancu, že sa to naozaj aj stane. Odbáčajúc k jednému steakhouse-u na večeru hneď na začiatku promenády sa na mňa usmieva rúča deva, aj keď nechápem prečo, cez čierny priezor ma určite nevidno a kýva na mňa, takže jej kývam naspať... Kým všetci piati dokončujeme parkovacie manévre, vyštartuje od nej ku mne vyšší chlapík a ja začínam rozmýšľať či vôbec skladať prilbu z hlavy... Nakoniec som zložil, veď kývanie nie je trestné... dúfam! Z chlapíka sa vykľul „agent“ dievčinou vyslaný zistiť odkiaľ som. Ja že zo Slovenska, na čo chlapík okamžite prepína do poľštiny a vysvetľuje, že sa len uisťuje, lebo tá dievčina mu povedala, že mám na motorke vlajky krajiny z ktorej pochádza aj ona... na čo sa už obraciam priamo na ňu, zoznamujeme sa, Mirka sa volá, pusa na jednu aj druhú stranu – ako sa na slovanov patrí a írsky zvyšok našej výpravy len čumí s ovisnutými sánkami... Je to overené a potvrdené, síce sa zjavujú len na poslednú a krátku chvíľu, ale krásne víly na ostrove Man sú, hovoria po slovensky a aj keď nebývajú pod mostom rozhodne sa oplatí im kývať!!!!!!

Vysedávanie v steakhouse po večeri ma nebavilo a tak hneď ako som dojedol vybral som sa posledný krát na promenádu, pozrieť na rozlúčkový ohňostroj o 22:00, ktorý dal bodku za celým tohtoročným TT. Do polnoci som stihol ešte pár nočných záberov.

08. 06. 2013, Sobota

Približne o 0:15 sme už boli v neďalekom prístave na rýchlo sa plniacom naloďovacom priestranstve a keďže tento krát bolo oranžových igráčikov poskromne a do vysielačiek nehulákali, začalo nekonečné únavné čakanie na nalodenie, ktoré sme si krátili kecaním so zíduvšími sa motorkármi, snahou o spútanie nôh len tak na dlažbe podriemavajúcemu Conorovi L. zdrhovacími páskami, posúvaním motoriek po pár centimetroch, snahou nedrkotať zubami, asi sme sa počas dňa rozžhavili až príliš a teraz nám bola celkom zima a typovaním či sa na loď vôbec zmestíme. Keď sme sa okolo 3:00 konečne na loď dáko natlačili, jeden z igráčikov odo mňa chcel aby som kvôli úspore miesta zložil kufre z motorky a „upratal ich niekde pod ňu“, ale keď z môjho pohľadu vyčítal miesto kam som ho takto uprostred noci mlčky poslal, od úmyslu ďalej naliehať upustil... Z hornej paluby si pamätám už len to, ako som si mikinu poskladal do tvaru „vankúša“ a zapadol na rovinku pod poslednou radou sedačiek...

Ku Belfastu sme sa priblížili tesne pred 7:00 a pred tým ako kvôli vyloďovaniu zavreli palubný bufet som ešte stihol raňajky vo forme kávy s Flapjackom doplnených o Guranu a Thermočaj z vlastných zásob. Vylodenie na rozdiel od naloďovania trvalo prekvapivo veľmi krátko, moja navigácia znova vedela kadiaľ a kam, premávka v Belfaste takto za rana nebola žiadna a tak sme sa ani nenazdali a už sme si to po M1-ke valili na juhozápad, smer Newry. Nuda na M1 a mlčanie navigácie spôsobené jej nastavením na optimálnu trasu, nie na najkratšiu zapríčinili, že som prešvihol prvú odbočku na Newry - výjazd 8, aj keď chalani zozadu na mňa vraj trúbili a blikali. Z „driemot“ ma prebralo až vyzváňanie v slúchatkách, to mi Conor volal, že na mňa počkajú, že sa mám otočiť na najbližšom ďalšom výjazde... Ja som mu povedal, nech na mňa nečakajú, že teda pôjdem aj ďalej po „optimálnej“ trase, síce tiež cez Newry, ale najprv o trochu dlhšie po diaľnici, dole až na výjazde 11 potom cez Portadown a po A27 a z Newry už normálne do Ardee a v Mullingare u Derecka porovnáme aký je rozdiel medzi optimálnou a najkratšou trasou. A chalani by v „cieli“ boli určite skôr, keby sa Dereckovi v Ardee, asi 73 Km pred domom, baterka jeho motorky neporúčala tento krát úplne. Keď som cez Ardee prechádzal ja už aj s za posledné GBP doplna dotankovanou nádržou, chalani mali baterku vybratú a Conor bol niekde v meste zháňať novú. Po miernej úprave uchytenia, nová baterka sadla na svoje miesto a my sme znova všetci pohromade mohli pokračovať po N52-ke až do Mullingaru. Ako som spomínal, cesta je to nádherná, ale tento krát som zákruty asi do jej polovice vyberal tak nejako ...bez radosti... lepšie sa po nej išlo keď celé dobrodružstvo začínalo ako teraz keď končí. Z letargie ma vytrhla až jedna „z ničoho nič“ sa zjavivšia strelená pneumatika z nejakého nákladiaka rozhádzaná po celej ceste. Nečakaný ostrý slalom vo mne vypumpoval adrenalín, ktorý mi vydržal až do Mullingaru. Asi o 11:15 parkujeme pred Dereckovým domom, kde sa nám dostáva rýchlo občerstvenia keksíkom a čajom, ktorý si ja zas dopĺňam Guaranou a Thermočajom.

Okolo 12:00 sa lúčim s Dereckom a Garym, ktorí sú už doma ale aj s Conormi, ktorí pokračujú do Abbeyfeale najkratšou cestou. Ja som ešte dohodnutý so Zuzkou z Athlonu, že sa tam zastavím a dáme nejakú kávu... R390-ku z Mullingaru do Athlonu poznám veľmi dobre, keďže som ju za čias zamestnania v Athlone, keď som mal šťastný deň a mohol vypadnúť autom na cesty absolvoval aj niekoľko krát za deň a tak mi tých 45 kľukatých Km trvá len 23 minút. Zaujímavé, že počas pracovnej doby som sa nikdy nezmestil pod 40 :oD. Do stretnutia so Zuzkou som mal ešte pár hodín času, bývalá práca je po ceste, tak som sa zastavil pozdraviť bývalých kolegov, ktorí mali to šťastie, že na nich vyšla sobotňašia... Zvyšok poobedia som trávil v mestskom nákupnom stredisku obedovaním a v parku na brehu rieky Shannon doháňaním spánkového deficitu z poslednej noci v tieni pod stromom. Zuzka skončila v práci o 16:00 a moje potešenie z príjemného rozhovoru s ňou na slnkom zaliatom nábreží trvalo až do večera.

O 19:03 dotankovávam do plnej na obľúbenej pumpe pri Aldi, dopujem sa ďalšou dávkou Guarany s Thermočajom a vydávam sa na predposlednú etapu celej cesty. Počas 180 Km ku Conorovi do Abbeyfeale si držím svižné tempo, priemer tesne vyše 90 Km/h a presne o 21:00 za súmraku rachotom z výfuku tesne pod oknom spálne jeho domu preberám Conora naspať k životu. Musel som sa rehotať, lebo sa mi priznal, že si ľahol spať hneď ako oni dvaja prišli domov, len okolo 17:00 dvakrát v polospánku obchádzal dom, hľadajúc ma, pretože sa mu zdalo, že počuje prichádzať motorku. Asi sa mu ešte snívalo o „f*****g NEEAWWWWWWW“. Ponúknutú kávu neodmietam, samozrejme doplňujem ju Guaranou a Thermočajom, kým ju dopijem pozeráme záznam včerajších pretekov v telke a hľadáme sa, či náhodou nebudeme v nejakom zábere :o)... Vykladám batožinu, ktorá ostáva v Abbeyfeale. Čaká ma ešte posledná, asi 130 km dlhá etapa domov do Midletonu, takže sa veľmi nezdržiavam, aby som čo najdlhší úsek cesty mal ešte aké také svetlo a nemusel jazdiť s otvoreným priezorom. Hľadiac na sčervenaný kotúč miznúci za kopcom na opačnej strane širokej doliny neprejdem ani ten 1 Km od Conorovho domu po odbočku na hlavnú N21-ku a otáčam to naspäť ku Conorovi. Svetla v mojej helme je už tak málo, že to vzdávam hneď na začiatku a požičiavam si jeho bielu prilbu s čírim priezorom. Takže až asi 21:45, na druhý pokus, smer Newcastle West, Buttevant po R522-ke na ktorej lesnom úseku sa stávam masovým vrahom - dostávam do roja múch takého hustého, že si na chvíľu myslím, že znova začala jedna z biblických egyptských rán. Ako zisťujem neskôr, vrstva rozpleštených drobných zdochlín na kufroch je taká hrubá, že skoro nevidno zámky, biela na prednej časti prilby zmenila na neidentifikovateľnú krídlato-črevno-nohato-krvavú a pôvodne číry priezor na zalepeno-rozmazano-smradľavý. V duchu ďakujem prozreteľnosti (alebo komu) za to, že je zavretý. Svetlomet cez bariéru mŕtvych tiel dokáže pretlačiť odhadom asi tak 10 fotónov z milióna, takže len tak tak vidím kam idem, navyše mi začína dochádzať benzín a ja si pri pohľade na blikajúci indikátor a zavretú pumpu široko ďaleko jedinú, na ktorú som sa spoliehal, začínam v hlave premietať náhradné plány ako sa dostať domov ešte dnes. Prepínam počítadlá kilometrov, z ktorých jedno vždy nulujem pri tankovaní a rátam či mi to vydá do Mallow na najbližšiu naisto otvorenú veľkú pumpu. Bude to tesné, ale mohlo by... Aj keď nie som príliš veriaci, začínam sa modliť a asi dobre robím, lebo pri otvorení viečka nádrže na Topazke v Mallow cezeň unikol posledný výpar benzínu ako pásik dymu pri zhasnutí sviečky. Šťastný tankujem do plna, zhnusený čistím svetlo a priezor prilby a síce unavený ale spokojný do polnoci ukrajujem aj posledných necelých 60 Km N20-ky a 25-ky domov do Midletonu v duchu ďakujúc za splnený motorkársky sen.

Krátke štatistické zhrnutie

• Najazdených 1942 Km
• Minutých 164,80€ na benzín
• Zažitých neúrekom nezabudnuteľných momentov

...a nedá mi nedať do pozornosti jedno video z Youtube-u od IomTTfilms

Video: Isle of Man TT 2013 od štartu do cieľa HD