Večer pred odchodom idem na motorku nahodiť tašky a zadné koleso je prázdne. Asi ten rumunský suvenír v zadnej gume konečne zaúčinkoval. Hnilovi teda volám v štýle Houston máme problém, jeho však len tak niečo nevykoľají a hneď do pléna predhadzuje plán. Corvetta nafúkaj to, za hodinu skontroluj, ak to nevyfučí prídeš s tým ráno do TN dáme to opraviť a vyrazíme. Corvetta nafúkala a v pravidelných intervaloch až do noci behala okolo gumy s meračom tlaku. Keďže guma stále držala šla som spať so zmiešanými pocitmi lebo nebolo isté či bude stále tvrdá aj ráno. Držala aj celý výlet a prežila aj príhodu: Ako som šla do Hondy opravovať defekt, ktorý som nemala. No ale dosť bolo o gume, treba aj niečo o tom jazdení.

Ráno máme stretko v Trenčíne. Keďže guma je tvrdá a netreba nič opravovať vyrážame na Osterreich. Dé jednotkou prichádzame do Bratislavy, kde na poslednej slovenskej pumpe kupujem mapu Rakúska v mierke 1:600 000....chyba. Obaja vytiahneme mobil a do navigačky hodíme Kalte Kuchl. Cieľ nám to vyhodilo obom rovnaký aj kilometre skoro rovnaké, len Hnilo mal v nastavení predvolenú najkratšiu trasu. Cez Kittsee vchádzame do Rakúska a nechávame sa viesť navigáciou... Bola to veľmi zaujímavá cesta, keďže ako som už spomínala mal Hnilo nastavenú najkratšiu trasu a ja najrýchlejšiu. Ale keďže šiel prvý nechala som sa viesť. Odbočka z hlavnej cesty po nejakej ulici a naspäť na hlavnú cestu. Tento postup sa opakoval viac krát.

Ako tak valcujeme kilometre, ktoré nás delia od Kalte Kuchl, stále čakám kedy už začne tá všetkými ospevovaná cesta. Keď sa však cesta nijako prekotne nemenila, prikladala som to faktu, že ľudom z okolia Bratislavy môže aj toto pripadať veľkolepo, ale pre mňa ako obyvateľku hornatej kusuckej oblasti jej to slabý čaj. Na ploche navigácie sa už ukazuje cieľ, ktorým aj prechádzame, ale KK nikde. Tak sa prevezieme ešte ďalej, potom zasa naspäť, ale po Kalte Kuchl ani stopy. Vedľa cesty je nejaká drevená tabuľka s nápisom Kalte Kuchl a šípkou. Ideme teda podľa šípky, ktorá nás privádza medzi domy. Jediná cesta smeruje hore kopcom do hory. Popri tom, ako stúpam po šotolinovo-kamenistej ceste v nádeji, že je cesta to do KK, rozmýšľam ako tú jazdia jogurťáci. Nedávalo mi to logiku a zrejme ani Hnilovi, ktorý zastavil a zvestoval mi plán „P“. Teda mám ho tam počkať a on ide pozrieť kde tá cesta vedie. Dedina v ktorej sa toto slávne KK nachádza si hovorí Steinklamm vo voľnom preklade lepkavý kameň. Ten názov na túto cestu aj sedí, akurát pre naše šťastie sú toto kamene nelepkavé.

Ja si zatiaľ fotím miestnu salamandru škvrnitú latinsky Salamandra salamandra a drevo. Hnilo prichádza s vôbec nie prekvapivou správou, že hore je akurát tak veľký trt. A tak cestou dole myslím na Maťa, ktorý by z nás mal určite radosť, pretože výlet minimálne bez šotoliny nie je dobrý výlet. Začínam si však uvedomovať, že sme asi troška inde ako sme mali byť. A tak si počas prejazdu kamenistým vracákom nacvičujem ako sa opýtam na Kalte Kuchl. Zišli sme naspäť k domom, kde práve do garáže parkovala nejaká Rakúšanka. Vošla som jej až do garáže a veľkolepo sa jej pýtam svoje nacvičené: „Wo ich finde Kalte Kuchl?“ Spustila na mňa po rakúsko-nemecky, že sa mi skoro až vyklápačka zatvorila. Pochopila som asi toľko, že toto nie je to KK, ktoré hľadáme my, iba sa tá oblasť domov tak volá, pretože sú tu postavené domy v podobnom štýle ako sú v KK. Poďakovala som jej za info a bežím zvestovať Hnilovi túto novinu. Obaja hádže do navigácie Kalte Kuchl ale výsledok žiadny. Preto ideme na miestnu benzínku, kde pumpárke na pult predkladáme mapu a že nech nám na mape ukáže kde je KK ktoré hľadáme. Žiaľ, nevedela. Hnilo navrhuje ísť na Mariazell, kde sa ubytujeme a v duchu ráno múdrejšie večera, situáciu vyriešime ráno. Cesta nebola dlhá a tak nás onedlho vítajú brány Mariazellu.

Zaparkujeme to na miestom parkovisku, ideme sa poprechádzať a pokúsiť sa splašiť nejaké ubytko. Vysielam Hnila do hotela Goldene Krone, vyjednať s recepčným cenu za noc.

Hnilovu slovnú zásobu tvorí 10 nemeckých slovíčok, s ktorými však vždy všetko vybaví. Recepčný nám otvoril zadnú bránu, kde si nechávame motorky v zóne pre sušenie prádla.

Povynášame si veci do izby a oddychujeme. Keď som Hnilovi spomínala, že si beriem šaty a lodičky nebral to vážne. Keď som ich však začala vyťahovať z tašiek došlo mu, že je to so mnou ešte horšie ako si myslel, ale keď som sa do toho obliekla, tak sa nesťažoval :D. A tak sa vyberáme na prechádzku večerným Mariazellom, ktorý je zväčša vydláždený mačacími hlavami, medzi ktorými sa nachádza medzera... akoby presne vedeli, v čom tam pôjdem obutá.

Centrom Mariazellu je nádherná trojvežová bazilika Narodenia Panny Márie zo 14. storočia.

Legenda o vzniku mesta Mariazell rozpráva, že opát Otker z benediktínskeho Kláštora St. Lambrechta vyslal mnícha Magnusa do regiónu, ktorý vtedy patril kláštoru. Mních mal miestnym obyvateľom poskytnúť duchovnú podporu. Opát dovolil, aby si mních so sebou zobral sošku Panny Márie z lipového dreva. Cestu však mníchovi zahatila skala, ktorá spadla a zabránila mu prejsť. Mních sa s modlitbou obracal na Pannu Máriu a požiadal ju o pomoc. Na príhovor Matky Božej sa skala rozdvojila a mních mohol pokračovať v ceste. Po príchode na miesto určenia duchovný položil sošku na peň a začal budovať „celu“ (nemecky Zelle), ktorá by slúžila ako kaplnka a zároveň ako prístrešie. Táto „Mária v cele“ dala názov celému miestu a stala sa vyhľadávaným pútnickým miestom.

Po prechádzke sa vraciame na izbu. Som ten typ, čo keby sa dalo, tak sa v kúpeľni alebo na wecku zamykám na 3 kladky. Ale zamknúť sa v kúpeľni našej izby bola chyba. Odomknúť dvere bolo nemožné. A tak bol hnilo v izbe a ja v kúpeľni. Po niekoľko minútovej úpornej snahe dvere otvoriť sa Hnilo začal obávať ako by so svojimi 10 slovíčkami vysvetlil recepčnému túto zapeklitú situáciu. Ja ako „Mekgajverovská“ fanynka som už začala zvnútra rozoberať kľučku pinzetou na vytrhávanie obočia. V zálohe som ešte mala plastickú trhavinu, ktorú by som vyrobila pomocou krému, vlasu a lesku na pery. Medzi tým ako som rozoberala zámok, som s ním ešte skúšala točiť na všetky svetové a dvere jemne vyraziť. Heuréka, podarilo sa... Odvtedy som sa tam už nezamykala. Celá vytešená z noci nestrávenej v kúpeľni som sa pobrala spať. Keď sme sa ráno vracali z raňajok Hnilo ešte ostal dole. Na izbu sa vrátil s tým, že dole je PC a vypýtal si heslo od recepčného. Šikovný je ten Hnilo šikovný, a info pre dámy – je aj slobodný. Tak na stránke MR nachádzame Kalte Kuchl a pozeráme kde sa nachádza. Prichádzame na to, že KK patrí pod Rohr im Gebirge. Pred hotelom obaja chytáme GPS signál a konečne obaja máme trasu do včerajšieho cieľa.

Vyrážame na cestu, boli sme iba cca 50 km vedľa. Časom to konečne začína vyzerať na tu správnu cestu. Zákruty, zákruty a zákruty. Naklápame motorky sprava doľava, zľava doprava. Zatiaľ čo ja si plnými dúškami vychutnávam vracáky, Hnilo neustále hľadá spôsob ako a kedy podradiť bez toho, aby mu neuchádzalo zadné koleso. Koncentrácia motorkárov na kilometer štvorcový sa začína rapídne zvyšovať a my tušíme, že sme skoro tam. Konečne vidím Kalte Kuchl... ten správny Kalte Kuchl (neoficiálne sme ešte raz odbočili do hory kde bola šípka Kalte Kuchl, ale po pár metroch sme zistili, že to bola smerová šípka pre peších turistov... aj keď ísť cez horu do KK už pre nás nebolo nič nové). Po zaparkovaní sa už nahlas teším ako si dám kofolu, Hnilo mi ale vysvetlil, že kofolu si nedám... Ideme sa prejsť dole k bazénu, a ja myslím na plavky, ktoré mam v kufri lebo sme mysleli, že sa okúpeme. Žiaľ bolo po sezóne a jedinú spoločnosť pri kúpaní by mi robili vážky.

Motorky sa na parkovisku striedajú, a ja neľutujem, že sme do KK netrafili na prvý krát.

Poberáme sa pomaly na cestu domov.

Zastávku máme na jednej rakúskej benzínke, kde Hnilo nádrž naplní a ja nádrž vyprázdnim. V našom hlavnom meste práve chytáme poobedné zápchy. Hnilovi to však nevadí a tak za ním pálim po krajnici hlava nehlava, pruh nepruh. Víťazne zažehnávam pár „je to v riti“ chvíľok . Po ceste sa zastavujeme naplniť žalúdky v mekáči a pokračujeme domov. Za nami je jedna noc, dva dni a približne 900 kilometrov a veľa pekných a vtipných spomienok.