Na úvod spomeniem, ako sme sa vlastne k takémuto výletu dostali. Ja (mzetz150) a podobne aj KaTeM (Andrej) jazdíme už od malička. Začínali sme na malých motorkách a nakoniec sme skončili pri GS500 a ER6n. Na týchto motorkách sme pravidelne podnikali rôzne výjazdy, zvyčajne okolo komínu do 300 km. No nikdy sme nemali tú možnosť podniknúť viacdňový výlet – až do teraz. Slintajúc pri množstve cestopisov na MR, začal som sa zaoberať myšlienkou ísť do Álp, konkrétne na slávny Grossglockner. V zime sme začali s intenzívnymi prípravami trasy. Tu by som chcel poďakovať Pisul1 a DDD452 za doplnenie našej prostej trasy (GG-Stelvio) o množstvo krásnych passov. Začiatkom leta začala naberať naša vandrovka reálne kontúry. Motorky boli pripravené, ja som bol asi týždeň po štátniciach a Andrej podobne. Od jedného motoridáka požičal Andrej kamery – Tachyon a Gopro Hero HD – za čo sme mu nesmierne vďační. Andrej zariadil poistenie a zoznam najnutnejších vecí. Tretím účastníkom zájazdu bol Mihal (Mišo) – rozumej hlavný fotograf :). Keďže nedisponujeme batožinovým systémom boli sme trošku komicky nabalení do batohov, ktoré sme prichytili k zadnému sedadlu. Ďalej k výbave patrila GPS navigácia v mobile, mapa s magnetkami na nádrži, lepiaca sada, foťák, nepremoky, teplé handry a batoh s dokladmi na chrbát. Podľa priaznivej predpovede počasia začal náš výlet 16.6.2012.

1. deň

Neviem sa dočkať rána, spím ako princezná na hrášku, budím sa už pred 7. Okolo 11 vyrážam z Prahy, cez Č.Budějovice, Kaplice, Freistadt do Linzu, kde máme stretnutie. Ráno je príjemne, ale teplota rýchlo stúpa k 30°C. Vo Freistadte tankujem lacný benzín a kupujem známku na motorku. Andrej štartuje za studeného rána o 7 z Rajca. S Mišom sa stretáva na Zelenači a kupujú známky. Prechádzajú do Rakúska a tankujú benzín na diaľnici, ktorý je drahší ako u nás. Smerujú cez Viedeň do Linzu. Dobrá rada pre ostatných – netankujte na diaľnici, ale stačí zísť na niektorú odbočku a natankujete aj o 30 c lacnejšie. Panelovka v okolí Linzu ich oberá o sily a prestávkový interval sa skracuje na 70 km. Niekde sa asi stala chyba v logistike, keďže na mňa čakajú za Linzom skoro 2 hodiny. Asi k tomu prispelo aj moje blúdenie v meste. Ležia v tráve na odpočívadle a kecajú s kamiónistom – chopprákom z DS, ktorý ide na motodovolenku o 2 týždne. Konečne prichádzam ja, aj s fanfárami. Pokračujeme po diaľnici na Salzburg, kde študuje spolužiak na Erasme. Robíme si pauzu pri krásnom Altersee a Mondsee, kde nás osviežuje príjemný chladný vzduch.

Andrej sa zvlieka z termoprádla a termovložiek. Ja ľutujem rozhodnutie – nebrať si so sebou plavky – jazero je kryštálovo čisté, a voda akurát. Potom sa vrátime na diaľnicu a blúdime, kým nájdeme Urstein. Nakoniec nachádzame intráky – ktoré sa s našimi nedajú ani len porovnať. Parkujeme, nasáčkujeme sa ku Karlovi do 1 malej izby. Karel nám ukazuje okolie, nemecké štíty a pozve nás na mexickú párty. Ale únava nás premáha a ideme spať.

2. deň

Ráno nakupujeme igelitku kaizeriek. Zo Salzburgu ideme kúsok po diaľnici a potom po krásnom Rakúskom vidieku. Cesta vedie peknému jazeru a ďalej pokračujeme na Mühlbach, kde sú úžasné cesty. Stretávame nemeckých auto-veteránov. Náš prvý pass je Rosenalpenstrasse (3 €). Príroda je pekná ale cesta dosť nekvalitná. Pokračujeme na Bishof po krásnych cestách, kde práve montujú biker-friendly zvodidlá. Značky pri ceste upozorňujú vodičov na tolerantnosť k motorkárom. V penzióne dávame pizzu. Čašníčka bola milá, pýtala sa odkiaľ sme a priala nám šťastnú cestu. Pokračujeme na nádherné Zell am See. Parkujeme pri vode, ležíme na tráve a odpočívame, najradšej by som tam skočil.

Ďalej mierime na Grossglockner, na rampách platíme 26 €. A hor sa hore! Fotíme a blúdime (resp. sme ako zmätené včely), lebo nás pomýlili čísla zatáčok a čísla na mapke. Po mačacích hlavách sa vyškriabeme sa na bikerspoint, kde trávime asi pol hodinu a vietor nás príjemne klimatizuje. GG je výborne viditeľný. Kupujem pohľadnice, fotím a obzeráme motorky. Pomaly ho opúšťame a ideme na Kaiser-Franz-Josefs-Höhe.

Svište sa nám doslova vrhajú pod kolesá. Na vyhliadke je pod mrakom, trochu pohadzuje a GG sa začína zahaľovať do oparu. Prišli sme neskoro a všetko je už zatvorené .. tak len fotíme. Na Andreja prišli krušné chvíľky a bol otestovať vysokohorské toalety (myslím, že týždeň potom mali sanitárne dni) :D. Odchádzame, Michal brzdí hlavne zadnou a pod GG skúša či je teplá ... odniesla si to jeho kožená rukavica. Dojmy z GG – krásny, dobré cesty ale drahý, nenáročný a preľudnený – taký alpský václavák.

Ďalej smerujeme do Lienzu, kde si spríjemňujeme cestu po Hochalpenstrasse, ktorá sa kľukatí niekoľko stoviek metrov na svahoch nad hlavným ťahom do IT. Andrej tankuje – zase. Cestou narazíme na veľké žlté značky ale nerozumiem – a ignorujem. Ako sa ukázalo informovali o uzávierke, na ktorú sme narazili asi po 20 km. Bola tam nejaká cirkevná slávnosť a procesia na ceste. Od 60ročnej pani sa „in ingliš“ dozvedám, že sa musíme vrátiť späť do Lienzu. Je už pomerne tma. Oznamujem novú skutočnosť parťákom a hovorím „ticho to naštartujte a ideme späť“. Andrejovi sa to podarí, ale Michalovi sa to zakucká a odpáli s ohromnou ranou od dvojvalca s laďákmi, tak radšej rýchlo mizneme :D. Ubytovali sme sa kúsok za Lienzom, hneď pri hlavnej ceste u staršieho manželského páru. Hovorili len po nemecky ale sú veľmi milí, dedko vyťahuje jeho Fabiu z garáže a umiestňuje tam naše motorky. Čosi hovoril o Prahe, ale ja som mu nerozumel. Ubytovanie je príjemné, za 20€/os + skvelé raňajky. Podľa Andreja sme im ráno zožrali celú chladničku.

3. deň

Ráno vstávame okolo 8, aby sme pred pol 10 vyrazili. Lúčime sa s dedkom a vraciame sa na Hochalpenstrasse, pokračujeme po cestách s nádherným výhľadom.

Vidíme ďalšie procesie, ľudia v krojoch, našťastie už neblokujú cesty. Pred Talianskom tankujeme plné. Prechádzame do Talianska a najvýraznejšia zmena je na kvalite asfaltu – popraskaný a deravý. Ďalej pokračujeme do malebnej Cortiny d´Ampezzo, v okolí sú krásne hory a skalné steny. Táto prvá talianska preplnená cesta nás veľmi vyčerpala a v Cortine sme sa rozhodli najesť. Je 12:00, väčšina reštík je zavretých a keď sme konečne jednu našli, tak si nás čašníčka všimla tak po pol hodine. Donesie jedálny lístok, ktorý ponúka len šaláty a cestoviny. A keďže nie sme bylinožravci, tak odchádzame a usadáme do krásnej pizzerie v centre. Ceny sú premrštené, ale sme hladní a musíme jesť. Máme 3 skvelé pizze za 50 € aj s dodatočne naúčtovanou obsluhou (Serviccio).

Fotíme centrum a smerujeme na Falzarego. Rozsmradení z rakúskych ciest ideme opatrne, lebo asfalt je polámaný. Prechádzame ďalšími passami, cez passo Gardena až do Bolzana. Andreja už nebaví zastavovanie kvôli fotkám. Je strašne teplo a v oblečení sme dopotení ako dvere od chlieva. Na passoch sa jazdí najlepšie večer, keď zapadá slnko, klesá teplota i hustota premávky a cyklistov. Andrej sa vyhýba tankovaniu v IT, no ERka sa na passoch rozožrala. Nemá benzín a passá zchádza bez motora :D. Hľadáme benzínku a Andrej tankuje 10l za nekresťanských 1,85 € aby mu to vyšlo do Rakúska. Schádzame do malebného San Leonarda - snobského predraženého mestečka.

Tak sme sa po tme vydali o dedinku ďalej, kde začala kalvária s ubytovaním. Všade na plagátoch ceny od 18€ ale v reálne dvojnásobné. Sme v Taliansku a tak zjednávame – nie ? Babka nechce zľaviť pod našu psychologickú hranicu 25 ohne Frühstuck. Tak ideme o dom vedľa, ale tu má už prsty dôchodcovská mafia. Babky sa obvolali, že hľadáme ubytovanie a tvrdohlavo držia cenu ako kartel. Nakoniec o 22:00 sme našli krásny penzión vysoko na svahoch, za dobrú cenu a s úžasným výhľadom na hučiacu rieku, celé mestečko a na ohňové symboly, ktoré pálili veriaci na vrcholkoch 2000-tisícoviek. Áno na svahoch hôr, milí ochranári ! Redukujeme paštétové a kaizerkové zásoby, nabíjame kamery a zmordovaní sa ukladáme spať. Na záver dňa konštatujeme, že Taliani sú Taliani, a oproti Rakúšanom majú väčší zmätok a horšie cesty.

4. deň

Začína kultúrne – v knižnici. Ja musím na internet - pracovný mail, kde trávim skoro pol hodinu drahocenného času. S vedúcim kecáme a dozvedáme sa, že tam žije veľa Sloveniek, ktoré sa vydali za (pozor, nie Talianov ale) Južných Tirolcov. Ďalší zaujímavý postreh z Talianska je, že nikde nie sú wifi, a tobôž nie free. Domáci na ubytovaní vám inet ani pc neposkytnú. Konečne vyrážame na Timmelsjoch (ktorý bol podľa informácii minulý týždeň uzavretý kvôli snehu). Talianska strana je nádherná, málo áut, ale skoro sme mali kolíziu s Milkou, ktorá spadla zo strmého svahu do neprehľadnej zatáčky. No čokoládu na koleso od nej by som radšej nechcel :D. Prechádzame na Rakúsku stranu a hneď nás vítajú milí mýtnici.

Prvá vec čo robíme v Rakúsku – tankujeme ! Okrem mňa – ja mám benzínu na zamýšľanú trasu dosť. Dochádza k nedorozumeniu a robíme si dlhšiu zachádzku po diaľnici. Nepríjemná príhoda v 7km obojsmernom tuneli, kde mi začína kuckať motorka a dochádza benzín. Našťastie našmátram ventil a prepínam na rezervu. (GS nemá ukazovateľ paliva ani kontrolku proste „keď musíš, tak musíš“ - prepnúť na rezervu). K nepríjemnosti situácie prispievalo aj to, že tunel bol nevetraný a bola tam čierna štipľavá hmla. Som z toho trošku nesvoj. Kompenzujem si to tankovaním na prvej benzínke. V Rakúsku sme sa nadlábli obrovským chutným šnicľom. (Naučil som sa dve slová „Wienerschnitzel mit Pommes“ a „Danke“). Pokračujeme na Stelvio okolo krásnych jazier s kostolnou vežou.

Pod Stelviom sme ostali pár minút na semafóre ako prví a tak sa nám otvorila skoro prázdna cesta, skoro – pretože tam boli samí fučiaci bezmotoroví účastníci cestnej premávky. Výjazd zo zatáčky 1-2-3 a hneď 3-2-1. Nepríjemný je neutrál keď ho trafíte v náklone v zatáčke :D. Stelvio je krásne ale aj náročnejšie, tesne pod vrcholom chytáme autobus. Andrej ho pochybne predbehne, ja idem na parkovisko oddychujem a fotím. Inak klobúk dole pred tým busárom, prejsť zátačky s veľkým autobusom, kde má problém aj osobné auto... tož ako hovorí kamarát „z rukou si uplet vánočku“. Na vrchole sú stánky a bufetár nás oslovuje čecho-slovenčinou.

Dlho sme sa nezdržali a už klesáme dole po nekonečných zatáčkach, cestou nás ešte prekvapil skalný tunel s prameňom vody na vozovke a so zákernou zatáčkou skoro 90°, kde všetci brzdíme aj očami. Smerujeme k Švajčiarsku do Livignia. Tankujeme úžasný lacný benzín, fotíme si cenovky :D. Benzín berieme aj do vreciek, ja som do plnej nádrže nadlávil ešte ďalšie 2 litre, mal som ju až kopcom. S veľkou nevôľou opúšťame tento raj a pokračujeme do Commezadury, kde sme boli pred rokmi na lyžovačke. Je 8 hodín a hovoríme si, že je to „len“ 100 km. Cesta vedie malebnými mestečkami, ale neuvedomili sme si že tých „len 100 km“ obsahuje najmenej 2 passy. Prechádzame ľudoprázdnym lyžiarskym strediskom a stúpame na passo Gávia. Začína sa zvečerievať, cesta je veľmi úzka – ba jednosmerka, nestretávame ani živú dušu a máme pochybnosti o tom, kam to vlastne ideme. Konečne cesta prestáva stúpať, asfalt sa zmenil na kusy bývalého asfaltu, pri ceste vyrástli 2 m steny snehu. Fotíme sa pri zamrznutom jazere a pozeráme pamätník i večernú oblohu, kde sa schyľuje k búrke. Je tam strašná kosa, pri fotení ani nevypíname motory. Začína pohadzovať a my schádzame druhou stranou, fotíme sa s kamzíkmi (alebo s akýmisi kozami), ktorí nás majú v paži. (áno ochranári, zvieratá 4 m od cesty ignorujú motorkárov!) Klesáme dole a naše pocity umocňuje prichádzajúca tma a búrka, ktorá je v doline a filmovo-hlboké priepasti vedľa cesty. Namiesto zvodidiel sú tú použité skaly asi každé 2 metre na okraji cesty.

Klesáme do lesa a už fajne prší, ponáhľame sa pomaly. Ale nikde ani známka po ľuďoch, kde budeme spať ? Nakoniec objavujem tabuľu „Bikers welcomed“ a stretávame Giorgia, ktorý sa nad nami zmoknutými kurencami zľutuje a ubytuje nás v penzióne za 24 E ohne Frühstuck v krásnych apartmánoch. Motorky idú do garáže k jeho Ducatke, Hornetovi a Piaggu. Je to skvelý chlapík, kecáme po anglicky o motorkách. Giorgio nám dáva heslo od jeho wifi, až môžeme pozrieť predpoveď počasia. V noci sa ešte premelie búrka ale my sme v suchu.

5. deň

Vstávame do krásneho rána, cesty sú čisté, po búrke ani stopa. Lúčime sa s Giorgiom, ten nám robí spoločnú fotku a na rozlúčku štartuje jeho Ducku, na ktorú je veľmi hrdý.

Pokračujeme do Commezadury a prechádzame ďalšími 2 passmi. Ešte dobre, že včera sme už nepokračovali !! Bola to ešte dobrá štreka. V Commezadure chvíľku stojíme a kupujeme miestny likér Bombardino®. Nemáme v úmysle ho vypiť, ale priniesť. Tak ho s ťažkosťami balíme do našich batôžkov. Smerujeme do vyprahnutej vnútrozemskej časti Talianska, prechádzame preplnenými passami a motáme sa v mestách. V pláne máme ísť za Mišovým kamarátom, ktorý pracuje v hoteli ****, kúsok za Bolzanom. Predierame sa rozpáleným mestom a dorážame k hotelu. Parkujeme v studených podzemných garážach, kde by sme najradšej ostali. Ukazuje nám hotel, 3 jedálne, 3 bary, bazén v podzemí, bazén na streche a ponúka nám možnosť zmáčať sa a ľahnúť si k vode.

Túto lákavú ponuku odmietame, lebo máme pred sebou kus cesty a plné zuby slnka :D. Zdržujeme sa hlavne dnu, kde je príjemne klimatizované. Sme očarení WC, pretože je asi 5x väčšie ako apartmán, kde sme bývali. Kamarát nás ešte pozval na dobrú pizzu, takže sme sa pred cestou posilnili. Milá babička sa na nás pýta v taliančine, kamarát jej po Taliansky odpovedá, a razom nás babka prebodáva pohľadom. Pýtame sa čo jej povedal? „Vysvitlo, že babka dúfa, že sme opatrní a on jej povedal že jazdíme iba okolo 200 :D “. Za Bolzanom premávka nechutne hustne, konečne opúšťame hlavný ťah a smerujeme na passo, prechádzame do Canzai a nejakým zázrakom sme sa zase ocitli na Falzaregu.

Poučení z predchádzajúcich dní ideme hľadať ubytko skôr. Klesáme z Fazarega ale zocelení talianskymi cestami ignorujeme diery a pukance na asfalte. Prvý zimmer frei pred Cortinou za 45 bez raňajok ... tak to nie. Prepálili sme Cortinou až do malej dedinky asi 10 km za, kde hľadáme privát. Všetko je vymreté. Stretávam jednu pani, ktorá viedla rozhovor s druhou z mercedesu. Do toho sme sa zaplietli ešte my a bol z toho pól hodinový monológ v jedinom svetovom jazyku – Taliančine, našťastie nám zapla aj titulky (ruky i nohy). Zjavne ich ekonomická kríza a nerastné suroviny netrápia, keďže má auto celú dobu naštartované. Nakoniec sa rukami nohami dorozumieme a po krátkom telefonáte nás zavedie na turistický zapadnutý hotel. Vybavím ubytovanie, motorky dáme do kôlne a stráži ich policajt LOLA – majiteľov pes. Jeho taktika je poolizovať a užužlať prípadného zlodeja k smrti. Izba je strašne malá sotva sa tam s batohmi zmestíme. Ja idem ešte na chvíľu von a urobím zopár fotiek. Navečeriame sa a ideme spať. Pokojný spánok bol prerušovaný len spokojným medvedím chrápaním.

6. deň

Ráno vyrážame na Cortinu, tankujeme a prechádzame cez Falzarego (zase). Sme plní energie a po rozbitej ceste ideme ako maniaci, je až smiešne, že prvý krát sme išli tak posrato. Ideme na Roca Pietore a zdoláme všetky passy, ktoré vidíme. Ja vytrvalo prenasledujem cyklistu, s čím sa nevie zmieriť Andrej a predbieha ma.

Dorazíme na pso Fedaia a sme sklamaní, že sme nenašli passo Sella Ronda. Pýtam sa jednej Nemky na čiernej ER6n a vysvetľuje nám, že Sella Ronda je okruh páss a nie jeden priesmyk, ukazuje nám bikerskú mapu passov. V podstate sme už všetky prešli a ani sme o tom nevedeli. Klesáme dole a fotíme sa pri krásnej horskej nádrži, ktorej hrádza je prejazdná.

Ideme smer Cortina a Rakúske hranice. Cesta je veľmi vyčerpávajúca a ja i Andrej sme umorení a otupení, zatáčky skoro ignorujeme a dobrzďujeme až v nich aj to len-tak-tak ... Po nejakých nepríjemných situáciách si musím dať pauzu a sadám do trávy na odpočívadle. Aj Andrej má toho plné kecky. Konečne prechádzame do Rakúska na dokonalé cesty, tankujeme lacný benzín a hľadáme reštauráciu, lebo sú asi 4 hodiny a ešte sme nejedli. Kupujeme jedlo v samoške a predavačka to na nás valí po Slovensky. No aký je ten svet malý ! Máme problém nájsť nejaký podnik. Nakoniec to istí Wienerschnitzel! Miestny pán nás varuje že bude pršať, nechceme tomu veriť. Ale počas jedla sa spustí lejak jak sviňa. Prikrývame batohy a rozmýšľame čo ďalej. Pri jedle Andrej objavuje vizitku na ubytko v Lienzi. Volá a majú voľno – super, dobrá cena a raňajky. Asi 10 minút ideme v tom lejaku kým to nájdeme. Zložíme sa, sušíme sa a oddychujeme sa. Babka je rada že má zákazníkov ale nepáči sa jej, že auto je von z garáže. Prišiel aj ich vnuk a oznamuje nám, že zajtra bude celý deň pršať v celom Reichu. My plánujeme cestu domov a pripravujeme sa na najhoršie - cez 600 km v daždi. Domáci nám vysvetľujú že do Salzburgu sú asi 2 dlhé extra platené tunely. Ideme spať s vedomím že budeme kus cestovať v daždi.

7. a posledný deň

Lúčime sa s dedkom. A zázrak, neprší !!! Je len opar. Sme rozhodnutí tunely obísť cez horské prechody. Z Lienzu prášime po prázdnych krásnych okreskách do Spittal an der Drau. Som fascinovaný tým, že aj keď je tam veľa dedín, nie je značka obce 1 km pred a 1 km za, ale len tam kde je to potrebné. 80tky v obciach nie sú žiadna rarita. Smerujeme na Salzburg a spoplatnené tunely obchádzame krásnymi prechodmi, cesty sú prázdne a pod 100 km/h ani nejazdíme. Klesanie z priechodu bolo asi 18% a dvojvalcu som už musel pomáhať brzdami.

Potom už len diaľnica, diaľnica, diaľnica a diaľnica. Spestrenie cesty vo forme môjho zastrelenia čmeliakom, alebo inou lietajúcou háveďou :) (v tom teple som si na diaľnici trošku rozopol bundu a presne tam sa ten prevít trafil). V Linzi sa odpájam a cez Freistadt smerujem na Prahu. V Čechách dávam prvé vepřo-knedlo-zelo, pred Prahou už mám toho plné zuby, ale šťastlivo prichádzam. Smerom na Strahov si vychutnávam posledné serpentíny. Je dusno, sparno, 30°C pod mrakom a Andrej s Mišom pokračujú na SR. Andrej je vyčerpaný z tepla a za turistické plexi by na diaľnici vraždil. Z vetra je celý utrmácaný. Omylom zbehnú z diaľnice na Viedeň ale motajú sa len 15 minút. Pred Bratislavou ešte tankujú posledný rakúsky benzín. Konečne na Slovensku, Andrej je uťahaný ako kôň a za BA dávajú Tatranku® na odpočívadle. Večer konečne doráža domov, Andrej má dnes za sebou cez 800 km, z čoho 700 po diaľnici. Motorku z posledných síl zatisne do garáže, necháva tak ako je a doma sa hádže do koryta... pardon, do vane :D

Zhodnotenie – 7 dní

Okolo 2900 km, Rakúsko krásne, cesty kvalitné, priateľskí ľudia a zopár krízových situácii (obiehanie autobusu na Stelviu, a blízka setkání třetího druhu v zátačke s motorkárom na Falzaregu. Našťastie všetko dobre dopadlo).

Po 2000 km v rakúsku a taliansku sme stretli až 4 policajné autá – a to sme jedno rátali 2x :D. Rakúski vodiči ukáznení – žiadne nedisciplinované hovadá. Veľká tolerantnosť k motorkárom na ceste aj v spoločnosti. Meranie rýchlosti snáď na jednom úseku. Na úseku BA – ZA bolo tých hliadok oveľa viac ako v celom Österreichu. Príchod z Rakúska na Slovensko je trošku kultúrna facka :D.

Rakúšania sú ukážkoví vodiči, Taliani trošku šalení. Za celý výlet nám na ceste pršalo asi hodinu – počasie sme vychytali výborné.

Špeciálne poďakovanie patrí za pomoc pri spracovaní videí, za zapožičanie techniky a za všetky užitočné rady.

Spotreba GS 500: 3,7 L/100 km , ER6 priemerne 4L (aj s jazdou bez motora) :D

KaTem sa postaral o videozáznam:

Video: Alpy 2012

Na záver pridávame passy, na ktoré sme si spomenuli:

• Rosealpenstrasse
• Grossglockner
• Hochalpenstrasse
• Passo Falzarego
• Passo Gardena
• Passo Pennes
• Timmelsjoch
• Passo dello Stlevio
• Passo Foscango
• Passo Gavia
• Passo del Torale
• Passo Pordoi
• Passo Giau
• Passo Fedaia
• Passo Sella
• Passo Mendola
• Passo di Costalunga
• Passo Giovo