Ožil som. HONDA NTV 650 DEAUVILLE, dovolenka, regenka a tak. Balím kufre, tankvak, na bydlo viažem tašku. Bral som viac vecí ako som potreboval, ale to je ten lepší prípad. Ešte som tam nebol. Pri pohľade na fotky z Álp, vždy čosi vo mne iskrilo. A je to tu. Odvahu mi dodával pocit, že idem s dvomi alpskými mazákmi.

1. deň, 4.9.2002 (streda): Bratislava - Wien - Linz - Salzburg - Rosenheim - Innsbruck - Zirl - Gries - KÜHTAI SATEL (2017m) - Oetz - Imst - Zams

Ráno dofukujem gumy, privrčal Jožo a Honda VFR750. Rakúska diaľničná známka na hraniciach za koruny (nejakých 200SK). Za Viedňou sa pripája mazák č.2 - „mluvící“ Milan na Kawasaki ZZR1200 (vážna mašina!). Sme komplet: dvaja alpskí mazáci a greenhorn. Ešte sme spolu nikde neboli, ale veríme si, každý má už čosi odsedené. Rakúsko, kúsok Nemecka a opäť Rakúsko. Diaľnicu pretrpíme. Len tankujeme, prijímame potravu a čúrame. V zápchach trochu pirátime. Diaľničný tok opúšťame približne po 600km (odbočka Zirl-Ost). Načíname prvé sedlo. Moje prvé sedlo. (Kűhtai Satel 2017m, foto1)

Žiadna premávka je po diaľničnom vetrovaní balzamom. Stupák, prázdna cesta, prvé hory, prvé kravské lajná. Čumím. Pekné horské cesty. Moc tu neonanujeme pretože sa stmieva. Na prvý deň stačilo, aj tak bol plánovaný len presun. Asi po 40km sme v meste Zams, kde máme dojednaný základný tábor - apartmán, ktorý je v posezónnom období cenovo na úrovni kempov. A taký luxus som nečakal. Pekný „dvojizbák“. Dokonca debilizátor.

2. deň, 5.9.2002 (štvrtok): Zams - Imst - HAHNTENN JOCH (1903m) - Elmen - Stanzach - Namlos - BERWANGER SATTEL (1530m) - Stanzach - Holzgau -Warth - Lech - Zürs - FLEXENPASS (1784m) - ARLBERGPASS (1800m) - Stuben - Dalaas - Bludenz - Schruns - Gaschurn - SILVRETTA HOCHALPENSTRASSE (2032m) - Galtür - Ischgl - Pians- Landeck - Zams

Ráno tlačíme do seba jedla koľko vlezie. Už som taký nažhavený, že fotím aj výhľad z okna (foto2). Balíme len pár vecí, štartujeme. Nebudem zamotávať menovaním všetkých miest ktorými sme prechádzali, trasa je vypísaná hore, zastavím sa len pri sedlách. Sú dobre značené. Z diaľničného návratu do Imst nás oslobodzuje prvé dnešné sedlo (Hahntennjoch 1903m, foto3,4,5) Mazáci konštatovali že sú to krtince, ale mne sa páčilo. Nejdem príliš okecávať čo som videl, fotky povedia viac, aj keď zďaleka nie všetko. Čo ma naozaj udivovalo, boli prázdne cesty, strmé šedé zrázy a chumáče oblakov ktoré doslova viseli na okolitých vrchoch. Paráda. Spanilo sa spúšťame sa do Elmenu. Krásna dolina a občas sa aj mapa zišla (foto6).

Uvedená trasa nás dovedie k druhému dnešnému sedlu Berwanger Sattel (1530m, foto7). Dokonalý asfalt a 0 áut. Neuveriteľné. V sedle konštatujeme, že také máme aj doma a točíme sa späť. Za Holzgau stúpame a naberáme slušné tempo. Trochu sa jazdecky snažím, aby som nezdržoval a aby si kolegovci nemysleli že štyri valce sú viac ako dva. Za Warthom cvakáme Biberkopf (2599m, foto8), najjužnejší bod Nemecka. Všade čisté a upravené okolie lemované slušnými výškami. A neskutočné zrázy bez zvodidiel. Cesta nás privedie na Flexenpass (1784m, foto9) Pekná „polotunelová“ vytesaná v stene. Omrkneme Arlbergpass (1800m, foto10) Na každom sedle ktoré sme prešli by som vedel stráviť celý deň, pretože cesty i príroda sú tu naozaj úžasné. Stúpania a vracáky do nemoty. Raj. V motoreste testujeme pravé šnicle, celkom gut. Dnes robíme rýchlovky, pretože na záver nás čaká bonbónik dnešného dňa – Silvretta – Hochalpenstrasse (2032m, foto11-15).

Na rampe síce cvakáme 10,20 EUR, ale dal by som aj viac. Silvretta nie je v rekordnej nadmorskej výške, ale je to naozaj pekná vec. Patrilo by sa sem napísať viac mojich dojmov, chcem však aby ste to aj dočítali. V tomto článku radšej vsádzam na fotky. Na Silvrette som asi mazákom liezol na nervy, pretože som zastavoval na každom metri. Pekné okolie. Prejazdy všetkých pasov sme absolvovali sólo, každý zastal a fotil kde chcel, na konci sme sa čakali. Nebolo tu kde zablúdiť. Zväčša čakali mňa. Pre mňa bolo všetko nové. Z tohto sedla je pekná krátka odbočka k jazeru Kops-Stausse (1850m, foto16,17).

Zo Silvretty nasledoval návrat „domov“ do Zams. Štvorvalce mažú reťaze. Pofajčujem. Vivat kardan! Mazáci večer štrikovali plán na zajtra, ja som padol do postele. Bolo to len 300km, ale dnešné zážitky ma totálne zložili. Zaspal som neskutočne unavený. A šťastný.

3. deň, 6.9.2002 (piatok): Zams - Landeck - Nauders - RESCHENPASS (1508m) - Mals - Mustair - Santa Maria - UMBRAIL PASS (2503m) - STILFSER JOCH = PASSO STELVIO (2758m) - Bormio – Santa Caterina - GAVIA (2652m) – Santa Caterina - Bormio – STILFSER JOCH (2758m) – UMBRAIL (2503m) - Santa Maria - Müstair - Mals - RESCHENPASS (1508m) - Nauders - Landeck - Zams

Keby som vedel akú nádheru dnes uvidím, budil by som oboch už o štvrtej. Naše plné bruchá zamykajú základný tábor. Opustíme Rakúsko, krátky prejazd Švajčiarskom, zopár krás Talianska. Ranný chlad si vychutnávame v horských a skalnatých serpentínach smerom na Reschenpass (1508m). Pauzujeme pri priehrade Reschensee (foto18), z ktorej čnie veža zatopeného románskeho kostola. Štartujeme. V Švajčiarsku sa dá tankovať za eurá v rozumnom prepočte. Štvorvalce mi závidia spotrebu. Jazdím za päť litrov. Obklopení neodfotiteľnými panorámami stúpame na Umbrail (2503m, foto19). A sme v Taliansku. Do foťákov vtláčame rozprávkové výhľady zo Stelvia (2758m, foto20).

Zastavujeme v sedle Stelvia, kde sú už desiatky motoriek. Toľko bavorákov po kope som ešte nevidel. Je to najvyšší bod nášho výjazdu. Otváram prilbu a čosi som začal trepať. Zrazu som skamenel. Pozriem ponad múrik a vidím obraz z ktorého som sa takmer dosral (foto21).

Čo v tej chvíli vyplavili moje ústa, zverejniť nemôžem. Neskutočná cesta (foto22) a výhľad na vrch Ortler (3998m). Zúfalo pozerám do foťáku a snažím sa doň vopchať aspoň kúsok tej krásy. Passo dello Stelvio opúšťame smerom na juh. Po pár pekných vracákoch sa nám naskytol pohľad na vracáky geniálne (foto23). Smelo do nich. Prudko klesáme 20km. Kľučky medzi autá a opäť stúpame. Tentokrát na Passo di Gavia (2652m) Pred vrcholom nás chytá dážď, ukrývame sa v osamotenej „reštauračnej“ chate. Keď už sme v tom Taliansku, objednávame špagety. Na intráku sme ich robili lepšie. Po daždi stúpame k vrcholu Gavie, zastavujeme pri plese. Strapce mrakov dotvárajú mystiku tohto drsného kraja (foto24). Zopár serpentín odkrojíme z južnej strany (foto25) a vraciame sa rovnakou cestou na Stelvio. Spomínané geniálne serpentíny (foto23) sme tentokrát krájali zdola nahor.

Tu som na chvíľu zabudol na krajinu okolo a venoval som sa výhradne ceste. Turistické tempo som zahodil. Dobrý povrch, malá premávka. Spustil so totálnu kvaltovačku. Úžasné stúpanie. Stále do červeného! Bol som v tranze. Všetky končatiny striedali prácu v neuveriteľnej frekvencii. Toto som ešte nikdy nerobil tak dlho v kuse. Pri plnom sústredení. Výraz šialenca. Oči vytreštené, kŕčovitý úškrn. Nikdy by som neveril, aké emócie vo mne dokáže vzbudiť dvojvalcová 650ka. Na vrchole som sa skľudnil, Umbrail schádzam na dvojke brzdiac motorom, vychutnávajúc krajinu (foto26) s otvoreným Airohom. A sme opäť v Zams. Dnes to bolo cez 300km. Ale poctivých. Túto noc som tiež upadol do spokojného spánku. V hlave sa mi v stotinách sekundy mihali obrázky dnešného dňa. Čo som dnes videl, som ešte nevidel.

4. deň, 7.9.2002 (sobota): Zams - Landeck - Prutz - Feichten - KAUNERTALER GLETSCHERSTRASSE (2750m) - Feichten - Prutz - Landeck - Innsbruck - Kufstein - Rosenheim - Salzburg - Linz - Wien - Bratislava

Balíme. Sobotná premávka sa stráca po odbočke na Kaunertal (2750m). V doline (foto27) začína stúpanie, ktoré nám predviedlo všetky alpské vegetačné pásma. Na rampe cálujeme 9 EUR. Opäť krásna cesta lemovaná dokonalosťou prírody. Hory, skaly, vodopády. Prázdne cesty oživujú skupinky rakúskych motoriek. A naleštení nemeckí Helmuti odetí v posledných katalógoch. Občas som sa na nejakého Helmuta na chvíľu nalepil, aby doma nehovorili že v šajslande nevieme jazdiť. Inak stúpam pomaličky, plazím sa, je na čo pozerať (foto28).

Cestu prežúvame dôkladne. A sme na vrchole, v celku kosa (foto29).

Lyže sme nemali, tak sa spúšťame späť dolu (foto30,31).

Éto vsjo. Náš výlet končí. Už len diaľničná žmýkanica domov. Po tomto výlete už čiastočne akceptujem aj príchod zimy.

Jazda Alpami bola pre mňa novou dimenziou jednej stopy. Ukrojili sme celkovo cez 2000 km. Vďaka ubytovaniu v „centre diania“, vybavenej kuchyni a vlastným zásobám sme veľa neinvestovali. Celý výlet sa vošiel do 8000 SK.

Ak to náhodou niekto zvládol dočítať až sem, dám mu jednu radu: treba to vidieť na vlastné oči.

TTom

POĎAKOVANIE: Ďakujem Ing. Patrikovi Šolcovi z firmy HONDA SLOVAKIA spol.s r.o. za podporu rozvoja jednej stopy.