Tento rok som prehodnotil aj spôsob balenia. Tri kufre, tankruksak a dve postranné tašky poskytovali už skutočne uctihodný priestor, ešte keď spacáky skončili na padákoch a stan na vrchnom kufri. Toto riešenie ma ušetrilo klasickej debaty s mojou najdrahšou, prečo so sebou ťahám kozmetický kufrík, a ešte aj za tašku všelijakých kozmetických hovadín a šlapky s hrubou podrážkou a-la Spice girl. Proste som to všetko zabalil, pridal k tomu ešte plutvy a šnorchel a poloprázdne kufre nahodil na motorku.

31.8.2002 ráno sme si sadli na Varadero pripomínajúce sťahovák. Každý kto by ho videl, by určite prestal mať pochybnosti o správnosti odpočtu DPH pri motorkách, ako úžitkových vozidlách. Smer bol jasný: Zeleneč-stretnutie s Peťovcami a potom notoricky známa diaľnica cez Rakúsko, kde sme si to do Slovinska švihli cez Loibl pass, aby sme zahnali celodennú diaľničnú nudu. Teda nudu zaháňal aj Peťo, keď sa snažil z nepremokavého loďáku dostať von prasknuté pivo. Tá nepremokavá úprava je super, pokiaľ však nieje „napadnutá z vnútra“. A že ten vnútorný nepriateľ je najhorší, o tom vieme za štyridsať rokov svoje(z rozprávania), samozrejme. Takže Peťo sa v rámci prevencie snažil aj druhého potencionálneho nepriaťeľa zneškodniť zahodením. No, ale ruku na srdce, kto by sa vydržal pozerať, ako putuje plechovka Radegasta do smetiaka. Takže som v poslednej chvíli zmenil jej smer a skončila v mojom kufri,(na prechodné obdobie), potom som ju radšej „zneškodnil“ iným spôsobom. Večer sme sa ubytovali na priváte, ktorý sme poznali z minulého roka. Trojposteľová izba nám štyrom vyhovovala, motorky vo dvore, kúpeľňa s teplou vodou a prijateľná cena. No čo viac si môže človek po 700 km na motorke želať? No iba ak vôňu piva z Peťových spacákov, miešajúcu sa s vôňou bublajúcich trenčianskych párkov na varičoch. Konečne zase tá pravá cestovateľská idylka.

Ráno vyrážame o čosi skôr, aby sme k trajektu došli vo väčšom predstihu ako minulý rok, Ale rada na talianskej hranici nás zdržala, takže žiadna špeciálna časová výhoda sa nekoná. Tentoraz po minuloročnej skúsenosti sa do prístavu vydávame mestským obchvatom a nie cez mesto, ako sme chybovali minulý rok. Kúpenie lístkov a nalodenie sa snažíme odbiť čo najrýchlejšie, aby sa nám podarilo chytiť najlepšie možné miesta na spanie. Naše úsilie bolo korunované úspechom. Ukoristil som dve lehátka a umiestnil ich pod striešku na palube pri bazéne. Tomu vravím konfort.

Na lodi je tradične nuda, ktorú zaháňame plánovaním trasy. Kedže minulý rok viedol južne na Peloponéz, tento rok volíme severné končiny: grécko-albánske pohraničie, Ioanina, Olymp, Prespanske jazero, Fiorina, Kastória, s cieľom na Chalkidiky(bolo totiž treba aj babám sľúbiť nejaké to kúpanie). Trasa je volená so zámerom na prírodné zaujímavosti. Histórie sme mali za minulý rok dosť.

Večer sme si vychutnali tradične pekný západ slnka na mori. Potom už zostal na vychutnanie, len tretinkový HEINEKEN z lodného baru za 70Sk!!!. „Noo ale veď len jednoo....“

Ráno ma z príjemného spánku v teple spacáku a pohodlí lehátka, vytrhol neodbitný pocit, že niekto zabudol zavrieť vodu. Ale vodu zavrieť nešlo, lebo keď prší, tak to vypnúť neviem, to by som musel mať iné konexie. Navyše strecha pod ktorou sme spali bola deravá, akurát v mojom mieste, takže som si tú rannú melancholickú dažďovú samotu vychutnal od štvrtej rána dokonale.

Keď vstali ostatní, rozmýšľali sme, čo je to za error. Vždy sme si mysleli, že za dažďom sa jazdí na Nórske fjordy. To sme ale už sedeli v herni, ktorá je vo vnútri lode a dúfali, že do vylodenia prestane pršať. Neprestalo, a tak v podpalubí nastala nutná reorganizácia batožiny. To že sme vytiahli dažďovky nebol problém, vždy ich mám na dostupnom mieste, ale bolo treba dostať spacáky do kufrov, lebo ich obalom som moc neveril. Tak, a zrazu som držal v rukách Spice girl šlapky, kozmetické hovadiny, líčídlá, x krémov na opaľovanie, ktoré už nebolo kde dať. Touto cestou sa chcem ospravedlniť Adi za všetko čo som povedal „zvýšeným hlasom“. Ale na moje ospravedlnenie, bol som na ceste do Grécka, lialo ako keby niekde praskol ventil, ktorým sa to zatvára, v podpalubí som sa hodinu navlečený do dažďovky potil jak blbec. Tak prečo by som sa tak aj nechoval?? Keď som mal upratať v tejto situácií opalovacie krémy a plážové šlapky!! Nakoniec som to do tých kufrov všetko popchal, aj keď ani sám neviem ako. A aj nálada sa mi polepšila, lebo ako sa vraví najlepšia radosť, škodoradosť. Tá je o to vačšia, keď je z drsného choperistu a navyše na jedinom správnom stroji. No zrejme to bol jeden z „mála“ nevydarených kusov, alebo mal nejaký fest dobrý imobilizér...

Takže vyloďujeme sa v Igumenitse, je tu asi najhoršie počasie aké sa dá od Grécka očakávať. Je pomerne teplo a neskutočne leje. Čo to znamená, keď sme oblečení v kombinézach do dažďa nebudem rozoberať, ale najlepšie by sa v tom prostredí asi cítil kompost....Cesta cez mesto je utrpenie, v záplavách kamiónov vytvárajúcich zápchy sa neprehrieval len motor... Hneď po meste na nás čakala cesta plná zákrut stúpaní a klesaní, ktorej najkrajší úsek bol v okolí dediny Vrosina. Bol to veľmi pekný úsek, ktorého úplné vychutnanie nám znemožnil len neustávajúci dážď. Za celý deň sme spravili len okolo 100 km a dorazili do dediny Perama, neďaleko Ioaniny. Ubytovali sme sa na priváte a začali sušiť. Chceli sme si pripraviť trasu na ďalší deň, ale rozhodli sme sa to nechať na ráno a na počasie. Večer sme sa vydali na prehliadku Peramy. Je tu turiticky známa jaskyňa, takže aj centrum dediny a jej okolie tomu nasvedčujú. Chyba bola len, že už bolo po sezóne, takže najesť sa, bol dosť problém. Všetko bolo zatvorené len jedna miestna taverna na námestí bola v prevádzke, kde mali asi najhorší grécky šalát, aký som kedy jedol. A aby to nebolo všetko, tak sme samozrejme cestou domov zmokli. To nemohlo skončiť celé inak, iba že sme to všetko na izbe riadne zapili a zlikvidovali, čo tieklo.

Večerná dezinfekcia zrejme zabrala. Ráno boli cesty takmer suché a nepršalo aj keď bolo riadne zamračené. O našej ďalšej trase sme sa rozhodli jednoducho. Smerom, ktorým sa trhala oblačnosť bol národný park Vikos-aoos a v ňom by mal ležať jeden z najhlbších kaňonov v Európe a 450 m hlboká šachtovitá priepasť. Cesta viedla hlavným ťahom na Konitsu a po pár kilometroch jazdy v dedinke Metamorfosi treba odbočiť doprava, do parku. Tu je taký malý raj pre cetovných enduristov, kde úzke kľukaté asfaltky striedajú dobre upravené šotolinové cesty v kopcoch. Ku kaňonu sa išlo cez historicky zachovanú dedinu Monodendri a ešte ďalších 10 km po šotoline. Treba sa však pýtať domácich, lebo to vôbec nie je označené. Potom už iba asi 5 minút po vlastných a ocitnete sa na prirodzenom kamennom balkóne nad neskutočnou jamou. Kaňon má podľa sprievodcu hĺbku od 600 do 1000 metrov. Je to miesto, ktoré svojou pompéznosťou vyráža dych. Priepasť podľa domácich je tak na štyri hodinu pochodu, čo nie je moc pre nás.

Ďalej sme pokračovali s ohľadom na Peťove XJ-čko po hlavnej ceste aj keď sa dalo ísť cez park. Ale nebola to chyba. Cesta totiž viedla cez fantastické hory, bola plná zákrut s obstojnou kvalitou asfaltu a čo je najdôležitejšie, nepršalo. Krásne kopce plné lesov vystriedalo údolie rieky Sarandaporos a za Eptachori sa krajina zmenila na úplne vyprahnutú. Presne tak si predstavujem hory na mesiaci. Posledné kilometre pred Neapoli už ale boli zúfalo nudné. Rovina, zvyšujúca sa premávka, proste nič, čo by ma vedelo osloviť. Neapoli bol bod, po ktorý sme mali určenú trasu a keďže bolo ešte málo hodín, rozhodli sme sa potiahnuť niekde ďalej do zaujímavejšej lokality. Mňa lákalo odbočiť na Kastóriu a doraziť k Prespánskemu jazeru na hraniciach s Albánskom. Po slove Albánsko však nastala prudká reakcia nežnejšej časti posádky. Niečo o mojom duševnom zdraví a tak podobne. Takže to vyhral smer k Olympu, za ktorý hlasovala zvyšná časť našej expedície. Nakoniec som súhlasil, čo iné mi zostávalo, ale dostal som prísľub, že na ceste späť určite k Prespánskemu jazeru pôjdeme. Toto rozhodnutie znamenalo značnú dávku kilometrov, tak nestrácame čas a vyrážame smer Kozani. Ideme po starej ceste vedľa novej diaľnice. Cesta je prázdna s dobrým asfaltom a omnoho zaujímavejšia ako diaľnica. Pred Kozani odbáčame doprava smer Larisa. Prechádzame cez jazero T.L.Alikmona, ktoré však obdivujeme len zo sedla motorky. Ďalej príjemná kľukatá cesta viedla cez nijako zaujímavú krajinu, až dokiaľ sme sa nepriblížili k Olympu. Povrch znova začal hornatieť a to ja mám rád. Čo nemám rád je, keď je tma, za ktorej sme dorazili do Kateriny. Centrum mesta sme našli hneď. Tu sa všetci vybrali do pekárne kúpiť pečivo. Ja som to nechápal. Celý deň sa pri akomkoľvek zastavení hrajú z bársakými prašivými, blchatými čoklami, ktorým po vačšine z papule tečú sliny, že by si ich mohli okolo uší natáčať a potom s tými rukami kupujú chleba a ešte ho aj mienia jesť. Keď si dovolím niečo povedať, tak som za fajnovku.

Počas neskutočného blúdenia v meste v totálne prepchatých uliciach, nás úplne opušťajú orientačné zmysli, ale problém bol vôbec sledovať premávku, v ktorej okolo nás z času na čas prebzučal nejaký malý neosvetlený zwei takt po zadnom. V tme sa ani podľa slnka navigovať nedá a podľa hviezd to neviem. Aj tak ich nebolo vidieť. Nakoniec sme sa z mesta dostali štýlom, pokiaľ to ide, tak rovno a keď zatáčať, tak striedať jednu stranu s druhou. Do kempu v Leptokarii na pláži sme dorazili až okolo desiatej večer. Zobrali sme za dobrú cenu bungalov na dva dni a zničený išli spať.

Ráno bolo prvé slnečné na našej ceste, aj keď na kúpanie bolo zima, čo bolo vlastne dobre, lebo plán bol iný a baby tým pádom neprotestovali. Vybrali sme sa preskúmať horu bohov Olymp. V príjemnom počasí na krátku jazdu sme zvolili len gate a bundy kvôli pohodliu.

Cesta na Olymp sa začína v sympatickom mestečku Litochoro. Pri vstupe do národného parku, ktorým pohorie Olympu je, si zapíšu vašu značku, aby mali prehľad, kto sa vydal „hore“. Za touto vrátnicou je super cesta. Úzka, s ostrými zátačkami, prudko do kopca, akurát na kvalitu asfaltu si treba dávať pozor. Cestou hore je niekoľko odpočívadiel, ktoré poskytujú nádherné pohľady. Bod maximálne dostupný autom alebo motorkou je vo výške 1200 metrov, čo nie je veľa, ale treba si uvedomiť, že sem stúpate z úplnej nuly. Jeho názov je Prionia. Je to vlastne základňa pre výstup na vrchol Olympu vo výške 2917 m. Pre nás to bola konečná, lebo šlapať hore pešo ďalších šesť hodín, tak to nie je pre mňa. Peťo s Renčou nás čakali o niečo nižšie, pretože posledné kilometre sa nielen stratil asfalt, ale aj šotolina bola v strašnom stave. Na to má Peťo svoje XJ-čko moc rád. Počasie sa s postupom času stále zhoršovalo a aj keď bolo počuť hromy, stále nepršalo. Tak som prehovoril zvyšok ešte k návšteve zrúcaniny kláštora M. Agh. Dionisiou. Na zrúcanine prebiehali rekonštrukčné práce, takže nám zostalo k prešmejdeniu len okolie. Kláštor stál nad riečkou Holy River, čo bol vlastne horský potok, popri ktorom viedla turistická cesta dole do údolia. No, ale to už začínalo pomaly pršať, teda „pomaly“, pokiaľ sme dobehli k motorkám, tak sa dáždik zmenil na búrku. Prietrž mračien zmenila prístupovú cestu na menší potok a nás zahnala napriek všetkým varovaniam a modelom správania sa pri búrke, pod strom. Po necelej hodine, strávenej v prilbách a bundách pod stromom, kde som mal pocit, že hrám s kvapkami zo stromu nejakú novú odrodu tetrisu, aby som zostal čo najsuchší, dážď zoslabol a my sme sa rozhodli čo najkratšou cestou zísť do Litochoro, vzdialeného vzdušnou čiarou možno dva, tri kilometre, v ktorom však vôbec nepršalo. Zlú náladu prameniacu z našich mokrých prirodzení, baby odstránili nákupom. Kúpilo sa čosi na večeru a liter bieleho rumu, ktorý bol ako prísľub, že sa všetko znova k lepšiemu obráti. Nakoniec sme všetci skončili v reštike. A taký obed spraví s človekom zázraky. A my sme sa miesto návratu do kempu rozhodli navštíviť vykopávky v Dione a zvýšiť tak znova o čosi biedny kultúrny rozmer našich osobností. Bývalé sídlo Alexandra Veľkého má čo ponúknuť aj kultúrnym neandrtálcom mojho rozmeru. Popisovať to asi nemá zmysel, nie som historik, ale mozaikové podlahy z rôznymi výjavmi, to musela byť fuška. Chcel by som dnes vydieť ich cenu.

Po návšteve cestou do kempu sme predsa len vydeli aj samotný Olymp, povačšine zahalený v oblakoch, ktorý si to však teraz asi rozmyslel. Takže sme spravili fotečku a mastili použiť náš poobedný nákup. Po turistickej klasike, sáčkovej polievke a trenčianskom párku sme sa zabalili a išli na nočnú pláž aspoň popíjať, keď už sa kúpať nedalo. Ale aj sedenie na pláži má tiež svoje obrovské čaro. Šum mora, v žilách príjemná dávka alkoholu, ktorá ešte zvyšuje vnímanie tejto pohody. Nakoniec skoro nastalo aj to kúpanie, a to dokonca „na Adama“. Hmmm teda presnejšie by znelo „na Evu“.....

Tak zrejme, aby sme nevyšli z cviku, ráno bolo otrasné počasie. Od mora sa na nás valila čerňava, a my sme mali naplánovaný presun na Chalkidiky. Peťo ešte spravil rafinovaný pokus. Keď sa ráno vrátil z pláže a oznámil nám, či sa radšej nevydáme opačným smerom k ostrovu Is. Skiatos, o ktorom mu ktosi doma vravel, že je pekný(nejaký čoprista). Vraj smerom na Chalkidiky, je práve tá čerňava najčernejšia. Chvíľu sme ešte polemizovali o jej polohe, pretože som samozrejme tvrdil opak a trval na dodržaní aspoň základného plánu. Keby sme sa totiž vydali smerom južne, Prespanske jazero by už zrejme zostalo len v rovine želaní. Tak som vytiahol najťažší kaliber. Sľúbil som babám teplo, slnečno a kúpanie. Bolo to síce odvážne tvrdenie, ale zabralo na 100%.

Vyrazili sme teda smerom na Thesaloniky. Vedie tu diaľnica, takže nič zaujímavé. Akurát sme tu konečne narazili na pumpu, akú poznáme od nás a nie iba na také, aké tiež u nás boli, ale pred desiatimi rokmi. To, že môj sľub zabral na kočky, bolo fajn, ale že zaberie aj na počasie, to som skutočne nečakal. Do Thesalonik prichádzame v nádhernom slnečnom počasí. Opojení týmto faktom, míňame odbočku na obchvat a „vychutnávame“ si obrovské zápchy v centre mesta. Po tejto zbežnej, hodinovej „prehliadke“, šoférskej drzosti, arogantnosti a apatie zároveň, pokračujeme ďalej po diaľnici, na ktorej je obmedzenie rýchlosti na najbližších „pouhých“ 80 km, kvôli oprave cesty. Ale nech sme tých cestárov-opravárov akokoľvek hľadali, nevideli sme nikoho. Pohodlne sme dorazili až do cieľa našej cesty na stredný prst Chalkidiky-Sithonia. To, čo až doteraz bola „brnkačka“ sa zmenilo na problém. Chceli sme nájsť ubytovanie aspoň na štyri dni. Ale zladiť naše požiadavky nebolo jednoduché. Takže to bolo dookola:“ tu není domeček, tu není stromeček, to je blízko mesta, to je ďaleko od mesta, tu nenechám stáť motorku....“ Keď sme sa tam motali pomaly druhú hodinu a na štyridsať kilometrovom úseku najazdili už pomaly stovku, tak mi nejak došlo, že tá demokracia k ničomu nevedie. Pri Marmarase, centre poloostrova, som zabočil do okrajovej časti a po ulici vedúcej po pláži a na druhej strane s penziónmi, došiel som na koniec k poslednému, spýtal sa na cenu a zobral to na štyri dni. Domeček tam bol, nebolo to v meste, ale veľmi blízko, motorky neboli v garáži ale pod prístreškom a stromeček na pláži nahradil slnečník. Navyše vyzeralo to veľmi pekne, takže nakoniec všetci boli spokojní. Hneď po ubytovaní sme sa išli okúpať do mora. Baby vrneli blahom a nám tiež dobre padlo omočiť nohy v slanej vode. Konečne som mal pocit, že som na „juhu“. Večer sme preskúmali nábrežie a vybrali si tavernu. A bol to dobrý výber. Za celý náš pobyt sme už do inej nevliezli. Nebolo to len vynikajúcim jedlom(hlavne grilovaná feta bola fantastická), ale živá miestna hudba(buzouky), vytvárala neopakovateľnú južanskú atmosféru, ktorá bola dotvorená mladým talianskym čašníkom, príjemným ale naivným až strach. Keď nám pred záverečnou po niekoľkých pivách rozprával ako je on zaľúbený do Lenky z Brna, ktorá robí modelku a je to jediná žena jeho života. Nakoniec sme sa dozvedeli že Lenka má 17 a on 28. Boli sme slušní a zadržali výbuchy smiechu. Ale členky som mal okopané ako po dedinskom futbalovom zápase. A navyše v taverne mali vlastného psa. Aj napriek môjmu všeobecne známemu postoju k čoklom, toto bol vydarený exemplár. To bol herec. Proti nemu je aj Delon druhotriedny ochotník. Ten keď začal „hádzať oči“, tak si mohol vybrať, čo sa mu na ktorom taniery páčilo. A keď mal dosť, prebehol cez ulicu, lehnil a kúpal sa na pláži. A my hovoríme o „psom živote“???

Nasledujúce dni boli pohodové. Žiadne vstávanie a balenie, proste leháro, len s tým kúpaním bol maličký problém. More bolo po nočných búrkach plné medúz, veľkých ako koleso od Felicie, čo sa nám s Peťom náramne páčilo, potápať sa medzi nimi. Škoda, že naše nadšenie nezdieľali aj baby. Ale pre moju drahú aj ležanie na pláži pátrí k obľúbeným aktivitám a Renča mala slnečník, tak čo?

Pre spestrenie sme sa po poobediach vydávali v rôznom zložení na výlety po okolí. Na prvý som vyrazil sám. Mal som totiž v pláne prejsť cez hrebene až k najvyššiemu vrchu na Sithonii na Parthenonas vysoký 817 m. Zámer to bol pekný, ale naplniť ho bola riadna fuška. Veľmi ťažko som sa orientoval v spleti šotolinových ciest a ako najlepšia taktika sa ukázalo vyjsť na najbližší kopec rozhliadnuť sa, ktorá cesta kde vedie a vydať sa po nej až k ďalšiemu kopcu. Ďalším problémom boli veľmi prudké klesania, v ktorých nešlo brzdiť ani brzdou ani motorom. Tu by som uvítal keby to Varadero malo tak o 100 kilo menej. A posledný problém, ktorý mi znepríjemňoval život, boli množstvá úľov popri ceste. Včeličky síce nosia medík, ale svine žihadlá púšťajú tiež. Aj tak som sa na vrchol dostal a stálo to za to. Bol z tade neuveriteľne krásny výhľad. Celú Sithoniu som mal ako na dlani a smerom na západ bolo vidieť cez more 20 km vzdialenú Kassandru-prvý prst Chalkidiky. Posledný prst, je pre zmenu viditeľný smerom na východ, ale pre návšteníkov je uzavretý. Je na ňom množstvo kláštorov a najvyšší vrch dosahuje výšku 2030 m, ani nie kilometer od pobrežia. Práve ten som chcel najviac vidieť, ale nepodarilo sa mi to, lebo bol zahalený v oblakoch. No čo, smolka. Nazad som sa vrátil pre zmenu po pobreží, ktoré lemovala výborná šotolinová cesta miestami vysekaná priamo v kolmých stenách pobrežia a vedúca popri nádherných divokých plážach, s ktorými sa tie „bežné“ turistické vôbec nedali porovnávať.

Na rad prišla aj návšteva Marmarasu. Tú sme absolvovali všetci a na pešo. Je to príjemné prístavné mestečko, centrum Sithonie. Je postavené na členitom brehu, takže ulice vedú zásadne z kopca alebo do kopca. Centrum je samozrejme napchaté obchodíkmi so suvenírmi a tavernami všetkého možného druhu. Zakiaľ kočky prekutali všetky možné obchody, ja som si krátil chvíľu vo fast foode s gyrosom. Ten je super. To do mastnej placky dajú mastné hranolky a doplnia to mastným mäsom. Tak prečo by som si nedal hneď dva?? Hlavne, keď hneď potom ideme na večeru! No môj vysoko senzitívny žalúdok mi jasne vysvetlil, že takto zdravá výživa nevyzerá.

Posledný z našich „fakultatívnych výletov“ bol na Kassandru. Aďa sa zostala opalovať a Peťo s Renčou išli so mnou. Náš pôvodný zámer nájsť historické lokality podľa mapy sa nepodarilo naplniť, teda okrem jednej starej byzantskej veže, ktorú sme našli. Kassandra je omnoho lepšie vybudovaná z hľadiska komerčného turizmu. Veľké množstvo hotelov, penziónov, turistických centier napchatých obchodmi so suvenírmi tu nájdete takmer každých päť kilometrov. My sme ale odbočili z pobrežného okruhu do vnútrozemia, kade podľa mapy, ale aj v skutočnosti viedla pekná panoramatická cesta k najvyššiemu bodu, ktorý je 307 m vysoký. Tu sme sa museli rozhodnúť, či zísť na druhú stranu a pokračovať po pobrežnej asfaltke alebo po šotoline prejsť cez hrebeň poloostrova. Peťo zvádzal tvrdý boj samého so sebou. Na jednej strane sa mu rozumne, do tých šotolín s XJ-čkom moc nechcelo, na druhej strane ho zvedavosť ťahala na hrebeň. A keďže sa Peťo poväčšine správa tvrdo racionálne, jeho rozhodnutie bol pre mňa šok! Rozhodol sa pre hrebeň! Po toľkých cestách, čo sme spolu absolvovali, by som sa stavil, že pôjdeme po pobreží. Ale bol som rád. Cesta bola skutočne pekná, aj keď si myslím, že počas tých 20-tich kilometrov Peťo svoje rozhodnutie niekoľkokrát oľutoval. Ale možno aj nie, lebo večer som dokonca od neho počul, niečo v tom zmysle, že by sa mal poobzerať po cestovnom endure. Je to vôbec ešte ten Peťo, ktorého som voľakedy spoznal???

Posledný večer všetci pri balení smútili, lebo to bola posledná možnosť na kúpanie. Len ja som mal radosť, nasledujúca trasa bola totiž určená cez Thesaloniky, Gianitsu, Edessu do Floriny, z kadiaľ je to už len na skok k Prespanskemu jazeru.

Cez Thesaloniky sme tentoraz prešli hladko, lebo sme po predchádzajúcej skúsenosti použili radšej obchvat. Pre spestrenie cesty, ktorá viedla cez nezáživné roviny a navyše sama bola rovná, sme sa pokúšali zastaviť aspoň pri archeologických lokalitách, ale naše kultúrne barbarstvo už zrejme dosahuje obludné rozmery, lebo som mal pocit, že nás to len zdržuje a nie je to ničím zaujímavé. Noo, a nebol som sám. Najväčšie spestrenie bol pre nás obed v Gianitse. Toto mesto má veľmi pekne upravené centrum, ale zrejme sem moc turistov nechodí, lebo na rozdiel od letovísk nepočuť z taverien nič iné ako gréčtinu a aj sa tu ťažko niečím iným dohovoriť. Doprava v meste, tak to je des. Úzke prepchaté uličky, každý sa niekde pchá a stále trúbi. Po odparkovaní motoriek na kraji cesty v T –čkovej križovatke, nás z taverny vytiahol strašný hluk. Neaký dobrák totiž na opačnej strane cesty odstavil Fronteru, ale tak, že autobusy nemohli prejsť. Dobehol som akurát v momente, keď nárazník autobusu tlačil do môjho bočného kufra. Tak to si na môj vkus dovolil dosť. Na pozdrav som mu ukázal prostredník, ale radšej som to dal kus ďalej. Mal predsa len váhovú prevahu.

Po Edessu to bola zase iba obyčajná nuda, ale samotná Edessa to už je iná káva. Mesto stojí na travertínových skalách, na úpätí ktorých má perfektný park s výbornými výhľadmi na okolie a so sústavou vodopádov, z ktorých najväčší skutočne stojí za to. Zjavne sa jednalo o turisticky veľmi atraktívne miesto. My sme ale pre nedostatok času navštívili iba park s vodopádmi. Návšteva historickej časti nebola ani tak otázka času, ako chuti.

Ďalej sme pokračovali smerom na Florinu, ale pre spestrenie programu sme si vybrali malú obkľuku po príjemných zátačkovitých lokálnych cestách okolo jazera I. Vegoritida. Podľa mapy tu mal byť aj kemp, ale v tomto prípade mapa buď predbiehala skutočnosť, alebo za ňou riadne zaostávala.

Do Floriny dorážame až podvečer. Zisťujeme, že okrem hotelov tu nie je žiadna iná možnosť ubytovania. Keď chcem ísť ďalej, tak to nenašlo pochopenie u zvyšku spolucestujúcich. Je pravda, že mapa za Florinou naznačovala len hory a hranice s Albánskom. No nič, tak ideme skúšať hotely. V prvom mi na recepcii skoro zabehlo. Keď mi milá recepčná záhlásila cenu, zostal som tam stáť ako nemci pred Stalingradom. Tiež som chcel dnu, ale nedalo sa. Bolo to „ľudových“ 86 EUR za izbu pre dve osoby. Ďaľší pokus bol už úspešnejší. Cenu sme stiahli viac ako o polovicu a keď nám navyše majiteľ povedal, že motorky nám dá do dvora, kde majú na stráženie psov, lebo sa tu potuluje veľa albáncov, bol som spokojný. Peťo síce trochu mrmlal, ale aj sám vedel že nič iné sa dnes už robiť nedá. Sranda bola len, keď sme dali motorky do dvora a spoza rohu sa vyrútili „strážne psy“. Bola to taká fenka neidentifikovateľnej rasy, v kohútiku do 30cm a jej tri mladé v plnej sile, ktoré boli úžasne „útočne“ naladené. Škoda, že iba na šnúrky od topánok.

Vynikajúco vyspatý som sa tešil na našu ďalšiu trasu, pretože asi po 40 km jazdy nádhernou horskou krajinou medzi dvojtisícovkami s lyžiarskymi strediskami sme stáli na brehu Prespanskeho jazera. O toto jazero sa delí Albánsko, Macedónsko a Grécko. Je predelené pieskovým násypom na dve menšie časti Mikri Prespa a Megali Prespa a má najvyššie položenú hladinu zo všetkých gréckych jazier. Mňa sem však ťahala informácia, že je prirodzeným hniezdiskom vodného vtáctva, ako volaviek, kormoránov, pelikánov a iných a ja som ich veľmi chcel vidieť v ich prirodzenom prostredí a nie v ZOO. A nezostal som sklamaný. Skutočne tu boli obrovské kŕdle týchto vtákov, ale dali sa pozorovať len ďalekohľadom. Pri pokuse priblížiť sa k nim, okamžite odlietali. Jednotlivé kusy boli prekvapivo veľké a viac ako dvojmetrové rozpätie krídel pelikána, ktorý preletel ponad nás bolo skutočne impozantné. Keď som ukojil svoje ornitologické chúťky, vychutnali sme si ešte cestu „alpského charakteru“ v úbočí nad jazerom, ktorá viedla do poslednej gréckej dediny Psarades. Ďalej už jednoducho nebolo kam. Takže sme sa vrátili a pokračovali pohraničným pásmom smerom na Kastóriu. V tejto pohraničnej oblasti sa dá celkom dobre zajazdiť. Nestretáte tu totiž takmer nikoho, len sem-tam albánsky taxík, čo je vždy starý mercedes. Poprípade prefrčíte okolo vojenskej hliadky a krajina okolo je skutočne zaujímavá a hornatá. V jednom údolí sme dokonca narazili na „fabriku“ na výrobu dreveného uhlila. Ak si pamätáte z rozprávok uhliarov so svojimi kopami dreva, tak presne tak to vyzeralo, akurát z telky necítiť ten smrad, čo bol v celom údolí.

V Kastórii sme sa zastavili na obed. Je to pekné mesto umiestené na poloostrove v jazere Kastorias. Musím konštatovať, že mestá na severe sú celkovo upravenejšie ako tie južné a na severe majú psov a na juhu mačky.

Od Kastórie to bolá už takpovediac tohtoročná „klasika“. Pršalo. Išli sme smerom na Neapoli potom na Grevenu a aj pekný úsek do Kalambaky, mesta pod Meteorskými kláštormi, bol v daždi skôr utrpenie ako pôžitok. Kemp nebol problém, zamierili sme rovno do dobre známeho, s fajn chatkami za dobrú cenu a aj s bazénom. Stále pršalo, ale chuť vyskúšať si bazén s priezračnou vodou bola neodolateľná a tak za asistencie Adi v bunde a nepremokavej kombinéze som si skvele zaplával, ani som nemal moc fialové pery. S Peťovcami sme sa dohodli, že počkáme kým prestane pršať, pôjdeme do mesta nakúpiť potraviny a na kurací gyros, ktorý na nás minulý rok spravil vynikajúci dojem. Okolo deviatej sme sa dočkali. Prestalo pršať. Tak sme sa vydali do centra. Peťo to ale tentoraz s tou zodpovednou prípravou „trochu“ prehnal. Aj keď nepršalo, navliekol sa komplet do nemokov, veď čo keby na tých troch kilometroch začalo pršať? Noo, že je zodpovedný, je v poriadku, ale chyba je, že je aj „mierne“ samonasierací. A to sa prejavilo okamžite keď sme v meste zosadli a on si uvedomil celý ten igelit na sebe. Renča mala miesto romantickej prechádzky, okamžitý odchod do kempu a Peťo miesto čerstvého gyrosu, svačinku.

Ráno ale bolo všetko preč, lebo nás čakal 114 kilometrový úsek do Ioaniny, o ktorom by sa dalo povedať, že je to grécka motorkárska perla. Prešli sme ho minulý rok, ale museli sme sa vrátiť. Každý, kto pôjde do Grécka na motorke a vynechá ho, spravý obrovskú chybu. Tento úsek vedie cez úbočia horských masívov, ktoré poskytujú impozantné výhľady, je plný príjemných zátačiek a aj najzarytejší „slimáci“ tu chodia ku koncu „na koleno“. Je tu celkom bežné stretnúť plne naložený baworák ktorého jazdec, šúchajúc hlavy valcov o cestu, Vás zdraví ľavou rukou a usmieva sa popod svoje ryšavé germánske fúzy. Cesta vedie aj cez najvyšší grécky priesmyk Katara Pas vo výške 1690 m. Treba ale počítať, že počasie v týchto výškach má veľmi málo spoločného s teplotami na hladine mora s ktorých sa štartuje. Ale aby sme sa až tak nevytešovali, tak začalo zase pršať. Aspoň, že ten najkrajší úsek bolo sucho. Pred dažďom sme sa skryli na shelke. Spravili sme si obednú prestávku a vykúpili všetky syrové koláče. Prietrž bola skutočne silná a po ceste sa valili prúdy vody. Nechcelo sa nám do régeniek, tak sme hodinu počkali, kým to prejde.Do Ioaniny sme už mali celkom pekne, dokonca miestami svietilo slnko. Pred mestom je ešte veľmi pekný zjazd s jazerom po ľavej strane. Neviem či to bolo bežné, alebo sme len mali šťastie, ale slnko presvitajúce cez oblaky vytváralo na hladine nádhernú spleť farieb, od tmavomodrej, až po svietiacu tyrkysovú. Pokiaľ sa mi ale podarilo vytiahnuť foťák slnko zašlo a bolo po paráde.

Od Ioaniny sme pokračovali ďalších 98 km po nádhernom úseku do Igumenitsi. Tenotraz zatiaľ nepršalo, ale počasie bolo čoraz horšie. Vlastne sme išli 50 km v koridore a po obidvoch stranách bola černota až strach a blesky len tak „písali“ po horizonte. Aj keď sme mali fantastické šťastie predsa sme tomu neušli. Pár kilometrov pred Igumenitsov nás zastihla silná búrka, pred ktorou sme sa schovali na súkromnej pumpe. Cesty sa zmenili na potoky aj autá prestali jazdiť a voda z rýn striekala dva metre ďaleko. Aj domáci krútili hlavami, že také čosi nepamätajú. Len čo dážď jemne zoslabol a na uliciach sa objavili autá, tak nás majiteľka, stará škatula, hnala, že jej kazíme kšefty. Tak nám nezostalo nič iné len sa navliecť do regeniek a hurá proti dažďu. V Igumenitse nás čakalo ďalšie prekvapenie. Mesto nemá kanalizáciu a je postavené pod kopcom, čo znamenalo, že ulice z kopcov doviedli vodu na hlavnú pobrežnú ulicu, s kade už nemala kam odtiecť, tak tam stála miestami vo výške až 40 cm. Začali sme postupne brodiť, a ja som cítil, ako mi do čižiem tečie voda. Peťo ten sa s tým nesral, vletel do toho naplno a XJ-čko sa stratilo v gejzíroch vody. Na to som bol mäkký, nemám rád, keď na mňa strieka voda cez predné plexi. A hlavne berte to tak, že stále píšem o „slnečnom“ Grécku.

V Igumenitse sme boli vybaviť formality pre zajtrajšie nalodenie a potom sme hľadali kde prespíme. Kemp vzhľadom na počasie vôbec nepripadal do úvahy, tak sme zobrali privát asi 10 km za Igumenitsov. Celkom večer sme ešte boli v prístave nájsť pekáreň, aby sme si mohli ráno kúpiť čerstvé pečivo na loď a dať si večeru. V taverne sa na záver vyfarbili baby. Kto by nepoznal ich výčitky pri pohľade na nejaku inú osobu opačného pohlavia na ulici? „ To ti už nestačím“, „ ty sviňa, kde to pozeráš....“ a podobne. Ale keď sedí pri vedľajšom stole čierny italiano, tak to je iné: „ bože ten je zlatý“, „pozri akú mrachtu ma pri sebe“, „ bože, oni sa bozkávajú“, „ hurá pohádali sa!“. No vydržím dosť, ale aj ja mám svoju mieru, takže som drahej pripomenul, že má smolu, lebo už pred troma rokmi si nechala zahrať svadobný pochod. Peťovi to bolo jedno, s Renčou sú spolu už desať rokov.....

Ráno ma zobudila zase silná búrka. Teraz sme ale nemohli čakať kým prestane pršať, lebo odchod lode je pevný limit. Takže sme sa navliekli do nemokov a mastili do Igumenitsi. Loď bola plná lebo vyplávala už večer s Patry na Peloponéze. V podpalubí sa nám už neušlo miesto pri zábradlí a „ukotviť motorku na voľnej ploche nebola sranda. Lodník, nejaký „inteligent“, previazal celú radu motoriek takou hrubšou šnórou na prádlo, aby keď padne jedna, aj ostatným nebolo ľúto. Asi má rád domino. Ešteže som mal so sebou gurtne, ktorými som si motorku priviazal sám o reťaze, čo držali kamión vedľa.

Na palube už boli obsadené všetky lavičky a aj priestory vo vnútri lode, kde sa spí na kobercoch na každom možnom voľnom mieste. Takže sme čas do večera strávili hľadaním vhodného nocľahu. Nechcel som už zostať vonku, lebo dažďa som mal za posledných dvanásť dní dosť. Nakoniec sme objavili „vynikajúce“ voľné miesta pri vstupe do reštaurácie. To bol ten pravý homeless feeling, keď ležíte na zemi v spacáku a okolo vás chodia ľudia na večeru, poprípade na raňajky a vedľa sa vála zabudnutá hranolka na ktorú máte obrovská chuť. To by som prial všetkým vidieť ten pohľad Adi keď som jej ukázal kde budeme spať. Keby som predtým nenalial do báb dve fľaše vína tak neviem ako by to dopadlo.

Ráno sme došli do Terstu a čakal nás len 800 km dlhý presun až domov v sychravom počasí, keď teplomer nad diaľnicou ukazoval teploty od 10 do 14 stupňov.

A čo záverom? Zistili sme, že nielen prímorské časti Grécka stoja za návštevu, ale aj jeho hornatý sever má čo ponúknuť. Ďalej sme objavili množstvo pre motorku ideálnych, priam pôžitkových trás, ktorých sú tu stovky kilometrov a nakoniec zistili, že aj do Grécka treba zo sebou nosiť teplé veci a hlavne sa vybaviť proti dažďu.