Nakoniec to dopadlo tak, že termín odjazdu sa posunúť musel, ale termín príjazdu sa posunúť nedal. Plánovaný cieľ (Aosta a okolie) tým pádom „padol“, a tak sme sa museli zamerať na niečo bližsie.

Predpoveď počasia bola premenlivá, ale nebolo na výber. Pri príležitosti x-tého prejazdenia „starších vecí“ sme však do programu aspoň zaradili aj niekoľko noviniek, a cieľom sa stalo legendárne sedlo Passo di San Marco, ktoré sa nám pri dvoch predošlých výjazdoch nepodarilo pokoriť...

Nedeľa 10.6.2007

Trasa: Žilina – Wien – Salzburg – Fügen im Zillertal – Gasthof Stipler Hof (20€ s raňajkami),753km

Po tradičnej stretávke na pumpe za Viedňou krájame celé Rakúsko, smer Linz, Salzburg, a ďalej na Rosenheim, Innsbruck. Dnes sa potrebujeme dostať do impozantnej doliny Zillertal, nakoľko prejazd známou hrebeňovkou Zillertaler Höhenstrasse nám v zbierke chýba. Toľkokrát sme už šli okolo, a dokonca vlani sme aj do Zillertalu za týmto účelom odbočili, ale vjazd na Höhenstrasse som akosi prepískol. Dnes sa potrebujeme večer iba ubytovať, čo sa javí ako nečakaný problém, pretože už ani v Rakúsku už nechcú ubytovať dvoch pocestných na jednu noc. Nakoniec v obstojnom priváte vo Fügene všetko dobre dopadlo.

Pondelok 11.6.2007

Trasa: Fügen – Ried/Kaltenbach – Zillertaler Höhenstrasse (2000m/4€) – Hippach – Fügen – A12 – Innsbruck – Landeck – Martina – Nauders – Reschenpass 1504m – Rojen (Roia) 1968m – Schnöneben 2100m – St.Valentin – Laudes – Mustair – Umbrail Pass 2503m – Stilfserjoch 2758m – Bormio – Passo Gavia 2652m – Ponte di Legno – hotel**** Mirella (40€ s raňajkami),380km

Dnes teda začíname „vymetať“ prvú vec, ktorá mi chýba do zbierky, a síce panoramatickú cestu Zillertaler Höhenstrasse. Dá sa dosiahnuť z viacerých miest z doliny, a my volíme nástup tak, aby sme si vychutnali celú jej dĺžku (z Riedu). Medzi nástupnými rampami vo výškach 1700-2020m je to necelých 20km, plus cca dvakrát 12-16km na výstup a zostup (celkovo existuje až 5 nástupných trás na „Zillertalskú výškovú cestu“). Nástup nekonečnými serpentínami je síce v lese, ale nadmorskú výšku naberáme úctyhodným spôsobom, pripomína mi to stúpanie na Panoramicu.

Zastavíme až pri búdke, kde sa má platiť mýtne. Beží k nám upravený dôchodca, ktorý na pozdrav odpovedá „fír ojro!“. Spýtam sa ho teda čosi iné, odpoveďou je zasa „fír ojro“. Cálujeme teda, fasujeme len akýsi ústrižok ako v kine za socíku, a hurá nad hranicu lesa užívať si panoramatický traverz.

Čo ma na tejto Höhenstrasse fascinuje najviac, nie sú ani tak výhľady na trojtisícové hrebene (sú mimochodom úžasné), či do doliny takmer 1,5km pod nami, ale hlavne to, ako sa domáci vedeli spojiť pre spoločnú vec, ktorá pritiahne do doliny (v lete) viac peňazí. Cesta mi pripadá nielen ako čisto výletná panoramatická, ale tiež ako šikovne pospájaná sústava horských cestičiek súkromných, lesáckych, bačovských a lanovkársko-údržbárskych. Nikto s tým nemá problém, žiadne spory, rampy a brvná. Naopak - všetci sa tešia, ako sa turisti hrnú, pričom príjem z „vjazdného“ na cestu je len špičkou ľadovca výhod, z ktorých v doline profitujú všetci.

Predpoludním klesáme do doliny (do Hippachu), vraciame sa na diaľnicu, a pokračujeme na Reschenpass. Za Landeckom sme pred mostom nečakane odklonení do Švajčiarska, kvôli oprave serpentín severnej rampy Reschenpassu. Reschenpass dosahujeme úžasnými serpentínami na trase Martina-Nauders , ktoré ani nie sú poriadne na mapách, ale na naše prekvapenie patria zákrutami a povrchom k tej najfajnovejšej alpskej extratriede!!! Ak pôjdete na Reschenpass, tak určite tadiaľto. V Nauderse si dožičíme poludňajšiu kávičku, ale počasie sa začína definitívne kaziť, a na zvyšok dneška navliekame „regenky“. Napriek tomu z Reschenpassu nepokračujeme po hlavnej ceste, ale v dedine odbočujeme na západ, a po západnom brehu priehrady Reschensee sa presúvame k začiatku stúpania k výškovým bodom Rojen (1968m) a Schnöneben (2100m) , čo je vlastne dolná stanica lyžiarskej sedačky.

V peknom počasí to tu musí byť zaujímavé, ešte celých 600 výškových metrov nad jazerom Reschensee. Dnes sme radi, že vôbec dovidíme na jazero, o pozorovaní okolitých hôr môžeme len snívať...

Zázrak s počasím sa nekoná, a tak klesáme na juh, odbočujeme do Švajčiarska, a cez zahmlený Umbrailpass (2503m) sa dostaneme na upršaný a úplne vyľudnený Stilfserjoch (2758m) . Dávame (sami v obrovskom hoteli) kávičku, a keďže je už po 18tej hodine, spúšťame sa zmáčaní do Bormia.

Tu ma napadá myšlienka, na moju milovanú Gáviu nielen po x-tý krát vyjsť, ale tam aj v chate Rifugio Bonetta prespať. Sypeme teda osamotenou cestou v chladnom večernom daždi a šere na Gáviu (2652m) .

V sedle ma drevená ceduľas vyrezaným nápisom „ZIMMER“ takmer zhodila z motorky, čo je tak vytrčená do cesty. Natešený vkročím do chaty Rifugio Bonetta, kde v krbom vyhriatej jedálni sedí unudená chatárka, a pýtam sa nocľah. Odpoveďou mi je znudené: „Bóóórmio!“ Namietam tabuľu cimer na ceste, ale odpoveď je zas len „Bóóórmio!“. Do Bóóórmia sa nám veru vracať nechce, a tak v ústrety 20tej hodine klesáme do lyžiarskeho centra Ponte di Legno na začiatku južnej rampy Gávie.

Na našu smolu, v tomto obrovskom turistickom smere je v tejto mimosezóne otvorený jediný hotel (Mirella), ktorý sme našli snáď po trištvrtehodine zúfalého hľadania a jazdenia krížom-krážom. Odporúčam vám tomuto „4hviezdičkovému“ hotelu oblúkom sa vyhnúť! Astronomické ceny, zanedbané izby na úrovni pionierskeho tábora v pôvodnom stave, chudobné raňajky a protivný personál nám na nálade nepridali, ale strávili sme tu len pár hodín, a inej alternatívy nebolo.

12.6.2007

Trasa: Ponte di Legno – Monno – Passo di Mortirolo (Passo della Foppa) 1852m – Passo di Guspessa 1824m – Passo di Aprica 1176m – Morbegno – Passo di San Marco 1985m – San Giovanni Bianco – Dossena – Oltre il Colle – Passo di Zambla (Passo della Crocetta) 1267m – Clusone – hotel Erica (25€ s raňajkami),230km

Aké krásne ráno to dnes mohlo byť, keby sme sa prebudili s modrou oblohou na Gávii, a nemuseli na seba vzájomne zvyšovať hlas s čašníkom v hoteli Mirella. Len čo vyjdeme z hotela k benzínke naproti, strácam snáď 2 hodiny času a tonu nálady telefonátmi kvôli naliehavým pracovným problémom. V krásnom počasí začíname teda až takmer napoludnie presun na západ, smer San Marco.

V Monno odbočujeme ešte rýchlo urobiť „hrebeňovku“ cez nádherné sedlá Passo di Mortirolo (Passo della Foppa) (1852m) a Passo di Guspessa (1824m) . Zo zhlukov mrakov na okolitých hrebeňoch je nám jasné, že ani dnes sa regenkám nevyhneme, otázka znie iba, ako dlho to bude trvať.

V sedle Passo di Aprica (1176m) sa zas napájame na hlavnú cestu, a pokračujeme jazdou preplnenou sparnou dolinou až do Morbegna, kde konečne začína stúpanie na náš skromný tohtoročný cieľ, historické sedlo Passo di San Marco (1985m). Dnes už San Marco nemá zďaleka taký význam ako v stredoveku, ale je dobré, že v 60.rokoch minulého storočia bola cesta obnovená a vyasfaltovaná.

Aj keď San Marco nie je sedlo dáko príliš zvučné, faktom zostáva, že napríklad 26km dlhá severná rampa prekonáva výškový rozdiel až 1723 (!!!) výškových metrov, tá južná na dĺžke iba 12km dokonca 1500 výškových metrov! Výhľady zo severnej rampy na sever sú úžasné, o tých smerom ja juh neviem veľa, pretože presne v sedle sa zo slnečného počasia v sekunde ponárame do hustej hmly.

Pod poslednou serpentínou južnej rampy dávame obed, hmly sa rozplývajú, a pokračujeme v klesaní úzkou fantastickou dolinou. V nej sa presúvame neprehľadným (naše mapy sa tu miestami nezhodujú so skutočnosťou) územím na juh a neskôr na východ. Skrúcame sa cestičkami zo San Giovanni Bianco, smer Dossena a Oltre il Cole. Celá oblasť doliny rieky BREMBO je s dolionu Valle Seriana spojená skratkou cez horský hrebeň, ktorého najvyšším cestným bodom je sedlo Passo di Zambla (1267m), na niektorých mapách označované aj ako Passo della Crocetta.

Zo západu sa dá na sedlo Zambla vystúpať niekoľkými spôsobmi, všetko sú to však nekonečné kľukaté cestičky cez idylické zaspaté dedinky. V peknom počasí musí byť Zambla úchvatné sedlo, teda najmä jeho východná rampa, pretože aj teraz v hmlistom vlhku sa nám z hmiel sem-tam vynárajú hrebene skalných brál... Medzičasom daždivý podvečer zakončujeme hľadaním (vcelku úspešným) nocľahu v pomerne rušnom Clusone.

13.6.2007

Trasa: Clusone – Lovere – Breno – Passo di Croce Domini 1892m – Goletto di Cadino 1943m – Goletto Gaver 1755m –Bagolino – Anfo – Ponte Caffaro – Tione di Trento – Trento – Borgo – Passo Manghen 2047m –Cavalese – Predazzo – Garni Marcialonga (26€ s raňajkami),286km

Deň začína inak ako tie predchádzajúce, a síce pekne už nie je ani ráno. Netrvá dlho, a Milan musí zas zopakovať medzičasom notoricky opakovanú vetu “Já nechci do dešťovky!!!”, a to ešte počas výstupu na dnešné prvé sedlo, Passo di Croce Domini (1892m). Na Croce Domini teda stúpame už za smoklenia z hmiel, ale Domini je jednou z mojich srdcoviek, tak mi to až tak nevadí. Akurát že fotiek sa nedajú spraviť veľa.

Pokračujeme cez susedné sedlá Goletto di Cadino a Goletto Gaver, a spúšťame sa k jazeru Idro. Pri jazere značka stale upozorňuje na zatvorený prechod medzi sedlami Passo del Maré a Passo Maniva, a preto sa o výstup ani nepokúšame, a rozhodujeme sa pre presun do Dolomitov, severo-severovýchodným smerom. V dusnom počasí sypeme cez Tione di Trentino, ale už kúsok za ním nás opäť zastavujú lejaky. Čakáme asi 2 hodiny v motoreste na zlepšenie, a keďže sa nekoná, pokračujeme v lekaju až do Trenta, a ďalej na východ po rýchlostnej ceste č.47 dolinou Val Sugana. Prietrž mračien nabrala také rozmery, že sme navzájom stratili, a strácame i ďalší čas čakaním na seba i zlepšenie počasia.

To druhé neprichádza, a preto z Borgo stúpame na dnešnú poslednú métu, horský priechod Passo del Manghén. Manghén je takisto moje obľúbené sedlo, ale dnes je to jeden z mojich najdobrodružnejších výstupov vôbec: kosa, prietrž mračien, a v absolútnej hmle viditeľnosť tak 3m. Kto pozná uzučkú cestu južnej rampy Manghén, vie o čom hovorím.

V sedle sa lejak mení na dážď, takže si neodpustíme aspoň zopár premočených záberov…a potom už len hor´sa do doliny, kde v Predazze nachádzame celkom slušný (hore spomínaný) penzión, ako jeden z mála otvorených.

14.6.2007

Predazzo – Passo Rolle 1970m – Passo Valles 2033m – Falcade – Cencenighe – Caprile – Passo Giau 2233m – Cortina d Ampezzo – Passo Tre Croci 1809m – Auronzo di Cadore – Sella Ciampigotto 1790m – Sella di Razzo 1760m – Forcella Lavardet 1542m – Prato – Comeglians – Paluzza – Plöckenpass 1357m – Mauthen – Gailberg Höhe 981m – Oberdrauburg – Lurnfeld – A10 – Katschberg Höhe 1641m – Tamsweg – Haus Erika (19€ bez r.) 381km

Po niekoľkých dňoch skúseností s talianskymi hotelovými „raňajkami“ sme dohodnutí, že ak ani dnes na „švédskych stoloch“ nenájdeme aspoň parízer, donesieme si na stôl salámu z kufrov. Milan ma ale už z diaľky víta pokrikom: „ty vole, maso!“ Takže vzápätí vcelku dobre naladení vyrážame v ústrety Dolomitom. Začíname zachádzkou na Passo Rolle, kde sa chceme pokochať výhľadom na hrebeň, ktorému dominuje Cimon Della Pala (3184m), nazývaný aj „Matterhorn Dolomitov“.

Počasie sa ale kazí už dopoludnia, spúšťa sa hmla, a tak sa po márnom pokuse vyštverať sa na Passo della Costazza (odbočka z prvej zákruty pod Passo Rolle) praceme späť, aby sme aspoň prešli nejaké tie kilometre síce bez výhľadov, ale aspoň po suchom asfalte.

Nasleduje sedlo Passo Valles, a z Caprile si neskôr dožičíme našu spoločnú srdcovku, Passo Giau.

Tu už začína aj mrholiť, a tak nasratí klesáme do Cortiny, pričom lejak začína ešte na posledných serpentínach Giau. Opäť sa strácame, a po dlhom hľadaní a čakaní sme zasa spolu na Passo Tre Croci. Tu sa definitívne rozhodujeme vypadnúť aj z Dolomitov, a cez Friaul a možno aj Slovinsko sa pomaly presunúť domov. Klesanie do Auronzo di Cadore je nádherné ako vždy,

a následne sa presúvame na východ cez krásne sedlá Sella di Ciampigotto, Sella di Razzo a Forcella Lavardet. Tu počas krátkej pauzy nachádzam mnoho neprijatých hovorov z domova, prepadá má zlá predtucha, ale signálu net… Dlho-predlho trvá pozakrúcané klesanie do dediny Prato s (ne)známou šikmou vežou…tu už signál je! Síce mi odľahlo, všetci moji blízki sú v poriadku, zato máme po prietrži mračien doma (…) vytopenú celú pivnicu, a “citlivo” mi je naznačený podiel mojej “viny” na lejaku, respektíve na neprítomnosti doma…

Týmto pádom klesá už aj tak sklesnutá nálada, Slovinsko “rušíme”, a onedlho sa už aj štveráme na zmáčaný Plöckenpass. Odtiaľto vidíme čo-to do rakúskeho vnútrozemia, a čuduj sa svete, v Rakúsku je jasno! Okamžite ožívame, a hoci je už pol siedmej, nevieme sa jazdenia nabažiť, takže nezostávame na noc v Mauthene, ale po natankovaní sa cez Gailberg Sattel svižne presúvame na sever, a následne na západ, pokoríme ďalšie sedlo (lyžiarske stredisko) Katschberg, a ťaháme až tak dlho, že až v Tamswegu konečne nachádzame privát, ktorý je ochotný nás takto neskoro (21:30) ubytovať.

15.6.2007

Tamsweg – Seebach – Schöder – Sölkpass 1790m – Liezen – S6 – Wiener Neustadt – Wien – ZA. 636km

Návrat domov si skrášľujeme ešte ranným výstupom na Sölkpass, ktorý je nadránom ešte prázdny, a hmly ešte nestihli zastrieť všetky výhľady. Takže sa môžme kochať aj pohľadmi na severnú stranu, ktorú vlastne vidím prvý krát. Celkom dobrý balzam na motorkárku dušu, a správny emotívny záver celého výjazdu.

Neskôr už v doline nemáme na pláne nič iné, ako sa dotrepať domov. Vlastne – skoro som zabudol: Milan si v 2Rade vo Viedni po dlhšom váhaní doprial aspoň jednu radosť: novú prilbu, v ktorej rovno aj odjechal.

A odjechal som aj ja. Najdôležitejšie je opäť to, že sme sa zdraví vrátili. Ale z hľadiska mototuristiky to bol asi rozpačitý výlet s nejasným cieľom a rozpačitým koncom. Zaprisahal som sa, že výjazdy „nasilu“ už robiť nebudem. Ako sa však ukázalo v júni 2008, z dôvodu mojej nedočkavosti a kolízie termínov sa opakoval veľmi podobný scenár, akurát oveľa drahší. Ale o tom nabudúce…