Ale pekne po poriadku. Keďže som si na cestu vyžobral len 5 dní, tak štartujem v pondelok doobeda. Mám v pláne ubytovať sa dnes niekde pod GG, čo je nejakých 600 kilometrov, tak nie je kam špurtovať. V Jarovciach som až o pol dvanástej, tak si tu dávam obed – riadny rezeň, ako tréning na ten Wiener schnitzel, hehe. Ešte kafčo a šup za už pomyselné hranice. Nechce sa mi motať Viedňou, tak uhýbam okolo Neusiedler see do Eisenstadtu a odtiaľ diaľnicou okolo Wr. Neustadt, Neunkirchen, Bruck, Liezen, Altenmarkt im Pongau, kde si dávam prestávku, lebo skratka ma vedie centrom mestečka, tak posedím pri kafíčku a chladenom drinku. Pokračujem do St. Johann a odtiaľ do Zell am See.

Mestečko pekné, jazero fajn, nejaká fotka, ale nič moc a na môj vkus príliš komerčné, tak sa presúvam na Grossglocknerstrase a v dedinke Fusch si nájdem ubytovanie v peknom penzióne s milou domácou. Maličká jednoposteľová izbička za 18 Euro s raňajkami.

Je niečo okolo 18-tej a v diaľke počuť hromy. Po pol hodine ako som vyliezol zo sprchy, sprchuje dážď aj motorku, tak ju presúvam pod striešku garáže, nech spíme obaja v suchu. Ráno nie je po daždi ani chýru, ani slychu, slniečko nádherne osvetľuje vrcholky hôr, raňajky, ktoré už čakajú na stole s chuťou zlupnem a hor sa do sedla. Na vstupnú bránu Hochalpenstrasse to mám minútku, platím 18 E a začínam si užívať stúpanie s krásnymi zatáčkami. Zastavujem, fotím, zas kúsok stúpam, zastavujem, fotím a tak podobne, až do príchodu na parkovisko Fuschertorl vo výške 2430 m.n.m.

Pekný výhľad, ale pri pohľade na Edelwiesspitze usudzujem, že odtiaľ bude ešte krajší výhľad, tak sa tam po ceste dláždenej kockami presúvam. Výška 2571 a označenie Bikers Point si toto miesto zaslúži. Výhľad na všetky strany a mieridlá, ako na pomyselnej puške, človeka znavigujú, že sa nemôže zmýliť, ktorýže to je ten kopček, ktorého meno má celá cesta horami.

Kochám sa horami, užívam slniečko, ktoré aj v tejto výške hreje ako piecka, takže osvieženie z horského vzduchu akosi neprichádza. Nasadám a presúvam sa cez tunely Hochtor s drevenou bránou k ľadovcu na Kaiser-Franz-Josefs-Hohe. Tu ma prekvapuje stavba preskleného strediska s poschodovým parkoviskom, ktoré sa podľa môjho názoru do týchto krásnych hôr nehodí, ale komercia dorazila aj do týchto výšok. Cesta pred poschodovými garážami je vyhradená ako parkovisko pre motorky – sú tu skrinky kam sa dajú odložiť veci a naľahko spáchať nejaké vychádzky, prípadne túry.

Podľa informačných panelov a zakresleného stavu ľadovca z roku 1870 toho z neho moc nezostalo, je teda najvyšší čas sa sem isť pozrieť, aby ste ho stihli ešte vidieť, lebo predpokladám že za pár rokov z neho ostane len prázdne údolie plne sute... bohužiaľ.

Ale pohľad je to pekný, biele ľadové príkrovy kontrastujú so šeďou skál, pri pohľade smerom dolu je nádherná zeleň trávy s tmavozelenou farbou lesov... nádhera. Je tu kino zdarma, ale nechce sa mi tam sedieť, tak aspoň jazdím prstom na paneli s 3D zobrazením okolitých hôr a prezerám si, ako to tu vlastne vyzerá pri pohľade zo všetkých strán bez obmedzenia zemskej príťažlivosti, zaujímavý nápad takéto zariadenie na tomto mieste... Je niečo po desiatej hodine, tak premýšľam nad ďalšími plánmi, a mením moje rozhodnutie zostať v tomto kraji tých pár dní, čo som si vymedzil na cesty a pokračujem cestou dole do Heiligenblut,

ďalej smerom na Lienz, ale pred Nusdorf-om uhýbam doľava na Villach. V Oberdrauburg odbočím doprava cez most na prechod Gailbergsattel do Kotschach-u, tu mením plán isť do Talianska cez Plockenpass a odbočím zas smer na Villach. Pekná cesta údolím, cez mesto, pre našinca s úsmevným názvom, Hermagor do Arnold stein-u, za ktorým, po pár kilometroch, odbočujem na Wurzenpass, ktorý tvorí hranicu medzi Rakúskom a Slovinskom. Na oboch stranách sú pozvánky na múzeum studenej vojny, cestu lemujú bunkre a železné zátarasy, ako pozostatky z dôb socializmu. Zvláštne tunely vedúce niekam do útrob hory, ktoré slúžili zrejme armáde. Prichádzam do Kranjskej Gory, ktorú si pamätám ako malý, keď sme tu boli s rodičmi. Bola také malé útulne podhorské stredisko, teraz je ale v plnom stavebnom ruchu, všade sa stavia a buduje, hotel, penzión a neviem čo za čudesné stavby – rýchlo preč. Na mape vidím cestu vedúcu srdcom Triglavského národného parku na Vršič. Trošku ma sklamala – serpentíny v ohybe vždy dláždené kockami na ktorých sa šmýka, vedúce hustým lesom bez výhľadu na hory sú sklamaním, až na vrchole sa terén otvorí a dovolí pohľad na majestátnosť hôr.

Pár fotiek a rozhodnutie, že dnes skončím pri mori v Chorvátsku... Zjazd dole je už lepší výhľad, cesta komplet asfaltovaná, tak sa ide lepšie, i keď občas mrholí a je mokrá. Dedinka Soča s rovnomennou riekou a vodákmi, ktorí ju splavujú sú pekné. Pokračujem na Bovec, Tolmin, cesta sa stále pekne vlní a pomedzi hory idem smerom na mesto Idrija, za ktorým je ďalší úsek cesty podobný Šturcu, tak si užívam zatáčky – po koľké dnes? Snáď po milionte. Pred obcou Kalce zahýbam na Postojná, pred ktorou je zas jeden zo „Šturcov“, a sú si toho vedomí – špeciálne značky pre motorkárov nabádajúce k opatrnosti lemujú každú zatáčku. Tlupy motorkárov na parkovisku im dávajú za pravdu. V mestečku Postojná nasledujem značky na Predjamský hrad, zvláštnu stavbu učupenú pod skalným previsom. Nenavštívim ju ale a ani jaskyňu, i keď je 18 hodín a pokladníčka ma presviedča, že prehliadky sú ešte možné... niekedy inokedy.

Fotka a otáčam – k moru to mám ešte kúsok cesty... Smerom na Rijeku ide prekvapivo malo áut, tak to ubieha svižne, ale pár kilometrov pred hranicou ma prepadá hlad pri pohľade na pizzeriu pri ceste. Jednu chutnú s pršutom na nej si vychutnám. Hranica, pohľad colníka na špz a mávnutie ruky signalizujúce, aby som pokračoval. Som hneď na diaľnici, ktorá nadväzuje na hraničné budovy a potiahnem za plyn, aby som po kilometri zas brzdil a platil cestárinu – divné privítanie po kilometri jazdy. Keď toto poviem dievčinke za okienkom, najprv nechápavo pozrie a potom sa predsa len usmeje. Túto krajinu milujem. Šup šup a som v Rijeke. Super, celú ju obchádzam po rýchlo-ceste a som v Crikvenici a ďalej ťahám až do Novy Vinodolski, kde to zapichnem do penziónu pri ceste. Mám toho plné zuby a kým sa vybalím a osprchujem, je 22 hodín. Izba s manželskou posteľou za 30E s raňajkami – drahé a mizerné, ale je mi to fuk, hlavne že funguje sprcha a posteľ je čistá. Nespím moc dobre, v hlave mi po celom dni hučí, ako úľ plný včiel, je strašné horko, tak zavriem okná a dvere balkóna a vytnem klíme na nejakých znesiteľných 22 stupňov a podarí sa mi zaspať.

Ráno celý natešený letím na pláž, ktorá je hneď na druhej strane cesty, ale keď vojdem do vody len po členky a idú mi odpadnúť – tá voda ma snáď len 10 stupňov, tu musí niekde vyvierať podzemná rieka. Z kúpania nie je nič. Balím a pokračujem pobrežnou magistrálou a trajektom na ostrov Pag, kde mám v Starej Novalji kamarátov, s potápačskou základňou.

Pri príchode ku trajektu som rád, že som na motorke – šup a už som nalodený. Vyzliekam sa, ako najrýchlejšie viem; fuj to je sauna. Tých pár kilometrov preletím a už sa vítam s chalanmi, ktorí sa práve vrátili z ranného ponoru. Následne skáčem z móla do mora aj z oblečeným tričkom, ktoré som už fakt nestihol vyzliecť. Voda ako čajíček a vôbec sa mi z nej nechce. Smejú sa mi, že sa tam čvachtám ako malý, hihi. Len sa smejte, hlavne že mi je dobre... Časom predsa len vyleziem a idem odľahčiť motorku – navláčiť kufre do izby nie je problém, lebo parkujem až na terase pred dverami do apartmánu. Preperiem tričko, vysprchujem všetko vrátane bundy a nohavíc a zavesím na terasu a idem si zas zaplávať, veď som sa na to tešil už na Grossglockneri. :-))) Čvachtám sa s prestávkami na pivko až do večera. Večer spokojný a usmiaty ako to slniečko čo mi celý deň robilo spoločnosť a zaspávam, ako mimino.

Ráno sa budím do slnečného dňa, je ráno 8 hodín a teplomer ukazuje v chládku 29 stupňov. Chalani mi ukazujú hromádku s potápačským nádobíčkom so slovami ideš s nami na ponor. Sklamem ich, uťahaný som ako mača, neužil by som si to. A tak sa celý deň len pofľakujem na pláži a preberáme novinky, ktoré sa tu udiali od mojej poslednej návštevy. Večer ma už svrbia päty, tak sa pomaly balím, nech ráno vypadnem. Ráno sa naposledy kúpem a lúčim sa s kamošmi, keď odchádzajú loďou na ponor. Cvakám kufre na motorku a ešte v plavkách som spotený. Fuj, pri pohľade na bundu mi je zle, ale s nevôľou si ju obliekam a štartujem – dnes by som mal dôjsť len na Plitvice. Trajekt si dáva načas, chodí len jeden z neznámych dôvodov, tak čakám ukrytý za kamiónom v chládku.

Po vylodení, pokračujem do Karlobagu a odtiaľ peknou cestou serpentín (ďalší Šturec) na Oštarijska vrata. V sedle je pekný výhľad, fotím naposledy more a potešený z nového asfaltu letím ďalej, aby som po pár kilometroch zanadával ako pohan, lebo cestu opravujú svojským spôsobom, na ktorý som narazil už veľa krát – zlúpu asfalt, nasypú kamennú drť a nechajú to valcovať prechádzajúcimi turistami. Dúfam že mi to neprerazí gumy. Mam tam síce Ultraseal, ale ten na diery od kameňa asi nezaberie. Dopadlo to dobre a pokračujem ďalej cez Gospić na Lički Osik, kde stále vidieť následky ich nezmyselnej vojny s odstrelenými domami a dierami po guľkách vo fasádach. Cesta na Korenicu je prázdna, tak si ju užívam – ďalší Šturec, so serpentínami je potešením. V Korenici sa napájam na pôvodnú hlavnú cestu kým nebola diaľnica a na milé prekvapenie nie je taká plná, ako som si myslel. Prichádzam na Plitvice a prichádza prekvapenie – všetky parkoviská za rampami sú už spoplatnené. To tu nebolo, keď som sa tu naposledy zastavil! Odstavím to drzo pred rampou, kúpim si v bufete chladenú minerálku a idem do...mov, lebo už ma tu nejaký zriadenec s blbými pindami ženie ku kase. Zastavujem sa ešte v mestečku Slunj, fotím mlyny a vodopády dávam si kávu, a klábosím so slovinskými motorkármi, ktorí sa tu tiež usadili v kaviarni cestou na nejaký zraz v Bosne.

Zas sadám na mašinu a známou trasou dovolenkárov smerujem k domovu. V Lendave tankujem lacnejší benzín a dávam si zas kafe. Večer o desiatej stojím doma pred garážou.

Pekný výlet, som spokojný a hneď by som šiel zas. A že sa za tri týždne do Chorvátska zas vrátim, je už iný príbeh.....