Nedá mi hneď na začiatku nespomenúť našu offroad úroveň a zručnosť – sme totiž úplní začiatočnící, mimo asfaltu najazdené veľmi málo a ešte menej so záťažou. Mali sme však za sebou teoretickú prípravu z rôznych článkov a videí :)

Presne toto bol jeden z dôvodov, prečo ideme jazdiť offroad do Álp a nie do Rumunska, či Ukrajinu – nevedeli sme čo nás čaká a v Alpách je aspoň rýchla záchranná služba na úrovni. Po minulé dva roky (2006, 2007) som trasu pripravoval ja a teda teraz som to nechal na Vickyho, ktorý tomu veľa venoval.

Motorku som mal obutú na štupľoch (Karoo) ale pred cestou som ju prezul späť na cestné Škorpióny. Čakalo nás vyše 2.000 km po diaľnici a to, že by som tam tie štuple zničil, by mi až tak nevadilo, ale nad 110 km/h som z motorky nemal dobrý pocit a to som nikdy nejazdil naložený.

Apropó batožina. Bral som len základné potrebné veci a po zvážení mi vyšla hmotnosť batožiny, vrátane samotných kufrov, lodného vaku a 5 litrov pitnej vody na 58kg! Motorka teda natankovaná vážila približne 280kg. To mi prišlo strašne veľa a preto som si napísal zoznam, kde som si po návrate zoškrtal, čo som použil a čo nie. Toho, čo som nepoužil bolo naozaj málo, tak neviem čo som robil zle.

Plán sme mali nasledovný – mali sme vybraté určité miesta, ktoré sme chceli prejsť a to bez ohľadu na to, koľko nám to bude trvať. Základný rozpis bol na 10 dní, ale ostať sme mohli aj 16. Brali sme pre istotu aj stan s výbavou na spanie v divočine, ale chceli sme spať prevažne v lacnejších hoteloch. Podobne so stravou – niečo sme brali, ale spoliehali sme sa na miestne obchody a občas aj reštaurácie.

Bol som teda zbalený, motorka pripravená. Stretávali sme sa v sobotu 5. Júla 2008 o 8.00 ráno na Bergu. V článku budem uvádzať aj rôzne časové a rýchlostné štatistiky – tieto som opisoval z GPS.

Bratislava – Selvino (ITA)

933km, priemerná rýchlosť 110km/h, celkový priemer 77km/h, čas jazdy 8h 31m, čas státia 3h 31m, celkový čas 12h 02m

Ráno som si privstal, všetko nahodil na motorku. Počasie vyzeralo super. Vyštartoval som a už 7.35 som nedočkavo čakal na Bergu. Vicky bol presný a došiel 7.58, hneď sme vyrazili na prvú pumpu kúpiť diaľničnú známku a nahodiť štuple do uší. Naším cieľom bolo talianske mestečko Selvino, kde sme mali rezervovaný hotel.

Čakala nás nudná cesta diaľnicou. V rakúsku sa snažím držať políciou akceptovaného limitu 139km/h gps (cca 148 tacho) a aj sa nám darí stretnúť dve merajúce hliadky.

V Taliansku jazdím naozaj rád, hoci diaľnice sú dosť drahé. Vodiči sú k motorkárom ohľaduplní a hlavne značky rýchlostných obmedzení sú tu čisto informatívne, takže splývame s premávkou a občas ideme aj 160km/h (cca 150 gps). Jazdí sa tu plynulo a dá sa predvídať.

Celá cesta prebiehala v absolútne ideálnych podmienkach a okolo 20:00 sme už stáli pred hotelom. Celý čas som si pochvaľoval rolku za chrbtom, mohol som sa totiž o ňu opierať, čo bolo veľmi príjemné pre moje boľavé kríže.

Na prekvapenie sme zistili, že v hoteli robí 6 mladých slovenských študentiek z Brezna, takže miesto večere sme kecali, dostali domáci koláč a pili pivo :)

Selvino (ITA) – Bardonecchia (ITA)

441km, priemerná rýchlosť 68km/h, celkový priemer 40km/h, čas jazdy 6h 30m, čas státia 4h 30m, celkový čas 11h 00m

Ráno už nebolo také optimistické ako večer. Síce dievčatá sa nám venovali a aj sme sa pofotili, ale počasie bolo škaredé a začínalo pršať. A nás čakal náš prvý alpský offroad!

Vyrazili sme teda a po asi hodine sme boli v dedinke Foppolo, kde sa začínal passo Dordona. Tento pass je pre verejnosť uzavretý, ale dá sa získať povolenie na vstup žiadosťou na miestnom úrade. Ktorý úrad však funguje v nedeľu? A tak sme vyrazili. S menšími problémami sme našli začiatok passu aj so značkou zákazu vjazdu. Pršalo a Vicky sa s úsmevom pýta – tak čo, ideme? Jasné, hovorím. Na toto sa tešíme roky a nejaký dážď nás nezastaví!

Na prvom rázcestí však už nevieme kade ďalej a tak bezradne ďobeme do GPS. Zabočíme vľavo a asi po kilometri pohodovej poľnej cesty s pomerne prudkým stúpaním prechádzame okolo pastiera a cesta sa končí. Mám troška obavy, čo na nás pastier povie, ale ten sa iba smeje a posiela správnym smerom. Vrátime sa dole kopcom takmer na začiatok. Hore som ešte rozmýšľaľ, čo s ABS ale nakoniec ho nechávam zapnuté. A oplatilo sa, brzdilo to dobre. Nakoniec nechávam zapnuté ABS už celú dovolenku, dokáže si poradiť s takmer každým terénom.

Vrátili sme sa na správny smer a teraz sa začalo to naozajstné ródeo. Žiadna idylická poľná cesta, ale tvrdý podklad, na ktorom sú voľne popadané väčšie a menšie kamene. Motorka mi skáče zľava doprava, ledva ju držím, celý som napnutý a dychčím. Po chvíli sme už na vrstevnici a cesta je prekvapivo dobrá, radím dvojku a cítim sa ako Charlie z Long Way Round. Po chvíli zastavujeme a oddychujeme, ruky nás bolia a potíme sa.

Po krátkom fotení pokračujeme. V protismere ide staré terénne auto s nápismi na bokoch... no už mi v hlave nadskakujú čísielka za pokutu a vybavovačky s karabiniermi. Maníci v aute však len spomalia aby sme mohli prejsť a s úsmevom nám zakývajú. Veď pohoda, nie?

Vicky ide vpredu trocha rýchlejšie ako ja, začína znova ťažší terén a bojujem s tými 300 kilami a 100 koňmi. Vo vysielačke počujem, že mám dávať pozor, Vickymu spadla motorka. Za zákrutou ju už vidím - na ceste je len zadné koleso a pred pádom do asi 15m roklinky ju zachránil iba valec boxera (!!!). Aspoň už chápem, prečo im tak trčia :)

Problém je, že nemôžem zastaviť, pretože terén je tak zlý a už by som sa nerozbehol, tak zastavujem asi o 30m vyššie, pred vracákom.

Motorku vyťahujeme snáď 15 minút. Konečne je na ceste a Vicky pozerá škody. Utrhol hmlovku, ale ináč iba pár škrabancov. A tie sú predsa na endure sexi!

Vicky sa celkom rýchlo otriasol a chcel pokračovať ďalej. Chýbalo tak málo a motorka mohla skončiť o pár metrov nižšie a fakt neviem, ako by sme ju stade dostali.

Teraz však nad tým nerozmýšľame a poberáme sa na odchod. Vickymu sa na tých kameňoch nejde rozbehnúť a tak ho tlačím až ku mojej motorke a čuchám jeho spálenú spojku dúfajúc, že súdruhovia z NDR neurobili chybu a nepoužili azbest.

Nasadám aj ja a hneď som to aj položil, takže na oplátku pomáha Vicky mne. Zabáčam do vracáku a po asi 5 metroch zasa padám a tentokrát efektne, motorka ma odhodí a ja letím s bočným kotrmelcom. Keď zdvihneme moju motorku tak už mám dosť. Nevládzem, trasú sa mi ruky. Ak budú všetky passy takéto, tak to snáď aj schudnem! Ale to vlastne nie je na škodu  takže nasadáme a pokračujeme.

Zvyšok výjazdu na pass s motorkami bojujeme, ale už to nie je také zlé. Na vrchole pár fotiek, pauza a už aj ideme dole. Zjazd je príjemný, povrch tiež a okolie mi pripomína Tatry. Aj vôňou. Než dojdeme dole, tak mám úplne mokro v čižmách a premokli aj nepremokavé rukavice. Na pumpe sa dávame z tohto zážitku dohromady, ja zatiaľ mením na číre plexi a odmontuvávam šilt.

Dordona pass má asi 20km a my sme ho išli viac ako 3 hodiny. Myslím, že ani 16 dní nám nebude stačiť.

Dážď neustával, ale my sme mali na pláne dnes ešte jeden offroadový výlet - CroceDomini pass a Ampola pass starou vojenskou cestou. Tieto passy boli však dosť vzdialené a tak ich vynechávame a vydávame sa smerom na Miláno.

Pred Milánom mi svieti hladné oko, ale kvôli zle označenej pumpe na ňu nestíham odbočiť a ďalšia pumpa nefunguje – ani self service. To už mám riadne bobky. Našťastie ďalšia pumpa je už funkčná. (a pre istotu ide za mnou môj osobný tanker Vicky, so svojimi 33 litrami :) )

Do Bardonecchie už prichádzame takmer bez problémov, po ceste dávame obed, kde si svojím novým švajčiarskym nožíkom fajne zarezávam do bruška palca a toto „zranenie“ sa mi potom otvára celú dovolenku. Na diaľnici ešte kvôli búrke obliekame nepremoky a zamračené počasie nás sprevádza až do dnešného cieľa cesty. Zajtra nás čaká ďalší veľký deň a preto si skoro líhame a spíme.

Bardonecchia (ITA) – Sommelier (ITA)

189km, celkový priemer 16km/h, celkový čas 11h 31m

Prebúdzame sa do slnečného rána, ale ja mám stále mokro v čižmách. Využívam teda hotelový fén a usilovne suším.

Po raňajkách platíme hotel a vtedy sa spustí dážď. No nič, vyrážame na diaľnicu smer Susa aby sme si urýchlili cestu na náš ďalší pass - Col delle Finestre. Počasie sa medzitým umúdrilo a svieti silné slnko.

Začiatok výstupu je asfaltový, až neskôr prejde na nespevnený povrch a tento krát veľmi príjemný, hoci je po daždi, tak tvrdý. Ide sa perfektne, snažím sa v zákrutách driftovať a naklápať mašinu. Taký som naradostený, že v úplne poslednom vracáku sa kochám pohľadom na hlbokú škáru pri múre, čo nemôže skončiť ináč než že tam skončím ja a motorka zasa leží na kufri :)

Vicky ako ma zbadal, tak nevedel čo robiť a radšej položil motorku aj on. Típek čo bol hore na passe sa musel šúľať, keď nás videl.

Tento pass je offroadový iba z južnej strany, zo severnej strany celý asfaltový. Počasie sa na nás troška mračí, ale náladu nám to nekazi a pokračujeme po asfalte dole. Vždy mi to príde úplne čudné, keď po čase zasa na motorke sedím.

Pri klesaní odbáčame na poľnú cestu, aby sme asi po kilometri narazili na pevnosť Serre Marie. Dávame obed, keď vidím, že na druhej strane údolia prší. Hneď balíme, začína pršať aj tu a my sa skrývame pod strieškou miestnej tabule s mapou. Za chvíľu sa k nám pridáva dvojica starších Talianov na štvorkolke.

Asi za 20min dážď ustáva a my pokračujeme. Teraz nás čaká offroad traverza so sériou passov. Dosť fúka, ale počasie sa jasne zlepšuje a výhľady sú nádherné. Pod nami hlboké údolie, ale povrch je pre nás vhodný, takže svižne pokračujeme, natáčame sa a veľa fotíme. Postupne prechádzame passmi Col del Assietta, Colle Blegier, Colle Bourget, Colle Basset a col Lauson. Nakoniec vychádzame na úplnom vrchole lyžiarskeho strediska pri Sestriere a neodolám sadnúť si do sedadla lanovky.

Schádzame do Sestriere – opäť ako v prípade Finestre je takmer celý zjazd (prevýšenie cca 1.000m) po asfalte, takže odporúčam náš smer. (ja osobne chodím radšej hore ako zjazdy - hlavne kvoli lodnému vaku sú zjazdy náročnejšie).

Pri zjazde zabáčame na vedľajšiu cestu, ktorú našiel Vicky na mape – cez lyžiarske stredisko Claviere. Vykľul sa z toho perfektný offroad (a dostali sme sa až nad 2.300m), miestami trocha náročnejší, ale po doterajších úspechoch si už veríme a nerobí nám to žiaden problém.

Všetko nám vychádza perfektne hladko, je krásne počasie a tak sa vraciame skratkou do Bardonecchie a ideme pozrieť jeden z vrcholov alpských offroad passov – Sommelier.

Sommelier je jedným z najvyšších passov, týči sa do výšky máličko nad 3.000m. Je to jednosmerný pass. Kvoli vysokej návštevnosti je prístup obmedzený od pondelka do štvrtka.

Začíname výstup s tým, že potom sa rozhodneme, či budeme vládať až na vrchol alebo niekde zakempujeme. Je už síce neskoro a už citíme aj únavu, ale taký výstup sa nedá odkladať. Terén celkovo nie je ťažký, ale miestami sú bahnité úseky alebo popadané veľké skaly, ktoré výstup značne sťažujú. Raz to aj pokladám na zem, ale to nás už nemôže rozhádzať.

Za jednou zo zákrut vidíme na ceste zaparkované tri autá, 2 plnokrvné offroady na all terrain pneumatikách a – porsche cayenne na letných gumách :) Respect pred takým výkonom šoféra. Ďalej sa ísť nedá, lebo cesta je pod nánosom snehu. Počkáme kým Luxemburčania odídu na svojich autách, štartujeme motorky a slávnostne s nimi nabehneme na sneh kde po pár metroch obaja padáme.

Potom už na tento skvelý nápad bohujeme, lebo vybrať motorky späť na cestu nám trvá asi 20 minút a zasa mám v čižmách mokro.

Napokon pri zapadajúcom slnku schádzame späť do doliny, kde pri Luxemburčanoch (ktorí nás aj ponúkli pivom) už potme Vicky rozkladá svoj nový stan. Pre mňa je to prvé stanovanie v živote, a to v 2 300 m n. m. a nadivoko. Slušné, nie?

Sommelier (ITA) – Lanslevillard (FRA)

226km, priemerná rýchlosť 42km/h, celkový priemer 27km/h, čas jazdy 5h 20m, čas státia 3h 04m, celkový čas 8h 24m

Ráno je dosť krutá kosa a tak Vickymu oznamujem, že nevýjdem zo stanu, kým na neho nezačne svietiť slnko. Spalo sa mi dosť zle, z rieky išiel konštantný hukot, lúka mala mierny sklon, takže som sa šmýkal, ale najhoršie bolo, že som si po vzore luxemburgčana prifúkol samonafukovaciu karimatku, takže spal som na príliš mäkkom a cítil som to na svojich boľavých krížoch.

Ešte kecáme s nemcom na HP2, ktorý spal aj s manželkou vedľa nás, tá jazdila na Dakare. Dal nám samé nepríjemné novinky o spadnutom snehu na stúpaní na pass z Demonte, na zlý stav cesty Ligurian road, a že na Jafferau je zákaz, stoja tam policajti a pokutujú. Pochválil mi obuté škorpióny, vraj sú výborné na bahne. No neviem. Potom povedal, že aj on má LC8 Adventure. Na otázku prečo má teda aj HP2 odpovedal pamätnú vetu, ktorú si potom opakujeme celú dovolenku: „Just to have the opportunity“ (aby som mal tú možnosť) :) No jo.

Vyrážame teda o dosť neskôr ako obyčajne, ale sme radi, že sme Sommelier dali už včera, lebo tá premávka, čo tam smerovala bola dosť silná. To nám vlastne nemec tiež spomenul, že vďaka silnej premávke je vždy ku koncu sezóny povrch ďaleko horší ako teraz, lebo najme ťažké offroady ju zničia. Navyše, nasledujúci víkend po našej návšteve sa tam konalo každoročné stretnutie offroad maniakov – Stella Alpina.

Schádzame späť do Bardonecchie a ideme opäť po diaľnici. Z diaľnice zídeme ešte pred mýtnicou a neplatíme mýto! To ma prekvapilo.

Na druhýkrát triafame tú správnu odbočku na ďalší asi 25 km dlhý pass Jafferau. Stúpanie začína tradične asfaltovo, ale cesta je veľmi úzka a pomalých vracákov kopec. Začínam rozmýšľať, že do Álp začnem chodiť s autom, s motardom a kroskou na prívese. Z prekrásnych snov ma vytrhne štrk na ceste.

Nemec mal pravdu, prichádzame k tabuli so zákazom vjazdu a fotkami zosypaných skál na offroadovej časti passu. Policajti tu nie sú takže zákaz opäť porušujeme.

Terén sa postupne zhoršuje a miestami lietame zľava doprava, ale niečo už máme za sebou a tak stískame motorky medzi nohami a bojujeme. Dobré je aj to, že na ceste sa občas nachádzajú čistejšie miesta, len mám trocha obavy ich využiť, ak sú na ľavej strane pri priepasti, ktorá je veľmi hlboká (údolie je tak o 800m nižšie). Tam by už ani boxer nepomohol.

Je to čím ďalej tým horšie, nadávam do helmy, ale ani sa niet kde otočiť, tak idem ďalej. Terén sa po chvíli trocha zlepšil a tak dostávam zasa chuť. Narazili sme na siestujúcich robotníkov, ktorých sa rukami a nohami pýtam, ako to vyzerá ďalej. Roboš vo mne vidí cestovateľa, ktorý 3x obišiel svet a teda ukazuje mi, že je to OK, ale mám isť pomaly. Okej :)

Ideme ďalej až narazíme na situáciu, ktorá je odfotená dole. Na ceste je veľký balvan a miesto na prechod urobené na šírku bicykla, na ľavej strane pri priepasti. Vicky ešte provokuje, že keď dáme dole kufre, tak by sme to nejako mali prejsť, ale to už odmietam. Pofotíme a ideme dole.

Pokračujeme do Francúzska, ideme do hotela v Lanslevillarde. Col du Mont Cenis vďaka dobrej kvalite vozovky a krásnemu počasiu využívame ako po minulé roky na naháňačku. Pred hotelom sme asi o tretej a v hoteli nikoho. Chceli sme zložiť veci a spraviť naľahko Col de Iseran a možno aj nejaké okolité offroad cesty, ale keď še ňeda, ta še ňeda a ideme aj s bagážou. Na Col de Iseran je zasa zima, ale aspoň nesnežilo ako minulý rok, keď sme pri výstupe stretli v protismere odhŕňač :) Dosť nezvyk na júl. Schádzame do Val d’ Isere, kde skúšame cez GPS nájsť vhodné trasy, ale dostaneme sa akurát po závoru.

Cestou do hotela sa zastavujeme na pumpe kde nie celkom rád platím 1,62€ za liter benálu. V hoteli nás už čakajú, tak sa zložíme a ideme sa do mesta najesť. V pizzerii vyspovedáme Francúza, ktorý sa pochváli, že má EXC 300. Pýtame sa, či je vo FR legálne jazdiť po lesoch a vraj je, ale nesmie sa ísť do národného parku, čo je dosť problém, lebo často nie je označený. On to rieši tak, že jazdí bez EČ a keď stretne kontrolu tak - a ukázal fakera a potiahnutie rýchlopalu :)

Lanslevillard (FRA) – Saint Jean de Maurienne (FRA)

235km, celkový priemer 19km/h, celkový čas 12h 20m

Ráno je skvelé počasie a s chuťou vyrážame, ale kde dojdeme, tak po pár metroch offroadu všade zákaz alebo zrútená cesta. Nakoniec jeden zo zákazov ignorujeme a po príjemnej ceste s pár strmými výstupmi sa dostávame pod vrchol kopca k fungujúcej lanovke. Tu sa cesta zmenila na úzky turistický chodník. Keď nás zbadal lanovkár – mladý chalan, vybral mobil a začal kamsi volať. Dostali sme celkom bobky a tak sme skúsili obranu útokom - išli sme sa robiť, že sme blbí a pýtame sa ho, či môžeme ísť ešte vyššie. Bol úplne v pohode a povedal, že nám to nedoporučuje. Tak sme pokojne pofotili a išli sme dole.

Pokračovali sme objazdom jazera Lac du Mont Cenis, nie tradičnou cestou ale južnou, kde sme vbehli na ďalší offroad – bola tam síce tabuľa, že cesta je uzavretá, ale to nás nemohlo zastaviť. Po pár km sa profil cesty asi na 50m výrazne zhoršil ale prešli sme. Nejaká poriadne veľká voda tam zmyla časť cesty. Pokračovali sme a potom sme zišli ešte viac na juh, keď sme na brale oproti zbadali zchádzať dve motorky. Vyzeralo to, že idú z označeného národného parku, tak sme boli zvedaví, ako to je. Po 10 minútach k nám došli 2 krosky s vypnutými motormi. Luxemburgčan, čo šiel prvý, nás takmer vybozkával. Myslel si, že sme policajti a čakáme na nich :) Cestu hore nám neodporučil, že mali problém aj s kroskami. (on mal EXC 200). Pokecali sme, dali si navzájom cenné rady – potvrdil nemcové slová, že Ligurian road je v zlom stave – ale iba 20%, zvyšok je OK. Doporučil nám, aby sme teraz išli za nimi jednou cestou, že ju zvládneme hoci je „troška hrboľatá“.

Obliekli sme sa vyrazili za nimi. To troška hrboľatá neviem ako myslel, ale mne skoro vypadli blomby a na kufroch sa mi uvoľnili šróby. Na ceste bol aj taký malý jump s kameňov, som si ho vychutnal. Cesta sa už dosť zúžila keď vidím ako luxemburgčania stoja pri motorkách a brodia s nimi potok, v ktorom sú veľké balvany. Previezli motorky, vrátili sa k nám a típek hovorí, že netušil, že toto sa stalo a pomôžu nám otočiť motorky. Ja som už bol v dosť úzkej časti, a tak sme ju zdvihli za padáky a otočili okolo zadného kolesa. Ani nechcem vedieť ako by sme to robili, keby sme boli iba dvaja. Cestou späť som si opäť vychutnal násyp kameňov. Vicky mi povedal, že veľmi efektne som ľavým kufrom trafil skaly. Hmm :)

Vrátili sme sa na normálny offroad a dali sme obed. Potom sme prešli po hrádzi jazera a pokračovali sme späť do Talianska, aby sme si tú „troška hrboľatú“ cestu dali z opačného smeru. Čoskoro sme na nej a je to des. Cesta bola tvorená z placatých kameňov, tieto ale neboli položené na ceste, ale postavené – vzpriečené. A medzi nimi rozostupy a diery. Jazdiť na tom išlo relatívne v pohode, ale proste pruženie to nejako nepobralo a ja som bol vytrasený ako nikdy. Vicky to musel mať s prednou 19” ešte horšie. Nakoniec som zatrúbil na ústup – k cieľu ostávalo asi 25km a na to som nemal nervy. Ledva ledva sa sám na úzkej ceste otáčam keď sa ma Vicky spýta, prečo mám otvorený topcase. Robím inventúru, chýba mi akurát perfektný nákrčník coldkillers. Do pizdy! Naposledy som stál pri motorke ešte pri jazere. Nákrčník som ale našťastie našiel, bol úplne dole na začiatku výjazdu, celý zaprášený, asi ho nejaký magor prešiel autom.

Pokračujeme asfaltom znova okolo jazera a po zjazde odbáčame doľava na St Jean de Maurienne, kde sme spali pred rokom. Lenže ani v prvom ani v druhom hoteli nemajú voľné. Nakoniec v treťom síce tiež nemajú, ale ochotná pani nám zavolá do iného hotela a zarezervuje izbu. V hoteli zložíme veci a hneď vyrážame cez nezabudnuteľné asfaltové vracáky Montpascal na offroadovú časť Col de la Madeleine.

Čakal nás asi najľahší offroad celej dovolenky. Poľná cesta, tvrdá a hladká, prvýkrát dávam aj trojku a vychutnávam si večer.

Po chvíli sme hore na passe, ale nie sme uspokojení, tak ignorujeme zákaz a vyberáme sa hore na lyžiarske stredisko po dosť kamenitej ceste. Tu to už celkom bez problémov nebolo (hrubá vrstva sypkých kameňov), ale podarilo sa bez pádu. Do hotela sa vraciame už po tme. V telke dávajú nejaké francúzske divadlo a sledujeme to kvoli jednej kvalitnej herečke s otvorenými ústami :)

Saint Jean de Maurienne (FRA) – Larche (FRA)

236km, priemerná rýchlosť 41km/h, celkový priemer 22km/h, čas jazdy 5h 47m, čas státia 4h 53m, celkový čas 10h 40m

Krásne počasie pokračuje a my začínames Col de Galibier. Tu máme na mape napísaný offroadový prechod, ale bohužiaľ uzatvára ho rampa so zákazom a tak sa vraciame späť na asfalt. Severná strana nad tunelom je celá uzavretá, lebo na nej dávajú nový asfalt (Francúzi stavajú potemkinové dediny kvoli Tour de France), tak nám nezostáva nič iné ako prehučať tunelom a výjsť aj zísť si to južnou rampou. Dlho sa nezdržujeme, na pešo hore sme boli pred 2 rokmi a ťaháme to cez Briancon ďalej na Embrun. Medzi týmito dvoma mestami je krásne široká a bezpečná cesta, na ktorej je obmedzená rýchlosť na 70. Za normálnych okolností by sme tade išli asi 120, ale motorkári a aj autá nám blikajú. A naozaj, Vicky mi hlási, že na parkovisku trojnožka a za asi 5 km na kruháči už flojdi vyberali. Čistá špinavosť, tak, ako často aj u nás.

V Embrune sme okrem iného kúpili aj opaľovací krém, lebo offroady jazdíme s otvorenými plexi a tváre už sme mali celkom spálené. Po Embrune nás čaká ďalší z vrcholov dovolenky – legendami opradený, tmavý vojenský tunel Parpaillon. Už keď som na youtube pozeral videá z neho, mal som zimomriavky. Tunel je v skale vo výške cca 2650m a často aj v lete zamrzne. Tým, že do neho neustále tečie voda, tak si viete predstaviť následky.

Offroadová časť nebola celkom bez problémov – hlavne ten začiatok v lese. Nad pásmom lesa to už bol čistý orgazmus, dobrý povrch, opäť jemné drifty, výhľady a zrazu za zákrutou, celkom nečakane tu bol. Tunel. Čierny. Úzky. Vchádzam prvý, začiatok je príjemný kamenný, ale čoskoro sa ponáram do bahna. Motorka troška tancuje, ale dá sa. Napokon sme aj s našimi výkrikmi vonku. Sme nadšení, aké krásne a ľudoprázdne miesto! Pri tuneli obedujeme, užívame si samotu. Až po čase dojde nemec na auto a pokecáme s ním, pričom dá nám ďalšie podnety. Zjazd je tiež lahoda.

V okolí Meyronnes sa nachádza viacero pevností, vyberáme si jednu a vylezieme na ňu. Cesta hore je dosť hardcore, ani nie tak povrchom, ale prudkým stúpaním. Až záverečné metre sú pomerne ťažké. Hore som sklamaný, starobylá pevnosť sa využíva ako stajňa pre dobytok! Dobytok tam nie je, ale hovná a smrad áno. Schádzame dole, naše ramená dostávajú zabrať.

Do hotela v Larche prichádzame v dobrom čase, tradične zhadzujeme najvyššie uložené veci (topcase a rolka) a pokračujeme na výjazd po okolí. Chceme ísť na jednu pevnosť cez Col de Malemont, Vicky má track, takže suverénne vyrážame hneď za hotelom doľava a míňame prekvapených peších turistov. Pred sebou vidím najstrmší výjazd aký som kedy za riadidlami videl. Keďze Vicky ide prvý, zastavím a čakám kedy padne :) Nespadol. Zadok mu lietal, hlina prášila, ale vyšiel to chalanisko. Tak idem ja, jednotka, a tiež som bez problému hore. Ale čo vidím, Vicky stojí a cesta pred ním sa zužuje do turistického chodníka. Aby to nebolo málo, priečny sklon kopca je asi 30°, takže na stojan môžeme rovno zabudnúť. Opierame teda motorky o kufre a pomôžeme si s otočením.

Zjazd je zážitok, ale v pohode. Vydávame sa teda opačným smerom, kde nájdeme dve uzavreté novodobé pevnosti z II. sv. vojny. (otvorené nájdete napr. na Col de la Bonette). V diaľke vidíme nejakú trasu, ale vyzerá moc hardcore, a už je aj neskoro, tak ideme späť do hotela.

Z majiteľa hotela sa vykľul motorkár (mal to isté ako nový goldwing, ale naháč) takže nám doniesol miestnu mapu a presne nám ukázal cestu, kam máme ísť. Vraj to vyjdeme v pohode.

Larche (FRA) – Limone Piemonte (ITA)

263km, priemerná rýchlosť 40km/h, celkový priemer 20km/h, čas jazdy 6h 39m, čas státia 6h 16m, celkový čas 12h 55m

Kto jazdí v Alpách vie, aké šťastie máme. Neprší už piaty deň v rade, obloha je bez obláčika. Vyrážame naľahko (no, naľahko - namiesto 60kg mám „iba“ 40kg v bočných kufroch) na pevnosť, ktorá je rovno pred hotelom ale asi o 1500m vyššie (vo výške cca 2550m). Prichádzame na miesto, kde sme boli včera naposledy a ejha – to čo vyzeralo ako hardcore, tak to je naša trasa. Hneď prvá skúška vo forme malého brodu. Hovorím Vickymu, nech ma natáča, ak tam drbnem, chcem to mať natočené. Brodom precházam relatívne v pohode, koleso prešmykovalo, ale prešiel som, hoci za brodom mi to zdochlo. To pre zmenu Vickymu to zdochlo ešte pred brodom, ale napokon tiež prešiel v pohode :)

To čo nasledovalo po tom, neviem popísať. Resp. vtedy som to tak nebral, ale keďže celý výstup Vicky natáčal, až doma som videl, čo sme to prešli. Bolo to to najhoršie, čo som si dovtedy vedel predstaviť. Úzka cesta, plno veľkých aj malých kameňov, jeden vracák za druhým, ale všetky tak úzke, že sme väčšinu museli zastaviť a zacúvať, aby sme ho vytočili. Fungovali sme štýlom, ja idem, spadnem, Vicky príde, pomôže dvihnúť, on spadne, pomôžem mu dvihnúť, vracák, spadnem, dvíhame... Furt dookola, nič si nepamätám iba makačku a ako som utieral zo seba pot.

Ani neviem prečo sme stále išli hore :) Potom v jednom vracáku, ktorý bol navyše aj vymletý vodou som to tak fajne položil, že som odtrhol kufor a zlomil zrkadlo. Dosť ma to nasrdilo a nalomilo. Než sme dvihli motorku tak aj z nádrže trocha benzínu vytieklo, čo som sa zľakol, či je nádrž OK. Ale žiadny iný problém nebol. Akurát sme už nepokračovali ďalej. Boli sme vo výške 2300m. Prešli sme asi 3km za 45 minút. Peši som bol pozrieť nasledujúci terén a zdalo sa mi to moc brutál, tak sme to radšej otočili. Cestou dole ma to ale mrzelo, pretože konečne som mal čas trocha si všímať, po čom vlastne ideme, a tá cesta smerom hore nebola ťažšia ako to, čo sme už prešli, ale jednoducho v tom momente sme toho mali obaja už dosť.

Majiteľ hotela bol po našom návrate trocha sklamaný. Pôsobili sme na neho ako majstri sveta a nevyšli sme to? :) Hovoril, že on to so Suzuki Vitara vyšiel v pohode :)

Omotal som zrkadlo lepiacou páskou, aby som aspoň niečo videl a vypláchol som si u neho ešte kufor, lebo mi tam vybuchol energetický nápoj.

Vyrazili sme do talianskeho Demonte, kde nás čakal ďalší pekný traverz, ten, o ktorom nemec hovoril, že má na ceste sneh.

Po rannom výjazde sme boli dosť zničení, ale toto nám spravilo náladu. Hore na kopci sme stretli cyklistov, ktorí potvrdili sneh, ale hneď dodali (keď si nás prehliadli od hlavy po päty) že pre nás to nebude problém :) Po toľkých dňoch sucha sme už boli dosť zaprášení, aj kufre a vaky, takže na ľudí sme naozaj pôsobili ako skúsení svetobežníci :)

Po ideálne tvrdom povrchu sme došli až k snehu a teraz som ďakoval tomu nápadu na Sommelieri, že sme ten sneh vyskúšali. Totiž na pohľad to vyzeralo, že ten sneh prejdeme v pohode, ale po tej skúsenosti sme vedeli, že je to len klam.

Existovala tam alternatívna cesta, cez ktorú jazdili autá. Viedla malým trávnatým údolím popri ceste, v ktorom tiekla voda z roztápajúceho sa snehu. Čiže na spodku zmáčaná tráva, plus dosť široký a plytký potok, ktorý bol rozbahnený. Ako prvý sa podujal Vicky, zadné koleso mu driftovalo, ale držal sa až po výjazd, ktorý mal tak 40°. Tu mu už koleso beznádejne šmýkalo a hodil papuliaka. Pomohol som mu nasadnúť a potom som tlačil a tlačil a nakoniec som ho vytlačil (Vickyho...).

No mal som dosť, tak som si sadol na zem a vydýchaval som to. A navyše teraz to ešte čakalo mňa. Myslel som na to, ako nechcem padnúť do vody a ako nemec hovoril, že škorpióny sú dobré aj na bahne. Vyštartoval som. Už úvodný zjazd po mokrej tráve s naloženou motorkou bol lahôdkou. Potom chvíľu rovina, za ňou brod, mokrá tráva – a guma mala stále kopec gripu, takže za brodom som už išiel bez pomoci, aj ten prudký 40° výjazd, na konci ktorého som chcel prudko zabočiť doľava, aby som nevliezol do ďalšej veľkej mláky, kde by som si zamočil nohy. Lenže otočka nevyšla a už som sa váľal :)

Čakal nás ešte posledný pass dňa – Col de Sampayre, dĺžka passu, resp traverzy cca 44km. Počasie za už zhoršovalo a hore bola hmla. Keď som si ale myslel, že ráno už bol vrchol toho, čo sa dá v Alpách jazdiť, tak toto bolo ešte horšie. Najskôr iba kamene, potom hrboľatá časť, no a potom najvačšie peklo – tvrdý podklad, na ktorý napadali decimetre kameňov zo kopcov. Ja neviem ako sa to jazdí. Som v postoji na motorke, stískam kolená k sebe, prenášam váhu – motorka sa celá chveje a ide zľava doprava ako sa jej zachce. Nemám nad ňou žiadnu vládu. Vľavo je stena plná kameňov, vpravo priepasť, kvoli hmle ani neviem aká hlboká (keď hmlu odfúklo, tak som videl, že veľmi hlboká).

Už som aj bol unavený z celého dňa, ale toto bol najväčší zaberák. Zastavujem, a pozerám do GPS. Bol som úplne hotový, ale neboli sme ešte ani v prvej desatine a to ďalej ešte boli dosť brutál vracáky! Hlásim vpredu idúcemu Vickymu do vysielačky, že končím. Najprv ma nechce pochopiť a je sklamaný, ale ja neustupujem. Proste nejdem ďalej. Bolo 6 hodín večer a pred nami ešte 40km s vracákmi, nebolo ani kde stan postaviť, hmla, zima, výška nad 2000m... No najhoršie podmienky. Nakoniec to uznal. Po chvíli mi volá, že mu mám prísť pomôcť, lebo mu padla motorka pri otáčaní. Lenže aj mne padla pri otáčaní :) Dvihnúť ju už nevládzem, tak ju nechávam uprostred cesty a idem za Vickym peši. Ten už bol za druhým úsekom kamennej lavíny. Dvíhame tú opachu a potom pozerám ako sa tade Vicky vracia a je mi z toho až zle. Motorka mu tiež lieta zľava doprava a po ľavej strane je totálna priepasť, hlboká niekoľko desiatok metrov. Tam zletieť, tak dovidenia.

Prichádzame k mojej, postavíme ju a ideme späť. Čaká ma posledný najťažší úsek cez hlboké kamene. Úplne pomaly sa cez to nedá, tak troška pridávam na asi 35km/h. Zrazu mi motorkou švihne a už letím. Naštastie doprava, narážam na skaly, padám.

Sadám si, kývam Vickymu, že nič mi nieje, ale nie som si istý. Opatrne vstávam. Trocha ma bolí prst na ruke, ale inak nič. Nosím brnenie, teraz naozaj pomohlo, oplatilo sa potiť do neho. Prst ma bolí, ale môžem ním hybať. Dvíhame motorku, všetko sa tvári OK, radičku aj ostatné páčky mám, zrkadlo sa už viac rozbiť nemohlo :)

Naberám odvahu a pokračujeme v ceste. Povrch je už len hrboľatý, na jednom mieste ešte strácam balans, ale nakoniec to ustojím. Cestou vietor rozfúkava hmlu a ked vidím ten zráz dole, som rád, že som trafil stenu.

Konečne asfalt a môžeme ísť. Je asi 8 hodín a od La Brigue, kam sme chceli ísť sme asi 110km. Hore nie je signál, takže tam ani nemôžem zavolať či majú voľnú izbu a tak schádzame dole. Prst ma už dosť bolí, no čo už. Neskôr už signál je, ale v hoteli miesto pre nás nemajú. Ideme teda ďalej smer La Brigue, buď niekde zakempujeme alebo sa už uvidí. Po deviatej večer je už ale dosť tma a mám z toho blbú náladu. Hľadať miesto na stan takto večer nie je bohviečo a hotely čoskoro zatvoria.

Nakoniec, už po desiatej, sa nám pred Col de Tende podarí nájsť fasa hotel za dobrú cenu, aj s garážou. Namiesto večere dávame pivo a celkom hotoví ideme spať. V správach ešte vidíme, že najbližšie dva dni má pršať.

Limone Piemonte (ITA) – Ventimiglia (ITA)

98km, priemerná rýchlosť 43km/h, celkový priemer 32km/h, čas jazdy 2h 15m, čas státia 0h 50m, celkový čas 3h 05m

Ráno neprší ale môj prst je o 50% širší a nemôžem ho zohnúť. Rozvičujem ho a pri raňajkách si z lekárničky beriem 500mg čohosi, čo mi má pomôcť. Mám zlú náladu.

Čo sa týka našeho plánu, tak všetko máme za sebou okrem Col de Tende a asi 100 kilometrovej Ligurian road. Lenže nemec hovoril, že je to tažko prejazdné a Luxemburgčan to potvrdil, navyše podľa jeho merítok je „little bit bumpy“ pre nás takmer neprejazdná cesta.

A aj keby mal pravdu, že problém je iba 20%, tak to sa rovná 20km a to by sme išli 2 dni :)

Okrem prstu sme už aj veľmi unavení. Na začiatku sme si hovorili, že to budeme brať v pohode, nie ako po minulé roky, ale jednoducho keď je pekné počasie, ja si neviem povedať dosť a musím jazdiť až do mŕtva a Vicky je rovnaký. A jazdiť offroad s takýmito kravami je omnoho väčšia makačka ako jazdiť asfaltové passy.

Zhodujeme sa, že ideme k moru. Je to okolo 65km od Col de Tende. Keďže počasie je ešte pekné, tak dáme tento pass – južná rampa je offroadová, severná asfaltová. Povrch nie je náročný, ale napriek tomu sa necítim dobre.

Najskôr som aj chcel navrhnúť, že poďme tú Ligurian road pozrieť a keď bude problém, tak sa otočíme, ale potom som to zavrhol. Nestálo to vtedy to za to. Dáme to, keď pojdeme na Korziku...

Vyrážame teda smer more, kde hneď za Ventimigliou nachádzame kemp, ktorý je 50m od pláže. Nie je to ideálne miesto, ale prevádzkár je v pohode, poloha dobrá a my máme motorkovania akurát dosť.

Rozložíme stan a ideme sa kúpať.

Ventimiglia (ITA) – Brenner pass (AUT)

730km, priemerná rýchlosť 88km/h, celkový priemer 60km/h, čas jazdy 8h 20m, čas státia 3h 55m, celkový čas 12h 15m

Ešte večer sme videli v správach, že má pršať najbližšie 2 dni, a tak padá rozhodnutie, že ideme domov. Prst vyzerá ako zlomený, síl už moc niet a sme 1200km od domova.

Dohodli sme sa, že pôjdeme na sever do Brescie a skúsime dať ten pass, ktorý sme prvý den kvoli dažďu neprešli.

Deň začína dobre, snažím sa osprchovať, ale teplá voda za 80 centov, ktoré som hodil do mašinky mi nejde. Idem teda za prevádzkarom, ktorý sa na mne smeje, lebo som si mal za tie peniaze vypýtať žetón a nie ich tam nasilu tlačiť :) No jo, som prvý krát v kempe...

Uháňame diaľnicou cez San Remo až do Brescie. Síce sa už mračí, ale ešte neprší. Celú cestu, cca 371km, prechádzame bez jedinej mýtnice, platíme až v Brescii - 27€.

Smerujeme teraz k našemu poslednému offroad passu, ale začína pršať, opäť cítim únavu. Navyše dostať sa tam znamená prejsť väčšie množstvo malých passov. Za iných okolností by som sa tešil, aj som sa snažil presvedčiť sám seba, lebo okolie bolo naozaj krásne (okolie Lago d Iseo a Lago d Idro – naozaj odporúčam pre asfaltových cestovateľov) ale nedalo sa. Navyše ďalšia prekážka - na jednom z passov sa konajú preteky motokár z kopca. Ignorujeme zákaz vjazdu a po 20 minútach sa pýtame karabiniera, kedy nás pustí. „O 10 minút“ odvetí a tak sa aj stane. Striedavo prší a svieti slnko a my už na offroad nemáme síl. Je 5 hodín večer a ešte sme nejedli a tak sa zastavujeme a tlačíme.

Po návrate k motorke neviem nájsť kľúč od zapaľovania. Postupne prejdem všetky vrecká, kufre. Do toho začína naozaj silná búrka, no proste pomsta bohov. Kľúč nájsť neviem, a tak to vzdávam. Na takéto cesty so sebou beriem náhradný kľúč a ten má Vicky, tak si ho pýtam. V hustom daždi pokračujeme v ceste až do Trenta, kde ideme na diaľnicu. Pršať prestáva, ideme teda rozumným maximom, ale po chvíli je cesta opäť mokrá a teplota klesá po desať. Je tma, zima a leje. Čo lepšie si motorkár môže priať? Predsa už len hmlu, takže došla aj tá. Nakoniec sme na zjazde z brennerského kopca zišli do prvého mesta a tam na druhý pokus našli útulný gasthof, kde sme prenocovali. Domov už len 600km...

Brenner pass (AUT) – Bratislava

591km, priemerná rýchlosť 113km/h, celkový priemer 87km/h, čas jazdy 5h 13m, čas státia 1h 35m, celkový čas 6h 48m

Ráno pre zmenu pršalo, konečne sme natankovali „lacný“ benzín za 1.35€ a ťahali sme domov. Dve prestávky na tankovanie, na jednej sme dali aj obed – wienerschnitzel :)

Okolo štvrtej parkujem motorku a konečne som doma. Zadok mám na sračky, ale hlavu čistú.

Záver

Pár informácií na záver. Prst zlomený nie je, len sa vykĺbil a vrátil späť, takže je tam výron a poškodené puzdro, či čo. Za 10 dní sme najazdili 4000km, koľko z toho bol offroad nedokážem teraz povedať, ale času sme tam strávili dosť.

Moje celkové náklady na výlet boli cca 850€. Dodatočné náklady – zrkadlo 1.300sk, zámok kufra 850sk, objímka hmlovky 400sk.

Ešte k ľudom – občas sme chodili po cestách pripomínajúce skôr turistické chodníky. Mali sme z ľudí obavy, ale každý jeden reagoval pozdravom alebo úsmevom, nikdy žiaden problém. Práve naopak, ľudia sa prihovárali nám, pýtali sa odkiaľ sme, fotili si nás a naše motorky...

Neviem o čom je Rumunsko, Ukrajina alebo Macedónsko, či Albánsko. Postupne to ale začínam sledovať a chcem tam ísť. Napriek tomu aj Alpy majú čo ponúknuť a treba ich ísť pozrieť, pretože ak trend bude pokračovať ako doteraz, o 10 rokov bude prístupná 1/10 z toho, čo dnes a už dnes toho nie je veľa. Ako ale vidno, na 10 dní sa dá nájsť toho na jazdenie ešte stále dosť, a nám ešte stále ostali miesta, kde sme neboli. Ja osobne dúfam, že tú Ligurian road niekedy dám.

GPS tracky na stiahnutie tu.