Prvé prípravy začali v decembri, keď som na motorke vymenil olej, chladiacu kvapalinu, primontoval som veterné štíty na padáky aby mi chránili nohy pred zimou a na rúčky som namontoval kryty proti vetru. Nevyzeralo to nijak dobre, ale splnilo to svoj účel na jednotku.

Pár týždňov pred odchodom sa dozvedám, že squelch nemôže ísť a tak ostávam len ja a Robo, ktorý si to vyskúšal už aj minulý rok. Pripojil sa k nám aj marekxxx so svojou ženou Dášou, ktorá nás doprevádzala na aute. Konečný stav účastníkov bol: intros – Suzuki VL800 Volusia, Robo - Honda NX650 Dominator, marekxxx – Honda Varadero.

Ráno o siedmej vstávam, robím čaj do termosky a obliekam na seba všetko čo sa len dá. Základ tvorí termoprádlo, potom nasledujú kožené nohavice a na ne teplé oteplovačky, na vrch som si dal niekoľko svetrov a motorkársku bundu. K Robovi prichádzam presne na dohodnutý termín o 9:00. Tu sa zdržíme ešte asi hodinu a odchádzame smer Berg, kde sa máme stretnúť s Marekom. Na colnici kupujeme diaľničné nálepky a čakáme. Okolo pol jedenástej sme kompletní a môžeme vyraziť na cestu. Cesta po diaľnici prebieha v pohode, slnečné počasie a suchá cesta, teplota sa pohybuje okolo –3°C. Prvá cikpauza je na odpočívadle asi 30km za Viedňou, ďalšia na pumpe pred Linzom kde si dávame prestávku na obed. Asi po hodine odchádzame a smerujeme na Linz, kde sa od nás odpája Marek s Dášou, ktorí smerujú do Čiech na jednu chatu.

My pokračujeme ďalej na Passau. Prechod rakúsko-nemeckých hraníc si uvedomujeme len tým, že je tu znížená rýchlosť na 60km/h. Ideme smer Hengersberg, kde sa máme stretnúť s Robovou tetou, ktorá má mať pre nás tri vstupenky na Elefantentrefen. Prichádzame na dohodnuté miesto a za 10 minút je už pri nás, odkiaľ ju nasledujeme za jej autom ku nim domov približne 5km. Príjazdová cesta k domu asi 30 metrov mierne do kopca je samý ľad zisťujem, že s mojou motorkou to na ľade nie je vôbec také jednoduché. Robova teta nám nachystala kuraciu polievku a mäso s ryžou. Teplá večera padla veľmi vhod. Vstupenky nakoniec nemáme, lebo Robova teta mala len informačnú brožúru z minulého roku spolu aj s nálepkami, nevadí snaha bola. O ôsmej večer sa zdvíhame na odchod, štartujeme motorky a odchádzame smer Solla. Podľa informácií čo sme dostali sme mali ísť stále rovno a po 15km sme tam mali byť. Pravda bola taká že sme prešli už 20km a stále nič. Začíname pochybovať o správnosti cesty, pripájajú sa k nám dvaja Nemci na aute, ktorí to tiež hľadajú. Spoločnými silami prichádzame za 15 minút do cieľa. Na križovatke je zátaras, za ktorý môžu ísť už len motorky, autá musia ísť na parkovisko. Odtiaľto vedie asi 3km cesta k vchodu na zraz. Cesta je mokrá a teraz večer namŕza, ideme pomaly na dvojke. Prvýkrát zažívam pocit bezmocnosti, stlačím brzdu a motorka si ide kľudne ďalej a predstavujem si ako sa tu vytrepem. Toto sa opakuje pri každom čo i len slabšom dotknutí sa brzdového pedálu, brzdím nohami, očami no všetkým čím sa len dá. Po stranách sa začínajú objavovať odstavené motorky a Robo velí hneď to odparkovať ku kraju keď zbadáme voľné miesto, lebo čím ďalej pôjdeme tým to bude horšie a nebude mať kam dať motorky. Pomáha mi otočiť motorku a parkujeme, na tachometri mám 448 km.

Berieme veci a ideme ku vchodu, ktorý je ešte vzdialený asi 500 metrov. Platíme vstupné 18€ za ktoré dostávame pásku na ruku, odznak, brožúrku a nálepku. Vchádzame za bránu a ten výhľad je fantastický, všade horie ohne pri ktorých sa zabávajú ľudia. Hodinu hľadáme vhodné miesto na stany, všade je asi meter snehu a na tom stavať stan sa nedá. Dávame to teda pod stromy, kde to je síce zakázané ale ju tu menej snehu. Vraciame sa ešte raz k motorkám odkiaľ berieme posledné veci a ideme si urobiť večeru. Na plynovom variči si ohrievame vodu na čaj a polievku, zohrejem si ešte trochu vínka a ideme spať. V noci sa budím na to, že mi je strašná zima na nohy a potrebujem ísť na záchod. Na zimu v stane sa budím ešte asi dvakrát.

Konečne prichádza ráno a ukazujú sa prvé slnečné lúče. Vodu čo sme mali v stane vo flašiach cez noc úple zamrzla. Vychádzam von a dávam sa na obchádzku po areáli. Až teraz vidím celú veľkosť tohoto miesta. Sú tu stroje všetkých možných značiek a úprav. Dole v kotli sa nachádza aréna v ktorej prebiehajú rôzne súťaže. Náchádzajú sa tu aj stánky so suvenírmy a občerstvením. Po obhliadke sa vraciam späť a kúsok od nás odchádzajú domov česi, ostáva po nich krásne miesto vystlané slamou a dokonca aj trochu dreva, nastáva presun stanov na nové miesto. Okolo obeda ideme pozrieť do arény kde sa začínaju preteky. Niektoré situácie vypadjú veľmi nebezpečne.

Na obed si ohrievame konzervy na ohni (guláš, fazuľa). Na slnku je krásne teplo, využívame chvíľku voľna a líhame si zdriemnuť a ja si dávam sušiť čižmy a topánky k ohňu. Zobúdzam sa na krik “scheisse, scheisse!“, vyleziem von a jeden Nemec hasí slamu, ktorá sa trochu chytila horieť aj s mojimi topánkami. Oheň bol asi 20cm od stanu, topánky zhoreli do tla a čižmy som musel trochu skrátiť. Keby zhoreli aj tie neviem v čom by som šiel domov. S Robom ideme na okružnú cestu po areáli aby sme si to všetko pozreli a porobili zopár fotiek. Okrem domácich Nemcov sú tu Taliani, Češi, Poliaci, Rakúšania, Španieli, Rusi...

Robo sa pristavuje pri štyroch Rusov a hodí s nimi reč. Chlapci sem merali vzdialenosť 4500km (klobúk dolu) a vyhrali aj súťaž o najvzdialenejšieho účastníka. Keď zájde slnko hneď je to cítiť. Pohľad na oblohu plnú hviezd pod ktorou sa rozprestiera údolie plné horiacich ohňov je fantastický. V noci sa teplota vyšplhá na –18°C. Spánok je opäť prerušený zobudením sa na zimu, nohy si neviem nijak zohriať stále mi je na ne zima.

O siedmej ráno vstávam a robím si polievku, Robo vylieza chvíľu po mne. Čas odchodu sme si stanovili na obed, nemáme sa kam ponáhlať, aj teplota už bude lepšia. Balíme pomaly veci kým sa na slnku sušia stany a o pol jednej sme pripravený na cestu. Cesta späť prebieha v pohode len mne prestane pri Linzi ukazovať tachometer tak púšťam dopredu Roba nech udáva tempo. Teplota vzduchu sa pohybovala okolo –5°C. Domov sme dorazili o pol ôsmej večer celý vymrznutý a šťastný že sa nám nič nestalo.

Záver: Je úžasný pocit vidieť to naživo. Pokiaľ sa človek poriadne vyzbrojí tak ho nemôže nič prekvapiť. Skvelá atmosféra a super ľudia všade naookolo. Prešli sme cca 880km a motorky išli bez problémov až na ten môj tachometer. Tento rok vyšlo hlavne počasie na jedničku, keby to tak nebolo ktovie ako by sme skončili. Tak snáď sa nás tam niekedy v budúcich ročníkoch zíde aj viac.