Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Pamir Trip 2017 - 1. časť - Stredná Ázia 2/6

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 11.12.2017 Autor: erbe
[Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Ďeň 11 – 15.06. – 202km – Šerkala – Aktau

Ráno mám v pláne objazd hory a pokus prejsť stepou na západ až na hlavnú cestu. Od západu ale fučí silný vietor a tlačí ťažké mraky. Rýchlo balím a pri odchode už ma stihnú prvé kvapky dažďa. Objazd hory teda ruším a vraciam sa do Shetpe. Tam neprší a po asfalte sa točím znova na severozápad, smerom na Fort Ševčenko. Už po pár kilometroch v silnom protivetre je zrejmé že smerujem do búrky. Z hlavnej cesty ma zláka na odbočku do hôr, kde je ešte pomerne jasno, pútač v Hollywoodskom štýle s nápisom Adaj Ata. Stavba je síce zamknutá ale mám dobrý výhľad na okolie.

Adaj Ata
Adaj Ata

Po návrate na hlavnú cestu sa po chvíli púšťa dážď, ochladzuje sa a ja si vravím, že takto som si Kazachstan fakt nepredstavoval. Na jednom horizonte v plnej rýchlosti chytám najväčšiu dieru na celej ceste. Darí sa mi odľahčiť len predok, zadným kolesom chytám silný náraz, že mám čo robiť sa udržať na motorke. Motokrosová duša to na moje prekvapenie vydržala, no ráfik je viditeľne preliačený. Musím podoťahovať pár špíc, ale inak to vyzerá byť bez ujmy na technike.

Už v slušnom daždi dôjdem na odbočku Fort Ševčenko a Aktau a po prehodnotení situácie to točím na Aktau, kde je evidentne lepšie počko. Na pobreži pri Fort Ševčenko som mal v pláne takú offroadovú vložku, ale po výdatnom daždi je pohyb v stepi nereálny. Takže nič a točím na juhozápad do hlavného mesta regiónu Mangystau. Pršať prestáva až pred Aktau. V meste zháňam pomerne bezproblémovo olej na výmenu a zadarmo mením v blízkom autoservise.

Pri balení po výmene zisťujem, že mi chýba nepremok. Asi som ho zabudol upevniť keď som balil kúpený olej. Ani návrat do predajne s olejom neodhalí kde som ho nechal, takže rovnako ako minulý rok, hlúpo strácam tento dôležitý diel motooblečenia. Chvíľu sa ho snažím zohnať v Aktau. Pomáha mi veľmi ochotný offroaďák na Defenderi, ale motopredajňu tu majú len jednu a značkový KTM nepremok za 140eur nie je príliš lákavou voľbou. Čakajú ma najhorúcejšie krajiny na mojej ceste, tak sa ukľudňujem tým, že nepremok snáď nebudem potrebovať, kým ho v nejakom väčšom meste znova nekúpim.

U Mansura v Aktau
U Mansura v Aktau

Prechádzam mestom na juh po pobreží a zastavujem na prázdnom parkovisku. Ide okolo motorkár v čiernom na Kawasaki ER6n, ktorého som v meste už stretol. Zdravíme sa a zastavuje sa pri mne. Volá sa Mansur, hovorí slušne anglicky. Je pôvodom Uzbek, žijúci ale celý život v Kazachstane po tom, ako sa tam presťahovala jeho rodina kvôli práci. Pozýva ma k nemu domov a tentokrát už neodmietam. Jeho sestra pripravuje jedlo a keďže je ramadán a Mansur je moslim, všetko je len pre mňa. Mansur je stavebný inžinier a má pekný dom, auto, skrátka žije si celkom dobre. Do večera sa rozprávame o živote v Kazachstane, Uzbekistane ale aj Európe. Je nadšený mojou cestou a otvorene priznáva nutkanie vyraziť niekam rovnako. Rád chodí do Taškentu, kde má veľa známych a rodinu.

Deň 12 – 16.06. – 308km – Aktau – Žanaozen – Božira

Po kráľovských raňajkách sa lúčime a ja vyrážam smerom na Žanaozen a Mansur do práce. Cesta do mesta Žanaozen je pomerne nezaujímavá, ale aspoň kvalitná. V meste beriem zásoby, pretože ma čaká prvá dlhšia mimocivilizačná offroadová cesta.

Na výjazde z Žanaozen sa znova ukazujú ťažké mraky a silno fučí. Nadávam do prilby, že to snáď nie je možné, v Kazachstane malo byť cez 30 stupňov a azúrová obloha a ja som ešte nemal asi žiadny jasný deň bez oblakov. Teraz znova pri pláne opustiť asfalt to vyzerá na dážď. Ležérne teda smerujem na dedinu Senek pred ktorou plánujem odbočiť do stepi smerom na podzemnú mešitu Beket Ata.

Na vjazde do mesta
Na vjazde do mesta
Cesta na Beket Ata
Smer Beket Ata
Spestrenie
Farbičky

Míňam ešte veľké ropné pole. Všade naokolo sú fungujúce vrty a v oblačnom počasí to pôsobí depresívne. Pokračujem až po dobre značenú odbočku na Beket Ata. Tam opúšťam asfalt a po kamenisto piesčitej ceste smerujem do stepi. Zatiaľ neprší, stále iba silno fučí, ale s občasným pieskom na ceste mám niekedy čo robiť. Nie je to nič strašné, no po toľkých dňoch sedenia a jazde po asfalte je potrebné prepnúť do obozretnejšieho módu. Jazda po hrboľatej a kamenistej ceste ma unavuje, ale pri zastávkach aspoň fotím.

Okolie nie je také fádne ako okolo hlavných ťahov. Cesta vedie cez rôzne kopce, okolo menších vápencových útesov. Zhruba po 100km začínam hľadať odbočku ku skalnému útvaru Božira. Tú mám len poznačenú ako bod v mape a značenia tu nie sú. Vydávam sa teda nejakou vyjazdenou koľajou do stepi. Po niekoľkých kilometroch blúdenia prichádzam na útes a padá mi sánka. Stojím na niekoľko sto metrov vysokom útese a zízam do krajiny, ktorá nie je ani trochu podobná čomukoľvek, čo som doteraz videl. V diaľke vidím niekoľko stolových hôr a okolo útesov vysušené korytá a niekoľko vyjazdených koľají. Nikde nikto, kde-tu preletí nejaký vták. Úplné ticho. Bomba.

Prezentačná
Prezentačná
Hľadám Božiru
Božira z diaľky
Neuveriteľné útesy
Fantastické miesto

V diaľke vidím skalný útvar, ktorý si pamätám z fotografií, tak po chvíľke rozjímania idem zase stepou paralelne s líniou útesu ďalej na juh ku skale. Na vyhliadke na Božiru nachádzam aj nejaké pozostatky starých múrov, ktoré poslúžilia ako fajn vetrolam pred tým prekliatym vetrom, ktorého sa nemôžem zbaviť odkedy som vyrazil z domu. Na večer prišlo dosť mrakov, takže západ slnka je poznať len tým, že sa zotmie. Škoda.

Ďeň 13 – 17.06. – 360km – Bažira – Beket Ata – Žanaozen – Shetpe

Vstávam s očakávaním lepšieho počasia. Chcel som spraviť nejaké fajn fotky, no počasie je horšie ako večer. Balím campsite a vraciam sa stepou znova na cestu ku Beket Ata. Cestou niekoľkokrát zle odbočujem a trochu blúdim stepou. Znova na ceste uvažujem, či ku mešite fakt idem. Predsa len počasie je biedne a neviem ani čo od moslimov na ich posvätnom mieste čakať. Zvedavosť ale zvíťazí.

Po mešitu je to len necelých 15km. Zastavujem na parkovisku a idem sa rozhliadnuť. Klesám dolu útesom po schodoch ku podzemnej komnate, ale je to celkom štreka. Cesta dolu, prehliadka komnaty a výšľap naspäť hore mi zaberie skoro hodinu. Po výstupe ku komplexu budov ma volajú dnu na raňajky alebo skrátka nejaké jedlo. Som teda pohostený a na odchode mi nanútia ešte chlieb, nejaké sladkosti a dokonca 2000 tenge na benzín. Moslimovia...

Smerom ku podzemnej komnate
Smerom ku podzemnej komnate
Výhľad z Beket Ata
Štýlové schodisko v Beket Ata
Podzemná komnata
Pohostinní ľudia v Beket Ata

Cesta naspäť do Žanaozen sa krátko po odchode mení na boj s elementami. Začína pršať a fučí silný vietor. Keďže nemám nepremok, ale iba starú nepremokavú vložku v oblečení, netrvá dlho a som mokrý. Slnko sa ukazuje až za Žanaozen a cestou do Shetpe sa mi podarí skoro uschnúť. Motorka je po terénnej vložke taká zadrbaná, že v Shetpe ju radšej umývam, inak by som mazal komplet zablatenú reťaz.

Tu sa hodí spomenúť ešte problém, ktorý v Kazachstane nastáva počas dažďa. Ono tu moc neprší a asfalt je len na ceste, každá dedinka, či zariadenie pri ceste z pravidla má len v stepi ujazdenú plochu. Akonáhle zaprší je seriózny problém zísť na motorke z asfaltu. Step sa mení na lepkavú bahennú hmotu a obyčajné zastavenie na krajnici neprichádza do úvahy. Zastaviť je možné rozumne len na križovatke ciest, kde je väčšinou asfalt aspoň niekoľko metrov od križovatky.

Nocľah v stepi
Nocľah v stepi

Neďaleko Shetpe som si našiel na niekoľký pokus fajn miesto na kopčeku, rozbil stan a po náročnom dni celkom zaslúžene oddychoval.

Deň 14 – 18.06. – 280km – Shetpe – Beyneu

Do Beyneu sa vraciam rovnakým 300km úsekom ako pred pár dňami. Znova stojím pri Sary Otes ale tentokrát v kaféške, ktorú som minule obišiel. Cestou uvažujem, že som vlastne od kedy som vyrazil, nemal žiadny voľný deň. Čosi aj potrebujem vybaviť, tak sa v Beyneu ubytovávam v rovnakom hoteli. Predzásobím sa pochutinami a do večera pol dňa relaxujem.

Čas na relax v Beyneu
Čas na relax v Beyneu

Deň 15 – 19.06. – 357km – Beyneu – Kulsary – Aktologay

Do Kulsary ráno idem znova rovnakou cestou, pretože iná tu nie je. Tankujem a pripravujem sa na ďalší výlet mimo civilizácie a asfalt. Zopár kilometrov za Kulsary odbočujem na východ smer Mukur. Nemec na KTM990, ktorého sme s Jurgenom stretli, spomínal, že prvých 50km tejto cesty je veľmi zlých. To sa vzápätí potvrdzuje. Na ceste kedysi bol asfalt, no súčasný stav je taký, že použiteľný asfalt pravidelne tak po 400-500m strieda približne 100m úsek, ktorý je nenormálne zmasakrovaný. Diery majú hĺbku aj cez pól metra a na dĺžku tak 2-3 metre. Niekedy sa dajú obísť, inokedy si treba vybrať len najmenšie zlo krížom cez diery. Paralelne s cestou sú v stepi vyjazdené koľaje, no tie nie sú o moc lepšie.

Odbočka na Mukur road. Smerujem na Aktologay
Odbočka na Mukur road. Smerujem na Aktologay
Mukur road
Nie všetci ju pokorili šťastne
Mukur road
Krížom stepou ku Aktologay

Zhruba po 70km obchádzam starú rafinériu na asfalt alebo niečo podobné a odbočujem do stepi do vyjazdených koľají. Smerujem ku ďalšiemu skalnému útvaru – Aktologay. Cesta sa mi opakovane stráca pod kolesami resp. smeruje iným smerom ako potrebujem ísť. Nakoniec sa ale predsa ku snehovo bielym skalným útvarom dopracujem. Na oblohe sú znova ťažké mraky a dúfam, že aspoň teraz už nebude pršať. Od asfaltu som vzdialený 100km a teraz by som s dažďom mal vážny problém.

V stepi neviditeľná hrobľa
V stepi neviditeľná hrobľa

Obchádzam skalné zoskupenie severom a kempujem znova na malom útese zo severovýchodnej strany. Je ako vždy silný vietor a nemám žiadny vetrolam, takže v noci mám celkom hluk od trepotajúceho stanu.

Deň 16 – 20.06. – 415km – Aktologay – Sagiz – Aktobe

Ráno ale konečne vstávam do krásneho slnečného dňa a kochám sa bielymi skalami. Nikde nikto, som tu úplne sám. Magický moment.

Parádne ráno nad Aktologay
Parádne ráno nad Aktologay
Aktologay
Zaujímavé kopce sú tu všade. V pozadí zoskupenie Aktologay
Cestou do Senek
Cestou stepou

Balím stan a začínam hľadať cestu na sever do dediny Sagiz. Je to asi 100km a po chvíli zisťujem, že žiadna z viditeľných ciest nejde týmto smerom. Našťastie mám vytrackovanú cestu od jednej ruskej výpravy, takže sa uchyľujem ku tejto variante smerovania. Prvých 10km idem teda krížom stepou smerom kadiaľ prechádza vytrackovaná trasa. Na moje prekvapenie ani trasa nejde po ceste. Nejaká stopa sa objavuje až o ďalších 10 km.

Hmm... Kam teraz?
Hmm... Kam teraz?

Po tejto celkom fajn vyjazdenej stope dorazím celkom luxusne až do Sagiz, tesne pred ktorým sa cestná spleť neuveriteľne skomplikuje. Často mám pod kolesami piesok a musím sa viac krát otáčať lebo idem zle. Nakoniec sa mi ale dedinu podarí dobiť, tankujem a dávam jedlo v kaféške. Miestni kamionisti ma po obvyklej spovedi varujú, že cesta do Aktobe je dosť zlá.

Majú pravdu. Nasledujúcich 70km túžobne spomínam na vyjazdené koľaje v stepi, pretože cesta je tankodrom. Jednoznačne najhoršia cesta doposiaľ. Niečo ako Mukur road predchádzajúci deň, ale bez prestávky. Proste masaker. Idem to skoro 3 hodiny.

Potom sa cesta trochu umúdri a po ďalších 30km už je to celkom v pohode a som schopný držať moje bežné cestovné tempo až do Kandyagaš. Tam som zvažoval strihnúť to kratšou cestou A-26 cez Shalkar. Miestni ma ale odhovárajú, že tadiaľ nikto novým autom nejazdí, že to je zlá cesta.

Farmár neďaleko Senek a jeho Iž
Farmár neďaleko Senek a jeho Iž

Po dnešnej skúsenosti už mám predstavu o tom čo to znamená. Dobre si ešte z plánovania pamätám, že aj google maps vás pošle jednoznačne 510km po A-27 okolo cez Aktobe namiesto 390km po A-26 cez Shalkar.

Moc sa mi do toho proste nechce, navyše potrebujem vybrať prachy v bankomate, lebo tenge sa nejak viac míňajú takže to beriem na istotu cez Aktobe. Cestou na sever do Aktobe sa okolie celkom mení, ukazuje sa tráva, stromy a krajina získava viac ruský charakter ako južnejšie časti KZ. Tesne pred mestom nakoniec stanujem niekde pri rieke neďaleko cintorína. Inak pekné miesto.

Deň 17 – 21.06. – 518km – Aktobe – Aral

Do Aktobe som dorazil ráno. Ešte tesne pred mestom som dal v kaféške raňajky a miestny týpek zjavne po ťažkej noci sa dožadoval fotky s motorkou a donútil k fotke aj obsluhu kaféšky :-) V Aktobe to bol potom rýchly proces, vybrať prachy z bankomatu, nájsť schopné potraviny a nakúpiť zásoby. Pred sebou som mal 1500km roviny bez plánovaných zastávok. Proste tranzit mode.

Raňajky v kaféške pred Aktobe
Raňajky v kaféške pred Aktobe

Počasie je fajn a s postupom na juh sa otepľuje. Teploty presahujú 30 stupňov a Kazachstan začína pôsobiť tak, ako som ho očakával. Rovnako ubúdajú stromy a zeleň, ktoré sa na severe krajiny znova ukázali.

Postupne okolo mňa miznú všetky známky života. Všade naokolo je rovná step, sem tam nejaké pieskové kopce. Nejaký čas je to zaujímavé, ale pomerne rýchlo sa to človeku preje. Jediné čo sa tu dá robiť, je držať plyn. Na rovine a našťastie na celkom dobrom asfalte to ide bez problémov.

Do Šymkentu 1341km. Všetky rovnako zaujímavé
Do Šymkentu 1341km. Všetky rovnako zaujímavé

Pumpy nie sú príliš často, musím si na to dávať pozor. Bez varovania nachádzam úsek kde nie je pumpa asi 300km. Prehliadnuť tak poslednú pumpu a mám problém aj napriek zásobe v kanistri. Večer si pri ceste hľadám nejaký krík za ktorý postavím stan . Schovať sa tu inak nie je kde.

Deň 18 – 22.06. – 535km – Aral – Bajkonur – Kyzylorda

Po 2 pekných dňoch sú na oblohe znova ťažké mraky a stan ráno balím za jemného dažďa. Ten ma s rôznou intenzitou sprevádza až do neďalekého mesta Aral. To kedysi stálo na brehu Aralského mora, no dnes už prežívajú len nejaké pozostatky jazera ďaleko od pôvodného brehu. Mesto Aral je pomerne bezútešné, obzriem bývalý breh, vlakovú stanicu a pokračujem ďalej na juh.

Mesto Aral
Mesto Aral

Počasie sa lepší, síce stále fučí, ale oblaky miznú a otepľuje sa. Ďalšia zastávka je pri kozmodróme Bajkonur, ktorý sa nachádza zhruba 200km ďalej pri rovnomennom mestečku. Síce sa nachádza v Kazachstane, ale územie na ktorom leží má prenajaté Rusko. To znamená napríklad, že sa tu na pumpe dá platiť rubľami a pod.

Mierim najskôr na sever od hlavnej cesty, kde sa nachádza kozmodróm. Zastavujem pri zatvorenej bráne, kde mi milícia slušne a ochotne vysvetlí, že ďalej nemôžem. Zdvorilostný krátky pokec. Fotky ale nie sú problém, tak si robím pár povinných. Následne mierim na juh do mesta, kde sa opakuje rovnaký scenár. Fotím sa pri onálepkovanej značke mesta a zakrátko som už znova na ceste smer Šymkent.

Kozmodróm Bajkonur
Kozmodróm Bajkonur
Povinná fotka. Jediné budovy, ktoré je z kozmodrómu vidno
Mesto Bajkonur. Aktuálne znova neprístupné.
Cestou
Študáci majú oslavu

Niekde pri meste Žosaly križujem rieku Syrdarja, jeden z prítokov Aralského mora. Tu má ešte celkom slušný objem. Okolo cesty celkom prekvapivo začína byť veľa zelene. O chvíľu mi dochádza, že táto zeleň je práve vďaka vode odčerpávanej z rieky a používanej na zavlažovanie bavlníkových plantáží. Ako som sa dozvedel a na vlastné oči vidím, toto zavlažovanie je zrealizované veľmi nekvalitne a tak veľké množstvo vody končí úplne inde ako na plantážach. Vidím tak veľké bažinaté plochy, kde sa stretávam s rojmi komárov. Takto uprostred stepi, je to pomerne exotický zážitok.

Kone sa kúpu v rieke Syrdarja
Kone sa kúpu v rieke Syrdarja

Tu niekde medzi zelenými poľami pred mestom Kyzylorda nachádzam aj miesto na noc. Je to jedno z tých horších. Mám spoločnosť komárov a už po zabývaní prechádza v tesnej blízkosti aj niekoľko áut. Už sa mi to nechce riešiť, tak zostávam.

Deň 19 – 23.06. – 643km – Kyzylorda – Šymkent – Burguluk

Ráno vyrážam veľmi skoro, chcem z poľa vypadnúť kým začnú znova okolo jazdiť miestni. Pri výjazde som zistil, že som stanoval na uzavretom pozemku a musím sa dostať von cez zatvorenú bránku. Je to ale len taká „dobytková“, takže si otváram a následne za sebou zase zatváram a valím preč.

Už veľmi skoro sa teploty dostávajú na nepríjemne vysoké hodnoty. Akonáhle teplota prekoná telesnú teplotu človeka, tak chladenie vzduchom sa mení na ohrev a je príjemnejšie ísť v zavretej prilbe. Vďaka tomu moc nefotím a len idem. Niekde medzi Kyzylodou a mestom Turkistan ma dobieha ruský bajker. Je to Anton na čopri a vraví mi o motorkárskom festivale pri Šymkente, že mám isto prísť. Meníme kontakty a vzhľadom na našu vzájomnú nekompatibilnú rýchlosť mi Tony okamžite mizne z dohľadu.

Turkistan
Turkistan

Cesta je pomerne nezáživná. Iba pred Šymkentom vidím znova ťažké mraky z ktorých zjavne prší. Kuriózny pohľad pri teplote 37 stupňov. Jasne vidím, že idem do búrky, ale aj keby som nepremok mal, tak nehrozí aby som si ho obliekol. O chvíľu už som komplet mokrý a vchádzam do mesta. Tam už našťastie neprší. Našťastie preto, lebo premávka je hustá, smerové tabule neexistujú a ja blúdim. Prejazd Šymkentu si fakt neužívam. Hľadám výjazd do horského strediska, kde sa koná festival.

Z mesta som sa vymotal až za súmraku a na miesto festivalu dorážam už takmer za tmy. Zapisujem sa do evidencie, anglicky hovoriaci organizátor mi ukazuje kde čo je a kam sa zložiť. Nežije to tu tak ako som čakal, ale to je aj dobre. Som unavený, rozkladám stan a idem na večeru a pivo.

Bajkerský festival v Šymkente
Bajkerský festival v Šymkente

Keďže mám na sebe červené tričko so slovenským znakom rýchlo sa ma ujímajú nejakí bikeri a večerná zábava napriek jazykovej bariére naberá na obrátkach. Hudobný stage je priamo nad bazénom, od baru na pár krokov. Takže postupne v ňom končia bikeri, bikerky, modelky a vlastne snáď všetci účastníci zrazu...

< >

Pridané: 11.12.2017 Autor: erbe pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2018 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 107848 | Včera: 240498