Tam kde Európa končí, alebo ako bača pohnal svoje kozy na sever 1/3

Prológ – alebo ako sa vlastne zrodila myšlienka ísť na sever.

Rok 2007, mesiac Jún – moji rodičia a ja sa chystáme do Nórska na návštevu sestry, ktorá tam je pracovne už zopár rokov. Krajina a okolie ma dostala natoľko že v deň odchodu si sľubujem sám pred sebou, že do týchto miest sa musím vrátiť na motorke. Od tohto dňa som vyhľadával na internete zaujímavé fakty, kúsky krajiny, body záujmu a v robote trávim toľko času aby sa dal môj sen uskutočniť.

Rok 2009, mesiac November – sedíme pri pivku, hodnotíme uplynulú sezónu a kamarát básni o tom ako by chcel vidieť Krajinu tisícok jazier – Fínsko. V tom momente sa mi v hlave rozsvieti žiarovka a kolečká sa točia ako oživot. Čo? Fínsko? Škandinávia? A po pár mesiacoch máme priebežný plán kadiaľ a kam pôjdeme. Teda, pôvodný plán znel jednoducho, no to by som nebol ja keby sa niečo neskomplikovalo a neprirástlo zopár bodov záujmu. Konečná verzia je v počítači, začíname zháňať mapy a začíname sa chystať na samotný výlet...

0. deň

Sobota 3. Júla Dávame si s partiou posledné stretnutie s poslednými pokynmi, radami a odporúčaniami. Chytá Nás cestovná horúčka a spomíname na posledný mesiac plný nešťastia (preddovolenková smola). Vladovi sa mesiac pred dovolenkou podarila havária firemného auta, pokuta, defekt, takmer sa mu na hlavu zrútila stará dielňa dokonca dnes, tesne pred odchodom na dovolenku ešte musí prezúvať predné koleso – takisto s komplikáciami. Jediné čo si však pred rozchodom vravíme je ,,Čo Nás čaká Nás neminie“ potom sa už rozchádzame domov spať.

1. deň

Dlho očakávaný deň je tu! Ráno vstávam ešte pred zazvonením budíku a s úsmevom na tvári letím do garáže kde balím motorku. Potom ju vyťahujem z garáže a letím sa naraňajkovať. Ledva do seba natlačím rohlík už je v kuchyni aj Faraon63. Chystáme desiatu no chýba chleba. Zrazu sa za horizontom vynára kopec chrómu a pomalou jazdou sa k nám od pekárni valí posledný člen našej výpravy Vlado. Z veľkého valcu vyťahuje celý krájaný chlieb, dokončujeme desiatu, dopíjame kávu a pomaly vyrážame na cestu.

Mierime do Hlohovca a za Hlohovcom vyskakujeme na diaľnicu a prášime po nej až po Žilinu kde dávame prvú desiatovú prestávku. Tempomatové tempo opúšťame až za Čadcou na Poľských hraniciach. Poľsko sa začína úzkymi asfaltkami v lese až kým sa nedostaneme na hlavný ťah smerom Bielsko-Biala a odtiaľ smer Warszawa. Poľsko ma prekvapilo niektorými srandovne vyzerajúcimi značkami a semafórmi v strede rýchlostnej komunikácie.

Vo Warszave zápchy prekvitajú aj počas nedeľného kľudu no my to obchádzame v ľavom pruhu. Za Warszavou si dávame malú prestávku a ideme ďalej smer Suwalki. Slnko pomaly zapadá tak odbočujeme do blízkeho lesa kde rozkladáme stan a pomaly už aj začínajú jednotlivý členovia výpravy fúkať do vankúša.

2. deň

V noci Nás ešte stihlo navštívť zopár okoloidúcich srniek a veveričiek no únava je silnejšia tak sa budíme až na teplé ranné slnečné lúče. Balíme stan no zisťujeme že voda na umytie vo fľaši ktorú sme nechali na motorke stihla vytiecť. Sadáme na nabalené motorky a stojíme hneď na prvej pumpe kde si dávame raňajky a hygienu. Z pumpy pokračujeme smer Litva.

V Litve sme chytili prerábku cesty. Samá jama, prach, kamene a semafór. Malý off-road si užívam až do doby kedy sa spustila nehorázna prietrž mračien, kde dážď zalial všetky hlboké jamy a semafóry začali ukazovať stále červenú. Zrazu len stena dažďu skončila a vyhuplo slnko. Vyzliekame nepremoky a hneď aj dávame omeškanú desiatu. Zbytok Litvy nám ubehol ako voda a vstupujeme do Lotyšska.

Všetky hlavné ťahy nás šúpu smerom na Rigu. Odbočujeme na bočné cesty. Stojíme na jednej z mála púmp kde tu zrazu sa z poľnej cesty na pumpu vyvalia 3 baby na ATV. Pousmievajú sa na nás, niečo si pošepkajú a zmiznú v prachu. My pokračujeme v ceste na Estónsko no západ slnka Nás prekvapil skôr ako sme čakali. Tak zastavujeme na nejakom neznámom statku kde Faraon vybavuje u domáceho či môžeme u neho na záhrade v stane prespať. Ten súhlasí a kým stihneme rozložiť stan prináša Nám večeru (šašlík a domáci chleba) a oboznamuje nás s tým kde nájdeme studňu v ktorej sa môžeme umyť a tak. Na oplátku mu dávame balíček Malboriek a domácu Slivovicu z ktorej takmer vyskočil z kože. Po studňovej hygiene nás komáre ženú do stanu a chystáme sa na ďalší deň.

3. deň

Ráno opäť hygiena pri studni a spomínanie na zážitok z predošlého dňa. Tesne pred odchodom za nami príde ,,domáci“ a želá nám šťastnú cestu. Čochvíľa sme na Estónskych hraniciach a ideme smer Tartu.

Za Tartu prechádzame okolo Čudského jazera a čochvíľa sme už aj v Johvi a napájame sa smerom na Narvu. Po pár km sa začíname rozhliadať po nejakom prístupe k Fínskemu zálivu kde by sme sa na noc mohli aj zakempovať. Podľa GPS máme prístup priamo na pláž ešte asi tak 100m no pred nami visí zákaz vjazdu. Zatvárame oči a pomaly prechádzame okolo tejto značky. Prejdeme zo 50 m dolu kopcom keď tu zrazu policajné auto aj s policajtom. ,,Sakra, problém!“ vravím si. Zastavujeme a policajt sa pozerá na ŠPZ preglgne, začne sa potiť a vytiahne ruštinu. Faraon mu svojou zdatnou ruštinou tak obláznil, že ideme na Ruské hranice a, že GPS nás naviedlo tadeto a, že značka bola zakrytá listami. Mladý policajt je však presvedčený o tom, že nám musí dať pokutu. Faraon opäť vysvetľuje problém s GPS a policajt vyťahuje blok. Otvorí ho, nakreslil nám mapu kadiaľ sa dostaneme na hranice a vysvetľuje čo a ako. Faraon si to od neho berie a ukazuje Nám, že musí ísť prvý, že mu ochotný pán ukázal kadiaľ máme ísť. Rýchlo skáčeme na motorky a frčíme preč. Po pár km stojíme a konečne sa Nám podarí vydýchnuť, že nám Pán policajt ani nestihol dať pokutu. Nakoniec sme našli na parkovisku pri pláži karavan s Francúzmi. Pýtam sa ich či tu plánujú ostať aj počas noci a či nenamietajú keby si za nimi postavíme stan. Tí sú len radi, že majú spoločnosť a sú taký ochotný, že kým sa kúpeme v mori strážia Nám veci. Rozkladáme poľnú kuchyňu kde sa nám podarilo vykúzliť zázračnú výdatnú večeru. Na záver na pláži umývame pod sprchou riad a ukladáme sa do stanu spať.

4. deň

Ráno sa budíme do daždivého dňa. Hladné žalúdky uspokojujeme v podzemnej garáži čerstvými koláčikmi a mliekom. Po raňajkách sa vyberáme na Ruské hranice, ktoré sú len pár km. Prichádzame do Narvy a hľadáme Ruské hranice.

Konečne keď sme ich našli nachádzame aj zmenáreň kde zamieňame posledné Estónske peniaze za ruble. Potom sme sa zaradili do kolóny čakajúcej na hranice no narážame na problém. Všetci okolo Nás mali poradový papierik. Pýtame sa kde sa dá zohnať taký papierik tak nás posielajú na úplný začiatok mesta kde si za lotyšské peniaze (opäť ich musíme zameniť) kupujeme poradový lístok a vraciame sa na hranice. Postupne sa dostávame na radu a k prvej kontrole. Ja a Vlado OK, no pri Faraonovi je malý problém. Zistili sme že Interpol hľadá jeho motorku, Po chvíľke čakania zisťujeme, že interpol nehľadá motorku, hľadá len ŠPZ. Po pár minútach je z toho len colníčkyna zlá nálada a pomaly sa posúvame ďalej na ostatné kontroly, vypisovačky atď... Spoločnosť a pomocnú ruku nám robia 2 Estónske devušky. Nakoniec sú však skôr vybavené ako my tak sa s nimi lúčime. Nás tam nechávajú ešte chvíľu – prepisujeme nejaké dokumenty, colník sa pýta na motorky a hovorí aj o svojom zachovalom Urale. Celý cirkus na hranici trval 2 a pol hodiny. Dostávame sa na cestu M10 a mierime smer St. Peterburg. Schyľuje sa Nám k obedu a hudci v žalúdku začínajú vyhrávať tak stojíme v Café pri ceste a dávame si ,,Jahňacinu á la gagarin“ a typický Boršť sa k nám akosi nedostal (čašníčka pri tancovaní pred televízorom asi na Boršť zabudla) tak odchádzame preč a pokračujeme v ceste. Sem tam sa strieda nový asfalt s tankodromovým asfaltom a všade kam sa okom človek pozrie vidí policajtov. Odbočka Petrodvorets! Tam sme mali odbočiť! Otáčame sa teda a vyberáme sa teraz už správnou cestou. Dorážame do Petrodvorca no nie sme si istý kadiaľ tak sa pýtame policajtov, že kadiaľ. Tí s radosťou štartujú auto a robia nám sprievodné vozidlo až na parkovisko pred Letné sídlo Ruského cára. Komplex je však zatvorený z dôvodu Ruského štátneho sviatku. Pokračujem teda v ceste do St. Peterburgu a podľa GPS súradníc sa snažíme nájsť Crazy Duck Hostel. Nachádzam ho po pár minútkach hľadania s presnosťou na 120m. Ubytovali sme sa za bezkonkurenčnú cenu v 12 lôžkovej izbe kde sme však boli samy, iba s jedným študentom zo Španielska. Pozeráme do mapy a k Aurore to vyzerá byť na skok tak sa vyberáme na prechádzku. Po 3 hodinách sme sa dostali až k Aurore. Samotný St. Peterburg je nádherný a ukázal nám množstvo pamätihodností a množstvo vyčačkaných chrámov.